znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 451/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 13/2012 z 29. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013 doručená sťažnosť V. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 TdoV 13/2012 z 29. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1T/3/2000 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestných činov podvodu podľa § 250 ods. 1, 5, Trestného zákona č. 553/2002 Z. z. (v bodoch 1/ až 4/ obžaloby), sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona (v bode 2/ obžaloby), sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm.   c/   Trestného   zákona   v   znení   zákona   č.   553/2002   Z.   z.   (v   bode   5/   obžaloby) a poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3/ Trestného zákona v znení zákona č. 10/1999 Z. z. (v bode 6/ obžaloby).

Krajský súd v Prešove mu za tieto trestné činy uložil podľa § 250 ods. 5, 35 ods. 1, 39a ods. 3 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 228 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb., o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v žnem účinnom do 1. Januára 2006 mu uložil   povinnosť   nahradiť   škodu   poškodeným   ktorých   uviedol,   ostatných   poškodených odkázal s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   na   základe   odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn.: 5To/7/2010 zo dňa 19. mája 2011 podľa § 258 ods. 1 písm. d/, 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu podľa § 259 ods. 3 Trestného poriadku, 250 ods. 5, § 35 ods. 1, § 40 ods. 1, § 39a ods.   3   Trestného   zákona   uložil   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   4   rokov so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti citovanému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal sťažovateľ dovolanie,   ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp.   zn.:   2TdoV   13/2012, zo dňa 29. januára 2013, podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku odmietol....

...   sťažovateľ   dovolaním   vo   svoj   prospech   napadol   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu proti všetkým výrokom, ktoré sa ho dotýkajú

• z dôvodov uvedených v ustanovení § - u 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, lebo rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (skutkov) alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, keď ani prvostupňový súd, ani súd odvolací nebral do úvahy argumentáciu, ktorú sťažovateľ uvádzal v bodoch 1, 2,   3 podaného   odvolania   vzťahujúcu sa   na   všetky   skutky   obžaloby   a   v   bodoch 4 až   7 podaného odvolania ku konkrétnym skutkom pre ktoré bol uznaný vinným a odsúdený, ktoré okolnosti, argumenty a dôkazy obvinenia proti jeho osobe vyvracajú vo všetkých bodoch obžaloby a napadnutého rozsudku a majú zásadný význam pre posúdenie a rozhodnutie o jeho   nevine,   najmä,   preukazujú,   že   v   skutkoch,   pre   ktoré   bol   obvinený,   obžalovaný a odsúdený nie je naplnená skutková podstata trestného činu pre ktorý bol trestne stíhaný, obvinený, obžalovaný, aj odsúdený, ani nebola naplnená skutková podstata žiadneho iného protiprávneho, ani trestnoprávneho konania.

Ako dôvod dovolania obvinený uplatňuje aj konanie na súde prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 374 ods. 3/ Trestného poriadku, lebo vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Ako obvinený k jednotlivým skutkom, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť ani pred prvostupňovým, ani pred odvolacím súdom v stručnosti uviedol aj dôvody, ktoré súd nevzal do   úvahy   a   to   napriek   tomu,   že   sám   dovolací   súd   v   uznesení   (viď   str.   6   Uznesenia 2TdoV 13/2012) uviedol, že prokurátor v dovolacom konaní:... Za relevantnú považoval iba tú časť tvrdenia obvineného, v ktorej obvinený konštatuje, že jeho konaním nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu.... Neobstojí argumentácia prokurátora, že... nemožno   hovoriť   o   porušení   práva   na   obhajobu   v   situácii,   keď   obvinený   sa   hlavného pojednávania nezúčastnil, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a sám nerealizoval svoje právo na obhajobu vrátane práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, hoci mu na to bol vytvorený   priestor...   keď   sťažovateľ   na   hlavnom   pojednávam   uviedol,   že   k   jednotlivým dôkazom sa vyjadrí v závere hlavného pojednávania, kedy mu už priestor zo strany súdu vytvorený nebol a na vyjadrenie k dôkazom sťažovateľ priestor zo strany súdu v záverečnom štádiu konania už nedostal.

