znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 450/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 421/2012-453 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013 doručená sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)   č.   k.   6   Co   421/2012-453   z 30.   januára 2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie“). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 6. mája 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou 13. mája 2002 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti obchodnej spoločnosti P., a. s. (ďalej len „žalovaný“), svojho práva na ochranu osobnosti podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka,   do   ktorého   bolo   neoprávnene   zasiahnuté   konaním žalovaného, ktorý «ako vydavateľ denníka... uverejnil dňa 16. 03. 2002 na strane 6 tohto denníka článok autora R. K. s názvom „Ústretový krok KDH“ v ktorom bol sťažovateľ, ako bývalý minister vnútra SR, v rozpore so skutočnosťou označený za účastníka závažného trestného činu, akým je únos osoby, syna prezidenta Slovenskej republiky, pričom autor článku naviac tvrdil, že sťažovateľ, ktorý sa verejne priznal k účasti na tomto trestnom čine, nebol spravodlivo potrestaný, a to iba v dôsledku tzv. „Mečiarových amnestií“». Sťažovateľ sa   preto domáhal podľa   § 13 Občianskeho zákonníka, aby žalovaný odstránil následky týchto zásahov uverejnením údaja o ich nepravdivosti, poskytol sťažovateľovi primerané zadosťučinenie   formou   ospravedlnenia,   ako   aj   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch v sume 5 mil. Sk.

Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 15 C 36/02 z 5. mája 2004, ktorým uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi a nahradiť mu nemajetkovú ujmu v sume 500 000 Sk a trovy konania. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Predmetný rozsudok napadol odvolaním žalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby žalobu zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 139/06 z 27. mája 2008 rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi, potvrdil   a v časti,   v ktorej   bola   žalovanému   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozsudok odvolacieho súdu v jeho zamietavej časti napadol sťažovateľ dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 15/2009 z 29. júna 2010 rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 290/2010 z 28. novembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú   ujmu   v peniazoch,   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   z dôvodu,   že   výrok rozsudku v tejto časti nie je vecne správny.

Sťažovateľ sa 20. marca 2012 obrátil na ústavný súd so sťažnosťou, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v uvedenom konaní. Sťažovateľ v predmetnej sťažnosti   namietal   aj   procesné   pochybenie   krajského   súdu,   ktorý „ako   súd   odvolací, postupoval   v   predmetnom   konaní   v   rozpore   nielen   so   záväzným   právnym   názorom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vysloveným   v   jeho   zrušujúcom   uznesení,   ale   aj v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pretože bez toho, aby vo veci zopakoval, príp. doplnil dokazovanie za účelom zadováženia si rovnocenného podkladu pre odlišné hodnotenie dôkazov ako súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, hoci ním uvádzaný dôvod zrušenia uvedený v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h) OSP nebol daný, čo robí postup odvolacieho súdu a na jeho základe vydané rozhodnutie svojvoľným a nezákonným“.Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 198/2012 z 2. mája 2012 odmietol predmetnú sťažnosť   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Vo   vzťahu   k tvrdeniam   sťažovateľa o procesnom   pochybení   krajského   súdu   nerešpektujúceho   ustanovenie   §   243d   zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Občiansky   súdny   poriadok“)   ústavný   súd   konštatoval,   že „ich   sťažovateľ   nesprávne subsumoval pod formulované námietky porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ako také ich posúdil ústavný súd ako zjavne   neopodstatnené...   Inými   slovami,   obsah   namietaných   pochybení   potenciálne signalizujúcich   arbitrárnosť   rozhodnutia   krajského   súdu...   bolo   možné   kvalifikovane uplatniť   prostredníctvom   (pre   daný   prípad   aplikovateľného)   čl.   46   ods.   1   ústavy zakotvujúceho základné právo na súdnu ochranu, resp. prostredníctvom súčasti čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúceho právo na spravodlivé súdne konanie.“.

