znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 450/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. M., T., zastúpeného advokátom Mgr. B. M., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na ochranu majetku zaručeným v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 39/2010 z 25. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť A. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom na ochranu majetku zaručeným v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 39/2010 z 25. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 56/2010 konal Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku o žalobe sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. 8251/2010-BA z 23. marca 2010, ktorým žalovaný predpísal sťažovateľovi zaplatiť dlžné poistné, ktorého splatnosť nastala v rokoch 1995 a 1996. Žalovaný toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade nie je možné aplikovať príslušné ustanovenie § 24 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o Sociálnej   poisťovni“),   ktorý   pojednáva   o   premlčaní   nároku   predpísať   poistné   na nemocenské   a   dôchodkové   zabezpečenie   po   uplynutí   desiatich   rokov   odo   dňa   jeho splatnosti, pretože v danom prípade sťažovateľ podľa žalovaného nesplnil svoju zákonnú povinnosť   podľa   §   18   ods.   4   zákona   o   Sociálnej   poisťovni   ohlásiť   zánik   účasti   na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení do 8 dní od zániku tejto účasti.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 56/2010 z 28. júla 2010 žalobu sťažovateľa zamietol,   pričom   toto   rozhodnutie   bolo   potvrdené   aj   v   odvolacom   konaní   napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 39/2010 z 25. mája 2011.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť   a   ústavnú neudržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu,   pričom   argumentuje   tým,   že   zo   žiadneho ustanovenia zákona o Sociálnej poisťovni nevyplýva závislosť, resp. náväznosť uplatnenia ustanovenia § 24 ods. 1 tohto zákona upravujúceho premlčanie od splnenia, resp. nesplnenia si oznamovacej povinnosti upravenej v § 18 ods. 4 zákona o Sociálnej poisťovni. Okrem uvedeného sťažovateľ tvrdí, že včasné nesplnenie si oznamovacej povinnosti z jeho strany nemohlo mať žiadny vplyv na možnosť žalovaného dovyrúbiť mu dlžné poistné ešte pred uplynutím   premlčacej   lehoty,   pretože   podľa   sťažovateľa   mal   žalovaný   aj   napriek   tomu všetky potrebné informácie, aby tak mohol urobiť.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľovi totiž zanikla účasť na nemocenskom poistení priamo zo zákona (pre nedostatočný príjem) dňa 31. 12. 2000 avšak odhlášku z poistenia podal až 8. 11. 2006 hoci tak mal urobiť do 8 dní t. j. do 8. 1. 2001. Hoci toto zmeškanie 8 dňovej lehoty z časového ani vecného hľadiska nemohlo mať absolútne žiaden vplyv na možnosť Sociálnej poisťovne dlžné poistné za roky 1995 a 1996 sťažovateľovi v lehote 10 rokov predpísať, Sociálna poisťovňa   si   od   tohto   porušenia   odvodzuje   nepremlčateľnosť   svojho   práva   predpisovať sťažovateľovi poistné po neobmedzenú dobu a týmto spôsobom sanuje vlastnú nečinnosť a neplnenie si svojich zákonných povinnosti v zmysle § 22 zákona....

Výnimka stanovená § 24 ods. 4 zák. o Sociálnej poisťovni, podľa ktorej sa právo predpísať poistné v lehote 10 rokov nepremlčuje, môže logicky i gramaticky vychádzať jedine z toho predpokladu, že Sociálna poisťovňa sa zavinením povinného subjektu vôbec nemala možnosť dozvedieť o skutočnosti, že niekto je osobou zúčastnenou na sociálnom poistení, prípadne, že sa o tom nemohla dozvedieť v čase relevantnom pre predpísanie poistného....

Všeobecné   súdy   sa   vo   svojich   rozhodnutiach   dostatočne   nevenovali   argumentom sťažovateľa a obmedzili sa len na čisto formalistický, jazykový výklad ustanovení § 24 ods. 1 § 24 ods. 4 v spojení s § 18 zákona o Sociálnej poisťovni (v znení účinnom do 31. 12. 2003). Tým že vôbec neskúmali možné logické dôsledky takéhoto postupu, pripustili také účinky ich interpretácie a aplikácie, ktoré v žiadnom prípade nemožno v právnom štáte považovať za ústavne konformné a udržateľné.

Podľa   §   14,   §   18   v   spojení   §   22   zákona   o   Sociálnej   poisťovni,   povinnostiam uloženým   samostatne   zárobkovo   činným   osobám   (oznamovacej   a   odvodovej)   plne korešponduje zákonná povinnosť Sociálnej poisťovne riadne nezaplatené poistné predpísať. Za riadny výber poistného teda zodpovedajú rovnakou mierou SZČO i Sociálna poisťovňa, čo by malo byť zárukou toho, že sa v primeranom čase predíde nezaplateniu poistného z dôvodu   neznalosti   resp.   pochybenia   na   strane   povinných   platiteľov,   ktorí   v   mnohých prípadoch nemajú možnosti a schopnosti neustále sa meniacu legislatívu sledovať a včas reagovať na prípadne zmeny.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.: 9 Sžso/39/2010 zo dňa 25. 5. 2011.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9 Sžso/39/2010 zo dňa 25. 5. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 39/2010 z 25. mája 2011 došlo k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom na ochranu majetku zaručeným v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v   rozsahu   dôvodov   uvedených   v   odvolaní   bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O. s. p.) tak, že odvolaniu nevyhovel.

