znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 450/08-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Sergeja   Kohuta prerokoval sťažnosť spoločnosti A. export-import, spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 21/2008 zo 6. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   3   Obdo   21/2008 zo 6. augusta 2008 p o r u š i l   základné právo spoločnosti A. export-import, spol. s r. o., na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   21/2008 zo 6. augusta 2008   z r u š u j e   a   v e c   m u   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A. export-import, spol. s r. o., náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti A. export-import, spol. s r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 21/2008 zo 6. augusta 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka žiada vydať tento nález:

„Základné právo obchodnej spoločnosti A. export – import, spol. s r. o. so sídlom Š., podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 21/2008 zo dňa 6.8.2008 porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 21/2008 zo dňa 6.8.2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. II. ÚS 450/08-17 zo 16. decembra 2008.

Z podanej sťažnosti   a záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd napadnutým   uznesením   v právnej   veci   sťažovateľky   ako   žalobkyne proti   V.,   a.   s.,   ako žalovanej o zaplatenie sumy 3 917,40 Sk s prísl. na dovolanie sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 24. júna 2004 č. k. 15 Cob 119/2004-47 rozhodol, že dovolanie sťažovateľky odmieta.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Rozsudkom Krajského súdu v Nitre pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 boli potvrdené rozsudky Okresného súdu v Nových Zámkoch   pod   č. k.   14 Cb 12/04-23   zo   dňa   9. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 191/03-20   zo   dňa 19. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 179/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 179/03-22   zo   dňa 12. 2. 2004, č. k. 15 Cb 88/02-26 zo dňa 25. 2. 2004, č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004, č. k.   15 Cb 182/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004   a   č. k.   15 Cb 84/02-23   zo   dňa   25. 2. 2004 o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov odvolacieho konania vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde v Nových Zámkoch sťažovateľ sa domáhal voči V. zaplatenia súm 3 917,40 Sk, 2 569,99 Sk, 5 664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3 468,40 Sk, 12.366,15 Sk,   40.826,36 Sk   a 2 246,40 Sk,   spolu   112.715,20 Sk.   Sťažovateľ   svoj   nárok právne kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného   do   31. 5. 2003.   Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   v citovaných   veciach   žaloby zamietol a svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ním a V. nebola uzavretá   zmluva   o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   § 38   ods. 1   zákona č. 273/1994   Z. z.   Sťažovateľ   rozsudky   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie 112.715,20 Sk pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu v Nových Zámkoch. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil   dovolanie   a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   o   zaplatenie   112.715,20 Sk   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky ôsmimi uzneseniami sp. zn. 4 Obdo 38/2004 7.9.2005, 3 Odo31/2005 z 28.6.2006, 3 Odo 30/2005-56 z 28.6.2006, 4 Odo 31/2005 z 28.6.2006, 1 Odo 32/2005 z 28.6.2006, 2 Odo 32/2005 z 27.9.2006, 5 Odo 29/2005 z 22.11.2006 a 6 Odo 32/2005 z 13.12.2006 o tom istom dovolaní rozhodol osemkrát tak, že dovolanie osemkrát odmietol s odôvodnením,   že   v konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Nové   Zámky   sp.   zn. 1 Cb 12/04-23   suma   5664,   86   Sk,   sp  .zn.   15 Cb 179/03-21   suma   1892,-   Sk,   sp.   zn. 15 Cb 90/02 suma 12.366,15 Sk, sp. zn. 15 Cb 84/02 suma 1836,-Sk, sp. zn. 14 Cb 179/03 suma 3917,40 Sk, sp. zn. 15 Cb182/03 suma 40.826,36 Sk, sp. zn. 5 Obdo 29/2005 suma 2569,99   Sk,   sp.   zn.   6   Obdo   32/2005   suma   41.655,64   Sk   neprevyšuje   desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné.