Po vrátení veci okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 36/2002-355 z 20. apríla 2012,   ktorým   opätovne   uložil   žalovanému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 596,96 € a trovy konania. Na základe odvolania žalovaného krajský súd napadnutým uznesením predmetný rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol: „V odôvodnení predmetného rozsudku pozostávajúceho zo šesťdesiatichdvoch strán prvostupňový súd podrobne konkretizoval svoje skutkové a právne úvahy, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu uložiť žalovanému povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu sťažovateľovi v uvedenej výške, pričom tak urobil plne v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... Napriek uvedenej skutočnosti Krajský súd v Bratislave, na základe odvolania žalovaného, uznesením zo dňa 30. 01. 2013, č. k. 6 Co 421/2012-453 opakovane zrušil   predmetný   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   a   to   napriek   tomu,   že   je   stále   viazaný právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vysloveným   v   jeho predchádzajúcom rozhodnutí, aby ako odvolací súd vo veci sám zopakoval dokazovanie a zadovážil si tak náležitý podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov, ak chce dospieť k inému záveru, než k akému dospel prvostupňový súd. Krajský súd v Bratislave naviac predmetné zrušujúce uznesenie opakovane odôvodnil rovnakými argumentmi, ktorými odôvodnil už svoje   predchádzajúce   rozhodnutie,   ktoré   bolo   zrušené   v   dovolacom   konaní...   a   tým,   že rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   arbitrárne,   pretože   mimoriadna   rozsiahlosť   jeho odôvodnenia   ho   robí   nezrozumiteľným   a   zmätočným,   avšak   bližšie   žiadnym   spôsobom neuviedol, ako k tomuto záveru dospel. Krajský súd v Bratislave, tak opakovane porušil nielen   ustanovenie   §   243d   OSP   a   bez   ohľadu   na   jeho   viazanosť   právnym   názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa bez toho, aby sám vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol, ale aj ustanovenie § 169 ods. 1 OSP, pretože svoje rozhodnutie náležitým spôsobom neodôvodnil, čím ho postihol arbitrárnosťou... Odvolací súd vo svojom rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pričom   podľa   ustanovenia   §   243d   OSP   mal   na   základe   záväzného   právneho   názoru dovolacieho súdu aplikovať buď ustanovenie § 220 OSP, ak by z dokazovania, ktoré mal podľa dovolacieho súdu vykonať (ale nevykonal) vyplynulo, že rozhodnutie súdu prvého stupňa sa zakladá na nesprávnych skutkových zisteniach, alebo ustanovenie § 219 ods. 1 OSP, ak by predmetné (nevykonané) dokazovanie potvrdilo skutkové závery súdu prvého stupňa.

Opakované zrušenie   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa na   základe právnej   normy, ktorej aplikácia v danej procesnej situácii, pri ústavne konformnom výklade, neprichádza vôbec do úvahy, je v príkrom rozpore s ústavou garantovaným právom na súdnu ochranu a robí z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 421/2012-453 rozhodnutie svojvoľné, ktoré porušuje základné právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru...

Sťažovateľ podal túto sťažnosť uvedomujúc si, že napádané rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nie je rozhodnutím meritórnym ani právoplatným, nemá však k dispozícii iný zákonný spôsob, ktorý by mu umožňoval účinne sa domáhať ochrany jeho porušených ústavných   práv,   keďže   neustálym   arbitrárnym   rušením   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa Krajským   súdom   v   Bratislave   mu   je   odňaté   právo   použiť   na   ich   ochranu   mimoriadne opravné prostriedky... a preto hrozí, že protiústavný stav navodený postupom Krajského súdu v Bratislave bude dlhodobo pretrvávať, resp. sa nikdy neskončí...

Postup   súdu   vylučujúci,   aby   vec   bolo   možné   ukončiť   právoplatným   súdnym rozhodnutím, nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania a dobu takéhoto jeho postupu treba hodnotiť ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa článku 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 6/02). Sťažovateľ je preto toho názoru, že postupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené aj jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

... prieťahy spôsobené arbitrárnym rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 421/2012-453 pretrvávajú aj potom, ako bola na základe svojvoľného rozhodnutia odvolacieho   súdu,   ktoré   nemá   oporu   v   ústavne   súladným   spôsobom   interpretovanej zákonnej norme, vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základného právo Doc. JUDr. Ľ. H., CSc. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 01. 2013, č. k. 6 Co 421/2012-453 porušené bolo.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 01. 2013, č. k. 6 Co 421/2012- 453 sa zrušuje.

III. Doc. JUDr. Ľ. H., CSc. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- € (slovom   tritisícosemsto   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Doc. JUDr. Ľ. H., CSc. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. M. F., so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením   krajského súdu   č.   k. 6 Co 421/2012-453 z 30. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Podstata   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočíva v jeho tvrdení, že krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, nerešpektujúc záväzný   právny   názor   dovolacieho   súdu   vyslovený   v tejto   veci,   a svoje   rozhodnutie náležitým spôsobom neodôvodnil, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie arbitrárne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) musí byť realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi, ktoré konkrétnu vec prerokovávajú a rozhodujú. Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ   meritórne   neskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy,   keď   už ostatné   orgány   verejnej   moci   nie   sú   schopné   protiústavný   stav   napraviť (IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III. ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V naznačených súvislostiach ústavný súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol týmto rozhodnutím spôsobený, pričom   by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň   vzťahovať   na   výsledok   konania   a   nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

Z obsahu spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C 36/2002, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že po zrušení rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 36/2002-355 z 20. apríla 2012 napadnutým rozhodnutím krajského súdu okresný súd opätovne vo veci sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 36/2002-469 z 15. mája 2013 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania žalovaného. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 2. septembra 2013 odvolanie, o ktorom bude opätovne rozhodovať krajský súd.  

