znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 45/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. J., N., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 142 ods. 2 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 37 Er 6157/2011 a jeho uznesením z 13. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012 doručená sťažnosť S. J., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 2 a čl. 144 ústavy v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.   37   Er   6157/2011   a jeho   uznesením   z 13. augusta   2012   (ďalej   aj   „namietané rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že „Sťažovateľka   je   účastníčkou exekučného konania č.k.: 37 Er/6157/2011 vedeného na Okresnom súde Bratislava V., ktoré sa začalo dňa 08.10.2010 pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 238,83 EUR s príslušenstvom.

Ako oprávnený vystupuje v tomto exekučnom konaní Mestská časť B... Dňa   04.04.2012   podala   sťažovateľka   ako   povinná   voči   upovedomeniu   o   začatí exekúcie   zo   dňa   02.04.2012,   ktoré   bolo   vydané   JUDr.   P.   H.,   súdnym   exekútorom, v exekučnom konaní č.k.: Ex 1267/10, námietky. Vo svojich námietkach uvádzala, okrem toho, že nie je dlžníkom oprávneného /z bytu sa odťahovala ešte dňa 16.07.1997, tento neužíva ani ako užívateľ a ani ako nájomca/ aj skutočnosť, že predmetný platobný rozkaz, hoci   je   na   ňom   vyznačená   doložka   právoplatnosti   a   vykonateľnosti,   nepovažuje   za právoplatný   a   zákonný   exekučný   titul.   Toto   rozhodnutie   obsahuje   pochybné   právne poučenie o opravnom prostriedku, pretože toto je nejasné, nezrozumiteľné, neurčité a tiež neúplné.

V časti poučenie o opravnom prostriedku chýba údaj o tom, aký konkrétny druh opravného prostriedku je možné voči výroku vo veci samej podať, v akej lehote, kedy táto začína plynúť a nakoniec aj údaj o tom, kde sa má tento opravný prostriedok podať. Nakoniec aj v časti kde sa hovorí o odvolaní voči trovám konania, sa neuvádza údaj na ktorý konkrétny súd /je tu uvedené len, že sa má podať na Okresnom súde v Bratislave, nie je teda jasné na ktorý konkrétny Okresný súd v Bratislave /I.-V/.

Sťažovateľka   predmetný   platobný   rozkaz   č.k.:   26   Ro   1455/2004   prevzala   dňa 10.03.2005 a dňa 15.03.2005 podala voči nemu odvolanie /ako ho sama nazvala/... Toto podanie   adresovala   na   bytový   podnik   P.,   ktorý   bol   navrhovateľom,   z   dôvodov,   že z predmetného platobného rozkazu jasne a určito nevyplývalo, kam má zaslať svoj opravný prostriedok   /v   tom   čase   nemala   žiadne   skúsenosti   s   podávaním   takýchto   opravných prostriedkov a s konaním pred súdmi/ s tým, že aj pracovníčka Bytového podniku v P. ju výslovne inštruovala, že všetky podania, tj. aj odpor majú byť doručované na Bytový podnik P. a nie na súd. Bytový podnik P. toto jej podanie na súd nepostúpil, nikdy na súd neprišlo a tiež povinnej neoznámil, že nemá toto podanie adresovať im, ale na súd.

V   domnení,   že   podáva   opravný   prostriedok   na   správnom   mieste,   považovala záležitosť za vybavenú, v čom ju utvrdzovalo aj správanie sa navrhovateľa, ktorý si počkal na právoplatnosť tohto platobného rozkazu a následne čakal s núteným výkonom tohto rozhodnutia   takmer   6   rokov.   Takto   ju   dokonca   bytový   podnik   opakovane   inštruoval   aj v ďalších konaniach, v ktorých bola neprávom žalovaná...

Neskôr /po prevzatí upovedomenia o začatí exekúcie/ sa dozvedela, že predmetný platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, a to z dôvodu, že nepodala odpor na súd ale odvolanie na Bytový podnik P., ktorý ho na súd nepostúpil...

Nakoľko sťažovateľka sa z dôvodov, že sa jej námietky, ktoré uvádzala vo svojom odvolaní,   ktoré   považuje   za   relevantné   /najmä   neexistencia   nájomného   vzťahu,   ktorý pôvodne navrhovateľ uvádzal ako právny základ jeho nároku/, týkajúce sa nedostatku jej pasívnej   legitimácie   v konaní   o   úhradu   pohľadávky   oprávneného...   nedostali   pred   súd, podala návrh na obnovu konania....