Všetky   citované   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   boli   zrušené nálezmi   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   197/07,   IV.   ÚS   88/07, IV. ÚS 14/07, II. ÚS 243/05.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o veci znova rozhodol a uznesením sp. zn. 3 Obdo 21/2008 zo dňa 6.8.2008 dovolanie znova odmietol len vo veci o zaplatenie 3917,40 Sk. O odvolaní   ako   celku   najvyšší   súd   opäť   nerozhodol,   pretože   v záhlaví   uznesenia   je vymedzený   predmet   dovolacieho   konania   len   v časti   o zaplatenie   3917,40   Sk.   Zrejme najvyšší súd o tom istom jednom dovolaní bude rozhodovať z nepochopiteľných dôvodov opäť osemkrát. Najvyšší súd vo veci o zaplatenie 12.366,15 Sk uznesením 3 Obdo 22/2008 z 6.8.2008 dovolanie znova odmietol, tieto uznesenia sťažovateľ taktiež napadol ústavnou sťažnosťou.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 21/2008 zo dňa 6.8.2008 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 24.9. 2008.“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „v danom prípade sťažovateľ napadol dovolaním právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk a nie o peňažnom plnení vo výške 3917,40 Sk tak, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom uznesení. Aj v záhlaví rozsudku Krajského súdu v Nitre pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 je uvedená suma 112.715,20 Sk a nie suma 3 917,40 Sk.

V   záujme   hospodárnosti   konania   Krajský   súd   v   Nitre   vo   veci   pod   sp. zn. 15 Cob 119/2004   v   súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   dňa   24. 6. 2004   spojil na spoločné   konanie   veci   pod   sp. zn.   15 Cob 123/2004   o   zaplatenie   3 917,40 Sk, sp. zn. 15 Cob 124/2004   o   zaplatenie   2 569,99 Sk,   sp. zn.   15 Cob 119/2004   o   zaplatenie 5 664,86 Sk, sp. zn. 15 Cob 121/2004 o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn. 15 Cob 122/2004 o zaplatenie   3 468,40 Sk,   sp. zn.   15 Cob 126/2004   o   zaplatenie   12.366,15 Sk,   sp. zn. 15 Cob 130/2004   o zaplatenie   40.826,36 Sk   a   sp. zn.   15 Cob 135/2004   o   zaplatenie 2246,40 Sk,   ktoré   sa   u neho   začali   a   týkali   sa   tých   istých   účastníkov.   Po   spojení   vecí vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15 Cob 119/2004, ktorý podľa spisovej značky zodpovedá spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch pod sp. zn. 14 Cb 12/04.

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol dôvod, pretože dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk, ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy (10*4920,- Sk = 49.2000,- Sk, resp. 10*5570,-Sk=55.700,-Sk podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu),   vyvolal   stav   denegatio   iustitiae,   ktorý   je   z   ústavnoprávneho   hľadiska neospravedlniteľný. (...)

Ak   po   spojení   vecí   predmetom   odvolacieho   konania   sa   stalo   peňažné   plnenie prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom na   § 238   ods. 5   OSP.   Krajský   súd v Nitre   v čase vyhlásenia   rozsudku   dňa 24. 6. 2004 vo veci pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením vecí   neprevyšujú   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   napriek   tomu   proti   svojmu   rozsudku pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd v Nitre právo (Občiansky súdny poriadok) pozná a vie ho aj aplikovať.“.

Ďalej   sa   sťažovateľka   odvoláva   na   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Obdo 37/2004   z   9. decembra 2004,   sp. zn.   7 Obdo 38/2004   zo   16. júna 2005   a   sp. zn. 7 Obdo 39/2004   zo   16. júna 2005,   ktorými   najvyšší   súd   za   toho   istého   skutkového a právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach   a ani   v jednom   prípade   ich   neodmietol,   pretože   po   spojení   vecí   peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca.   Jej   zjednocovanie   je   predovšetkým   vec   všeobecných   súdov   samotných. Predvídateľnosť   výsledku   súdneho   rozhodovania   garantuje   právnu   istotu   a   zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo. Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná. Ak na skutkovo a právne totožné prípady   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   najvyšší   súd   zaujme   rozdielne   právne stanovisko,   právna   istota   fyzických   a   právnických   osôb   v   právny   poriadok   bude spochybnená   a   dôjde   k   porušeniu   princípov   právneho   štátu.   Ústavný   súd   síce   nie   je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však jeho úlohou,   aby   všeobecné   súdy   neposudzovali   tie   isté   prípady   zásadne   rozdielne,   pretože rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak je spravodlivosť slepá, nemôže záležať výsledok sporu na tom, u ktorého senátu najvyššieho súdu prípad skončí.“.

