znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 45/2014-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť E. M., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Pirovitsom, Advokátska kancelária, Ľ. Štúra 29, Kráľovský Chlmec, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2013   doručená   sťažnosť   E.   M.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011 a žiada vydať tento nález:

„1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 17/2011-297 a jeho rozhodnutím z 30. apríla 2013 v časti (výroku I.), v ktorej dovolanie odmietol v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp.   zn.   4   Cob/75/2010-261   a   jeho   rozhodnutím   z   11.   apríla   2011   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 17/2011-297 z 30. apríla   2013   vo   výroku   I.,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu odmietol ústavný súd zrušuje a vec mu v tejto časti vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o ústavnom súde. Súd je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu.

Ide o odmenu... 331,13 €.“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh,   sťažovateľ   bol   ako   žalobca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   17   Cb   193/2009,   v   ktorom   sa   proti   spoločnosti   GUBEK,   Moldavský automatický mlyn – spoločnosť s ručením obmedzeným, Moldava nad Bodvou, Rožňavská cesta   2   (ďalej   len   „žalovaný“),   domáhal   určenia   neplatnosti   uznesenia   valného zhromaždenia žalovaného prijatého 20. júla 2009 formou notárskej zápisnice JUDr. Petra Varhalíka č. N 42/2009, Nz 24523/2009, NCRIs 24925/2009. Napadnutým uznesením valné zhromaždenie   1.   vyslovilo   nesúhlas   s   prevodom   obchodných   podielov   zosnulých spoločníkov J. G., zomr...., M. G., zomr...., a Š. G., zomr...., na ich dedičov s tým, že obchodný podiel zomrelého spoločníka, ktorý neprešiel na dediča, sa stáva voľný a dedičovi vzniká nárok na vyporiadavací podiel v zmysle čl. 37 spoločenskej zmluvy; 2. menovalo do funkcie   konateľov   Ing.   Mariána   Hudáka   a   Ing.   Petra   Hudáka;   3.   schválilo   odvolanie predstavenstva, doterajších členov revíznej komisie a menovalo novú revíznu komisiu v zložení A. P. (predsedníčka), P. H. a J. B. (členovia). Sťažovateľ v žalobe uviedol, že neb. J. G. mal na základnom imaní žalovaného podiel 49,36 %, neb. M. G. 2,9 % a neb. Š. G. 1,01 %.   Valné zhromaždenie   žalovaného (zvolané iným   spoločníkom   –   Poľnohospodárskym družstvom Klatov) sa uskutočnilo v čase, keď dedičské konania po zomrelých spoločníkoch neboli ešte právoplatne skončené, a rozhodovalo aj o otázkach, na ktoré sa vyžadoval súhlas všetkých   spoločníkov,   resp.   2/3   všetkých   hlasov   spoločníkov.   Vzhľadom   na   smrť spoločníkov   J.   G.,   M.   G.   a Š.   G.   a   neukončené   dedičské   konania   po   nich   valné zhromaždenie nebolo uznášaniaschopné a na ňom prijaté uznesenie je už len z tohto dôvodu neplatné.   Navyše,   pokiaľ   valné   zhromaždenie   odmietlo   prevod   obchodných   podielov zomrelých spoločníkov na ich dedičov, takéto rozhodnutie je neplatné aj pre jeho rozpor so zákonom   (§ 116   Obchodného   zákonníka   v   znení   platnom   v   čase   konania   valného zhromaždenia).   Spôsob   zvolania   valného zhromaždenia   sťažovateľ   nenamietal,   namietal však to, že zápisnica nebola podpísaná zapisovateľom, tento nebol ani len zvolený a nie je ním   ani   notár   JUDr. Peter   Varhalík.   Ďalej   sťažovateľ   namietal,   že   počas   valného zhromaždenia došlo k zmene programu oproti pozvánke, hoci zmenu programu neschválilo 100 % hlasov prítomných spoločníkov. Nebolo medzi účastníkmi sporné, že od uzatvorenia spoločenskej zmluvy do dňa konania valného zhromaždenia bolo súčasťou spoločenskej zmluvy ustanovenie čl. 35 ods. 1, podľa ktorého „Úmrtím spoločníka zaniká jeho účasť v spoločnosti a jeho obchodný podiel prejde na dediča, len pokiaľ s tým vysloví súhlas Valné zhromaždenie a dedič sa do jedného mesiaca písomne prihlási u konateľa spoločnosti o   svoju   účasť   v   spoločnosti.   Obchodný   podiel   zomretého   spoločníka,   ktorý   neprešiel na dediča,   sa   stáva   voľný   a   dedičovi   vzniká   nárok   na   vyporiadaci   podiel“,   ako aj ustanovenie čl. 35 ods.   2,   podľa   ktoréhvarhalo „rozdeliť obchodný podiel   zomretého spoločníka medzi dedičov možno len s predchádzajúcim súhlasom Valného zhromaždenia“, a ustanovenie   čl.   15   spoločenskej   zmluvy,   podľa   ktorého   je   valné   zhromaždenie uznášaniaschopné, ak sú prítomní všetci spoločníci, minimálne však majitelia 60 % podielu na základnom imaní. Medzi účastníkmi nebolo sporné ani to, že sťažovateľ je zákonným dedičom J. G. a M. G. Žalovaný sa bránil tým, že postupoval v súlade s čl. 35 spoločenskej zmluvy, pričom ani novela Obchodného zákonníka, ktorou došlo k zmene znenia § 116 Obchodného   zákonníka   (ktorá   nadobudla   účinnosť   po uzatvorení   spoločenskej   zmluvy), nemala za cieľ poprieť možnosť spoločníkov obchodnej   spoločnosti   upraviť si   prechod obchodného   podielu   zomrelého   spoločníka   odlišne   (podľa   §   116   ods.   2   Obchodného zákonníka v znení od 1. januára 2002 sa obchodný podiel dedí; spoločenská zmluva môže dedenie obchodného podielu vylúčiť, ak nejde o spoločnosť s jediným spoločníkom; dedič, ak nie je jediným spoločníkom, sa môže domáhať zrušenia svojej účasti súdom, ak nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby bol spoločníkom; ustanovenia § 113 ods. 5 a 6 platia primerane a podľa § 116 ods. 3 Obchodného zákonníka ak obchodný podiel neprechádza na dediča, použijú sa obdobne ustanovenia § 113 ods. 5 a 6).