Podľa § 18 ods. 1 písm. b/ zák. č. 274/1994 Z. z. oznamovacou povinnosťou na účely tohoto zákona sa rozumie prihlásenie a odhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby a spolupracujúcej osoby samostatne zárobkovo činnou osobou v príslušnej pobočke. Podľa   §   18   ods.   4   zák.   č.   274/1994   Z.   z.   samostatne   zárobkovo   činná   osoba zúčastnená na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení podľa osobitného predpisu je povinná prihlásiť sa v pobočke príslušnej podľa miesta svojho trvalého pobytu najneskôr do ôsmich dní od vzniku účasti na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení a odhlásiť sa v rovnakej lehote od zániku účasti na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení.

Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z. právo predpísať poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Podľa § 24 ods. 4 zák. č. 274/1994 Z. z. právo predpísať poistné na nemocenské poistenie   a   dôchodkové   zabezpečenie   sa   nepremlčuje,   ak   nebola   splnená   oznamovacia povinnosť podľa § 18.

Z obsahu spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovanej, vyplýva, že žalobca podal prihlášku na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie dňa 8. júna 1993   ako   samostatne   zárobkovo   činná   osoba.   Registračný   list   -   odhlášku   podal   dňa 8. novembra 2006 s dátumom zániku poistenia 31. decembra 2000.

Žalobca   tak   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   pobočky   Sociálnej   poisťovne   ako   aj   v žalobe podanej na súd a napokon aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal premlčanie práva Sociálnej poisťovne predpísať poistné. Podľa jeho názoru zmeškanie, resp. nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na oznámenie rozhodných skutočností nie je totožné   s   nesplnením   oznamovacej   povinnosti.   Svoju   oznamovaciu   povinnosť,   aj   keď oneskorene, splnil, a preto nemožno postupovať podľa § 24 ods. 4 zákona č. 274/1994 Z. z. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so zisteniami a závermi krajského súdu. podľa § 18 zákona č. 274/1994 Z. z. sa oznamovacou povinnosťou rozumie prihlásenie a odhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, ktoré je samostatne zárobkovo činná osoba zúčastnená   na   nemocenskom   poistení   a   na   dôchodkovom   zabezpečení   povinná   vykonať v zákonom stanovenej lehote. Je nesporné, že žalobcovi zaniklo poistenie dňa 31. decembra 2000. Odhlášku z poistenia podal až dňa 8. novembra 2006, teda takmer po šiestich rokoch od   zániku   účasti   na   nemocenskom   poistení.   Nemôže   sa   preto   oprávnene   domáhať premlčania podľa § 24 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z. a vylúčenia postupu podľa § 24 ods. 4 zákona č. 274/1994 Z. z.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd považoval rozhodnutie žalovanej za zákonné, a preto rozsudok krajského súdu v súlade s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na znení ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o Sociálnej poisťovni (v znení účinnom k 31. decembru 2003), ktoré viaže, resp. podmieňuje uplatnenie premlčania na právo žalovaného predpísať poistencovi dlžné poistné na splnenie si oznamovacej povinnosti poistencom vyplývajúcej z ustanovenia § 18 zákona o Sociálnej poisťovni.

Z   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyplýva   žiadna   svojvôľa, resp. predčasnosť alebo neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý   rozhodol   plne v intenciách   citovaného   ustanovenia   zákona   o   Sociálnej   poisťovni   spôsobom,   ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

V   uvedených   súvislostiach   neobstojí   ani   argument   sťažovateľa,   že   neuplatnenie premlčania by bolo možné v jeho prípade akceptovať iba v prípade, že by si oznamovaciu povinnosť   podľa   §   18   zákona   o   Sociálnej   poisťovni   nesplnil   vôbec,   avšak   on   si   túto povinnosť splnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že podľa zákona o Sociálnej poisťovni nie je dôležité iba splnenie si oznamovacej povinnosti ako takej, ale aj jej splnenie v zákonom ustanovenej lehote, tobôž, ak podľa § 18 ods. 6 zákona o Sociálnej poisťovni je oznamovacia povinnosť splnená aj vtedy, ak sa prihláška alebo odhláška podá v ustanovenej lehote (8 dní) na pošte alebo faxom. A contrario z uvedeného vyplýva, že ak by prihláška alebo odhláška bola podaná na pošte alebo faxom už po zákonnom ustanovenej (8   dňovej)   lehote,   oznamovaciu   povinnosť   nemožno   považovať   za   splnenú.   V   danom prípade mal sťažovateľ podať žalovanému odhlášku z poistenia najneskôr do 8. januára 2001, resp. v tejto lehote mal podať odhlášku aspoň na pošte alebo faxom, avšak sťažovateľ tak urobil až 8. novembra 2006.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd už v minulosti konštatoval, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na spravodlivé súdne konanie, ak koná a rozhoduje v súlade s   účinným   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom,   preto   ústavný   súd   vo   vzťahu k námietke   sťažovateľa   o   porušení   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie považoval jeho sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažovateľ v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   ústavný   súd   nezistil,   namietal   aj   porušenie   svojho základného   práva   vlastniť   majetok,   ústavný   súd   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného   rozhodnutia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ tohto nároku domáhal, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011