znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 45/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., P., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3T 6/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2009   doručená   sťažnosť   M.   V.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 T 6/2009.

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že «Dňa   17.02.2009   podal prokurátor   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej   prokuratúry   SR   v   Bratislave obžalobu na Špeciálny súd v Pezinku pod sp.zn. VII/ 1Gv 125/08 pre trestný čin podľa § 20 k § 329 ods. 1, 2 Tr.zák. spáchaný v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr.zák na obž.M. V.

Špeciálny súd v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica vo veci sp.zn. BB-3T 6/2009 upovedomil obhajcu a obž. M. V. o termíne verejného zasadnutia, ktoré sa malo konať dňa 13.05.2009. Z účasti na tomto úkone sa obhajca a obž. M. V. riadne ospravedlnili. Následne Špecializovaný trestný súd – pracovisko Banská Bystrica určil termín verejného zasadnutia na 21.07.2009, pričom tohto verejného zasadnutia sa zúčastnil obhajca spolu s obž. M. V. /toto verejné zasadnutie sa uskutočnilo po 20.05.2009/. Okrem prejednania obligatórnych záležitostí určených na verejné zasadnutie, súd rozhodol i o stanovení termínu hlavného pojednávania a to na dni 08.09 - 09.09.2009.

Dňa 13.10.2009 senát Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica uznesením   sp.zn.   BB-3T   6/2009   podľa   §   255   ods.   3   Tr.por.   vrátil   vec   obžalovaného prokurátorovi na postup podľa § 232 a § 233 Tr.por.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   ústavným   nálezom z 20.5.2009   sp.zn.   PL.ÚS   17/08   o.i.   rozhodol,   že   zákon   č.   458/2003   Z.z.   o   zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z.z.“) nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ ústava“).

Zákonom č. 291/2009 Z.z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   219/2009   Z.z.“)   bol   zriadený   Špecializovaný trestný súd (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), pričom tento kontinuálne pokračoval v konaní a to uskutočnením verejného zasadnutia dňa 21.07.2009,   na ktorom bol určený termín hlavného pojednávania a týmto postupom porušil:

-   článok   48   ods.   1   ústavy:   „Nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“):   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.“

Preto podávam v zmysle § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon č. 38/1993   Z.z.“)   túto   sťažnosť   proti   špecializovanému   trestnému   súdu   (ďalej   aj „porušovateľ“),   ktorý   pokračovaním   verejného   zasadnutia   a   určením   termínu   hlavného pojednávania, ktoré bolo začaté ale na inom súde, špeciálnom súde, porušil základné práva upravené ústavou a Dohovorom.

Sťažnosť odôvodňujem nasledovnými právnymi a skutkovými okolnosťami: V trestnej veci vedenej pod sp.zn. BB 3T 6/2009 bola podaná obžaloba na špeciálny súd   a   týmto   momentom   bola   založená   jeho   príslušnosť   a   vec   pridelená   zákonnému sudcovi /senátu/, ktorý vo veci vykonal verejné zasadnutie, ako i vytýčil termín hlavného pojednávania. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.10.2009 špecializovaný trestný súd uznesením sp.zn. BB 3T 6/2009 zo dňa 13.10.2009 rozhodol podľa § 255 ods. 3 Tr.por.

Nálezom ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 17/08 bolo rozhodnuté, že zákon č. 458/2003 Z.z. a ustanovenia iných relevantných právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii.

V   zmysle   článku   125   ods.   3   ústavy   sa   rozhodnutie   ústavného   súdu   o   nesúlade príslušného predpisu s ústavou spája s právnym účinkom určeným v ústave a to, že tento stráca účinnosť. To znamená, že vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t.j. 17. júla 2009, stráca zákon č. 458/2003 Z. z. účinnosť.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   č.   458/2003   Z.z.   je   k   dnešnému   dňu   platný,   ale v dôsledku nálezu ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 17/08 stratil účinnosť, z čoho vyplýva, že nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.