Okresný súd rozsudkom č. k. 17 Cb 193/2009-175 z 26. februára 2010 rozhodol tak, že vyslovil neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia v časti, ktorou valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných podielov zosnulých spoločníkov J. G., zomr...., M. G., zomr...., a Š. G., zomr...., na ich dedičov, v prevyšujúcej časti žalobu okresný súd zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Okresný súd za podstatné považoval vyriešenie otázky, či valné zhromaždenie bolo uznášaniaschopné a ak áno, či neplatnosť ním   prijatého   uznesenia   mohla   nastať   z   iného   dôvodu.   Okresný   súd   považoval   valné zhromaždenie   žalovaného   za   uznášaniaschopné   s   odôvodnením,   že   v   prípade   smrti spoločníka   predstavuje   100   %   všetkých   hlasov   súčet   hlasov   všetkých   zostávajúcich spoločníkov,   pretože   ak   by   tak   nebolo,   valné   zhromaždenie   by   sa   v   prípade   smrti spoločníkov, ktorých súčet podielov na obchodnom imaní prevyšuje 50 %, nemohlo vôbec konať a spoločnosť by nemohla plniť účel, pre aký bola zriadená, pretože by nemohla prijímať   rozhodnutia   vyhradené   valnému   zhromaždeniu.   Na   valnom   zhromaždení žalovaného sa zúčastnilo 97,52 % všetkých hlasov a pri prijímaní jednotlivých rozhodnutí bola dosiahnutá potrebná väčšina. Pokiaľ okresný súd určil neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia   v   časti,   ktorou   valné   zhromaždenie   vyslovilo   nesúhlas   s   prechodom obchodných podielov zosnulých spoločníkov J. G., M. G. a Š. G. na ich dedičov, svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vec je potrebné posúdiť podľa § 116 Obchodného zákonníka v znení účinnom po 1. januári 2002, čoho dôsledkom je, že obchodný podiel zomrelého spoločníka sa dedí zo zákona, jeho dedenie totiž výslovne spoločenská zmluva žalovaného nevylúčila a valnému zhromaždeniu nepatrí právo určovať dodatočné podmienky, ktoré by dedič musel splniť z titulu svojho záujmu o účasť v spoločnosti (ak nedôjde k odmietnutiu dedičstva ako celku, spoločenská zmluva výslovne nevylučuje dedenie obchodného podielu a   dedič   nadobúda   obchodný   podiel   smrťou   poručiteľa   bez   ohľadu   na   prípadné   odlišné rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti či odlišnú úpravu v spoločenskej zmluve). Spoločenská   zmluva   žalovaného   vopred   pred   úmrtím   spoločníka   výslovne   dedenie obchodného podielu nevylúčila a navyše, znenie jej čl. 35 napriek jeho rozporu s § 116 Obchodného zákonníka účinného od 1. januára 2002 nebolo dané do súladu so zákonom ani v lehote jedného roka od nadobudnutia účinnosti tejto novely Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k zostávajúcim častiam napadnutého uznesenia valného zhromaždenia okresný súd žalobu   zamietol,   pretože   valné   zhromaždenie   bolo   uznášaniaschopné,   pri   prijímaní rozhodnutí   bola   dosiahnutá   potrebná   väčšina   a sťažovateľ   ako   spoločník   žalovaného nepreukázal,   že   zostávajúcimi   napadnutými   rozhodnutiami   valného   zhromaždenia   boli obmedzené jeho práva spoločníka (§ 131 ods. 1 Obchodného zákonníka).

