znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 45/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   Dž.,   toho   času   v   Ústave   na výkon   trestu   odňatia slobody I., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práv zaručených v čl. 5, čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom prokurátora vojenskej   súčasti   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky v súvislosti   s vybavením jeho podnetu zo 16. augusta 2010, ako aj jeho listom č. k. Hn 187/09-30 z 29. septembra 2010 v uvedenej veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Dž.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2010 doručená sťažnosť S. Dž., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj porušenie práv zaručených v čl. 5, čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom prokurátora vojenskej súčasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor vojenskej súčasti generálnej prokuratúry“) v súvislosti s vybavením jeho podnetu zo 16. augusta 2010 listom č. k. Hn 187/09-30 z 29. septembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s ďalším spoluobžalovaným rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   sp.   zn.   1   T   3/05   z   18.   mája   2005   v   spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   To   22/05 zo 16. novembra 2005 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 a § 41 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon platný a účinný do 31. decembra 2005“) a trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 9 ods. 2 a § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005.

3. Jedným z kľúčových dôkazov, na základe ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným, bol výsledok znaleckého dokazovania týkajúceho sa porovnania profilov DNA zo vzorky biologického   materiálu   zaisteného   na   mieste   činu   a   zo   vzorky   biologického   materiálu odobratého   sťažovateľovi   v   priebehu   prípravného   konania.   Podľa   záveru   znaleckého posudku   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   Policajného   zboru,   odboru prírodovedného skúmania a forenznej identifikácie v Košiciach č. PPZ-3297-3/KEU-KE-EXP-2004   zo   7.   decembra   2004   sa   profil   DNA   genetického   materiálu   izolovaného z vnútornej strany časti prsta gumenej rukavice označenej ako stopa č. 2 (ktorú poškodená podľa svojej výpovede strhla pri obrane jednému z páchateľov) zhodoval s DNA profilom predloženej porovnávacej vzorky bukálneho výteru označenej ako „S. Dž....“. Analýzou a porovnaním profilu DNA bolo potvrdené, že pôvodcom genetického materiálu zaisteného na mieste činu je sťažovateľ.

4.   Sťažovateľ   namieta,   že   na   označený   dôkaz   nemali   súdy   prihliadať,   pretože pri odobratí   mu   porovnávacej   vzorky   biologického   materiálu   v   priebehu   prípravného konania nepostupovali príslušníci Policajného zboru v súlade so zákonom.

5. Sťažovateľ sa obrátil na orgány prokuratúry podnetom na začatie trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158   Trestného   zákona   platného   a   účinného   do   31.   decembra   2005,   proti   policajtom služobne zaradeným na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Poprad a na Okresnom riaditeľstve   Policajného   zboru   Bardejov,   ktorí   sa   v   priebehu   vyšetrovania   podieľali na získaní dotknutého dôkazu. Vo veci opakovane rozhodovala sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (uzneseniami sp. zn. ČVS: SKIS-71/IS-4-SV-2009 z 1. decembra 2009 a sp. zn. ČVS: SKIS-71/IS-4-SV-2009 z 10. februára 2010), Vojenská obvodná prokuratúra v Prešove (uznesením sp. zn. Opn 435/09 z 26. januára 2010) a Vyššia vojenská prokuratúra Trenčín (uznesením č. k. Vn 231/09-23 z 26. apríla 2010).

6.   Sťažovateľ   nesúhlasil   so   záverom   konečného   rozhodnutia   prokurátora   Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín č. k. Vn 231/09-23 z 26. apríla 2010, ktorým bolo zrušené prvostupňové   uznesenie   povereného   príslušníka   4.   inšpekčného   oddelenia   odboru inšpekčnej   služby,   sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky sp. zn. ČVS: SKIS-71/IS-4-SV-2009 z 10. februára 2010 o odložení podnetu na začatie trestného stíhania (trestného oznámenia) pre neprípustnosť z dôvodu premlčania, pričom prokurátor sám rozhodol podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) o odmietnutí veci s tým, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku (na vykonanie úkonov na doplnenie trestného oznámenia, pozn.).

7. Sťažovateľ   sa   podnetom   zo   16.   augusta   2010   obrátil   priamo   na   Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) žiadajúc preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   o   ním   podanom   trestnom   oznámení   proti   policajtom,   ktorí vykonávali úkony vyšetrovania v jeho trestnej veci.

