znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 450/2014-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 307/2013 a jeho uznesením z 28. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 307/2013 a jeho uznesením z 28. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal okresnému súdu proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu B. žalobu o zaplatenie sumy 9 958,18 € s príslušenstvom. V tejto právnej veci rozhodol Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 4 C 212/2001-134 z 11. októbra 2011 tak, že konanie podľa § 104 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   zastavil   z dôvodu   prekážky právoplatne rozsúdenej veci (§ 159 ods. 3 OSP).

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   18   Co   130/2011 z 28. júna 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Následne   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   o   ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. januára 2014 tak, že dovolacie konanie zastavil   z   dôvodu   nesplnenia   podmienky   povinného   právneho   zastúpenia   sťažovateľa advokátom v dovolacom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Ja   mám   vedomie   o   tom,   že   aj   v   tomto   súdnom   konania   som   bol   povinný priamo zo zákona byť právne zastúpeným advokátom, ale to niečo stojí a ja na to nemám. Môj 400-eurový dôchodok nestačí „uživiť“ toľkých advokátov, koľko ich potrebujem ja... Zákon   hovorí,   že   pokiaľ   naozaj   ide   tu   o   taký   nedostatok   podmienky   konania ako je aj v tomto prípade, súd je povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa mohlo v tomto konaní   pokračovať   a   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   by   sa   takéto   konanie   skončilo, čo sa nestalo! Nesúhlasím s tým, že nedostatok splnenia podmienky povinného zastúpenia advokátom je možné odstrániť iba tým, že ja si ho zvolím a udelím mu plnú moc na to. A súd tu opomenul to najdôležitejšie, že ho je treba predovšetkým zaplatiť a ja nemám z čoho! Som presvedčený, že súdy nemajú právo zvaľovať na mňa také ťarchy, ktoré ja nevládzem uniesť. Preto som súdy požiadal o pridelenie advokáta. Súd si nedal ani tú námahu, aby ma oslobodil od súdneho poplatku a vyriešil tak predbežnú otázku, ktorá je potrebná a priamo súvisí s pridelením mi právnej pomoci, včítane advokáta. Ďalej uvádzam, že ja som na CPP Svidník   nepodal   svoju   „špeciálnu“   žiadosť   s   kádrovým   dotazníkom   v   tejto   veci   preto, že v tomto čase už prv v inej veci pod č. k. 4 C 52/03 túto moju požiadavku CPP – SK odmietlo, keďže vraj podľa neho nie som prípadom v hmotnej núdzi! Tak potom aký by to malo zmysel, keby som takú žiadosť podal a keď tu zo strany našich súdov i CPP nie je jednotný pohľad na vec podľa §§ 30 a 138 OSP, ktoré sa vykladajú rôzne a podľa mňa iba na škodu obete bezprávia! Tak teraz naozaj neviem, ako inak som ja mal odstrániť tento procesný nedostatok, keď to nebolo v mojich silách! Navyše nechápem, že prečo súd ex offo sa   nezaoberal   §-om   237   OSP   a   prečo   odignoroval   ústavný   zákon   č.   23/91   Zb.   s jeho Listinou – ods. 2/, čl. 37 v spojení s Rezolúciou VZ-OSN z 10. XII. 1948, keď vlastne svojím konečným uznesením nerozhodol absolútne o ničom!»

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd   vyslovil, že „základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 Ústavy SR v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru, boli postupom Najvyššieho súdu SR v dovolacom konaní a kauze vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4 C 212/01 – jeho konečným uznesením sp. zn. 4 Cdo 307/2013, zo dňa 28. 1. 2014, porušené“.

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie požaduje „ako náhradu nemajetkovej ujmy za odopretie... spravodlivosti nekvalifikovaným uznesením NS – SR“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07, IV. ÚS 75/2014), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.) predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že tieto podmienky konania splnené nie sú.

V zmysle ustanovenia § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné   opatrenia,   pritom   spravidla   môže   pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok   podmienky   konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Dovolateľ   v   dovolacom   konaní   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.).