O   odvolaniach   sťažovateľa   a   žalovaného   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol o neplatnosti   časti   uznesenia   valného   zhromaždenia,   rozsudok   okresného   súdu   zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol aj v tejto časti. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok okresného   súdu   zmenil   tak,   že   žiadnemu   z   účastníkov   náhradu   trov   konania   nepriznal a účastníkom   nepriznal   ani   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Krajský   súd   svoje rozhodnutie,   pokiaľ   ide   o   zmeňujúci   výrok,   odôvodnil   tým,   že   neobstojí   tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého valné zhromaždenie rozhodovalo o otázke, ktorá je vylúčená z jeho rozhodovania. Krajský   súd   k   tomuto záveru   dospel   s poukazom   na to,   že valné zhromaždenie je najvyšším orgánom spoločnosti, do jeho pôsobnosti patria všetky otázky, ktoré mu zverí zákon, osobitný zákon, spoločenská zmluva a stanovy spoločnosti a v tomto prípade   spoločenská   zmluva   výslovne   stanovuje,   že   valné   zhromaždenie   rozhoduje o udelení   súhlasu   na   prevod   obchodného   podielu   a   spôsobe   nakladania   s   obchodným podielom.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   1   Obdo   24/2011-297   z   30.   apríla   2013 dovolanie sťažovateľa v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu odmietol   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný prostriedok neprípustný [§ 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení   s   §   243b   ods.   5   OSP],   a   v   zmeňujúcom   výroku   (a   nadväzujúcich   výrokoch o náhrade trov konania) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Odmietnutie dovolania, pokiaľ toto smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, odôvodnil najvyšší súd tým, že nejde o žiaden prípad prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP; pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nedostatočné odôvodnenie rozsudku   odvolacieho súdu, toto nezakladá procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, a tým aj prípustnosť dovolania, ale je iba procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, na ktorú by dovolací súd mohol prihliadnuť len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné z iného dôvodu. Zrušujúcu   časť   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   odôvodnil   tým,   že   znenie   čl.   35 spoločenskej   zmluvy   viažuce   prechod   podielu   na   dedičov   len   so   súhlasom   valného zhromaždenia odporuje § 116 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení po novele, a preto je podľa § 786c ods. 15 Obchodného zákonníka neplatné. Pretože rozhodnutia odvolacieho súdu   v   tejto   časti   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   dovolanie sťažovateľa bolo dôvodné a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti bolo potrebné zrušiť.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu vymedzil (ako to vyplýva z jej petitu) tak,   že   táto   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   výroku   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 4 Cob 75/2010-261   z   11.   apríla   2011   a   výroku   uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013, ktorým bolo odmietnuté dovolanie smerujúce proti potvrdzujúcemu   výroku   rozsudku   odvolacieho súdu,   pričom   sťažovateľ tvrdí,   že   týmito rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ako   vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ po tom, čo zopakoval svoje tvrdenia a názory   vyslovené   v   priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   odôvodnil   tvrdenie o porušení označených základných práv tým, že sa tak stalo nedostatočným odôvodnením oboch rozhodnutí, ktoré nereagovali na všetky odvolacie (dovolacie) tvrdenia sťažovateľa. Krajský súd sa v odôvodnení potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia obmedzil v podstate na to, že sa stotožnil so zisteniami a závermi okresného súdu, jeho rozhodnutie považuje sťažovateľ   za   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov.   Najvyšší   súd   sa   podaným dovolaním   meritórne   nezaoberal,   hoci   pre   takýto   postup   boli   splnené   podmienky, a dovolanie   odmietol.   Sťažovateľ   nesúhlasil   ani   s   právnym   posúdením   veci   odvolacím a dovolacím   súdom.   Nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   považuje za odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj za jeden z prípadov prípustnosti dovolania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť jednak odmietnutím dovolania sťažovateľa prvým výrokom uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013 a jednak potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011, pričom v oboch prípadoch sa tak malo stať nedostatočným odôvodnením rozhodnutí a nesprávnym právnym posúdením veci.