A neobstojí ani tvrdenie prokurátora, že... Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal aj vinou obvineného, v tejto spojitosti však odvolanie považoval za nedôvodné.... keď z textu napadnutého uznesenia uvedené tvrdenie nevyplýva a nezakladá sa na pravde.

K uvedenému ďalej sťažovateľ uviedol, že nemal žiadnym spôsobom záujem nikoho poškodiť, ani nesplácať svoje záväzky. Takto to bolo skonštatované aj správcom konkurznej podstaty, teda konkurzným konateľom a to aj v čase, kedy už bol sťažovateľ vo väzbe. Všetky platby boli kryté, teda nebol dôvod niekoho poškodiť, zvlášť, keď všetky platby za ktoré je obžalovaný   stíhaný boli platbami   súvisiacimi s podnikaním   a   v rámci   podnikania bolo dostatok finančných prostriedkov na to, aby sa záväzky postupne uhrádzali.

V predmetnej trestnej veci neboli nijako preskúmané dôkazy navrhované obvineným, neboli vypočutí svedkovia, ktorých obvinený navrhoval.

Ďalej   sťažovateľ   namietal   skutočnosť,   že   v   súdnom   spise   chýbajú   písomnosti   – doklady doložené obžalovaným – viď č. l. 89 – 126. Išlo o písomnosti preukazujúce nevinu sťažovateľa. A pýtal sa. Kde sú tieto písomnosti? Ako súd mohol bez takýchto závažných listinných dôkazov rozhodovať?

Z   uvedených   dôvodov   preto   sťažovateľ   navrhoval,   aby   dovolací   súd   po   zrušení napadnutého   rozhodnutia   prikázal   tomuto   súdu,   aby   vec   v   potrebnom   rozsahu   znovu prerokoval   a   rozhodol,   prípadne   aby   rozhodol   vrátiť   vec   na   došetrenie   prokurátorovi, prípadne vrátiť vec na došetrenie do prípravného konania....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Uznesením   sp.   zn.:   2TdoV   13/2012,   zo   dňa 29. januára 2013, podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa napriek jeho hore uvedeným argumentom odmietol napriek tomu, že:

Nebola   dostatočným   spôsobom   preukázaná   vina   sťažovateľa   a   napriek   tomu   bol obvinený, obžalovaný a odsúdený.

Počas trestného konania bola obmedzená osobná sloboda sťažovateľa jeho vzatím do väzby.

Závažným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, keď sťažovateľ na hlavnom pojednávaní uviedol, že k jednotlivým dôkazom sa vyjadrí v závere hlavného pojednávania, kedy mu už priestor zo strany súdu vytvorený nebol a na vyjadrenie k dôkazom sťažovateľ priestor   zo   strany   súdu   v   záverečnom   štádiu   konania   už   nedostal.   Takýmto   postupom odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené právo na obhajobu sťažovateľa. V   odvolacom   konaní   nebol   daný   priestor   na   obhajobu   zvolenému   obhajcovi sťažovateľa.   Takýmto   postupom   odvolacieho   súdu   bolo   závažným   spôsobom   poručené právo na obhajobu sťažovateľa.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   odvolaním   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu napadol v celom rozsahu, teda aj výrok o vine aj výrok o treste, odvolací súd rozhodol iba o výške trestu. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené právo   na   obhajobu   sťažovateľa,   aj   jeho   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom a aby o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu bolo spravodlivo rozhodnuté.

Prvostupňový súd, ale ani súd odvolací nebral do úvahy argumentáciu sťažovateľa, nevysporiadal sa s dôkazmi, ktoré navrhoval sťažovateľ, nijako sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ani nebral do úvahy argumentáciu sťažovateľa, že ani v jednom zo skutkov pre ktoré bol obvinený, obžalovaný a odsúdený, nebola naplnená skutková podstata trestného činu.