... Okresný súd Bratislava V. v konaní č.k.: 14C 101/2010 návrh na obnovu konania zamietol   z   odôvodnením,   že   návrh   na   obnovu   konania   je   možné   podať   len   voči právoplatným rozhodnutiam, s odvolaním sa na §228 ods. 1 O.s.p. a predmetné rozhodnutie nie je právoplatné.“

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:„Táto exekúcia je absolútne neprípustná, prebieha na základe rozhodnutia, ktorý nie je   spôsobilým   rozhodnutím   na   podklade   ktorého   je   možné   viesť   exekúciu.   Predmetný platobný rozkaz č.k.: 26 Ro 1455/04 nie je platné a zákonné rozhodnutie, ktorým by mal byť súd viazaný, pretože nešlo o zákonný exekučný titul, ktorý by bol vykonateľný po stránke materiálnej a formálnej.

Na   všetky   tieto   skutočnosti   poukazovala   vo   svojich   námietkach   voči   exekúcii, v konaní   č.k.:   37Er/6157/2011,   pričom   dávala   do   pozornosti   súdu,   že   táto   exekúcia prebieha na základe exekučného titulu, ktorý nie je právoplatný a teda aj vykonateľný. Poukazovala aj na právny názor súdu, ktorý rozhodoval o obnove konania.... Exekučný súd... vôbec neprihliadol na skutkové okolnosti prípadu, najmä na základe čoho sa stalo toto   rozhodnutie   právoplatné,   aké   možnosti   mala   povinná   brániť   sa   voči   tomuto rozhodnutiu, ktoré bolo vydané bez jej prítomnosti, bez jej možnosti k veci sa vyjadriť.... Tým, že súd neúplne, nejasne a nezrozumiteľne poučil sťažovateľku o jej práve podať opravný prostriedok, sťažovateľka podala svoj opravný prostriedok na nesprávnom mieste, nie teda na príslušnom súde, a teda jej opravný prostriedok spolu s relevantnými námietkami sa nedostal pred súd, ktorý by sa nimi zaoberal. Uvedeným postupom súdu bola sťažovateľke   odňatá   jej   možnosť   realizovať   jej   procesné   oprávnenia,   tj.   zúčastniť   sa občianskeho   súdneho   konania,   vystúpiť   pred   súdom,   vyjadriť   sa   k   návrhu,   predkladať dôkazy a vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci....

S poukazom na uvedené skutočnosti povinná žiadala súd, aby jej námietkam proti exekúcii č.k.: 37 Er 6157/2011, Ex 12671/10 vyhovel. Exekúciu považovala za neprípustnú a preto by mala byť zastavená.

Okresný súd Bratislava V. však uznesením 37Er 6157/2011-25 zo dňa 13.08.2008... námietky povinnej zo dňa 04.04.2012 voči exekúcii... zamietol.“

Namietanému   rozhodnutiu   okresného   súdu   sťažovateľka   vyčíta   predovšetkým nedostatok odôvodnenia, keď okresný súd sa podľa nej nevysporiadal s jej relevantnými námietkami a argumentmi spochybňujúcimi právoplatnosť exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky nevzal do úvahy názor okresného súdu vyslovený v konaní o povolenie obnovy konania, v ktorom súd predbežne posúdil otázku právoplatnosti exekučného titulu tak,   že tento nepovažoval za právoplatný. Podľa   sťažovateľky okresný   súd   rozhodujúci o námietkach bol podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) viazaný rozhodnutím súdu v konaní o povolenie obnovy konania, ako aj jeho posúdením otázky právoplatnosti exekučného titulu ako otázky prejudiciálnej.