Vzhľadom   k   tomu,   že   špecializovaný   trestný   súd   priebežne   pokračoval   v   konaní v predmetnej trestnej veci, bola podaná námietka zaujatosti predmetného senátu a to dňa 08.10.2009 obhajcom obžalovaného, keďže nerešpektovaním vyššie uvedených skutočností existuje dôvodná pochybnosť o zaujatosti tohto senátu k prejednávanej veci, ako i k osobe obžalovaného.

V tejto súvislosti, tiež obhajca upozornil na skutočnosť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12 a 14 zákona č. 385/2000 Z z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z.z.“).

Súdna   rada   k   dnešnému   dňu   nerozhodla   o   pridelení,   dočasnom   pridelení   alebo preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje zákonný sudca, ktorý by mohol, v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, realizovať konanie v trestnej veci obžalovaného.

Namietaný senát špecializovaného trestného súdu, však podľa § 567c Tr. por. o tejto námietke nerozhodoval a pokračoval v konaní...

Porušovateľ   odvodzuje   svoju   legitimitu   a   právomoc   pokračovať   v   doposiaľ neskončených trestných veciach, ako aj konať v trestných veciach, ktoré patria do jeho pôsobnosti, na základe zákona č. 291/2009 Z. z., ktorý v ustanovení § 1 ods. 1 zriaďuje Špecializovaný trestný súd.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 291/2009 Z. z. cieľom navrhovanej právnej úpravy je zriadenie nového Špecializovaného trestného súdu v sústave súdov Slovenskej republiky, ktorý kontinuálne nadviaže na činnosť doterajšieho Špeciálneho súdu.... Podľa   dôvodovej   správy   doplnením   navrhovaných   prechodných   ustanovení   sa zabezpečí   kontinuita   v   rozhodovaní   v   právoplatne   neskončených   veciach,   ktoré   ku   dňu zverejnenia nálezu Ústavného súdu sp. zn. 17/08 patrili do pôsobnosti Špeciálneho súdu. Tieto veci dokončí Špecializovaný trestný súd zriadený podľa článku I tohto zákona.... Podľa článku XII ods. 2 cit. zákona: „Zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky... sa mení a dopĺňa takto:

2. Za § 18h sa vkladá § 18i, ktorý vrátane nadpisu znie: Prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiku PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky Výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych   vzťahov   a   štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo Špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd.

Okrem toho, zákonom č. 291/2009 Z. z. sa mení zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 371/2004 Z. z.“), v § 5, ktorý znie: „Sídlo a obvod Špecializovaného trestného súdu

Sídlom Špecializovaného trestného súdu je mesto Pezinok; jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky.“

Tieto ustanovenia majú, podľa dôvodovej správy, zabrániť vzniku právneho vákua v období po uverejnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v súvislosti s agendou špeciálneho súdu a zachovať princíp právnej istoty v súvislosti s doterajším rozhodovaním špeciálneho súdu.

S uvedeným si dovoľujem výslovne nesúhlasiť. Princíp právnej istoty je vyjadrený v článku   1   ods.   1   ústavy   (princíp   materiálneho   právneho   štátu),   pričom   absolútnym princípom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je presadenie koncepcie materiálneho, nie formálneho právneho štátu a v tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na predmetný nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08...

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, a to, že zákon č. 458/2003 Z. z., ktorý kreoval špeciálny súd nebol v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, popieral základnú koncepciu materiálneho   právneho   štátu,   pretože   svojím   zaradením   v   sústave   súdov   jednoznačne nekorešpondoval s princípom právnej istoty.

Preto si dovoľujem vysloviť záver, že nie je možné práve v záujme právnej istoty, kontinuálne pokračovať v činnosti t zv. „hybridného“ súdu, ktorý v sebe inkorporuje prvky mimoriadneho súdneho orgánu, tak ako to predpokladala dôvodová správa a zakotvuje zákon č. 291/2009 Z. z., ktorý zriaďuje špecializovaný trestný súd....

Z vyššie uvedeného vyplýva..., že zákonom č. 291/2009 Z. z. bol zriadený nový súdny orgán, špecializovaný trestný súd.

