znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 452/2010-125

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   Š.,   t. č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B.,

I.   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 1 Tost 23/2010 pre namietané porušenie

1. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v súvislosti   s právom   na   obhajobu   v konaní o preskúmaní   zákonnosti   väzby   tým,   že   neboli   splnené   podmienky   na   vykonanie neverejného   zasadnutia   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok   27.   mája   2010   pre neexistenciu zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu;

2. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v súvislosti   s právom   byť   súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené;

3. čl. 17 ods. 1, 2, a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   súvislosti   s právom   na   zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti;

4. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v súvislosti   s právom   na   rozhodnutie   o zákonnosti väzby   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom   tým,   že   o sťažnosti   proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010 nerozhodoval senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.

II.   v   konaní   vedenom   Špecializovaným   trestným   súdom   Pezinok   pod   sp.   zn. PK 2 T 16/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby,

III.   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 1 Tost 39/2010 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na osobnú slobodu a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 23/2010 p o r u š i l   čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   na   zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti.

2. Špecializovaný trestný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tost   39/2010 p o r u š i l i   čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. Š. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

3. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tost   23/2010 z 10. júna 2010   z r u š u j e.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť M. Š. primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Špecializovaný trestný súd Pezinok j e   p o v i n n ý   zaplatiť M. Š. primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   000   €   (slovom   jedentisíc   eur)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. M. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 082,98 € (slovom tisícosemdesiatdva eur a deväťdesiatosem centov), ktorú s ú   Špecializovaný trestný súd Pezinok   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   p o v i n n í   spoločne   a nerozdielne v y p l a t i ť   na   účet   právneho   zástupcu   Mgr.   R.   T.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti nálezu.

7. Sťažnosti M. Š. v časti požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v   súvislosti   s právom   na zákonné a preskúmateľné väzobné   rozhodnutie   tým,   že   nebola   daná   odpoveď   na   podstatné   námietky   uvedené   v sťažnosti v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 23/2010, ako aj v časti jeho neodkladného prepustenia z väzby na slobodu a zvyšnej časti primeraného finančného zadosťučinenia,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 452/2010-49 z 27. októbra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), týkajúca sa konania vedeného Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Tost 23/2010 pre namietané porušenie

1. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s právom   na obhajobu   v konaní o preskúmaní zákonnosti   väzby tým,   že   neboli splnené podmienky na vykonanie neverejného zasadnutia Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) 27. mája 2010 pre neexistenciu zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu;

2. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené;

3. čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti;

4.   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   v súvislosti   s právom   na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom tým, že o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája   2010   nerozhodoval   senát   najvyššieho   súdu,   ktorému   by   bola   vec   pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.

Zo   sťažnosti   (v   rozsahu,   v   akom   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie)   vyplýva,   že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp   40/2006   zo 6.   októbra   2006   v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Uznesenie okresného súdu bolo vyhlásené 6. októbra 2006 asi o 15.00 h, keďže zápisnica o predmetnom úkone bola skončená   a podpísaná   o 15.15   h.   Uzneseniu   predchádzal   návrh   prokurátora   Krajskej prokuratúry v Bratislave sp.   zn. 2 Kv 142/06   zo 4.   októbra 2006 na vzatie sťažovateľa do väzby,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   5.   októbra   2006   o 10.30   h.   Návrhu zo 4. októbra 2006 predchádzalo zadržanie sťažovateľa 3. októbra 2006 o 14.50 h, pričom ku skutočnému   obmedzeniu   jeho   osobnej   slobody   došlo   3.   októbra   2006   už   o 13.10   h. V priebehu   prípravného   konania   bola   lehota   trvania   väzby   sťažovateľa   opakovane predlžovaná, naposledy uznesením sudcu pre prípravné konanie bývalého Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB-Pšv 24/06 zo 17. marca 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 9/2008 z 26. marca 2008, a to do 7. júla 2008. Dňa   13.   júna   2008   bola   na   sťažovateľa   a ďalších   spoluobvinených   podaná   obžaloba špeciálnemu súdu. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 25. júna 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo 4. júla 2008 sa okrem iného rozhodlo, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku trvajú. Ďalším uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 6. októbra 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 27/2008 z 15. októbra 2008 sa tiež rozhodlo, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku trvajú. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku trvajú. Pritom senát špeciálneho súdu rozhodoval v inom zložení ako senát, ktorému bola obžaloba v súlade so zákonom pridelená. Namiesto člena senátu JUDr. J. Š. rozhodoval JUDr. E. K. Z dôvodu rôznych názorov na spôsob vedenia obhajoby a narušenia nevyhnutnej dôvery medzi sťažovateľom a jeho zvoleným obhajcom JUDr. Ľ. Š. (ďalej len „obhajca“) došlo 20. mája 2010 k ukončeniu obhajoby obhajcom.   Táto   skutočnosť   bola   špecializovanému   trestnému   súdu   oznámená   21.   mája 2010.   Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010   uviedol,   že   si   chce zvoliť iného obhajcu. Vzhľadom na túto skutočnosť mu bola poskytnutá lehota 10 dní. Následne špecializovaný trestný súd uzavrel, že v zmysle § 43 ods. 3 Trestného poriadku je obhajca ešte stále povinný vykonávať obhajobu. Keďže obhajca sa na hlavné pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť ospravedlnil, výkonom práv a povinností obhajcu bol poverený náhradný obhajca JUDr. T. (ďalej len „náhradný obhajca“) v zmysle § 42 ods. 2 Trestného poriadku.   Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   25. mája   2010   sťažovateľ   požiadal   aj o ustanovenie iného náhradného obhajcu, a to najmä z dôvodu, že náhradný obhajca s ním o spôsobe obhajoby nekomunikuje a viac ako dva roky ho vo väzbe nenavštívil. Pre úplnosť je   potrebné   dodať,   že   náhradný   obhajca   v rozpore   s výslovným   pokynom   sťažovateľa predniesol na hlavnom pojednávaní konanom 26. mája 2010 záverečnú reč.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010 sa rozhodlo, že podľa § 76a Trestného poriadku sa celková lehota trvania väzby sťažovateľa predlžuje do 13. decembra 2010.