Sťažovateľka ďalej upriamuje pozornosť na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 poukazujúc v ňom na vyslovený právny názor, podľa ktorého „Keď právnu normu - ustanovenie § 238 ods. 5 OSP možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad   je   v súlade   s ústavou   a medzinárodnými   dohovormi   podľa   čl. 11   ústavy   a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy Ústavou Slovenskej republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy.“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   napokon   uvádza: „Medzi   spojením   vecí   súdom v zmysle § 112 ods. 1 OSP a spojením vecí v žalobe žalobcom zásadne nie je rozdiel. Ak by žalobca uplatňoval v jednej žalobe. Zaplatenie sumy 112.715,20 Sk z dôvodu omeškania V. s platením viacerých peňažných záväzkov, predmetom odvolacieho konania pred Krajským súdom v Nitre by bola takisto len vec s hodnotou 112.715,20 Sk. Bolo by diskriminačné, keby najvyšší súd robil rozdiel medzi spojením vecí, ktoré uskutočnili nižšie súdy a medzi spojením vecí, ktoré by urobil žalobca v žalobe. Nie je ničím odôvodnené sankcionovať žalobcu za využitie svojho dispozičného práva za to, že skutkovo spoločné veci nespojil do jednej žaloby a uplatnil ich samostatnými žalobami. Vyplýva to aj z vlastnej judikatúry najvyššieho súdu R 53/1993 pri priznávaní trov právneho zastúpenia v prípade uplatneného nároku   v   jednej   žalobe   súhrnnou   sumou   pri   zaplatení   viacerých   peňažných   nárokov, z ktorých   by   každý   mohol   byť   predmetom   samostatného   návrhu.   Ak   pri   výpočte   trov právneho zastúpenia v zmysle § 13 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (pôvodne podľa § 17 ods. 4 vyhlášky č. 240/1990 Zb. uvedenej v citovanom judikáte) najvyšší súd posudzuje úhrnný peňažný nárok ako spojené veci, nie je logické prečo ich neposudzuje ako spojené veci, ak veci spojil na spoločné konanie Krajský súd v Nitre.

Podľa prvej vety § 238 ods. 5 OSP pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska výšky uplatneného nárokuje rozhodujúci deň vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu a nie   deň   podania   samostatných   návrhov   na   prvostupňovom   súde.   Poukazujem   na   to,   že z napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   či   po   podaní   jedného   dovolania najvyšší súd vylúčil niektorú spojenú vec na samostatné konanie v zmysle § 112 ods. 2 OSP. Je nelogické a bolo by aj nehospodárne, keby už raz spojené veci Krajským súdom v Nitre najvyšší   súd   vylučoval   na   samostatné   konania   v   dovolacom   konaní.   Nie   je   zrejmé,   či najvyšší súd už raz spojené veci krajským súdom vylúčil na samostatné konania a prečo rozhodol o jednom a tom istom dovolaní osemkrát. V tomto smere napadnuté uznesenia najvyššieho súdu neobsahujú žiadne odôvodnenie.“

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy. Krajský súd v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie veci, ktoré sa týkali tých istých účastníkov a skutkovo spolu   súviseli,   pričom   celkové   peňažné   plnenie   prevyšovalo   desaťnásobok   minimálnej mzdy. Najvyšší súd ako dovolací súd s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 5 a § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie žalobkyne odmietol, keď nezistil ani vady podľa § 237 OSP, hoci odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné.

Ústavný súd zistil, že krajský súd spojil podľa § 212 ods. 1 OSP osem vecí, ktoré sa dotýkajú   tých   istých   účastníkov   a skutkovo   spolu   súvisia.   Sťažovateľka   podala   proti potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   pretože   ho   krajský   súd   pripustil. Najvyšší súd na účely splnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 238 ods. 5 OSP neuznal navýšenie peňažného plnenia spojením vecí a dovolanie odmietal osobitne proti každej veci pôvodne vedenej na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) samostatne.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, týmto rozhodnutím bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 24. júna 2004 č. k. 15 Cob 119/2004-47 v konaní o zaplatenie sumy 3 917,40 Sk s prísl., pôvodne vedené pred okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14   Cb   179/03.   Najvyšší   súd   rozhodoval   o dovolaní sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 24.   júna   2004   č.   k.   15 Cob 119/2004-47 v konaní o zaplatenie sumy 3 917,40 Sk s prísl. pôvodne vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 179/03 v dovolacom konaní pod sp. zn. 1 Obdo 32/2005, a to uznesením sp. zn. 1 Obdo 32/2005 z 28. júna 2006 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu napadla sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8.   septembra   2006,   o ktorej   rozhodol   ústavný   súd   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   197/07-25 z 20. februára   2008   tak,   že   konštatoval   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv, uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   32/2005   z 28. júna 2006   zrušil   a vec   vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu č. k. I. ÚS 197/07-25 z 20. februára 2008 uviedol:«Základným dôvodom odmietnutia dovolania bola podľa odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu okolnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.   15 Cob 119/2004   z 24. júna 2004   sa   týkalo   peňažných   plnení   neprevyšujúcich desaťnásobok minimálnej mzdy, a preto podľa § 238 ods. 5 OSP nebolo dovolanie v danej veci prípustné.