V   zmysle   článku   143   ods.   2   ústavy,   ústava   zmocnila   na   podrobnejšiu   úpravu zákonom sústavu súdov, pôsobnosť súdov a ich organizáciu. Zákon, ktorý podrobnejšie upravuje sústavu súdov je zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch... a takýmto je aj zákon č. 385/2000 Z. z. a v neposlednom rade aj zákon č. 371/2004 Z. z.

Článkom   XII   ods.   1,   2   zákona   č.   291/2009   Z.   z.   bol   teda   novelizovaný   zákon č. 371/2004 Z. z., ktorý vo svojom § 5 ustanovuje sídlo a obvod špecializovaného trestného súdu. Článkom XIII ods. 1 zákona č. 291/2009 Z. z. je novelizovaný zákon č. 757/2004 Z. z., ktorý špecializovaný trestný súd zaraďuje do sústavy súdov.

Článok   IV   zákona   č.   291/2009   Z.   z.   potom   mení   relevantné   ustanovenia   zákona č. 385/2000   Z.   z.,   ktoré   sa   týkali   dočasného   pridelenia   sudcu   na   špeciálny   súd,   resp. špecializovaný trestný súd, bol upravený funkčný príplatok, tiež obligatórna ochrana osoby sudcu tohto súdu a iné.

S poukazom na uvedené, bol zákonom č. 291/2009 Z. z., do sústavy súdov zaradený úplne nový súdny orgán s osobitnou vecnou pôsobnosťou, vlastným obvodom a sídlom a tiež podmienkami na vymenovanie, resp. pridelenie za sudcu.

K porušeniu článku 48 ods. 1 ústavy:...   Interpretáciou   obsahu   tohto   základného   práva   na   zákonného   sudcu   v   širšom kontexte dosiahneme neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá   je   súdom   ústavne   zverená.   Tento   ústavný   imperatív   na   jednej   strane   dotvára a upevňuje   sudcovskú   nezávislosť,   na   strane   druhej   potom   predstavuje   pre   každého účastníka konania rovnako cennú záruku, že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada   stabilného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený,   pre   rôzne   dôsledky a rozličné účely, výber súdov a sudcov „ad hoc“.

Z... nálezov ústavného súdu... vyplýva jednoznačný záver, že za zákonného sudcu, ústavne   konformným   spôsobom,   môžeme   považovať   len   sudcu,   ktorý   spĺňa   nasledovné podmienky:

a) zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,

b) trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,

c) jeho funkcia nezanikla,

d) bol určený v súlade s rozvrhom práce. Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje ktorákoľvek z nich, nemôžme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov.... V tejto súvislosti poukazujem na ďalšie porušenie ústavy, postupom namietaného senátu špecializovaného trestného súdu, a to článku 141a ods. 4 písm. a), b) ústavy: Podľa   článku   141a   ods.   4   písm.   a),   b)   ústavy:   „Do   pôsobnosti   Súdnej   rady Slovenskej republiky patrí... b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.“

Táto právomoc je vyjadrená v zákone č. 385/2000 Z. z., konkrétne v § 11 ods. 1 a § 12 ods. 2 cit. zákona....

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.: „O dočasnom pridelení sudcu rozhoduje súdna rada na návrh predsedu súdu, na ktorý má byť sudca dočasne pridelený, a po predchádzajúcom vyjadrení predsedu súdu, na ktorom sudca pôsobí.“

Vyššie uvedené právomoci sú ústavou taxatívne vymedzené právomoci Súdnej rady, preto je veľmi negatívnym a neprijateľným excesom, pokiaľ sa ktorákoľvek, z jej v ústave taxatívne definovaných právomoci, obchádza.

Začlenenie Súdnej rady do siedmej hlavy ústavy zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu.

Prelomením tejto zásady je situácia, v ktorej orgán inej zložky štátnej moci ignoruje niektorú z jej ústavných právomoci, tak ako v prípade prijatia zákona č. 291/2009 Z. z., ktorým   zákonodarca   kreuje   nový   súdny   orgán   (špecializovaný   trestný   súd),   ktorý   má kontinuálne nadviazať na zrušený súdny orgán (špeciálny súd), pričom vo vzťahu k sudcom tohto novovytvoreného súdu, popiera ústavnú funkciu Súdnej rady ako orgánu, ktorý jediný rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov.