8. Sťažovateľ zopakoval svoju argumentáciu, podľa ktorej bol dôkaz kriminalistickou expertízou profilu DNA získaný nezákonne, a preto nemal byť v konaní pred súdmi použitý. Porovnávacia   vzorka   bukálneho   výteru   mu   bola   odobratá   ešte   30.   novembra   2004 pred vznesením obvinenia, aj keď na úradnom zázname o uvedenom úkone je uvedené, že vzorka bola odobratá osobe obvinenej zo spáchania trestného činu. Obvinenie v trestnej veci, v ktorej bol dôkaz použitý, mu však bolo vznesené až 14. decembra 2004. V dôsledku týchto   skutočností   nemohol   ani   sťažnosťou   napadnúť   uznesenie,   ktorým   orgány   činné v trestnom konaní pribrali do konania znalecký ústav na vykonanie znaleckého dokazovania –   kriminalistickej   expertízy   profilu   DNA.   Podľa   sťažovateľa   uvedené   skutočnosti jednoznačne preukazujú porušenie ustanovení procesných predpisov a spáchanie trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa zodpovednými príslušníkmi Policajného zboru, v dôsledku čoho došlo k jeho odsúdeniu.

9. Prokurátor   vojenskej   súčasti   generálnej   prokuratúry   upovedomil   sťažovateľa o spôsobe   vybavenia   jeho   podnetu   listom   č.   k.   Hn   187/09-30   z   29.   septembra   2010, v ktorom   okrem   iného   uviedol: „...   V   plnom   rozsahu   sa   stotožňujem   s   argumentáciou prokurátora VVP Trenčín nachádzajúcou sa v odôvodnení vyššie citovaného rozhodnutia. Správne   uviedol,   že   so   skutočnosťami   uvedenými   v   trestnom   oznámení,   sa   dôsledne vysporiadal Krajský súd v Prešove, a to v odôvodnení rozsudku zo 16. novembra 2005 pod sp. zn. 5 To 22/05-364. Váš podnet zo 16. augusta 2010 neobsahuje v tomto smere žiadne nové skutočnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatujem, že v postupe prokurátora VVP Trenčín   som   nezistil   žiadne   porušenie   zákona,   uznesenie   z   26.   apríla   2010   pod sp. zn. Vn 231/09-23 je zákonné a dôvodné, a preto odkladám Váš podnet zo 16. augusta 2010 ako nedôvodný.“

10. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ namieta porušenie svojich   práv zaručených v ústave a dohovore, neuviedol však návrh rozhodnutia, ktorého sa v konaní pred ústavným súdom domáha.

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

9. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

10. Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre...

11. Podľa   ustanovenia   §   33   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   je   povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

12. Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

13. Prokurátor   posudzuje   podnet   podľa   obsahu,   pričom   prihliada   na   všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo (§ 35 ods. 2 zákona o prokuratúre).

14. Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

15. Podľa   §   6   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   prokuratúre   je   nadriadený   prokurátor oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má   postupovať   v   konaní a pri plnení úloh.

16. Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre).   Podľa   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku   1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

17. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide   o špeciálneho prokurátora, prokurátora   generálnej prokuratúry   okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora, vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry.

III.

1. Predmet konania, tak ako je vymedzený obsahom sťažnosti, predstavuje tvrdenie sťažovateľa   o   porušení   jeho   základných   práv   zaručených   v   ústave   a práv   zaručených v dohovore   postupom   prokurátora   vojenskej   súčasti   generálnej   prokuratúry   v   súvislosti s vybavením jeho podnetu zo 16. augusta 2010 listom č. k. Hn 187/09-30 z 29. septembra 2010.

2. V označenom liste z 29. septembra 2010 prokurátor vojenskej súčasti generálnej prokuratúry   upovedomil   sťažovateľa,   že   jeho   podanie   zo   16.   augusta   2010,   ktorým   sa domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   prokurátora   Vyššej   vojenskej   prokuratúry Trenčín č. k. Vn 231/09-23 z 26. apríla 2010 o odmietnutí veci (trestného oznámenia), bolo vzhľadom na jeho obsah posúdené ako podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre.