Súd sťažovateľa uznal vinným a odsúdil napriek tomu, že v súdnom spise chýbajú písomnosti   - doklady doložené sťažovateľom č.   l.   89 – 126,   teda 37 listov dôkazového materiálu preukazujúceho nevinu obžalovaného. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené právo na obhajobu sťažovateľa, aj jeho právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom a aby o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu bolo spravodlivo rozhodnuté.“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 TdoV 13/2012, zo dňa 29. januára 2013, boli porušené práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 TdoV 13/2012, zo dňa 29. januára 2013 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu by teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z hľadiska ústavného neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základným   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie sa namietalo, a napadaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 13/ 2012 z 29. januára 2013.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:„Na vysvetlenie tohto záveru dovolací súd uvádza, že konkrétne uplatnené námietky, tvrdenia a právne názory zakladajúce existenciu určitého dovolacieho dôvodu musia vecne zodpovedať jeho zákonnému vymedzeniu v zmysle § 371 Tr. por. Ak dovolanie len formálne odkazuje   na   príslušné   ustanovenie   upravujúce   dôvody   dovolania,   reálne   však   obsahuje argumenty stojace mimo zákonných dovolacích dôvodov, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por. Z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tiež vyplýva, že tento dôvod odmietnutia dovolania obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietne, ak je zrejmé už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle § 378 Tr. por., že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.... Po   preskúmaní   spisového   materiálu   dovolací   súd   zistil,   že   obvinený   v   dovolaní (najmä pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g/, písm. i/ Tr. por.) odkazuje na argumentáciu prednesenú v konaní pred odvolacím súdom. Jeho námietky a tvrdenia však vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu uplatnených dovolacích dôvodov.

Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006) na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania. Právo na   obhajobu   tvorí   rad   po   sebe   idúcich   právnych   postupov,   ktoré   sa   prelínajú   celým trestným konaním. Ide o účasť pri výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti pri konfrontáciách, rekonštrukciách, ako aj na všetkých úkonoch vykonávaných súdom po podaní   obžaloby   prokurátorom.   Tento   rad   úkonov   dotvára   právny   rámec   obhajoby a poskytuje aj možnosť faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie cez vyjadrenia k jednotlivým úkonom.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však musí byť interpretovaný oveľa užšie. Nie je ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také, ku ktorému došlo   zásadným spôsobom.   Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený   pri   nerešpektovaní   ustanovení   Trestného   poriadku   o   povinnej   obhajobe,   pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez prítomnosti obhajcu a podobne....

Po   preskúmaní   dovolateľových   tvrdení   dovolací   súd   konštatuje,   že   obvinený   mal počas celého trestného konania v plnej miere zabezpečené právo na obhajobu. Na prvom pojednávaní síce vyhlásil, že využíva svoje právo a nechce byť ďalej osobne prítomný na konaní   (č.   1.   5370   -   5378),   to   však   neznamená,   že by   kedykoľvek   v   určený   termín   po odročení hlavného pojednávania sa na naň nemohol dostaviť a využiť svoje právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Obvinený a jeho obhajca boli vždy riadne a včas upovedomení o termíne hlavného pojednávania a bolo len na ňom, či svoje právo využije alebo nie. Skutočnosť, že sa dovolateľ do momentu vyhlásenia dokazovania za skončené na hlavné pojednávanie nedostavil a nevypovedal sám k veci, ani sa nevyjadril k jednotlivým vykonávaným dôkazom, hoci mal na to súdom vytvorený priestor, nepredstavuje porušenie práva   na   obhajobu.   Obhajobné   práva   využíval   prostredníctvom   zvolených,   resp. ustanovených obhajcov, osobitne prostredníctvom obhajcu JUDr. J. O., ktorého mu 28. júna 2000 ustanovil súd podľa § 36 ods. 3 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 a ktorý sa aktívne zúčastňoval na hlavnom pojednávaní.