Sťažovateľ si 31. mája 2010 zvolil za obhajcu Mgr. R. T. (ďalej len „nový obhajca“), ktorý prevzatie obhajoby ešte v ten istý   deň oznámil špecializovanému trestnému súdu. Proti uzneseniu z 27. mája 2010 sťažovateľ jednak sám a jednak prostredníctvom nového obhajcu   podal   sťažnosť,   ktorú   prostredníctvom   nového   obhajcu   aj   doplnil   podaním doručeným najvyššiemu súdu 10. júna 2010.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 bola sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 27. mája 2010 zamietnutá.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   v konaní vedenom   najvyšším   súdom   pod sp.   zn. 1 Tost 23/2010 došlo k porušeniu jeho práva

1.   na   obhajobu   tým,   že   neboli   splnené   podmienky   na   vykonanie   neverejného zasadnutia   špecializovaného   trestného   súdu   27.   mája   2010   pre   neexistenciu   zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu sťažovateľa;

2.   byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania   tým,   že podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené;

3. na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti;

4. na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom   tým,   že   o sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.

Sťažovateľ odôvodňuje označené porušenia práv takto:

1.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na obhajobu tým, že neboli splnené podmienky na vykonanie neverejného   zasadnutia   špecializovaného   trestného   súdu   27.   mája   2010   pre neexistenciu zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu sťažovateľa

Z dôvodu   rôznych   názorov   na   spôsob   vedenia   obhajoby   a narušenia   nevyhnutnej dôvery medzi sťažovateľom a obhajcom došlo 20. mája 2010 k ukončeniu obhajoby, pričom táto   skutočnosť   bola   špecializovanému   trestnému   súdu   oznámená   21.   mája   2010. Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 25. mája 2010 uviedol, že si chce zvoliť iného obhajcu. Vzhľadom na túto skutočnosť mu bola poskytnutá lehota 10 dní na zvolenie iného obhajcu, ktorého si zvolil už 31. mája 2010. Špecializovaný trestný súd zároveň trval na tom, že v zmysle § 43 ods. 3 Trestného poriadku je obhajca i naďalej povinný obhajobu vykonávať, a keďže obhajca nebol prítomný, výkonom práv a povinností obhajcu poveril náhradného obhajcu v zmysle § 42 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ na pojednávaní konanom   25.   mája   2010   požiadal   o ustanovenie   iného   náhradného   obhajcu,   a to   najmä z dôvodu, že náhradný obhajca s ním o spôsobe obhajoby nekomunikuje a viac ako dva roky ho vo väzbe nenavštívil. Náhradný obhajca navyše v rozpore s výslovným pokynom sťažovateľa predniesol na hlavnom pojednávaní konanom 26. mája 2010 záverečnú reč. Podľa   názoru   sťažovateľa   neboli   splnené   podmienky   na   vykonanie   neverejného zasadnutia 27. mája 2010, keďže v tejto dobe nemal zvoleného obhajcu podľa vlastného výberu.   Za   takejto   situácie   (odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   náhradný   obhajca   si   svoje povinnosti   neplnil)   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   práva   a povinnosti   obhajcu   vykonával náhradný obhajca. Aplikácia ustanovenia § 43 ods. 3 Trestného poriadku neprichádzala do úvahy jednak z dôvodu, že takýto postup je v rozpore s čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, jednak je nepredstaviteľné, aby práva a povinnosti obhajcu vykonával advokát, ku ktorému neexistuje vzťah nevyhnutnej dôvery medzi advokátom a klientom. Pre úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   vzhľadom   na   neplnenie   si   povinností   náhradným obhajcom, na ktoré sťažovateľ upozorňoval, bolo povinnosťou špecializovaného trestného súdu ustanoviť iného obhajcu alebo prijať nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie reálneho práva sťažovateľa na obhajobu. Hoci sťažovateľ uvedené pochybenie v podanej sťažnosti vytýkal, najvyšší súd to nebral do úvahy a vo svojom uznesení z 10. júna 2010 sa s tým ani nevysporiadal.

2.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania tým, že podmienky na ďalšie trvanie väzby neboli splnené

Podľa názoru sťažovateľa záruky vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy neboli najvyšším súdom rešpektované. Väzba sťažovateľa v prípravnom konaní trvala od 3. októbra 2006 do 13. júna 2008, teda 1 rok a 8 mesiacov. Väzba v konaní pred súdom trvá od 13. júna 2008, čo ku dňu vydania uznesenia najvyššieho súdu z 10. júna 2010 predstavuje   2   roky.   Takmer   4   roky   trvajúcu   väzbu   nemožno   považovať   za   súladnú s označenými   ustanoveniami   ústavy   a dohovoru.   Ani   zložitosť   veci,   ale   ani   prípadná príslušnosť   sťažovateľa   k organizovanému   zločinu,   mafii   alebo   teroristom   by   nemohla ospravedlňovať akúkoľvek dĺžku väzby. Z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, z akej konkrétnej skutočnosti má vyplývať reálne odôvodnená hrozba zmarenia alebo podstatného sťaženia   dosiahnutia   účelu   trestného   konania.   Zo   strany   najvyššieho   súdu   ide   len o všeobecné   konštatovanie   s odkazom   na   charakter,   spôsob   a rozsah   trestnej   činnosti, zo spáchania   ktorého   je   sťažovateľ   obžalovaný.   Pokiaľ   ide   o údajnú   existenciu   dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (dôvod kolúznej väzby už odpadol), tento   už   v danom   štádiu   trestného   konania   pominul.   Od   spáchania   skutkov,   ktoré   sú sťažovateľovi kladené za vinu, uplynula doba štyroch a viac rokov. Vzhľadom na doterajšiu dobu   trvania   väzby   opätovné   sformovanie   údajnej   zločineckej   skupiny   už   neprichádza do úvahy,   a to   i s prihliadnutím   na   vykonané   rozkladné   opatrenia.   Sťažovateľ   tu poznamenáva, že dosiaľ nebol súdne trestaný.