3. Prokurátor vojenskej súčasti generálnej prokuratúry listom z 29. septembra 2010 sťažovateľa   zároveň   upovedomil   o   spôsobe   vybavenia   podnetu   (§   33   ods.   2   zákona o prokuratúre) uvedúc, že po preskúmaní spisových materiálov, ktoré sa týkajú predmetnej veci   (vyšetrovacieho   spisu   4.   inšpekčného   oddelenia   odboru   inšpekčnej   služby, sekcie kontroly   a   inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky sp. zn. ČVS: SKIS-71/IS-4-SV-2009 a dozorových spisov Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove sp. zn. Opn 435/09 a Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín sp. zn. Vn 231/09), považuje rozhodnutie prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín č. k. Vn 231/09-23 z 26. apríla 2010 za správne a zákonné.

4. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou) zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   je   jej   subsidiarita   (IV.   ÚS   126/07).   Princíp subsidiarity použitia ústavnej sťažnosti sa vo vzťahu k orgánom verejnej moci, ktoré nemajú povahu   súdneho   orgánu,   premieta   v   ustanovení   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde upravujúcom   procesnú   podmienku   prípustnosti   tohto   prostriedku   individuálnej   ústavnej ochrany.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

6. Zmyslom a účelom tejto zákonnej úpravy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti všetkých ostatných zákonných mechanizmov zahŕňajúcich iné orgány verejnej moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 126/07).

7. To   znamená, že   sťažnosť podľa   čl.   127 ústavy   možno   ústavnému súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

8. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre,   ako   aj   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov, najmä v trestných veciach v štádiách konania pred podaním obžaloby, v rámci ktorých disponuje prokurátor značnými   oprávneniami   na   zaistenie   dohľadu   nad   zachovávaním   zákonnosti   (obdobne napr. IV.   ÚS   158/03,   IV.   ÚS   80/03,   IV.   ÚS   330/04,   IV.   ÚS   53/05,   I.   ÚS   186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06). Podnet aj opakovaný podnet zakladajú povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora   sa   nimi zaoberať,   vybaviť ho a spôsob   vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

9. Vynechanie   týchto   prostriedkov   nápravy   v   rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (obdobne napr. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

10. Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov (obdobne napr. III. ÚS 152/03).

11. Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o   prokuratúre   poskytoval   a   stále   poskytuje sťažovateľovi   prostriedok   nápravy   –   opakovaný   podnet,   ktorým   sa   mohol,   resp.   môže domáhať preskúmania zákonnosti vybavenia svojho podnetu zo 16. augusta 2010. Uvedený právny   prostriedok   umožňoval   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom na právomoc nadriadeného prokurátora (§ 54 zákona o prokuratúre) záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu a rozhodnutiu Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín, ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín z 26. apríla 2010, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

12. Použitie tohto právneho prostriedku je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

13. Sťažovateľ   opakovaný   podnet   v   zmysle   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre nevyužil,   ale   obrátil   sa   priamo   na   ústavný   súd,   v   dôsledku   čoho   bola   jeho   sťažnosť pri predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

14. Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   v   súvislosti   so   sťažovateľovou argumentáciou o nezákonnom získaní dôkazu kriminalistickou expertízou profilu DNA sa v tomto prípade nezaoberal samostatne otázkou porušenia sťažovateľových základných práv rozhodnutiami a postupom súdov v sťažovateľovej trestnej veci (postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp.   zn. 1 T 3/05 a jeho rozsudkom   v označenej veci z 18. mája 2005 ani postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/05 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2005 v danej veci).   Sťažnosť sťažovateľa, ktorá sa týkala   týchto   otázok   (sťažnosť   z   1.   marca   2007),   už   bola   ústavným   súdom   predbežne prerokovaná, pričom ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 23/07-8 z 22. marca 2007 rozhodol o   jej   odmietnutí   pre   oneskorenosť.   V   súčasnosti   prerokúvaná   sťažnosť   sťažovateľa smerovala   zjavne   proti   postupu   generálnej   prokuratúry   v   súvislosti   s   vybavením sťažovateľovho podnetu zo 16. augusta 2010, pričom ústavný súd je obsahom sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

15. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   neprípustnosti   stratilo rozhodovanie o ďalších procesných otázkach v uvedenej veci (najmä pokiaľ ide o otázku ustanovenia právneho zástupcu sťažovateľovi a doplnenie sťažnosti o chýbajúce zákonom ustanovené náležitosti, predovšetkým pokiaľ ide o návrh rozhodnutia – petit, ktorého sa sťažovateľ domáha) opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011