Najvyšší   súd   odmietnutie   dovolania   sťažovateľa   smerujúce   proti   potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu v uznesení najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013 odôvodnil takto:

«Potvrdzujúcu časť dovolaním napadnutého rozsudku nemožno podradiť pod žiaden z prípadov uvedených v § 239 O. s. p., ktorý by zakladal prípustnosť dovolania. Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je však prípustné dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Medzi inými je podľa § 237 písm. f) dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred sudom. Podľa dovolateľa bol uvedený dôvod prípustnosti naplnený tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Dovolateľ v dovolaní uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému rozhodnutiu. Vychádzajúc zo znenia § 157 ods. 2 O. s. p., odôvodnenie má obsahovať dostatok   dôvodov   a   ich   uvedenie   musí   byť   zrozumiteľné.   Súd   je   povinný   formulovať odôvodnenie   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   základným   pravidlám   logického,   jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom   odôvodnenie   je   zároveň   prostriedkom   kontroly   správnosti   postupu   sudu   pri vydávaní   rozhodnutia   a   nástrojom   ochrany   pred   svojvôľou   súdnej   moci.   Odôvodnenie rozsudku   by malo   účastníkom   konania   dovoľovať   posúdiť,   ako   súd   v   ich   veci   vyložil   a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.

Uvedené požiadavky platia aj pre odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 211 O. s. p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom sa považuje taký závadný procesný postup, ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv   priznaných   mu v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia   a   ochrany   jeho   práv   a   právom chránených záujmov. Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať   pred   súdom   ide   tiež   ak   odôvodnenie   rozhodnutia,   nespĺňa   zákonné   náležitosti. Dovolateľ poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých ak súd dostatočne   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil,   treba   rozhodnutie   považovať   za   arbitrárne, svojvoľné   a   tým   priamo   zasahujúce   do   základného   práva   účastníka   súdneho   konania na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa   dovolateľa   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nespĺňa   uvedené požiadavky.   Odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   rozsudku   súdu prvého stupňa konštatujúc správnosť dôvodov v časti, ktorou súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej   časti   zamietol.   Odvolací   súd   sa   s   odvolacími   dôvodmi   vyporiadal   tak, že sa sústredil na tie otázky, na ktoré súd prvého stupňa určitým spôsobom odpovedal, nereagoval na tie skutkové a právne relevantné otázky, ktoré v konaní pred súdom prvého stupňa   a   následne   aj   v   odvolaní   žalobca   uviedol,   zostali   však   mimo   pozornosti   najmä odvolacieho   súdu.   Odvolací   súd   tak   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   nedal   presvedčivú odpoveď   na   podstatné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   a   nereagoval   ani na podstatné odvolacie námietky. Dovolateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom a bol tak naplnený dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Vzhľadom   na   uvedenú   námietku   navrhovateľa   musel   dovolací   súd   zaujať   právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.