3.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná odpoveď na podstatné námietky uvedené v sťažnosti

Sťažnosť   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   bola   zdôvodnená   aj nezákonnosťou   vzatia   sťažovateľa   do   väzby   a držaním   v nej,   porušením   práva   na rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, porušením práva na periodickú kontrolu zákonnosti väzby a porušením práva na obhajobu pri preskúmavaní zákonnosti väzby. Najvyšší súd tieto námietky nebral do úvahy a v rámci   odôvodnenia   sa   s nimi   vôbec   nevysporiadal,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   obsah námietok vo svojom uznesení z 10. júna 2010 skonštatoval. Tým zlyhal pri poskytovaní súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody vyžadovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Okrem toho z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, akou   konkrétnou   skutočnosťou   má   byť   reálne   odôvodnená   hrozba   zmarenia   alebo podstatného   sťaženia   dosiahnutia   účelu   trestného   konania.   Ide   len   o všeobecné konštatovanie   s odkazom   na   charakter,   spôsob   a rozsah   trestnej   činnosti,   zo   spáchania ktorého   je   sťažovateľ   obžalovaný.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   je   preto   jednak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ale tiež arbitrárne.

4.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti   s právom   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   nezávislým   a nestranným súdom   zriadeným   zákonom   tým,   že   o sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T 16/2008 z 27. mája 2010 nerozhodoval senát najvyššieho súdu, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš

Podľa § 51 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   v konaní   na   špecializovanom   trestnom   súde, krajskom súde podľa osobitného zákona, alebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných   prostriedkoch   vec   vybaví   senát,   ktorému   bola   v súlade   s rozvrhom   práce pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa odseku 4 netýkajú všetkých sudcov. Ako to vyplýva z potvrdenia najvyššieho súdu z 3. júna 2010, toho istého dňa o 12 h 37 min. 33 sek. bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci   sťažovateľa,   pričom   vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie   sudcovi   najvyššieho   súdu 1 Tost.

Podľa   poznámky   č.   4   k piatej   časti   –   Trestnoprávne   kolégium   rozvrhu   práce najvyššieho   súdu   na   rok   2010   sp.   zn.   Spr   1321/2009   zo   14.   decembra   2009   v znení opatrenia k rozvrhu práce č. 3 sp. zn. Spr 101/2010 z 15. februára 2010 (ďalej len „rozvrh práce“)   veci,   ktoré   napadli   na   špeciálny   súd   v agende   opravných   prostriedkov   proti rozhodnutiam   tohto   súdu,   dokončia   senáty   1   Toš,   2   Toš,   3   Toš   a TdoVš   vo   všetkých druhoch agend v pôvodnom zložení podľa rozvrhu práce účinného do 19. júna 2009, pričom prípadné zastupovanie členov senátu sa uplatní spôsobom uvedeným v čl. IV sudcami, ktorí pôsobili   v týchto   senátoch   (§   567f   ods.   3   Trestného   poriadku).   V záujme   plynulého vybavovania vecí, ktoré napadli na špeciálny súd v agende opravných prostriedkov proti rozhodnutiam tohto súdu v zmysle poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium rozvrhu práce na strane 19, zloženie senátov Toš uvedené v rozvrhu práce na rok 2009 sa mení okrem iného tak, že členka senátu 2 Toš JUDr. J. S. sa zaraďuje od 1. februára 2010 do   30.   júna   2010   do   senátu   3   Toš.   Veci   špeciálneho   súdu,   ktoré   v rozsahu   uvedenom v poznámke   č.   4   napadnú   od   1.   februára   2010   do   30.   júna   2010,   pridelí   elektronická podateľňa podľa náhodného výberu do senátu 1 Toš a 3 Toš.