Sťažovateľ   teda   má   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   pre   neho   nepriaznivého rozhodnutia okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon   aj   využil.   V odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom   bude   mať   sťažovateľ možnosť uplatniť svoje odvolacie námietky, ako aj svoje procesné práva. Pokiaľ by jeho odvolacie námietky neboli ani v ďalšom konaní odvolacím súdom akceptované, bude môcť sťažovateľ podať prípadne ešte aj dovolanie. Námietka sťažovateľa, že krajský súd trvalo nerešpektuje záväzný právny názor dovolacieho súdu, by mohla zakladať dovolací dôvod podľa   §   238   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (dovolanie   je   prípustné   aj   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho   súdu   vysloveného   v tejto   veci).   Túto   námietku   môže   sťažovateľ   uplatniť v dovolaní proti meritórnemu rozhodnutiu (rozsudku) odvolacieho súdu.

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho údajnej arbitrárnosti ústavný súd nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatuje, že toto tvrdenie sťažovateľa nie je dôvodné.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva, že   krajský   súd zrušil   rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,   čo   je   dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia   podľa   §   221   ods.   1   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: „Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok riadne a presvedčivo neodôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je síce mimoriadne rozsiahle (62 strán), je však nezrozumiteľné, zmätočné a ako také je v príkrom rozpore s cit. ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Ust. § 157 ods. 2 O. s. p.   nevyžaduje,   aby   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   obsahovalo   akékoľvek nezrozumiteľné   a zmätočné   analýzy.   Požaduje však,   aby súd v odôvodnení rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec po právnej stránku posúdil. Inými slovami (zjednodušene), odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí obsahovať zistený skutkový stav veci, uvedenie, z ktorých dôkazov súd vychádzal a ktoré naopak považoval za bezvýznamné, prípadne nadbytočné alebo účelové a právne posúdenie veci.“

Vo veci samej odvolací súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach ochrany osobnosti (ktorú súd prvého stupňa nevzal do úvahy), ako aj na «veľmi podrobný nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09-37, v ktorom ústavný súd vysvetlil otázky stretu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. V zmysle judikatúry ESĽP teda treba čl. 10 ods. 2 Dohovoru vykladať tak, že výkon práva na slobodu prejavu môže podliehať sankciám (medzi ktoré patrí aj uloženie povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák.) iba za predpokladu, že tu je preukázaná   existencia   naliehavej   potreby   takejto   sankcie,   výnimky   z   práva   na   slobodu prejavu   treba   vykladať   reštriktívne,   a   nevyhnutnosť   každého   obmedzenia   musí   byť preukázaná. ESĽP vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že v každom prípade stretu práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu treba skúmať, či články boli publikované v dobrej   viere   za   účelom   poskytnutia   presných   a   spoľahlivých   informácií   v   súlade s novinárskou   etikou   a   či   teda   novinári   postupovali   v   súlade   s   ich   „povinnosťami a zodpovednosťou“,   ktoré   im   vyplývajú   z   čl.   10   ods.   2   Dohovoru   (viď   rozsudok   ESĽP vo veci Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. proti Slovenskej republike z roku 2011). Súd prvého stupňa sa z týchto hľadísk s vecou nezaoberal. Neskúmal teda, či v prejednávanej veci existuje naliehavá potreba sankcie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a či autor článku vzhľadom na všetky okolnosti mohol byť v dobrej viere, teda či postupoval v   súlade   s   jeho   povinnosťami   a   zodpovednosťou,   ktoré   mu   vyplývajú   z   čl.   10   ods.   2 Dohovoru. Z tohto článku Dohovoru tiež vyplýva, že nie je možné pripustiť, aby novinár mohol formulovať svoje názory len pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť. Na druhej   strane   musí   byť   rešpektovaný   princíp   vyváženosti   medzi   ústavne   zaručeným základným právom na slobodu prejavu na strane jednej a základným právom na ochranu osobnosti (viď nález Ústavného súdu SR z 4. 3. 2010 sp. zn. II. ÚS 326/09- 37).»

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Ako   možno   z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyvodiť,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Konanie   o odvolaní   žalovaného   bolo   skončené   prijatím   zrušujúceho   uznesenia krajského súdu z 30. januára 2013 a vrátením veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (20.   februára   2013).   Sťažnosť   sťažovateľa   namietajúca   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím   krajského súdu bola ústavnému súdu   doručená 10. mája 2013 (na poštovú prepravu podaná 6. mája 2013), teda až po vydaní označeného rozhodnutia krajského súdu a vrátení veci okresnému súdu na nové konanie.

V čase podania sťažnosti už krajský súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože   táto   bola   prijatím   rozhodnutia   a vrátením   veci   do   prvostupňového   konania prenesená na okresný súd. Krajský súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť jeho priebeh a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sa   sťažovateľ   v   predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom   konaní   pred   krajským   súdom   namietané   porušenie   základného   práva   už netrvalo, pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu treba uviesť, že k porušeniu tohto základného práva sťažovateľa iba samotným rozhodnutím krajského súdu dôjsť nemohlo (mutatis mutandis III. ÚS 143/05, IV. ÚS 11/08).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013