Aj   keď   najvyšší   súd   rozhodol   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v súlade s označeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný,   podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   jeho   rozhodnutia   nie   sú   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním   rozhodnutie odvolacieho súdu   v jej právnej veci o zaplatenie 112 715,20 Sk (čo nepochybne vyplýva aj zo záhlavia dovolaním napadnutého   rozhodnutia).   Najvyšší   súd   však   na   túto   skutočnosť   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevzal   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel výlučne   o tvrdenie,   že   predmetom   dovolaním   napadnutého   konania   bolo   iba   zaplatenie nižších   súm   z pôvodne   samostatných   nárokov   jednotlivo   uplatených   sťažovateľkou osobitnými   (ôsmimi) žalobami,   pričom   tieto   veci   boli   v súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na pojednávaní konanom 24. júna 2004 krajským súdom spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 15 Cob 119/2004.

Možno   konštatovať,   že   práve   obdobná   argumentácia,   akú   uvádza   predseda najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení,   chýba   v napadnutých   uzneseniach   o odmietnutí dovolania.________________________

[Pozn. – predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 197/07 uviedol: «Spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 O. s. p., je technickým opatrením súdu sledujúcim jedine hospodárnosť konania. Spojenie nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa nim ich postavenie. Nemení sa nim ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach ani ich charakter. Spojenie je viac-menej náhodilou skutočnosťou závislou na subjektívnom posúdení sudcu o vhodnosti spojenia ale často aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodilosť je   ešte   výraznejšia.   Pri   predkladaní   väčšieho   počtu   vecí,   pri   ktorých   spojenie   prichádza   do   úvahy,   najmä   vecí rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako je tomu v predmetnej veci, často záleží len na čase ich predloženia, počte vecí naraz predkladaných, pridelenia do jednotlivých senátov a od toho koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie.   Dá   sa   to   dobre   ilustrovať   na   osude   viacerých   veci   rovnakých   účastníkov   a rovnakého   druhu   ako   v predmetnej veci (podľa zberných spisov NS SR). V predmetnej veci bolo na spoločné prejednanie spojených viacej vecí, ktoré prejednal odvolací senát 24. júna 2004 pod sp. zn. 15 Cob 119/ 2004. Ten istý senát prejednal 14. júla 2004 iný „balík“ trinástich spojených rovnakých vecí. Iný senát 26 Cob 6. júla 2004 prejednal v spojenom konaní štrnásť takýchto spojených veci, ale aj jednu takúto vec samostatne. Je zrejmé, že záležalo naozaj len na náhode koľko vecí sa spojí na spoločné prejednanie a ktoré veci sa do ktorého „balíka“, dostanú. Spájaním vecí na spoločné prejednanie podľa sumy, ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez toho, aby to mohli účastníci ovplyvniť, regulovať, aby súhrnná   hodnota   predmetu   odvolacieho   konania   dosiahla   alebo   naopak   nedosiahla   hranicu,   ktorá   už   zakladá prípustnosť dovolania. Prípustnosť dovolania však musí byť založená na jednoznačných a vopred presne určených pravidlách. Ako z uvedeného vyplýva, nemôže byť závislá na tak neistej a náhodilej skutočnosti akou je spojenie vecí resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Napokon aj po spojení vecí odvolacím súdom sú to stále tie isté veci a predmetom preskúmania a rozhodnutia odvolacieho súdu sú tie isté napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného pohľadu   je   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v spojených   veciach   len   súhrnom   odvolacích   rozhodnutí   o   každom   z napadnutých   rozhodnutí.   Domnievam   sa   preto,   že   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená len tým, je vec - bude spojená s inou (inými) vecami.»]