I keď o sťažnosti rozhodoval senát 3 Toš v pôvodnom zložení podľa rozvrhu práce účinného do 19. júna 2009 zmeneného rozvrhom práce na rok 2010 (predseda senátu JUDr. M. K. a sudcovia JUDr. J. S. a JUDr. P. F.), z potvrdenia z 3. júna 2010 je zrejmé, že vec nebola pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš, ako sa správne malo stať v zmysle spomínanej poznámky č. 4 k piatej časti – Trestnoprávne kolégium rozvrhu práce   na   rok   2010.   Preto   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tost 23/2010   a jeho   uznesením   z 10.   júna   2010   bol   sťažovateľ   odňatý   zákonnému sudcovi,   čím   je dané,   že   o opravnom   prostriedku   nerozhodol   nezávislý   a nestranný súd zriadený zákonom. Rovnako nerozhodol ani nestranný súd, lebo chybný postup na základe objektívneho   kritéria   vzbudzuje   opodstatnené   pochybnosti   o nestrannosti   súdu,   ktorý o predĺžení celkovej lehoty trvania väzby rozhodol.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv   podľa   ústavy   a dohovoru   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 1 Tost 23/2010   v rozsahu   vymedzenom   v bodoch   1   –   4   s tým,   aby   bolo   uznesenie najvyššieho súdu z 10. júna 2010 zrušené a najvyššiemu súdu prikázané, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. KP 4/2010-117 z 20. decembra 2010 doručeného ústavnému súdu 23. decembra 2010 vyplýva, že námietka sťažovateľa,   podľa   ktorej   nemal   zabezpečené   obhajovacie   práva,   lebo   na   neverejnom zasadnutí vystupoval náhradný obhajca, je nedôvodná, čo najvyšší súd aj patrične vysvetlil. Keďže sťažovateľovi bol ustanovený popri zvolenom obhajcovi náhradný obhajca, pričom zvolený   obhajca   nebol   prítomný,   mohol   namiesto   neho   vykonávať   práva   a   povinnosti obhajcu náhradný obhajca.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. januára 2011 doručenej ústavnému súdu 24. januára 2011 inter alia vyplýva, že sťažovateľov náhradný obhajca sám 19. marca 2010 na hlavnom pojednávaní informoval špecializovaný trestný súd, že sťažovateľ mu listom vyslovil nedôveru. Predseda senátu k tomu uviedol, že po skontrolovaní účasti sa bude   táto   otázka   riešiť,   k   čomu   však   už   z   dôvodu   prerušenia   hlavného   pojednávania nedošlo. Na pojednávaní konanom 25. mája 2010 sťažovateľ žiadal o odročenie hlavného pojednávania,   keďže   nemá   zvoleného   obhajcu.   Zároveň   žiadal   aj   o   ustanovenie   iného náhradného obhajcu, najmä z dôvodu, že náhradný obhajca si chodí na hlavné pojednávanie len pre výplatu, o spôsobe obhajoby s ním nekomunikuje, takmer dva roky ho vo väzbe nenavštívil, vôbec nevie, čo sa prerokúva a o čo ide, nemá vôbec nič preštudované a jediné, čo ho zaujíma, je to, ako hrá Sparta alebo České Budějovice. Podaním z 26. mája 2010 sa sťažovateľ obrátil na Slovenskú advokátsku komoru (ďalej len „SAK“) so sťažnosťou na postup náhradného obhajcu. Z odpovede revíznej komisie SAK z 1. októbra 2010 vyplýva, že náhradný obhajca navštívil sťažovateľa vo väzbe celkom šesťkrát v dobe od 9. decembra 2008 do 23. februára 2009, a ďalej, že počas hlavných pojednávaní čítal noviny a študoval kurzový lístok, a to v čase, keď bol prítomný zvolený obhajca sťažovateľa. O spôsobe výkonu práv a povinností náhradným obhajcom svedčí navyše aj skutočnosť, že náhradný obhajca v rozpore s výslovným pokynom sťažovateľa predniesol na hlavnom pojednávaní 26. mája 2010 záverečnú reč, v priebehu ktorej navrhol, aby bol sťažovateľovi uložený trest na   dolnej   hranici   trestnej   sadzby,   hoci   sťažovateľ   svoju   vinu   zo   spáchania   skutkov uvedených   v   žalobe   popieral.   Odhliadnuc   od   kvalifikovanosti   tejto   záverečnej   reči z hľadiska   jej   rozsahu   (prepis   záznamu   je   asi   na   pol   strany)   je   so   záverečnou   rečou prokurátora absolútne neporovnateľná (prepis záznamu je asi na osemnásť strán). Navyše, na neverejnom zasadnutí špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby a zmene jej dôvodov 27. mája 2010 náhradný obhajca v konečnom návrhu uviedol, že sa nevyjadruje. Odhliadnuc od skutočnosti, že podľa názoru sťažovateľa mu nemožno nanútiť iného   obhajcu,   pokiaľ   má   zvoleného   obhajcu,   bolo   minimálnou   povinnosťou špecializovaného   trestného   súdu   ustanoviť   mu   iného   náhradného   obhajcu   z   dôvodu zabezpečenia   skutočného   a   účinného   práva   na   obhajobu.   Keďže   v   čase   neverejného zasadnutia 27. mája 2010 sťažovateľ nebol zastúpený obhajcom, ktorý by ho kvalifikovane obhajoval, pričom túto skutočnosť opakovane namietal, bolo povinnosťou najvyššieho súdu sa s jeho námietkami vysporiadať.

Z   prípisu   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   4/2010-117   z   10.   februára   2011 doručeného   ústavnému   súdu   15.   februára   2011   vyplýva,   že   predkladá   listinné   dôkazy (potvrdenie o zápise trestnej veci sťažovateľa v elektronickej podateľni najvyššieho súdu a vyjadrenie   pracovníčky   podateľne   spolu   s   vytlačenou   stranou   registra,   na   ktorej   je zobrazený postup pri zápise).

Z   vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   25.   marca   2011   doručeného ústavnému súdu 29. marca 2011 vyplýva, že pripája potvrdenie Ústavu na výkon väzby B. z 18. februára 2011, z ktorého je zrejmé, že náhradný obhajca vykonal so sťažovateľom dve porady v decembri 2008 v trvaní 70, resp. 75 minút, čo znamená, že záver uvedený v prípise Revíznej   komisie   SAK   z   1.   októbra   2010,   podľa   ktorého   náhradný   obhajca   navštívil sťažovateľa vo väzbe celkom šesťkrát v období od 9. decembra 2008 do 23. februára 2009, nie je pravdivý.

Z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa z 9. mája 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 9. mája 2011 a poštou 13. mája 2011 vyplýva, že sa zaoberá problematikou namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s tým, že   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   nerozhodoval   senát najvyššieho súdu, ktorému by bola vec pridelená náhodným výberom medzi senátmi 1 Toš a 3 Toš.