Námietky dovolateľa týkajúce sa postupu odvolacieho súdu dovolací súd považuje za neopodstatnené.   V   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   najvyšší   súd   v   zmysle   §   564   Tr.   por. vykonal konanie o riadnom opravnom prostriedku podľa doterajších právnych predpisov, t. j.   podľa   zákona   č.   141/1961   Zb.   v   znení   účinnom   do   1.   januára   2006.   Pokiaľ   ide o namietané   nedoručenie   obžaloby   obhajcovi   JUDr.   J.   V.   je   potrebné   pripomenúť,   že doručenie obžaloby sa realizuje vo fáze po pridelení veci zákonnému sudcovi najneskoršie s predvolaním na hlavné pojednávanie alebo s upovedomením o ňom (§ 196 Tr. por. v znení účinnom   do   1.   januára   2006)   ako   súčasť   úkonov   smerujúcich   k príprave   hlavného pojednávania.   V   súlade   s   citovaným   ustanovením   postupoval   súd   prvého   stupňa,   ktorý doručil   obžalobu   obvinenému   (č.   1.   4369)   a   jeho   obhajkyni   JUDr. V.   F.   (č.   1.   4366). Obvinený   si   JUDr.   J.   V.   za   obhajcu   zvolil   až   23.   marca   2011   (v   ten   istý   deň   bolo najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zmene obhajcu spolu s plnomocenstvom; č. l. 5702-5703), t. j. v štádiu odvolacieho konania (odvolanie obvineného bolo najvyššiemu súdu predložené 19. apríla 2010, č. 1. 5678). V tomto štádiu mohol obhajca využiť právo nazrieť do spisov v zmysle § 65 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 a obstarať... Odvolanie   obvineného   proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   najvyššiemu   súdu predložené 19. apríla 2010 (č. 1. 5678). Predseda senátu opatrením (č. 1. 5681) určil termín   verejného   zasadnutia   na   24.   marec   2011,   pričom   dal   pokyn   o   tomto   termíne upovedomiť,   okrem   iných,   obvineného,   a   to   z   dostupných   adries,...   P.,...,   P.,...   S.,... Ukrajina. Podľa záznamu doručovateľa bol obvinený neznámy na adresách..., P. a..., S. Zásielka určená obvinenému na adresu..., P. nebola v odbernej lehote prevzatá. Podľa opatrovníčky obvineného na uvedenej adrese menovaný nikdy nebýval, v apríli 2009 odišiel na neznáme miesto, nekomunikuje ani s ňou, ani s ich spoločnými dcérami (č. 1. 5685). Zásielka z adresy..., Ukrajina sa najvyššiemu súdu vrátila ako nevyžiadaná. 21. marca 2011 došlo najvyššiemu súdu faxové podanie obhajcu obvineného, v ktorom uvádza, že svojho klienta   nachádzajúceho   sa   v K.,   e-mailom   informoval   o   termíne   verejného   zasadnutia, ktorého sa obvinený chce zúčastniť, a preto žiada o odročenie verejného zasadnutia. V ten istý deň bolo osobne do podateľne najvyššieho súdu doručené písomné podanie obvineného z adresy...  ,   Ukrajina,   datované   z   18.   marca   2011,   v   ktorom   žiada   odročiť   verejné zasadnutie a zrušiť ustanovenie obhajcu JUDr. O. Zároveň uvádza, že do 3 dní oznámi súdu meno nového obhajcu, ktorého si zvolil. Následne 23. marca 2011 obvinený osobne do podateľne najvyššieho súdu doručil podanie z adresy..., S., datované z toho istého dňa, v ktorom   oznamuje,   že   si   za   obhajcu   zvolil   JUDr.   J.   V.   a   zároveň   žiada   o   odročenie verejného   zasadnutia   z   dôvodu   nepriaznivého   zdravotného   stavu,   ako   aj   z   dôvodu poskytnutia   primeranej   lehoty   na   obhajcovo   oboznámenie   sa   s   trestným   spisom.   Po oboznámení predsedu senátu s nedostatkami v doručení u obvineného, ako aj po vyjadrení obhajcu JUDr. O. a zástupcu generálneho prokurátora bolo verejné zasadnutie 24. marca 2011   odročené   na   12.   máj   2011   (č.   1.   5704-5707).   Predseda   senátu   potom   opatrením z 5. apríla 2011 rozhodol, že trestné konanie proti obvinenému sa vykoná ako proti ušlému (č. l. 5711). Dôvodom bol fakt, že obvinený sa na adresách známych súdu nezdržiaval, zásielky o termíne verejného zasadnutia sa vrátili súdu s oznámením, že adresát je neznámy. Taktiež manželka obvineného uviedla, že v apríli 2009 odišiel na neznáme miesto.

