znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 451/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Gabrielou   Hlavinkovou,   1.   mája   174/13,Trenčín, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom podsp. zn. 2 C 37/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenejadvokátkou   Mgr.   Gabrielou   Hlavinkovou,   1.   mája   174/13,   Trenčín,   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 37/2011 (ďalej len „napadnutékonanie“) a jeho rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka, zastúpená opatrovníkom

-   mestom   Ružomberok   -   bola   účastníčkou   konania   o   zaplatenie   sumy   1 222,58   €s príslušenstvom   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   C   37/2011   v procesnompostavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011 uložilsťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 222,58 € s úrokom z omeškania vovýške 9,5 % ročne zo sumy 1 222,58 € od 29. septembra 2006 až do zaplatenia, v lehotetroch   dní   od   právoplatnosti   výroku   tohto   rozsudku,   vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietola navrhovateľovi priznal náhradu trov konania.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „...   sa   na   konci   roku   2014 dozvedela, po tom, čo jej exekútor zablokoval účet, že existuje rozsudok, na základe ktorého má niekomu plniť. Sťažovateľka chcela zistiť o čo ide a preto išla na Okresný súd v Trenčíne, s tým, že keď má trvalé bydlisko od roku 2007 v okrese Trenčín, sa domnievala, že exekučná vec a aj rozhodnutie bude na tomto súde. Nebolo tak.

Následne komplikovane cez exekútora zistila, že súdom, ktorý jej dovtedy neznámy rozsudok vydal je Okresný súd Ružomberok. Následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala o zaslanie tohto rozhodnutia - rozsudok č. k. 2 C/37/2011-58. Dňa 27. 2. 2015 bol sťažovateľke ako účastníčke konania v zastúpení advokátom tento rozsudok prvý krát doručený.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje, že «... sa v roku 2007 prihlásila na trvalý pobyt v obci okres Trenčín a obecný úrad túto skutočnosť mal nahlásiť mestu Ružomberok... V každom prípade sťažovateľka má už roky aj občiansky preukaz z adresou t.j. táto adresa je evidovaná políciou, ktorá občianske preukazy vydáva a   teda   aj   Centrálnym   registrom   obyvateľov   v   Banskej   Bystrici.   Keby   Okresný   súd Ružomberok aj skutočne zisťoval adresu,   či pobyt sťažovateľky, tak by ho určite zistil. Domnievame sa, že Okresný súd v Ružomberku nevykonal žiadny úkon na skutočne zistenie trvalého pobytu sťažovateľky. Okresný súd Ružomberok v napadnutom rozhodnutí uvádza, že postupoval podľa § 101 ods. 2 O. s. p. „Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní“. Pre naplnenie tohto procesného ustanovenia však musí byť vykázané doručenie listín   v   konaní   účastníkovi   konania.   V   nami   napadnutom   konaní   však   súd   ustanovil sťažovateľke opatrovníka - Mesto Ružomberok, a zrejme sa tak snažil preniesť zodpovednosť za práva a povinnosti sťažovateľky na tretiu osobu. Nevieme, čo Okresný súd v Ružomberku viedlo k takémuto postupu, keď stačil jeden dopyt na centrálny register obyvateľov a súd by vedel aktuálnu adresu sťažovateľky.

Z rozsudku Okresného súdu v Ružomberku č. k. 2 C/37/2011-58 nemožno určiť, ako a kde súd zisťoval adresu účastníka konania - žalovanej, sťažovateľky, ktorá je samozrejme aj dôležitá pre určenie príslušnosti súdu. V tomto prípade nebola na rozhodovanie vo veci daná príslušnosť súdu v Ružomberku.».