B.

Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 17/2011-16 z 18. januára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie ďalšia sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   v súvislosti   s právom   na   osobnú   slobodu,   ako   aj   konania vedeného špecializovaným trestným súdom   pod sp.   zn.   PK   2   T   16/2008 a najvyšším   súdom   pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti   s právom   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby.   Zároveň   konania vedené pod sp. zn. II. ÚS 452/2010 a sp. zn. II. ÚS 17/2011 boli spojené na spoločné konanie s tým, že spoločné konanie sa bude viesť pod sp. zn. II. ÚS 452/2010.

Zo   sťažnosti   vyplývajú   predovšetkým   skutkové   okolnosti   podrobne   uvedené   už v prvej   sťažnosti.   Ďalej   sa   uvádza,   že   žiadosťou   z 30.   augusta   2010   doručenou špecializovanému   trestnému   súdu   31. augusta   2010   sťažovateľ   požiadal   o prepustenie z väzby.   Uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008 z 13. septembra 2010 bola žiadosť zamietnutá, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) a § 76a Trestného poriadku trvajú. Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení ústne sťažnosť do zápisnice. Uznesenie mu bolo doručené   30.   septembra   2010.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   39/2010 zo 6. októbra   2010   doručeným   sťažovateľovi   21. októbra   2010   bola   jeho   sťažnosť zamietnutá.

1. K porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom na osobnú slobodu

Podľa názoru sťažovateľa i prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   záruky   vyplývajúce z označených   článkov ústavy   a dohovoru v doterajšom   priebehu   trestného   konania   rešpektované   neboli.   Jeho   väzba   trvala v prípravnom konaní od 3. októbra 2006 do 12. júna 2008, teda jeden rok a osem mesiacov. V konaní pred súdom trvá väzba od 13. júna 2008, čo ku dňu vydania uznesenia najvyššieho súdu zo 6. októbra 2010 predstavuje dva roky a štyri mesiace, teda celkove štyri roky. Navyše treba dodať, že od začiatku pozbavenia osobnej slobody orgány činné v prípravnom konaní   nekonali   s osobitným   urýchlením   a vznikali   zbytočné   prieťahy   už   počas vyšetrovania.

Rovnako   v konaní   pred   špeciálnym   súdom,   resp.   pred   špecializovaným   trestným súdom   sa   nekonalo   urýchlene.   Predovšetkým   ničím   nemožno   odôvodniť   takmer   päť mesiacov   trvajúci   prieťah   od   podania   obžaloby   13.   júna   2008   do   začatia   hlavného pojednávania 11. novembra 2008 a následné nedostatočne urýchlené konanie v obdobiach od 15. decembra 2008 do 20. januára 2009, od 8. apríla 2009 do 12. mája 2009, od 15. mája 2009 do 17. júna 2009, od 30. júna 2009 do 9. septembra 2009, od 16. októbra 2009 do 25. novembra 2009, ako aj v roku 2010, keď do 23. júna 2010 sa hlavné pojednávanie uskutočnilo iba počas ôsmich dní. I z týchto dôvodov treba väzbu sťažovateľa trvajúcu štyri roky považovať za nesúladnú s označenými článkami ústavy a dohovoru.

2. K porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Dĺžka   konania   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 30.   augusta   2010, počas ktorej vykonával úkony špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, nebola v súlade so zárukami vyplývajúcimi z označených článkov ústavy a dohovoru. Doba od doručenia žiadosti   z 30.   augusta   2010   špecializovanému   trestnému   súdu   31.   augusta   2010 do doručenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   6.   októbra   2010   dňa   21.   októbra   2010 predstavuje 51 dní, čo nie je v súlade s judikatúrou ESĽP.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 v súvislosti s právom na osobnú slobodu a na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Požaduje tiež, aby bolo uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   39/2010   zo   6.   októbra   2010   zrušené a najvyššiemu súdu prikázané, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby. Domáha sa aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 5 000 € od špecializovaného trestného súdu a od najvyššieho súdu. Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

Z   vyjadrenia   predsedu   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Spr   56/2011 zo 16. februára   2011   doručeného   ústavnému   súdu   22.   februára   2011   vyplýva,   že sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 bola doručená 31. augusta 2010. O žiadosti bolo rozhodnuté 13. septembra 2010. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť   ihneď   po   jeho   vyhlásení.   Uznesenie   bolo   expedované   27.   septembra   2010 a doručené   sťažovateľovi   30.   septembra   2010.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tost 39/2010 zo 6. októbra 2010, ktorým bola sťažnosť zamietnutá, bolo sťažovateľovi doručené 21. októbra 2010. Podľa názoru predsedu špecializovaného trestného súdu doba, počas ktorej bolo o žiadosti rozhodované, je ústavne konformná. Čas od nápadu žiadosti do rozhodnutia o nej predstavoval deväť pracovných dní. Predseda senátu pritom čerpal do 5. septembra   2010   riadnu   dovolenku   a   senát   sa   zúčastnil   počas   troch   dní   hlavného pojednávania. Rovnako aj čas vypracovania uznesenia (desať pracovných dní) považuje za akceptovateľný.   Spis   mal   viac   ako   8 500   strán   a   pre   závažných   16   skutkov   bolo obžalovaných 18 osôb. Spolu so sťažnosťou boli najvyššiemu súdu predložené aj odvolania obžalovaných proti rozsudku, čím sa odstránili možné prieťahy, ktoré by nastali v konaní o merite   veci,   keby   bola   najvyššiemu   súdu   predložená   len   samotná   sťažnosť   podaná sťažovateľom.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2011-16 z 22. februára 2011 doručeného ústavnému súdu 28. februára 2011 vyplýva, že predmetná trestná vec napadla na najvyšší súd 29. septembra 2010 na základe sťažnosti podanej sťažovateľom. Predseda senátu už 30. septembra 2010 určil termín neverejného zasadnutia na 6. október 2010, keď aj bolo vo veci rozhodnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo vyhotovené 18. októbra 2010 a v ten deň bol spis aj odoslaný špecializovanému trestnému súdu. Vzhľadom na uvedené časové údaje nedošlo k neoprávneným a nezákonným prieťahom v konaní, pričom treba zdôrazniť, že išlo o náročnú rozsiahlu (skupinovú) trestnú vec, v ktorej práve sťažovateľ vystupoval   ako   hlavný   organizátor   a   zakladateľ   organizovanej   a   zločineckej   skupiny, a vzhľadom   na   jeho rozsiahle sťažnostné   námietky   bolo   potrebné sa   s   týmito   dôsledne vysporiadať. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na urýchlené konanie nie je preto opodstatnené a dôvodné. Naopak, vo veci sa konalo prednostne a urýchlene.