Podľa § 302 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 konanie podľa ustanovení   tohto   oddielu   možno   vykonať   proti   tomu,   kto   sa   vyhýba   trestnému   konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Citované ustanovenie upravuje postup, ktorý je možné   aplikovať   v   prípade   obvineného,   ktorého   osobnú   účasť   pri   úkonoch   trestného konania nemožno zabezpečiť zákonnými prostriedkami (predvolanie, predvedenie a pod,), pretože obvinený sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Podmienkou   na   konanie   podľa   tohto   ustanovenia   je   preukázanie   úmyslu   obvineného vyhýbať sa trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, v úmysle zabrániť prerokovaniu veci. V tomto prípade bol úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému konaniu preukázaný,   pretože   neoznámil   takú   adresu   bydliska,   na   ktorej   by   bol   zastihnuteľný, respektíve udal takú adresu, na ktorej bol neznámy.

Tvrdenie dovolateľa o tom, že neboli splnené podmienky na konanie proti ušlému, pretože jeho prítomnosť bola zabezpečená prítomnosťou obhajcu, ktorého si v tom čase už zvolil, neobstojí. Podľa § 304 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 obvinený musí mať   v   tomto   konaní   vždy   obhajcu,   ktorý   má   rovnaké   práva   ako   obvinený.   Obhajca obvineného JUDr. V. bol o zmene termínu verejného zasadnutia z 12. mája 2011 na 19. máj 2011 upovedomený (doručenka, č. 1. 5708). V rámci odvolacieho konania bolo najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zvolení obhajcu s pripojeným plnomocenstvom pre JUDr. J. V., preto predseda senátu podľa § 39 ods. 1, § 40, § 37 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. O., ktorého zároveň podľa § 40a ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 ustanovil za náhradného obhajcu. Tento postup bol odôvodnený obavou, že ďalšie verejné zasadnutie by mohlo byť zmarené pre neprítomnosť zvoleného obhajcu Odvolací súd správne konštatoval, že dôvod na odročenie verejného   zasadnutia   len   preto,   že   namiesto   ustanoveného,   resp.   zvoleného   obhajcu   si obvinený zvolí iného obhajcu, neexistuje.

Dovolací   súd   preskúmal   konštatáciu   dovolateľa   týkajúcu   sa   tohto   dovolacieho dôvodu a zistil, že nebol naplnený. Všetky zákonné podmienky na uskutočnenie verejného zasadnutia v konaní proti ušlému boli splnené. Úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému konaniu   bol   preukázaný.   Predvolanie   na   verejné   zasadnutie   bolo   vhodným   spôsobom uverejnené vyvesením na úradnej tabuli súdu od 8. apríla do 19. mája 2011, čím bola splnená ďalšia podmienka konania proti ušlému. Obvinený mal i v tomto konaní obhajcu. Neobstojí   preto   ani   námietka   že   verejné   zasadnutie   bolo   vykonané   v   neprítomnosti zvoleného, ako aj náhradného obhajcu, keďže zo zápisnice vyplýva, že na tomto zasadnutí 19. mája 2011 bol prítomný náhradný obhajca JUDr. O., ktorý mal znalosť o prejednávanej veci. Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podstata   správnej   právnej   kvalifikácie   spočíva   v   tom,   že   skutok   ustálený   súdmi nižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom   zákone.   Len   opačný   prípad,   nesprávna   subsumpcia,   odôvodňuje   naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por....

Na   margo   ďalších   uvádzaných   pochybení   prvostupňového   i   odvolacieho   súdu spočívajúcich v tom, že obvinený nebol vo veci vypočutý a že sa neprihliadalo na jeho argumenty (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.), dovolací súd konštatuje, že takýto dovolací dôvod nezistil. Dôvodom dovolania podľa tohto ustanovenia je vykonanie dôkazov súdom spôsobom,   ktorý   je   v   rozpore   so   zákonom.   V   posudzovanej   veci   boli   dôkazy   vykonané v súlade   so   zákonom.   Nesúhlas   obvineného   s   rozsahom   vykonaného   dokazovania,   jeho hodnotením a následne ustálením skutkového stavu, nezakladá žiadny dovolací dôvod.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   odôvodnenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu,   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba rozhodnúť tak,   ako to   bolo uvedené   v   jeho rozhodnutí.   V   jeho rozhodnutí sú   uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodené závery týkajúce sa právneho posúdenia trestnej veci. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   toho   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho sudu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa tohto názoru ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013