Vada konania uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznamená, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva a spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava   Slovenskej   republiky   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   jednotlivé   procesné nesprávnosti,   ku   ktorým   v   praxi   dochádza   v   konaní   pred   súdmi,   ani   nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   vo   svojich ustanoveniach   predpokladá   aj   možnosť   vzniku   určitých   procesných   pochybení   súdu v občianskom   súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na podstatu,   význam a   procesné   dôsledky týchto   pochybení   upravuje   Občiansky   súdny   poriadok   aj   predpoklady   a   podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.   augusta   1997   sp.   zn.   2   Cdo   5/1997,   ktoré   bolo   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil,   takže   jeho   rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“).   Z   tohto   judikátu   vychádza ustálená   rozhodovacia   prax   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorá   považuje nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   sudu   za   vadu   konania,   ktorá   môže zakladať   dôvodnosť   dovolania,   nie   však   jeho   prípustnosť   podľa   §   237   ods.   2   O.   s.   p. O aktuálnosti   uvedeného   judikátu   svedčí   okrem   iných   aj   uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny   názor   k   výkladu   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   považuje   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   judikátu   preto   dospel   k   záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu – nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť   len   vtedy,   ak   by   bolo   dovolanie   proti   napadnutému   rozhodnutiu   prípustné z iného dôvodu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že potvrdzujúcou časťou rozsudku odvolacieho súdu nebol naplnený   dôvod   zakladajúci   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p. Keďže dovolací   súd   nezistil   iný   dôvod,   ktorý   by   zakladal   prípustnosť   dovolania (§ 242 ods. 1   O.   s.   p.),   dovolanie   v   tejto   časti   podľa   §   218   ods.   1   O.   s.   p.   v   spojení s ustanovením § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Riadiac sa pritom právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   postupom   najvyššieho   súdu pri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len   tzv.   inú   vadu   konania   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   OSP,   ktorá   však   nezakladá prípustnosť dovolania. Sťažovateľ s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.

Ústavný   súd   musel   posúdiť,   či   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   podľa ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach   daného   prípadu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného základného   práva   v   takej   intenzite,   ktorá   by   odôvodňovala   prijať   sťažnosť   na   ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237 písm.   f)   OSP   znamená   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa, dôsledne vychádzajúc i z rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu,   na   ktorú   poukázal   a   ktorej   závery   aj   citoval (IV. ÚS 481/2011), zohľadnil právnu úpravu dovolania v Občianskom súdnom poriadku odvíjajúcu sa od podstaty, významu a procesných dôsledkov pochybení, ku ktorým môže v činnosti súdov dochádzať, a možnosti ich nápravy v dovolacom konaní s tým, že iba s niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa §   241   ods.   2   písm.   a)   OSP.   Hoci   aj   niektorým   ďalším   vadám   majúcim   za   následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (tzv.   iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny poriadok význam, na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád nepovažuje ich za dôvod prípustnosti   dovolania, ale iba   za dôvod,   ktorým   možno odôvodniť   dovolanie procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá). Ústavný súd v spojitosti   s   uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).

Je   vecou   individuálneho   posúdenia   v   jednotlivom   prípade   (II.   ÚS   261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010), aké dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania (II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty   záväznosti   a   nezmeniteľnosti,   dochádza v dovolacom   konaní   v   istom   zmysle   k   stretu   dvoch   základných   práv   (resp.   ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých   ústavných   článkov   tak,   aby   boli   zachované   označené   základné   práva (m. m. II. ÚS   148/09).   Najvyšší   súd   preto   nemohol   brať   na   zreteľ   len   sťažovateľom zdôrazňované   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale   musel   dbať   aj   na   to, aby zachoval   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   týmto   právom   a   ústavným princípom   právnej   istoty   podľa   čl.   1 ods.   1   ústavy,   ktorý   bol   vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného   dovolania   nemohol   nedať   prednosť   ústavnému   princípu   právnej   istoty, lebo sťažovateľom   namietaný   nedostatok   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Zo spisu   totiž   vyplýva,   že   krajský   súd   stručne   uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav vychádzajúci   z   rozsudku   okresného   súdu,   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európsky súd pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   časovo   neobmedzeným   právnym   prostriedkom ochrany základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02,   III.   ÚS   62/02).   Jednou zo zákonných   podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo inom   zásahu   dozvedieť   (§   53   ods.   3   zákona   o   ústavom   súde). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Vzhľadom   na   uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen   proti   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ale   aj   proti   rozhodnutiu   súdu   odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej veci,   že   ústavný   súd   pochybenie   v   postupe   a   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   nezistí a porušenie   práv   sťažovateľa   nevysloví,   môže   aj   napriek   tomu   preskúmať   súčasne rozhodnutie   súdu   odvolacieho,   avšak   len   za   predpokladu,   že   by   proti   nemu   sťažnosť smerovala a bola uplatnená na ústavnom súde v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z   týchto   princípov,   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa smerujúcu proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011 ako podanú včas, t. j. v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   tvrdené   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   potvrdzujúcim   výrokom   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   4   Cob   75/2010-261 z 11. apríla 2011 videl v tom, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a vec nesprávne právne posúdil.