V súčasnej dobe je predmetná trestná vec vo vzťahu k sťažovateľovi už právoplatne skončená rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011, a to tak, že pri nezmenenom výroku o vine bol zrušený len výrok rozsudku špecializovaného trestného súdu o treste odňatia slobody a sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 25. marca 2011 doručenej ústavnému súdu 29. marca 2011 vyplýva, že postup najvyššieho súdu nepovažuje za súladný s ústavou a dohovorom. I keď najvyšší súd po nápade veci 29. septembra 2010 rozhodol už o sedem dní, ďalších jedenásť dní mu trvalo vyhotovenie písomného uznesenia. S prihliadnutím na rozsah   uznesenia   (päť   a   pol   strany)   dobu   jedenásť   dní   nemožno   v   žiadnom   prípade považovať za akceptovateľnú. Pokiaľ najvyššiemu súdu postačovalo sedem dní na prijatie rozhodnutia, nemožno ďalších jedenásť dní na vyhotovenie písomného znenia uznesenia akceptovať   s   poukazom   na   náročnú   rozsiahlu   (skupinovú)   trestnú   vec   a   na   rozsiahle sťažnostné   námietky.   Je   preto   zrejmé,   že   rozsiahlosť   veci   a   sťažnostných   námietok v skutočnosti   nie   je   príčinou   dĺžky   konania   na   najvyššom   súde,   ktoré   trvalo   celkom devätnásť dní. V súvislosti s vyjadrením predsedu špecializovaného trestného súdu uvádza, že dobu od doručenia žiadosti 31. augusta 2010 do predloženia spisu najvyššiemu súdu 29. septembra   2010,   teda   dobu   dvadsaťdeväť   dní   taktiež   nepovažuje   za   súladnú s označenými článkami ústavy a dohovoru. Čerpanie dovolenky predsedom senátu nie je (rovnako ako ani štátne sviatky) dostatočným ospravedlnením prieťahov pri rozhodovaní o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby.   To   isté   sa   vzťahuje   aj   na   účasť   sudcov   na   hlavnom pojednávaní   v   iných   trestných   veciach,   ako   aj   na   potrebu   predložiť   najvyššiemu   súdu sťažnosť spolu s odvolaniami obžalovaných proti rozsudku z dôvodu odstránenia možných prieťahov,   ktoré   by   nastali   v   samotnom   súdnom   konaní,   keby   na   najvyšší   súd   bola predložená   len   samotná   sťažnosť. Námietka   rozsiahlosti   spisu,   ako   aj   veľkého   počtu skutkov a obžalovaných rovnako nie je akceptovateľná, pretože senát rozhodol vo veci samej rozsudkom 23. júna 2010, takže nebolo potrebné, aby sa so spisom podrobnejšie oboznamoval. Napokon je významné, že zákonnosť väzby sťažovateľa bola skúmaná tri mesiace pred podaním žiadosti, keď 27. mája 2010 bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 20. januára 2011,   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z   20.   decembra   2010   a   špecializovaný   trestný   súd v stanovisku zo 16. februára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010. Sťažovateľ v podanej sťažnosti odôvodnenej prostredníctvom   nového   obhajcu   uviedol,   že   vzatie   do   väzby   považuje   za   nezákonné od počiatku z dôvodu absencie riadneho a zákonného procesného postupu. Vyjadril názor, že uznesením okresného súdu zo 6. októbra 2006 boli porušené jeho práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 3 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru, lebo rozdielnosť lehôt zakotvených v ustanovení § 86 a § 87 Trestného poriadku a v čl. 8 ods. 3 listiny nevyhovuje požiadavke „kvality práva“ vyžadovanej čl. 5 dohovoru. O predĺžení lehoty trvania väzby nerozhodol   nezávislý   a nestranný   súd,   keďže   v súvislosti   so   vznikom   špecializovaného trestného súdu súdna rada nevydala žiadne uznesenie, ktorým by boli sudcovia rozhodujúci v predmetnej   trestnej   veci   dočasne   pridelení   alebo   preložení   na   výkon   funkcie zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd. Prezentoval tiež názor, že vo vzťahu k jeho osobe došlo k porušeniu povinnosti periodickej súdnej kontroly zákonnosti väzby, pretože   v konaní   pred   podaním   obžaloby   rozhodoval   senát   v inom   zložení   ako   senát, ktorému bola vec pridelená po podaní obžaloby. Namietal tiež, že 20. mája 2010 došlo k ukončeniu zastupovania obhajcom a na neverejnom zasadnutí špecializovaného trestného súdu ho zastupoval náhradný obhajca, čím došlo k porušeniu jeho práva na riadnu obhajobu. Napokon vyjadril názor, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v danom   štádiu   trestného   konania   s poukazom   na   doterajšiu   dĺžku   väzby   a vykonané rozkladné opatrenia vo vzťahu k údajnej zločineckej skupine už neexistuje. Podľa názoru najvyššieho súdu dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej trvajú.   Doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú,   že   skutky,   pre   ktoré   je   trestné   stíhanie vedené,   boli spáchané, majú znaky v obžalobe špecifikovaných   trestných činov,   pričom existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchal (okrem iných) aj sťažovateľ. Z obsahu trestného spisu teda vyplýva, že u sťažovateľa je dané dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej,   organizovanej   trestnej   činnosti   páchanej   v rokoch   2001   až   2006,   pričom sťažovateľ je trestne stíhaný ako člen nebezpečného zoskupenia. Konkrétne okolnosti, ktoré odôvodňujú existenciu ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, spočívajú v charaktere, spôsobe a rozsahu trestnej činnosti. Tak ako na to správne poukázal špecializovaný trestný súd, ide o rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť veľkej skupiny obvinených, vec sa nachádza v štádiu ukončenia   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   po   prednesení   záverečných   rečí a prepustením   sťažovateľa   na   slobodu   je   reálne   odôvodnená   hrozba   zmarenia   alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného stíhania. Najvyšší súd sa už vo svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach   zaoberal   existenciou   týchto   dôvodov   väzby   a na argumentáciu v nich uvedenú poukazuje. Nezistil žiadne také prieťahy v konaní, ktoré by odôvodňovali   konštatovanie,   že   doba,   ktorá   uplynula   od   vzatia   do   väzby,   je neúmerná vecnej i formálnej obťažnosti veci. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že súdne konanie prebiehalo   plynulo,   bez   subjektívnych   prieťahov.   Vec   si   dosiaľ   vyžiadala   vykonanie rozsiahleho   dokazovania   a v súčasnej   dobe   prebieha   záverečná   fáza   súdneho   konania. Námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   po   jeho   zadržaní   bola   prekročená   lehota   na   jeho odovzdanie   súdu   s tým,   že   následne   mal   byť   prepustený   na   slobodu,   nezodpovedá skutočnosti. Postup prokurátora aj sudcu bol procesne i vecne správny a zákonný. Doba predĺženia väzby zodpovedá rozsahu a vecnej náročnosti úkonov, ktoré bude potrebné ešte vykonať.   Prepustením   sťažovateľa   na   slobodu   by   mohlo   dôjsť   k zmareniu   alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie tým, že nebola daná   odpoveď   na   podstatné   námietky   uvedené   v   sťažnosti   v   konaní   vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 23/2010  