Sťažovateľke tak postupom okresného súdu bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, právo na konanie v jej prítomnosti a zároveň jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré napokon ani neboli   vykonané.   Okrem   toho,   v prípade   sťažovateľky   platobný   rozkaz   vydal   poverený zamestnanec súdu – vyšší súdny úradník, nie sudca. Pretože sťažovateľka vzhľadom na nesprávny postup súdu nemala možnosť, aby o jej veci rozhodoval sudca, nespĺňalo toto rozhodnutie ani kritéria nezávislosti zaručené čl. 144 ods. 1 ústavy. V závere sťažovateľka namieta aj nesúlad v označení oprávneného v upovedomení o začatí exekúcie (mestská časť B., pozn.) a navrhovateľa v exekučnom titule (Bytový podnik P., pozn.).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol   o porušení   čl.   2   ods.   2   ústavy   v spojení   s čl.   142   ods.   2   a čl.   144   ústavy, základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 6157/2011, aby zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 37   Er   6157/2011   z 13.   augusta   2012   a aby   jej   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume 5 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   zároveň   navrhla   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia, „nakoľko v prípade, ak by sa exekútorovi podarilo speňažiť akýkoľvek majetok povinnej /aj keď v podstate jediný jej majetok je suma okolo 236,- EUR, ktorá sa nachádza na účte v banke,   ktorý   je   však   exekútorom   zablokovaný/,   v   exekučnom   konaní   je   navrátenie   do predchádzajúceho stavu zo zákona vylúčené. Túto sumu by nikdy nezískala späť.“.Sťažovateľka tiež požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 2 a čl. 144 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 37 Er   6157/2011   a jeho   uznesením   z 13.   augusta   2012,   ktorým   okresný   súd   nevyhovel námietkam sťažovateľky v exekučnom konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   142   ods.   2   tretej   vety   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv došlo tým, že okresný súd nevyhovel jej námietkam proti exekúcii, pričom v odôvodnení namietaného rozhodnutia sa nevysporiadal s jej námietkami spochybňujúcimi právoplatnosť exekučného titulu.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza iba vtedy, ak všeobecný súd koná objektívne, vylúči náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností   na   rozhodnutie   a   ak   prijme   konečné   rozhodnutie   vychádzajúc   z   toho,   čo objektívne zistil.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto   aj v   určitej   kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným postupom   súdu,   dostať.   Aj   na vydanie rozhodnutia o námietkach povinného, resp. rozhodnutia o zastavení exekúcie sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad,   musí   byť dostatočne   skutkovo   a   právne   odôvodnené   a   nemôže   byť prejavom svojvôle.

Okresný súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia v podstatnom uviedol: „Súd   pri   rozhodovaní   o   námietkach   povinného   v   2.   rade   preskúmal   námietky, doplnenie   námietok,   jednotlivé   listinné   dôkazy,   exekučný   titul   a   nahliadol   do   spisov tunajšieho súdu   sp.   zn.   14C/101/2010   a   sp.   zn.   26Ro/1455/2004.   S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti má súd za to, že skutočnosť, že povinná nebola nájomníčkou bytu na... ulici č..., prestala byť právne relevantná dňom nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu sp. zn. 26Ro/1455/2004 a teda ju nie je možné uplatniť ako relevantnú námietku proti   exekúcii.   Uznesením   Okresného súdu   Bratislava V,   č.   k.   14C/101/2010-68   zo dňa 03.12.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.12.2010, súd návrh na obnovu konania 26Ro/1455/2004 zamietol, z dôvodu pochybnosti či rozhodnutia, ktoré majú byť obnovené v rámci obnovy konania, možno opraviť v inom konaní. Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn. 26Ro/1455/2004 tiež vyplýva, že predmetný platobný rozkaz bol povinnej v 2. rade riadne doručený ma adresu... N. a prevzala ho dňa 10.03.2005.

Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a námietky povinného proti exekúcii zamietol.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresného súdu dospel k záveru, že okresný súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   a   rovnako takýmto spôsobom reagoval aj na námietky sťažovateľky, ktoré posúdil podľa ich obsahu. Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného   práva   na súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   pri   odôvodňovaní   právneho záveru   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov okresného súdu. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor okresného súdu v danej veci, na základe ktorého   okresný   súd   zamietol   námietky   sťažovateľky   proti   exekúcii,   je   zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov okresného   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Na doplnenie správnosti právneho názoru okresného súdu ústavný súd uvádza, že nesprávne poučenie súdu o lehote na podanie odvolania alebo nesprávne poučenie o tom, že odvolanie   nie   je   prípustné,   nemá   za   následok   jeho   nezákonnosť,   resp.   jeho nevykonateľnosť.   Právnym   následkom   nesprávneho   poučenia   o lehote,   príp.   nemožnosti podať   opravný   prostriedok,   je   len   predĺženie   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku (§ 204 ods. 2 OSP). Tým, že sťažovateľka opravný prostriedok nepodala na súde, resp. jej opravný   prostriedok   nebol   súdu   nikdy   doručený   (opak   zo   sťažnosti   ani   jej   príloh nevyplýva), nemohli nastať účinky spojené s jeho podaním.

