znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 451/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 10 C 135/2007, sp. zn. 42   C   134/2011   a   sp.   zn.   39   Er   3220/2011,   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn. E 8220175411   a   Krajským   súdom   v   Košiciach   pod   sp.   zn.   9   CoD   44/2011   a   sp.   zn. 3 Co 70/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť K. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C   135/2007,   sp.   zn.   42   C   134/2011   a   sp.   zn.   39   Er   3220/2011,   Krajským   súdom v Bratislave pod sp. zn. E 8220175411 a Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 CoD 44/2011 a sp. zn. 3 Co 70/2012.

Zo sťažnosti, z pripojených listinných dôkazov, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

1.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   10   C   135/2007-264   z   18.   mája   2011   bola zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   proti   žalovanému   J.   B.   o   neplatnosť   závetu   a darovacej zmluvy. Uznesením krajského súdu č. k. 9 CoD 44/2011-310 zo 17. augusta 2011 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu odmietnuté ako oneskorene podané. Rozsudok   sa   stal   právoplatným   20.   júla   2011.   Sťažovateľ   považuje   rozhodnutia za nesprávne, pretože v skutočnosti nešlo o relatívnu, ale o absolútnu neplatnosť, a preto žalobný nárok nebol   premlčaný. Konanie bolo poznačené zbytočnými prieťahmi.   Záver krajského súdu o oneskorenom podaní odvolania je nesprávny a navyše ide o rozhodnutie iného než zákonného sudcu, ktorý vystupoval v postavení senátu.

2. Sťažovateľ podal 30. septembra 2011 návrh na obnovu konania, ktoré však dosiaľ neprebehlo. Konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 42 C 134/2011. Sťažovateľ preto namieta prieťahy v tomto konaní. V zmysle výzvy okresného súdu v novembri svoje podanie opravil a doplnil. Napriek tomu však dosiaľ o návrhu rozhodnuté nebolo.  

3. Uznesením okresného súdu č. k. 42 C 134/2011-36 z 31. januára 2012 bol v rámci konania   o   obnove   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, ktorým sa domáhal odkladu exekúcie. Uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 70/2012-61 z 29.   marca   2012   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť   23.   apríla   2012.   Podľa   názoru   sťažovateľa   bol   daný   dôvod   na   odklad exekúcie, keďže v pôvodom konaní vydaný exekučný titul treba z dôvodov už uvedených považovať za nezákonný. V rámci odvolacieho konania rozhodol iný než zákonný sudca.

4. Na základe rozsudku okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 135/2007 prebieha taktiež na okresnom súde exekučné konanie vo veci oprávneného J. B. voči sťažovateľovi ako povinnému. Uznesením okresného súdu č. k. 39 Er 3220/2011-20 z 5. januára 2012 boli zamietnuté námietky sťažovateľa proti tejto exekúcii. Uznesenie sa stalo právoplatným 3. februára 2012. Podľa názoru sťažovateľa je exekúcia nezákonná, keďže nezákonný je samotný exekučný titul. Sťažovateľ zaplatil trovy exekučného konania vo výške 1 716,48 €.

5. Na základe uznesenia okresného súdu č. k. 10 C 135/2007-264 z 18. mája 2011 právoplatného   20.   júla   2011   prebieha   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn. E 8220175411 exekúcia na vymoženie pohľadávky justičnej pokladnice vo výške 484,72 €, pričom uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. E 8220175411 z 11. júna 2012 bol nariadený výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy sťažovateľa. Sťažovateľ prevzal uznesenie 18. júna 2012. Odvolanie proti nemu nebolo prípustné. Podľa názoru sťažovateľa vymáhaná suma   za   znalecký   posudok   predstavovala   zbytočný   výdavok,   keďže   znalecký   posudok nemal význam.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv v už uvedených konaniach.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť bolo potrebné odmietnuť v celom rozsahu.

1. Časť sťažnosti smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 135/2007-264 z 18. mája 2011 a uzneseniu krajského súdu č. k. 9 CoD 44/2011-310 zo 17. augusta 2011 považoval ústavný súd za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť ešte 20. júla 2011, sťažnosť doručenú osobne do podateľne ústavného súdu 4. septembra 2012 treba považovať za oneskorene podanú.

To isté sa vzťahuje aj na namietané porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v týchto prípadoch je sťažnosť včas   podaná   iba   vtedy,   ak   sa   tak   stane   v   dvojmesačnej   lehote   počítanej   od   skončenia prieťahov.   Sťažovateľom   namietané   zbytočné   prieťahy   sa   museli   skončiť   najneskôr právoplatnosťou rozhodnutí všeobecných súdov.

2. Sťažovateľ namietal aj prieťahy v konaní o obnove vedenom okresným súdom pod sp. zn. 42 C 134/2011, a to s poukazom na skutočnosť, že hoci návrh na obnovu konania podal ešte 30. septembra 2011, dosiaľ o ňom rozhodnuté nebolo. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva lebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z údajov samotného sťažovateľa vyplýva, že ním podaný návrh na obnovu konania nemal   všetky   potrebné   náležitosti,   a   preto   v   priebehu   novembra   2011   v   zmysle   výzvy okresného súdu podanie opravil a doplnil. Ako to vyplýva z ďalších údajov sťažovateľa (podrobnejšie   rozoberaných   v   časti   I   v   bode   3),   požiadal   v   rámci   konania   o   obnove o vydanie   predbežného   opatrenia,   o   ktorom   okresný   súd   rozhodol   31.   januára   2012 a krajský súd zasa o odvolaní 29. marca 2012. Konanie o nariadenie predbežného opatrenia sa ukončilo 23. apríla 2012, keď sa uznesenia všeobecných súdov stali právoplatnými.

Možno   konštatovať,   že   v   dôsledku   postupov   samotného   sťažovateľa   (neúplnosť podaného návrhu v spojení s nedôvodným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia) do konca apríla 2012 okresný súd z objektívnych dôvodov (ktoré nijako nezavinil) nemohol začať   meritórne   konať   o   návrhu   sťažovateľa.   Čas,   ktorý   odvtedy   uplynul   (viac   ako 5 mesiacov), nemožno považovať za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.   Pokiaľ   sťažovateľ   nie   je   spokojný   s   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 42 C 134/2011-36   z   31.   januára   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 3 Co 70/2012-61   z   29.   marca   2012,   považuje   ústavný   súd   aj   túto   časť   sťažnosti   za oneskorene podanú.

Uvedené uznesenia všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť ešte 23. apríla 2012, čo znamená, že sťažnosť osobne doručená do podateľne ústavného súdu 4. septembra 2012 bola oneskorená.

4. Rovnako za oneskorenú považuje ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia okresného súdu č. k. 39 Er 3220/2011-20 z 5. januára 2012. Týmto uznesením boli   zamietnuté   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii.   Vzhľadom   na   to,   že   uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   3.   februára   2012,   sťažnosť   osobne   doručená   do   podateľne 4. septembra 2012 bola podaná oneskorene.  

5.   Totožný   záver   možno   urobiť   aj   vo   vzťahu   voči   uzneseniu   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. E 8220175411 z 11. júna 2012, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy sťažovateľa.

Uznesenie, proti ktorému nebolo odvolanie prípustné, sťažovateľ prevzal 18. júna 2012. Doručením nadobudlo uznesenie právoplatnosť, pričom sťažnosť bola do podateľne ústavného súdu doručená po uplynutí zákonnej dvojmesačnej zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012