Sťažovateľ namieta, že hoci v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu uviedol viaceré námietky zásadného významu, najvyšší súd na prevažnú časť týchto námietok vôbec neprihliadol a nijako sa s nimi nevysporiadal.

Najvyšší súd na túto časť sťažnosti vo svojom vyjadrení nereagoval.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010 namietal jednak rozdielnosť lehôt zadržania podľa § 86 a § 87 Trestného poriadku na jednej strane a podľa čl. 8 ods. 3 listiny na strane druhej, ďalej tvrdil, že o predĺžení lehoty trvania   väzby   nerozhodol   nezávislý   a   nestranný   súd,   potom   vytýkal,   že   pred   podaním obžaloby rozhodoval senát v inom zložení ako senát konajúci po podaní obžaloby, okrem toho namietal, že 20. mája 2010 došlo k ukončeniu zastupovania obhajcom a na neverejnom zasadnutí   špecializovaného   trestného   súdu   ho   zastupoval   náhradný   obhajca,   a   napokon tvrdil, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku už neexistuje.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 je nepochybné, že sa najvyšší súd podrobne zaoberal poslednou námietkou sťažovateľa spochybňujúcou existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okrem toho sa celkom   stručne   zaoberal   aj   prvou   námietkou   sťažovateľa   o   prekročení   lehoty   na   jeho odovzdanie   súdu   v   súvislosti   s   čl.   8   ods.   3   listiny.   Ani   s   jednou   z   ďalších   námietok sťažovateľa sa však už nezaoberal a nijako sa s nimi nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že obsah námietok sťažovateľa v uznesení prehľadným a zrozumiteľným spôsobom uviedol.

Ak ide o taký argument strany, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, II. ÚS 116/2011).

Proti ďalšiemu trvaniu väzby sťažovateľ uplatnil viacero argumentov, z ktorých sa javí ako najzávažnejší ten, podľa ktorého v dobe rozhodovania o väzbe nemal zvoleného obhajcu   a   obhajoba   náhradným   obhajcom   mala   byť   v   rozpore   s   Trestným   poriadkom, ústavou a dohovorom. Napriek tomu sa však najvyšší súd touto námietkou (rovnako ako ďalšími námietkami) nezaoberal a nijako sa s ňou nevysporiadal. Tým porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ   sťažovateľ   v   uvedených   súvislostiach   namietal   aj   porušenie   čl.   5   ods.   3 dohovoru, nebolo možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 7 výroku nálezu).

O   zákonnosti   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z   organického hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1, t. j. musí ísť o orgán nezávislý od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy, ako v čl. 6 ods. 1. So zreteľom na to, čl. 6 ods. 1 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky nemusia   byť   nutne   rovnaké,   ako   sú   tie,   ktoré   vyplývajú   z   čl.   6   ods.   1   v   prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Uplatnená   námietka   sťažovateľa   je   súčasťou   skutkovej   podstaty   čl.   5   ods.   4 dohovoru, a preto vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru neprichádzalo do úvahy.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   o   porušení   označených   práv   sťažovateľa   nebolo potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími namietanými porušeniami práv v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 23/2010 uvedenými v úvode nálezu v časti I v bodoch 1, 2 a 4.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   v   konaní   vedenom špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v konaní vedenom špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že všeobecné súdy nekonali urýchlene o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pretože konanie na oboch stupňoch trvalo až 51 dní.

Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd sú naproti tomu presvedčené, že sa vo veci konalo s dostatočným urýchlením, a to aj vzhľadom na rozsah a náročnosť veci, čerpanie dovolenky a plnenie iných pracovných povinností.

O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká pevne   ustanovená   lehota,   v   ktorej   by   súd   musel   rozhodnúť.   Či   sa   rozhodlo   urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko).  

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola   špecializovanému   trestnému   súdu   doručená   31.   augusta   2010,   o   žiadosti   bolo rozhodnuté   13.   septembra   2010,   písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo   expedované 27. septembra   2010 a   sťažovateľovi doručené 30.   septembra   2010,   spis   bol v   dôsledku sťažnosti   podanej   sťažovateľom   predložený   najvyššiemu   súdu   29.   septembra   2010, o sťažnosti   bolo   rozhodnuté   6.   októbra   2010,   písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo pripravené   a   zároveň   spis   vrátený   špecializovanému   trestnému   súdu   18.   októbra   2010 a napokon uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. októbra 2010.

Možno konštatovať,   že konanie o žiadosti   sťažovateľa trvalo 51 dní,   pričom   tak v prípade   špecializovaného   trestného   súdu,   ako   aj   v   prípade   najvyššieho   súdu   bolo o žiadosti, resp. o sťažnosti rozhodnuté pomerne rýchlo. Naproti tomu v oboch prípadoch neprimerane dlhú dobu si vyžiadalo písomné vyhotovenie uznesenia. V tomto smere treba prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, ktorý vo svojej replike z 25. marca 2011 výstižným spôsobom   zdôvodňuje,   prečo   nemožno   prihliadať   na   argumenty   všeobecných   súdov poukazujúcich na rozsiahlosť a zložitosť trestnej veci, čerpanie dovolenky a iné pracovné povinnosti sudcov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností tak špecializovaný trestný súd, ako aj najvyšší súd nekonali vo veci s dostatočným urýchlením, čím došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 23/2010 z 10. júna 2010 (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ nepožadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia najvyššieho súdu vec vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a to vzhľadom na skutočnosť, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi bola už právoplatne ukončená a sťažovateľ sa t. č. nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní 24 rokov. Nie je už preto v súčasnosti možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľa skúmať so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú.

Ústavný   súd   uložil   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 3 500 € a špecializovanému trestnému súdu vo výške 1 000 € (body 4 a 5 výroku nálezu).

Hoci ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti podanej sťažovateľom,   nemohol   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   keďže   možnosť   ďalej preskúmavať   dôvodnosť   väzby   sťažovateľa   už   nie   je   daná   vzhľadom   na   to,   že   väzba sťažovateľa sa už skončila. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa najvyšší súd dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľa na súdne preskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae. Na nápravu takto vzniknutej ujmy bolo potrebné priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,   ktorého   výšku   ústavný   súd   ustálil   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu, následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou 3 000 €.

Ďalšie primerané finančné zadosťučinenie patrí sťažovateľovi za to, že všeobecné súdy   nekonali   urýchlene   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   z   30.   augusta   2010. Vzhľadom na rozsah prieťahov, ku ktorým došlo,   považoval ústavný súd za primeranú sumu 1 500 €, z ktorej pripadá 500 € na najvyšší súd a 1 000 € na špecializovaný trestný súd.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v sume 1 082,98 €, a to čo sa týka prvej sťažnosti za 2 úkony v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 120,23 €, za 3 úkony v roku 2011 (repliky z 20. januára 2011, z 25. marca 2011 a z 9. mája 2011) po 123,50 € a za 2 režijné paušály po 7,21 €, resp. 3   režijné   paušály   po   7,41   €,   a pokiaľ   ide   o   druhú   sťažnosť,   za   2   úkony   v   roku   2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 120,23 € a režijný paušál 2 x po 7,21 €. Napokon priznal aj 20 % dane z pridanej hodnoty zo sumy 902,49 €, teda čiastku 180,49 € (bod 6 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   sťažnosti   v   časti   požadujúcej   neodkladné   prepustenie sťažovateľa z väzby, ako aj čo sa týka zvyšnej časti požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia (bod 7 výroku nálezu).

Keďže   sťažovateľova   väzba   sa   už   skončila,   požadovaný   výrok   sa   stal bezpredmetným.   Výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ustálil   ústavný   súd v rozsahu vyplývajúcom z bodov 4 a 5 výroku nálezu, a preto vo zvyšnej časti nemohol požiadavkám sťažovateľa vyhovieť.

Napokon   treba   uviesť,   že   nebolo   potrebné   meritórne   sa   zaoberať   požiadavkou sťažovateľa na vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom na osobnú slobodu v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010, a teda ani s požiadavkou na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 39/2010 zo 6. októbra 2010, resp. s požiadavkou prikázať neodkladné prepustenie sťažovateľa z väzby.

Za   situácie,   keď   ústavný   súd   zrušil   predchádzajúce   skoršie   rozhodnutie   o   väzbe sťažovateľa, pričom ďalšie skúmanie dôvodnosti väzby už nie je možné, neprichádza ani do úvahy   meritórne   skúmať   ústavnosť   a   zákonnosť   ďalšieho   neskoršieho   rozhodovania o dôvodnosti väzby sťažovateľa.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011