Zdôrazňujem aj ďalší relevantný fakt, že v právnom štáte nemožno vytvárať orgán štátu bez kompetencie, resp. s predstieranou kompetenciou....

Na záver by som si k tejto časti dovolil poukázať aj na článok 148 ods. 1 ústavy, podľa ktorého: „Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.“...

V   tejto   súvislosti   si   dovoľujem   akcentovať,   že   akákoľvek   právna   reglementácia preloženia sudcu na novovzniknutý súd v právnej norme inej právnej sily, ako je ústava, musí byť konformná so znením relevantných ústavných článkov (napr. čl. 141a ústavy).... Rozvrh práce je upravený zákonom č. 757/2004 Z. z., konkrétne v § 50 a nasl. cit. zákona a rozumie sa ním akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Z dotknutých zákonných ustanovení vyplýva, že rozvrh práce musí byť predsedom súdu   vypracovaný   pre   každý   súd,   ktorý   je   v   sústave   súdov   v   Slovenskej   republike. Špecializovaný trestný súd bol zaradený do sústavy súdov až zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. 5. 2009 t. j. 17. 7. 2009, pričom nemám vedomosť, že by bol vypracovaný rozvrh práce v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z. pre špecializovaný trestný súd a v mojej trestnej veci mi nebol pridelený zákonný sudca spôsobom podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. Vzhľadom k tomu, že zákon č. 458/2003 Z. z, ktorým bol zriadený špeciálny súd, od tohto momentu stratil účinnosť (17. 7. 2009), nemožno postupovať podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu....

Zo zhrnutia vyššie uvedených právnych a skutkových faktov, vyplýva len jediný záver, a to, že konaním, konkrétne pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením hlavného pojednávania,   špecializovaným   trestným   súdom   v   mojej   trestnej   veci,   vedenej   na špeciálnom   súde   pod   sp.   zn.   PK   1   Tš   8/2005,   došlo   k   porušeniu   ústavy   v   dotknutých článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp, senát zložený zo sudcov, ktorí neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp. dočasne pridelení Súdnou radou, ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp, obísť žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto ústavnú   právomoc   Súdnej   rady   a   sám   pridelil   sudcov   na   špecializovaný   trestný   súd. Zároveň namietaný senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom.

K porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru: V zmysle tohto článku má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom....

S   poukazom   na   už   spomínaný   zákon   č.   757/2004   Z.   z.,   ktorý   upravuje   základné zásady   činnosti   súdov,   sústavu   súdov,   ich   pôsobnosť   a   iné   (pozri   §   1   ods.   1,   predmet zákona) a zákon č. 385/2000 Z. z., ktorý upravuje postavenie sudcov, vznik a zánik funkcie sudcu a iné (§ 1, predmet zákona), si dovolím tvrdiť, že špecializovaný trestný súd, resp. jeho sudcovia nespĺňajú zákonné predpoklady na výkon sudcu a preto nemožno hovoriť o súde zriadenom zákonom (zákonnosť zloženia súdu), konkrétne najmä:

V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte.

Zákon,   ktorý   upravuje   postavenie   sudcu,   podmienky   na   výkon   funkcie,   je   zákon č. 385/2000   Z.   z.,   ktorý   vo   svojom   §   11   ods.   1,   podľa   ktorého:   „Sudcu,   s   jeho predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený okresný súd súdna rada.“ Vzhľadom   k   tomu,   že   v   prípade   špecializovaného   trestného   súdu   k   takémuto zákonnému (v neposlednom rade aj ústavnému) postupu nedošlo, je možné urobiť jediný kvalifikovaný záver, že týmto momentom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože zákonnosť súdu musí byť založená na jeho zložení a sudcovia porušovateľa nie sú určení zákonným spôsobom....».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp.   zn.   BB   3T   6/2009 bol porušený článok 48 ods.   1 a článok 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zakázal   pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   špecializovaného   trestného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. BB 3 T 6/2009.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatu   sťažnosti   tvorí   predovšetkým   námietka,   že   v   trestnej   veci   sťažovateľa konajúci senát špecializovaného trestného súdu nie je zložený zo zákonných sudcov a je proti sťažovateľovi zaujatý. Okrem toho sťažovateľ namieta, že špecializovaný trestný súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže špeciálny súd je ústavným súdom považovaný za protiústavný vzhľadom na jeho „hybridný“ charakter inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu.