Pretože odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 32/2005 z 28. júna 2006(...) takéto závery neobsahovali (najvyšší súd sa uvedeným problémom v odôvodnení svojho   rozhodnutia   vôbec   nezaoberal),   možno   konštatovať,   že   najvyšší   súd sa v okolnostiach prípadu dostatočne neriadil ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP, a v nadväznosti na to možno uzavrieť, že uvedené uznesenie nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obdo 37/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového i právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy (zároveň tieto   rozsudky   pripojila   vo   fotokópii).   V spojitosti   s tým   vyslovila   sťažovateľka   názor, že „rozdielnou   rozhodovacou   praxou   najvyššieho   súdu   dochádza   k porušeniu   princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty.“

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl. 1   ods. l   ústavy), napr.   PL. ÚS 36/95], ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m. I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99),   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom   ako   prv   v prípade   skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bola   v danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   pritom   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné situácie   aj   v budúcnosti. Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Za   takéhoto   stavu   účastník   konania   nemôže   pri   podaní   dovolania   v obdobných prípadoch   v budúcnosti   predvídať,   akým   spôsobom   bude   najvyšší   súd   posudzovať prípustnosť   jeho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   resp.   či   nemusí   pre   jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).»

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3   Obdo   21/2008   zo   6.   augusta   2008   je odôvodnené takto:

„Po opätovnom preskúmaní dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že toto bolo podané včas a spĺňa náležitosti predpísané pre jeho podanie. Skúmal ďalej, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné a dospel k záveru, že táto podmienka splnená   nie   je.   V zmysle   §   236   ods.   1   O.s.p.   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ak   to   zákon   pripúšťa.   Dôvody   prípustnosti   dovolania vymedzuje zákon v ustanovení § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., pričom dovolanie nepripúšťa v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 ods. 4 a 5 O. s.p. Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej   mzdy.   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je   rozhodujúci   deň   podania   návrhu   na prvostupňovom súde.

Konanie v obchodnej   veci   o peňažné   plnenie v sume   3 917,40   Sk začalo   na   súde prvého stupňa dňa 26. 9. 2003. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z, ktoré nadobudlo účinnosť 1. októbra 2002 bola stanovená výška minimálnej mzdy sumou 5570 Sk.   Dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   dovolanie   nie   je   prípustné,   pretože   predmet konania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. Pri vyriešení otázky, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O.s.p., má byť z pohľadu § 238 ods. 5 O.s.p. považovaný   za   predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov všetkých   spojených   vecí,   alebo   má   byť   hodnotený   samostatne   pre   každú   spojenú   vec, vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z názoru, že aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci. Spojenie veci podľa § 112 ods. 1 O.s.p. je iba technickým opatrením sledujúcim hospodárnosť konania, ktoré nemá vplyv na procesné práva účastníkov konania a nemení ich postavenie. Nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých   spojených   veciach,   ani   ich   charakter.   Prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, preto nemôže byť založená len tým, že prejednávaná vec bude spojená s inými vecami. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiž konštatuje, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je   prípustné,   nemôže   byť   založená   ani   tým,   že   odvolací   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom rozsudku pripustí dovolanie v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p.

Keďže   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil   ani   vady   podľa   §   237   O.s.p., dovolanie žalobcu s poukazom na ustanovenie § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c./ O.s.p. odmietol.“

Predseda najvyššieho súdu sa k výzve ústavného súdu nevyjadril v stanovenej lehote.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   vo   vyjadrení z 12. januára 2009 vyslovila súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri   svojom   rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti,   z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v   dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň, v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať základných práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade   s čl.   152   ods.   4   ústavy   musí   byť   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov, zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   v súlade   s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   prednosť   pred   zákonom,   ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   označených   práv   najvyšším   súdom   došlo z toho dôvodu, že najvyšší súd odmietol ňou podané dovolanie s odôvodnením, že takýto postup je nevyhnutný podľa § 238 ods. 5 OSP, pretože aj v prípade, ak dôjde k spojeniu viacerých   vecí   odvolacím   súdom   na   jedno   konanie,   nemožno   pre   účely   posudzovania prípustnosti dovolania vychádzať zo súčtu predmetov všetkých spojených konaní. Podľa názoru   sťažovateľky   takáto   aplikácia   §   238   ods.   5   OSP   zo   strany   najvyššieho   súdu   je svojvoľná a je navyše v rozpore so skoršou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je neprípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie založil na názore, podľa ktorého pri aplikácii § 238   ods.   5   OSP   „aj   po   spojení   vecí   treba   vychádzať   samostatne   z predmetu   každej spojenej veci“, pričom argumentoval tým, že spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 OSP „je iba technickým   opatrením   sledujúcim   hospodárnosť   konania“,   ďalej   tým,   že   spojenie   vecí „nemá vplyv na procesné práva účastníkov konania a nemení ich postavenie“ a spojením vecí sa „nemení ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter“.

S   takýmto   výkladom   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa ústavný súd nestotožňuje.

Rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1   OSP   nemožno   považovať   iba   za   technické   opatrenie,   ale   za   rozhodnutie   súdu o vedení konania s významnými procesnými následkami. Spojením vecí sa síce skutočne nemení charakter vecí spojených na spoločné konanie, avšak takéto rozhodnutie má vplyv na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí od rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konania vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu nevyplýva iné, svoje procesné úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania obdobne, ako by ich vykonávali v prípade, ak by sami objektívne kumulovali viaceré nároky do jediného návrhu na začatie konania. Obdobne, ako je súd povinný rešpektovať následky objektívnej kumulácie nárokov v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu, že sa takýto postup účastníka nejaví   nevhodným   s ohľadom   na   kritériá   uvedené   v   §   112   OSP,   treba   za   rovnakého predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho procesné následky, a to aj v nasledujúcich   štádiách   občianskeho   súdneho   konania   do   času,   kým   nie   je   prípadne niektorá   z vecí   zo   spoločného   prejednania   vylúčená.   Pokiaľ   zákonodarca   stanovil predpoklady na spojenie vecí uvedené v § 112 OSP a súd, hoci aj nižšieho stupňa, po ich posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu nepriznať právne   následky   v konaní.   Následkom   spojenia   viacerých   vecí   rozhodnutím   súdu   je následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený predmet   konania   je   predmetom   konania   spojeného.   Tomu   nasvedčuje   aj   vymedzenie predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť spojených   vecí.   Ak   by bolo aj po spojení vecí   treba   vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 5 OSP, znamenalo by to popretie právnej úpravy umožňujúcej spojenie vecí z dôvodov stanovených zákonodarcom. Pre aplikáciu § 238 ods. 5 OSP spôsobom, akým toto   ustanovenie   aplikoval   najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí,   niet   ústavnej   opory. Ak dôvody na spojenie veci chýbajú a napriek tomu k spojeniu veci došlo, súd môže veci, ktoré   sa   na   spojenie   nehodia,   vylúčiť   na   samostatné   konanie.   V prípade   sťažovateľky o takýto prípad nejde, pretože veci spojené odvolacím súdom sa na spojenie hodia, takýto postup   bol   daný   v zákonom   predpokladanom   a akceptovanom   záujme,   veci   sa   týkali rovnakých účastníkov a spolu skutkovo i právne súviseli.

Za tejto situácie neostáva ani dovolaciemu súdu iné, ako vychádzať z rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konanie a zo skutočnosti, že predmetom konania v zmysle § 238 ods. 5 OSP je plnenie, ktoré presahuje obmedzenie uvedené v § 238 ods. 5 OSP.

Iba   takýto   výklad   a aplikáciu   §   238   ods.   5   OSP   možno   považovať   za   ústavne konformný   a v situácii,   ak   prichádzal   do   úvahy   i výklad   odlišný,   bolo   nevyhnutné uprednostniť práve výklad takýto.

Keďže   právny   záver   najvyššieho   súdu   bol   zjavne   arbitrárny,   a tak   z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie nespĺňa ani uvedené atribúty.

Ústavný súd navyše už v odôvodnení nálezu č. k. I. ÚS 197/07-25 z 20. februára 2008   zdôraznil,   že   k znakom   právneho   štátu   a   medzi   jeho   základné   hodnoty   patrí neoddeliteľne   princíp   právnej   istoty   [(čl. 1   ods. l   ústavy), napr.   PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd   rozhodnutiami   vo   veci   sp. zn.   7 Obdo 37/2004   z 9.   decembra   2004,   sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005 za toho istého skutkového i právneho stavu medzi tými istými účastníkmi konania rozhodol v merite veci o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení vecí peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy. Súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m.   I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť   (mutatis   mutandis   PL. ÚS 21/00   a PL. ÚS 6/04). So   zreteľom   na   označené rozsudky najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší   súd   totiž   v tomto   prípade   rozhodol   odlišným   spôsobom,   ako   prv   v prípade skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu   pritom musí byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo u sťažovateľky porušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 21/2008 zo 6. augusta 2008, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania meritórne prerokovať   dovolanie   sťažovateľky   a   rozhodnúť   o   ňom   takým   spôsobom,   ktorý   bude ústavne   konformný   a bude   v súlade   s právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka si z tohto dôvodu neuplatňovala   žiadny   nárok,   a preto   jej   ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   sťažovateľke   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nárok   na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom v konaní   pred   ústavným   súdom   nepriznal,   pretože   sťažovateľka   si   takýto   nárok   riadne neuplatnila.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009