znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 452/08-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 5 NcC/47/2008 z 9. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2008 doručená sťažnosť Ing. D. Č., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC/47/2008 z 9. októbra 2008.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ v súdnom konaní vzniesol námietku zaujatosti sudcu, pretože mal pochybnosti o jeho nestrannosti pri rozhodovaní o veci. Krajský súd ho však   nevylúčil   z konania   o rozhodovaní   veci,   pričom   podľa   sťažovateľa   sa   v dôvodoch rozhodnutia   opiera   o neobjektívne   skutočnosti   založené   len   na   subjektívnej   domnienke. Považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a za také, ktoré nedalo odpoveď na všetky ním vznesené námietky.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Základné právo Ing. D. Č. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS KE sp. zn. 5NcC/47/2008 zo dňa 9. X. 2008 porušené.

2. Zrušuje uznesenie KS KE sp. zn. 5 NcC/47/2008 zo dňa 9. X. 2008 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K. v celkovej sume 7.938,- Sk... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie lebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   skúma, či   dôvody   uvedené   v §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC   47/2008   z   9.   októbra   2008   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takého práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   uznesením   krajského   súdu   spočívajúce   v tom,   že   nevyhovel   ním vznesenej   námietke   zaujatosti   voči   sudcom   nižšieho   stupňa   súdu,   v dôsledku   čoho nesúhlasil ani s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom rozhodnutí.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:„Nadriadený súd z vyjadrenia konajúceho sudcu zistil, že k vzneseným námietkam žalovaného sa vyjadruje tak, že k veci pristupuje nezaujato a nestranne v súlade s právnymi predpismi, účastníkov konania osobne nepozná a pojednávania vedie objektívne v súlade so spravovacím poriadkom a Občianskym súdnym poriadkom.

Aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vychádza   z   dvojakého   testu nestrannosti sudcu. Predovšetkým nestrannosť sudcu je subjektívno-psychickou kategóriou vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle, lebo zahŕňa vzťah   k   predmetu   konania,   k účastníkom   konania   k ich právnym   zástupcom a podobne.   Tento   vnútorný   psychický vzťah sudcu   môže relatívne   presne   popísať   iba sudca sám. Avšak iba úzko chápaná kategórie nestrannosti sudcu by však v praxi iba ťažko našla uplatnenie   vzhľadom   k   obtiažnej   objektívnej   preskúmateľnosti   vnútorného rozpoloženia sudcu.   Kategóriu   nestrannosti   preto   treba   vnímať   širšie   tiež   v   rovine objektívnej.

Vzhľadom na uvedené subjektívny test je založený (pri dvojakom teste nestrannosti sudcu),   na základe osobného presvedčenia sudcu v danej   veci,   následne   objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možno v tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (tu porovnaj vec Saraiva de Carvalo, rok 1994, Európskeho súdu pre ľudské práva).

Z   obsahu   spisu   nevyplývajú   také   relevantné   skutočnosti,   pre   ktoré   by   vznikli pochybnosti a to legitímne o tom, že sudca, ktorý prejednáva riešenú vec má určitý nie však nezaujatý   vzťah,   a   to   k   účastníkom   konania,   k   ich   zástupcom.   Uvedené   predpoklady zaujatosti podľa   §   14   ods.   1   O.   s.   p.,   ktoré   majú   zakladať   vylúčenie   sudcu z prejednávania a rozhodovania veci neboli v danej veci splnené a so zreteľom na § 14 ods. 3 O. s. p., keďže sťažovateľ a navrhovateľ vylúčenia konajúceho sudcu stále hodnotí postup   sudcu   v   konaní   o   veci   samej,   takýmto   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   v   žiadnom prípade nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, preto   nadriadený   súd   rozhodol   tak,   že   zákonného   sudcu   nevylúčil   z   prejednávania a rozhodovania vo veci.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená iba v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny záver krajského súdu len v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento názor tak odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny výklad krajským súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008