Námietku,   podľa   ktorej   členov   senátu   špecializovaného   trestného   súdu   nemožno považovať za zákonných sudcov, konkretizuje sťažovateľ z dvoch pohľadov. Ide jednak o to, že členovia senátu neboli ako sudcovia pridelení na špecializovaný trestný súd Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) v súlade s čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, a tiež o to, že presná identifikácia zákonných sudcov musí vychádzať z rozvrhu práce, ktorý však podľa vedomostí sťažovateľa v prípade špecializovaného trestného súdu nebol vydaný, pričom rozvrh práce špeciálneho súdu nebolo možné vzhľadom na zrušenie tejto inštitúcie nálezom ústavného súdu aplikovať.

Námietka   zaujatosti   členov   senátu   špecializovaného   trestného   súdu   má   podľa sťažovateľa vyplývať zo skutočnosti, že hoci písomne upozornil na nemožnosť kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, špecializovaný trestný súd o tejto námietke nerozhodol a v konaní pokračoval, čím prejavil zaujatosť voči sťažovateľovi.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   vyvodiť,   že   tvrdenie   účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.

„Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú   nadväzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   sa   rozlišuje   nestrannosť   subjektívna a nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanie   nestrannosti   je   posudzovaním   správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je však   zriedkavý   prípad.   Nestrannosť   z   hľadiska   správania   sudcu   je   vlastne   dostatok subjektívnej   nezaujatosti,   o   ktorom   svedčí   správanie   sudcu.   Objektívna   nestrannosť   sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená   oprávneným pochybnostiam so   zreteľom   na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach   strán.   Z   doterajšej   judikatúry   možno   vyvodiť,   že   do   rámca   skutočností spochybňujúcich   nestrannosť   súdu   z   objektívneho   hľadiska   patria   predovšetkým   rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej do tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom“ (I. ÚS 46/05).

Podľa   názoru   ústavného súdu   námietku,   podľa   ktorej   v   trestnej   veci   sťažovateľa nekonajú zákonní sudcovia z dôvodu, že neboli pridelení na špecializovaný trestný súd súdnou radou, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je v právomoci ústavného súdu konať o uvedenej námietke,   keďže   ju   treba   považovať   za   námietku   zaujatosti,   ktorú   sťažovateľ   pred špecializovaným trestným súdom uplatnil, mal by správne o nej rozhodnúť špecializovaný trestný súd, a v druhom stupni na základe prípadnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vzhľadom na to, že špecializovaný trestný súd je v tomto   ohľade   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nečinný,   úsilie   sťažovateľa   by   malo   byť zamerané   na   právne   kroky,   ktorými   by   dosiahol   od špecializovaného   trestného   súdu rozhodnutie o námietke.

Napriek dosiaľ uvedenému je ústavný súd presvedčený, že v okolnostiach daného prípadu patrí do jeho právomoci uvedenú námietku týkajúcu sa práva na zákonného sudcu posúdiť.   Ide totiž o to, že námietka je založená na tvrdenej protiústavnosti príslušných ustanovení   zákona   o   špecializovanom   trestnom   súde,   na   základe   ktorých   sa   sudcovia špeciálneho súdu stali ex lege sudcami špecializovaného trestného súdu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00).

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   základom   námietky   je   tvrdená   protiústavnosť príslušných   ustanovení   zákona   o   špecializovanom   trestnom   súde,   bez   predchádzajúceho konania o súlade právnych predpisov, v ktorom by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený nesúlad zákona o špecializovanom trestnom súde s ústavou, nemohol by špecializovaný trestný   súd námietku   zaujatosti   založenú na tvrdenej   nelegitimite sudcov   v   uplatnenom rozsahu posúdiť. Je to tak tým viac, že všetci existujúci sudcovia špecializovaného trestného súdu sa dostali do svojich funkcií spôsobom, ktorého ústavnosť sťažovateľ spochybňuje.

Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že členov senátu, ktorí konajú v prípade   sťažovateľa,   treba   považovať   za   zákonných   sudcov   z   hľadiska   legitimity   ich postavenia ako sudcov špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita sa odvíja priamo   zo   zákona   o   špecializovanom   trestnom   súde.   Rozhodujúcu   otázku,   teda   či   sa sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Danú problematiku nie je možné riešiť ani postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím   účinnosti   ústavného   zákona,   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a   majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Článok 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sťažovateľ poukazuje, neposkytuje v daných súvislostiach väčší rozsah základného práva na zákonného sudcu ako čl. 48 ods. 1 ústavy. Ústavný súd totiž (ako to vyplýva aj z už citovanej judikatúry) vykladá toto základné právo v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva). Ani postupom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné v danom prípade zabezpečiť, aby v sťažovateľovej trestnej veci rozhodovali sudcovia, ktorí boli na špecializovaný trestný súd pridelení súdnou radou.

Na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nekonajú zákonní sudcovia preto, že neboli určení na základe rozvrhu práce (keďže tento údajne neexistuje), ako aj na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej konajúci sudcovia sú zaujatí, keďže   neakceptovali   námietku   o   neprípustnosti   kontinuálne   pokračovať   v   trestnej   veci sťažovateľa, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto   práv a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ako   to   vyplýva z už uvedených   úvah,   právomoc   poskytnúť   ochranu   označenému   právu   sťažovateľa   mal predovšetkým špecializovaný trestný súd a v opravnom konaní najvyšší súd.

Sťažovateľ síce uplatnil na špecializovanom trestnom súde námietku, že v jeho veci nekonajú zákonní sudcovia, avšak neurobil tak s odôvodnením, že títo sudcovia boli určení bez vydania zákonom predpokladaného rozvrhu práce a bez postupu z neho vyplývajúceho. Takto formulovanú námietku uplatnil sťažovateľ až v konaní pred ústavným súdom.

Možno urobiť záver, že z formálneho hľadiska sa sťažovateľ síce domáhal ochrany označeného práva na príslušnom všeobecnom súde, ale z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobil, lebo námietku uplatnil z iného dôvodu. Tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavný   súd   k   tomu   dodáva,   že   z   opatrenia   č.   4   sudcu   povereného   riadením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr. 354/08 z 23. júla 2009 možno vyvodiť, že rozvrh práce špeciálneho súdu na rok 2009 vrátane jeho dodatkov sa stal 23. júla 2009 rozvrhom práce špecializovaného trestného súdu. Nezodpovedá preto skutočnosti, že by špecializovaný trestný súd rozvrh práce nemal.

Napokon treba uviesť, že námietka sťažovateľa, podľa ktorej špecializovaný trestný súd   nie   je   oprávnený   kontinuálne   pokračovať   v   činnosti   špeciálneho   súdu,   keďže   je ústavným   súdom   považovaný   za   protiústavný   vzhľadom   na   jeho   „hybridný“   charakter inkorporujúci   v   sebe   prvky   mimoriadneho   súdneho   orgánu,   je   taktiež   zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného trestného súdu   kontinuálne   pokračovať   vo   veciach   začatých   špeciálnym   súdom   vyplýva   priamo zo zákona   o   špecializovanom   trestnom   súde.   Špecializovaný   trestný   súd   teda   postupuje v prípade   sťažovateľa   tak,   ako mu   to   zákon   ukladá.   Vyriešenie   otázky,   či   sú   príslušné ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s ústavou, je možné iba v rámci konania o súlade právnych predpisov. Rovnako ani v tomto prípade nie je možné dosiahnuť   nápravu   v   zmysle   požiadaviek   sťažovateľa   postupom   podľa   čl.   154c   ods.   1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010