Nedostatok   podmienky   povinného   zastúpenia   dovolateľa   v   dovolacom   konaní je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví. Okresný súd Bardejov uznesením z 31.   decembra 2012,   č.   k.   4 C   212/2001-148 vyzval dovolateľa podľa § 241 ods. 4 O. s. p., aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania, resp. aby dovolanie doplnil a predložil plnomocenstvo na jeho zastupovanie advokátom v dovolacom konaní podľa § 241 ods. 1 O. s. p.

Písomným   podaním   („reakciou“)   doručeným   okresnému   súdu   28.   januára   2013, žalobca žiadal o pridelenie mu advokáta ex offo. Následne, prípisom z 15. februára 2013 (ktorý si žalobca prevzal 11. marca 2013) bol žalobca Okresným súdom Bardejov odkázaný v   zmysle   ustanovenia   §   30   O.   s.   p.   na   Centrum   právnej   pomoci.   Na   písomnú   žiadosť Okresného súdu Bardejov z 30. apríla 2013, Centrum právnej pomoci, kancelária Svidník 29. mája 2013 písomne oznámilo okresnému súdu, že žalobca nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci. Okresný súd Bardejov uznesením z 24. júna 2013, č. k. 4 C 212/2001-156 tak   opakovane   vyzval   dovolateľa   na   predloženie   plnomocenstva   udeleného   advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní, a to v lehote 10 dní. Na základe fotokópie písomného podania žalobcu z 20. júla 2013 adresovaného Centru právnej pomoci, osobne podaného na okresnom súde 22. júla 2013, Okresný súd Bardejov písomne vyzval 14. augusta 2013 Centrum právnej pomoci, kancelária Svidník na oznámenie, ako bolo rozhodnuté o žiadosti žalobcu o poskytnutie právnej pomoci z 20. júla 2013. Na túto výzvu Centrum právnej pomoci 5. septembra 2013 písomne oznámilo okresnému súdu, že žalobca nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci.

Z uvedeného je teda zrejmé, že dovolateľ (ktorý v dovolacom konaní nepreukázal, že má   právnické   vzdelanie)   tým,   že   nepredložil   plnomocenstvo   udelené   advokátovi na zastupovanie   v   dovolacom   konaní   a   ani   Centru   právnej   pomoci   nepodal   žiadosť o poskytnutie   právnej   pomoci,   neodstránil   procesný   nedostatok   podmienky   dovolacieho konania. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. zastavil. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý zastavil dovolacie konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania.»

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   najvyššieho súdu   možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   považoval ústavný   súd   za   kľúčové   posúdiť,   či   spôsob,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje rozhodnutie,   je   ústavne   konformný.   Zisťoval   preto,   či   spôsob   výkladu   príslušných zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom na zistený   skutkový   stav   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení procesnoprávneho   predpisu   postupoval,   čo   zisťoval,   čo   považoval   za   preukázané a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší   súd   ďalej uviedol,   že   o podanom   dovolaní   možno konať iba v   prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či   tieto podmienky sú   splnené. Zistil   pritom, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní právne zastúpený, pričom sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to, že okresný   súd   (v   rámci   úkonov   vykonávaných   pri   podaní   dovolania)   urobil   opatrenia na odstránenie   nedostatku,   ktorý   bránil   v   ďalšom   konaní   o   podanom   dovolaní   −   dal sťažovateľovi opakovane priestor prípisom a následne uznesením na odstránenie nedostatku právneho zastúpenia v dovolacom konaní, avšak napriek tomu sťažovateľ tento nedostatok neodstránil.

Najvyšší   súd tiež   zistil,   že sťažovateľ   kvalifikovane nepožiadal   Centrum   právnej pomoci (ďalej len „Centrum“) o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, vychádzajúc z oznámení Centra z 29. mája 2013 a 5. septembra 2013, podľa ktorých sťažovateľ nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   tým,   že   napriek   opakovanej   výzve neodstránil   nedostatok   spočívajúci   v   nesplnení   zákonnej   podmienky   vyžadovanej pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 28. januára 2014, ktorým zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 104 ods. 2, § 241 ods. 1, § 241 ods. 4 OSP) s tým, že   najvyšší   súd   ako dovolací   súd   svoje   závery   primerane odôvodnil.   V   tejto   súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 28. januára 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   §   104   ods.   2   OSP   a   §   241   ods.   1   OSP   najvyšším   súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   už   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014