Podľa názoru sťažovateľky:„V... napadanom rozsudku bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu a to nasledovne:

- súd neumožnil sťažovateľke dozvedieť sa o konaní, vyjadriť sa k návrhu, zúčastniť sa konania

- súd neumožnil sťažovateľke brániť svoje práva

- súd ohrozil finančnú existenciu sťažovateľky, keď sťažovateľka neočakávane zostala bez prístupu k svojim peniazom po tom, čo jej exekútor obstavil účet

- súd spôsobil sťažovateľke finančnú ujmu vo výške exekučných poplatkov, pretože ak by sťažovateľka vedela o súdnom konaní a rozsudku spravila by všetko preto, aby nedošlo k exekúcii a nemusela platiť poplatky za exekúciu, čo je teraz suma 88,82 Eur + 139,49 Eur + 314,70 Eur + 52,40 Eur tak ako sú vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie a rozsudku t. j. spolu 595,32 Eur... a žiadame, aby z titulu zodpovednosti za svoje rozhodovanie túto sumu zaplatil Okresný súd Ružomberok sťažovateľke.“

Sťažovateľka uviedla, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna2011 jej bol na jej vlastnú žiadosť doručený 27. februára 2015.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Ružomberku vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 37/2011-58 porušil právo ⬛⬛⬛⬛ na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 600 Eur /slovom šesťstoeur/, ktoré je Okresný súd v Ružomberku povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur štyridsaťštyri centov) za dva úkony právnej služby / 139,83 Eur x 2 a paušál 2 x 8,39 podľa § 11 ods. 3,§ 13a ods. 1, písm. a/ a c/ a § vyhl. č. 655/2004   Z.   z.,   ktorú   je   Okresný   súd   v   Ružomberku   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho advokátky   Mgr.   Hlavinkovej   Gabriely,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd svojím postupom v napadnutom konanía napadnutým rozsudkom porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   predovšetkým   tým,   že   jej   ustanovil   nazastupovanie v tomto konaní opatrovníka – mesto Ružomberok - bez toho, aby zisťoval jejpobyt, čím jej uprel právo osobne sa zúčastniť súdneho konania a brániť svoje práva.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochranyzákladných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo sťažnosti a z jej prílohy ústavný súd zistil, že okresný súd v napadnutom konanírozhodol rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011, ktorý bol doručený opatrovníkovisťažovateľky, pričom samotnej sťažovateľke ho okresný súd doručil na jej vlastnú žiadosť27. februára 2015.

Podľa § 201 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním,   pokiaľ   to   zákonnevylučuje.

Podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorýmbolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadámuvedeným v § 221 ods. 1 OSP.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Je potrebné zdôrazniť, že ak by boli tvrdenia sťažovateľky o tom, že okresný súd jejustanovil   opatrovníka   bez   splnenia   zákonných   podmienok   zakotvených   v   §   29   OSP,relevantné, išlo by zo strany okresného súdu o postup, ktorým jej odňal možnosť konať predsúdom. Takýto postup je následne dôvodom na podanie odvolania a v zmysle § 221 písm. f)OSP   aj   dôvodom   na   podanie   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v predmetnom konaní ochrany svojich práv začaladomáhať až doručením žiadosti o doručenie rozsudku okresného súdu z 23. februára 2015.Sťažovateľka   bola   oprávnená   podať   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdua postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd.

Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania podaného sťažovateľkouv prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné) so zreteľom naopodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka sťažovateľke a v tej súvislostiaj otázku doručovania rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi. Prípadný nepriaznivýzáver odvolacieho súdu by bolo možné ešte preskúmať podaním dovolania z dôvodov podľa§ 237 písm. f) OSP (podobne II. ÚS 133/09, II. ÚS 332/2011).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   nemožno   jednoznačne   ustáliť,   či   sťažovateľka   podalaodvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 37/2001 z 29. júna 2011.

Pokiaľ sťažovateľka odvolanie nepodala, nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jejzákon poskytuje na ochranu ňou označených práv, ktorých porušenie namieta, čo zakladá(v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) dôvod na odmietnutie sťažnosti prenedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

V prípade, že sťažovateľka odvolanie podala, právomoc krajského súdu rozhodnúťo ňom v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľky až vtedy, keď užostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m.IV.   ÚS   322/09).   Rovnako   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   žepredpokladom na záver o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ich namietané porušenietvorí   základ   sťažovateľkou   navrhovaného   petitu,   pozn.)   je   také   porušenie,   ktoré   nie   jenapraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebov konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré súobsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (m.   m.   I.   ÚS   148/03,   III.   ÚS   355/05,II. ÚS 307/06).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka saochrany svojich základných práv alebo slobôd mohla/môže domôcť využitím jej dostupnýcha účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol podľa§ 25 ods. 2 (v spojení s § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015