Krajský súd potvrdzujúci výrok rozsudku č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011 odôvodnil takto:

„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa   a   konštatuje   správnosť   dôvodov   napadnutého   výroku   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa, ktorým súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.

Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   výroku   odvolací   súd   však   považuje za potrebné uviesť:

Podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, súd môže na návrh spoločníka určiť neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha. Pokiaľ návrh na určenie neplatnosti valného zhromaždenia podáva spoločník..., súd môže   návrhu   vyhovieť   pri   splnení   ostatných   požadovaných   podmienok   len   vtedy, ak porušenie zákona, relevantných právnych aktov, mohlo obmedziť práva tohto spoločníka, ktorých určenia sa domáha.

Ustanovenie § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka vylučuje možnosť podať žalobu vo všeobecnom   záujme   zo   strany   spoločníka.   Spoločník   teda   nemôže   úspešne   žalovať o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, pokiaľ ním neboli porušené, dikcia obmedzené práva, to v praxi znamená, že súd na návrh spoločníka nemôže určiť neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, i keď by boli evidentne splnené ostatné hmotnoprávne podmienky podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko podmienka uvedená v ods. 2 § 131 Obch. zákonníka, má povahu špeciálnej hmotnoprávnej podmienky voči podmienke v ods. 1 a súd na ňu prihliada ex offo.

Z   horeuvedených   dôvodov   odvolací   súd   žalobcom   v   1/   rade   napadnutý   výrok rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol podľa § 219 O. s. p., ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom   na   charakter   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu   nemožno posudzovať   izolovane (II.   ÚS   78/05),   pretože   prvostupňové   a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd v rozsudku č. k. 17 Cb 193/2009-175 z 26. februára 2010 okrem iného uviedol (13): „Žalobca v 1. rade podrobne vylicitoval dôvody, pre ktoré považuje uznesenie z   20.   7.   2009   vo   všetkých   jeho   výrokoch   za   neplatné   ako   celok.   Napriek   rozsiahlemu elaborátu obsiahnutého v žalobe i v podaní zo dňa 20. 8. 2009 o tom, prečo považuje aj výroky č. 2 a 3 v uznesení z 20. 7. 2009 za neplatné a rovnako tak aj ohľadom tvrdených pochybení   procesného   charakteru   však   ani   raz   neuviedol   ba   ani   nenaznačil   základný hmotnoprávny predpoklad, ktorým je preukázať, v čom a ako boli zasiahnuté či obmedzené jeho práva t. j., aký negatívny dopad tieto pochybenia na neho mali.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí.   Krajský   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď na zásadnú právnu otázku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, t. j. z akého dôvodu žalobe   sťažovateľa   v   príslušnej   časti   nebolo   možné   vyhovieť,   a   dostatočne   vysvetlil, z akého dôvodu k tomuto záveru dospel. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   ustanovenia   §   131   Obchodného   zákonníka okresným   súdom   i   krajským   súdom   nejaví   znaky   ústavnej   nekonformnosti.   Príslušné ustanovenie Obchodného zákonníka neostáva než aplikovať spôsobom, ktorý zrozumiteľne a vyčerpávajúco objasnil i krajský súd. Za danej situácie ostatné argumenty sťažovateľa a ním   uplatňované   dôvody   neplatnosti   zvyšnej   časti   uznesení   valného   zhromaždenia nemohli obstáť.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za   tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby potvrdzujúcim   výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014