Je potrebné tiež zdôrazniť skutočnosť, že potom, ako sťažovateľka doručila opravný prostriedok Bytovému podniku P. (navrhovateľovi, pozn.), viac než 5 rokov neprejavila žiaden záujem o stav odvolacieho konania. Mohla tak predísť nepriaznivým následkom, ktoré jej privodilo právoplatné rozhodnutie súdu, napr. podaním opravného prostriedku súdu v predĺženej   zákonnej   lehote   (§   204   ods.   2   OSP),   príp.   využitím   inštitútu   odpustenia zmeškania lehoty na podanie opravného prostriedku (§ 58 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iura“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich   práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľka sledovala svoje subjektívne práva a robila   také   kroky,   v   dôsledku   ktorých   by   nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľka musí využiť prostriedky, ktoré jej poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jej práv.

Pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľkinom prípade skutočnosť, že opravný prostriedok (odpor) sa podáva na súde, ktorý ho vydal, vyplýva zo samotného výroku   rozhodnutia   (platobného   rozkazu),   v ktorom   sa   sťažovateľke   ukladá   povinnosť zaplatiť judikovanú pohľadávku alebo podať odpor na „tomto súde“.

Nemožno   prisvedčiť   ani   právnemu   názoru   sťažovateľky,   že   okresný   súd   bol   pri rozhodovaní o jej námietkach viazaný posúdením otázky právoplatnosti exekučného titulu v konaní o návrhu na obnovu konania ako otázky prejudiciálnej.

Ako vyplýva z príloh sťažnosti, uznesením sp. zn. 14 C 101/2010 z 3. decembra 2010 okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   obnovu   konania   ako   nedôvodný,   pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Z dokladov založených v spise súd dospel k záveru, že návrh na obnovu konaní... nie je v zmysle § 228 ods.1 OSP možný. V zmysle cit. ustanovenia návrh na obnovu konania je možné podať len proti právoplatnému rozhodnutiu súdu. Pochybné právne poučenie, najmä čo do hmotnoprávnej lehoty a možnosti domáhať sa nápravy opravným prostriedkom v merite   veci,   sú   pochybné   pre   možnosť   urobiť   záver,   že   rozhodnutia,   ktoré   majú   byť obnovené v rámci obnovy konania, možno za danej situácie opraviť v inom konaní, kde budú vykonané dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, lebo pre pochybné právne poučenie nemohli byť predložené prvostupňovému súdu. Naviac tieto odvolania boli adresované Bytovému podniku P., čo môže mať tiež vplyv na právoplatnosť rozhodnutí, najmä keď nebolo zistené, či Bytový podnik P. tieto odvolania predložil súdu na ďalšie konanie.“

Z citovaného   odôvodnenia   vyplýva, že   okresný   súd   v konaní o povolenie   obnovy konania   neposudzoval   prejudiciálne   (s   konečnou   platnosťou)   otázku   právoplatnosti exekučného   titulu,   vyjadril   len   pochybnosť   o jeho   právoplatnosti   a v súvislosti   s tým konštatoval, že v danej situácii nemožno vylúčiť, že dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní, bude možné vykonať v inom konaní. Preto nepochybil okresný súd, keď v konaní o námietkach posúdil   otázku právoplatnosti označeného exekučného titulu samostatne, súc viazaný výrokom právoplatného rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 2 a čl. 144 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 37 Er 6157/2011 a jeho uznesením z 13. augusta 2012 bolo potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Námietku   sťažovateľky   o   nesprávnom   označení   oprávneného   treba   považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala,   že   označenie   oprávneného   v upovedomení o začatí exekúcie nezodpovedá označeniu navrhovateľa v exekučnom titule.

Ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovateľka neuplatnila v námietkach proti exekúcii, ktoré sú procesnou obranou povinného proti neprávom vedenej exekúcii. V súvislosti s uvedenou námietkou možno konštatovať, že hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania námietok proti exekúcii, z hľadiska materiálneho túto možnosť   nevyužila,   pretože   uvedenú   námietku   v konaní   o námietkach   neuplatnila. Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu námietky nedošlo z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, a preto   vôbec neprichádzal   do   úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred všeobecným (okresným) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd   jej   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   neprípustnosti   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013