znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 45/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. K., G., Ing. B. K., G., a K. K., G., zastúpených advokátom   JUDr.   M.   J.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Svidník č. k. 2 Er 515/06-43 z 9. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. K., Ing. B. K. a K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2007 doručená sťažnosť Ing. K. K., G. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), Ing. B. K., G. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), a K. K., G. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. J., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er 515/06-43 z 9. júla 2007 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou sťažovatelia žiadali ústavný súd vydať tento nález:

„1.   Základne   právo   sťažovateľov   (...)   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo sťažovateľov zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Svidník   zo   dňa   9.   júla   2007,   č.   k. 2 Er 5515/06-43 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Svidník zo dňa 9. júla 2007, č. k. 2 Er 5515/06-43 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Svidník na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Svidník   je   povinný   uhradiť   Ing.   K.   K.,   Ing.   B.   K.   a K.   K.   trovy právneho zastúpenia v sume 15.324 Sk (...) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. J., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z ústavnej   sťažnosti   a pripojených   spisov   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že sťažovatelia sú ako povinní účastníkmi dosiaľ neskončeného exekučného konania vedeného súdnym exekútorom Mgr. J. V., Exekútorský úrad S. pod sp. zn. Ex 178/06 a okresným súdom ako súdom exekučným pod sp. zn. 2 Er 515/06, predmetom ktorého je vynútenie povinnosti vypratať nehnuteľnosť, a to dom súp. č. 660 v G. postavený na parc. č. 1133 zast. pl. a nádvoria o výmere 451 m2 a parc. č. 1132/3, záhradu o výmere 178 m2 zapísanú na LV č. 930 na Katastrálnom úrade v G. (ďalej len „nehnuteľnosť“) ako vlastníctvo oprávneného v uvedenej exekučnej veci. Nehnuteľnosť dosiaľ obývajú sťažovatelia, pričom sťažovateľ v 1.   rade   a sťažovateľka   v 2.   rade   sú   manželia   a sťažovateľ   v 3.   rade   je   ich   plnoletým synom.

Oprávnený   nadobudol   vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti   na   základe   príklepu v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. J. Š., Exekútorský úrad S. pod sp. zn. EX 161/01 a okresným súdom pod sp. zn. Er 1047/01. Toto exekučné konanie sa začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi 2. augusta 2001, a bolo vedené na základe zmenkového platobného rozkazu č. k. 2 Zm 8/01-12 z 12. júna 2001   vydaného   Krajským   súdom   v   Prešove,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   a stal   sa vykonateľným 26. júna 2001 a sťažovateľ v 1. rade ním bol zaviazaný zaplatiť svojmu veriteľovi   300 000   Sk   spolu   so   zmenkovým   úrokom, zmenkovou   odmenou   a trovami konania.   Dražba   nehnuteľnosti   sa   uskutočnila   17. mája   2004   a príklep   bol   udelený vydražiteľovi za cenu 943 200 Sk. Stalo sa tak po tom, ako pôvodne zistená trhová cena nehnuteľnosti   odborným   posudkom   Ing.   J.   L.,   znalcom   z odboru   stavebníctva,   odvetvia pozemné stavby, oceňovania nehnuteľností, z 18. decembra 2001 v sume 1 414 800 Sk bola znížená na základe súhlasu udeleného okresným súdom uznesením č. k. Er 1047/01-10 z 9. októbra   2002,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   1. novembra   2002,   na   sumu   943 200   Sk. Okresný súd uznesením č. k. Er 1047/01-30 z 9. júna 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 10. júna 2004, príklep udelený na dražbe vydražiteľovi za uvedenú cenu schválil. Z obsahu tohto uznesenia vyplýva, že okresný súd považoval za preukázané, že   nehnuteľnosť   v čase   dražby   bola   bezpodielovým   spoluvlastníctvom   sťažovateľa   v 1. a sťažovateľky v 2. rade. Uznesením okresného súdu č. k. Er 1047/01-57 z 28. decembra 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. júla 2005, bol schválený rozvrh výťažku.

Exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. J. V. (ďalej   len   „súdny   exekútor“)   pod   sp.   zn.   Ex   178/06   a   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 2 Er 515/06, v priebehu ktorého bolo sťažovateľmi napadnuté rozhodnutie vydané (ďalej len „exekučné konanie“), je rozsudok okresného súdu č. k. 1 C 74/05-36 z 8. decembra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. februára 2006 a stal sa vykonateľným 26. februára 2006 a ktorým bola uložená sťažovateľom povinnosť vypratať nehnuteľnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že žalobca (ktorý je oprávneným   v exekučnom   konaní)   preukázal,   že   je   výlučným   vlastníkom   nehnuteľnosti a sťažovatelia nemajú k nehnuteľnosti žiadne právo, na základe ktorého by boli oprávnení ju užívať, a preto tým, že nehnuteľnosť naďalej obývajú, neoprávnene zasahujú do výkonu vlastníckeho práva žalobcu. Sťažovatelia odvolanie proti rozsudku nepodali.

Exekučné konanie vedené súdnym exekútorom sa začalo 23. mája 2006 doručením návrhu   na   vykonanie   exekúcie   vyprataním   nehnuteľnosti   oprávneného   súdnemu exekútorovi.   Sťažovateľka   v   2.   rade   podaním   doručeným   súdnemu   exekútorovi 7. septembra 2006 žiadala o odklad exekúcie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 56   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého aj bez   návrhu   môže   súd   povoliť odklad exekúcie,   ak možno   očakávať,   že exekúcia   bude zastavená, ako aj tým, že „podáva na okresnom súde návrh na začatie konania o neplatnosť exekúcie   predajom   domu“ s tým,   že   povoliť   odklad   exekúcie   žiada   do   právoplatného skončenia takéhoto konania a „kópiu žaloby podanú na súde doloží exekučnému úradu do 3 dní“. Okresný súd výzvou z 5. októbra 2006 vyzval sťažovateľku v 2. rade na predloženie kópie podanej žaloby v lehote 7 dní, pretože dosiaľ žalobu exekučnému súdu nepredložila a výzvou z 10. októbra 2006 uložil sťažovateľke v 2. rade zaplatiť súdny poplatok za návrh na   odklad   exekúcie   vo   výške   3 000   Sk   do   15   dní   od   doručenia   výzvy.   Exekučný   súd opätovne vyzval sťažovateľku v 2. rade výzvou z 1. decembra 2006, aby do 7 dní predložila dôkazy preukazujúce skutočnosť, že v danej exekučnej veci podala návrh na začatie konania o neplatnosť   exekúcie   s tým,   že   ak   sa   v uvedenej   lehote   nevyjadrí,   okresný   súd   pre neexistenciu dôkazu jej žiadosť o povolenie odkladu exekúcie zamietne. Uznesením č. k. 2 Er 515/2006-17 z 18. decembra 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. februára 2007, okresný súd konanie o odklad exekúcie zastavil s poukazom na to, že sťažovateľka v 2. rade nezaplatila   súdny   poplatok   za   návrh   na   odklad   exekúcie.   Toto   rozhodnutie   prevzal sťažovateľ v 1. rade 17. januára 2007, sťažovateľka v 2. rade 20. januára 2007, sťažovateľ v 3. rade 30. januára 2007. Proti tomuto rozhodnutiu nebolo podané odvolanie.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   3.   mája   2007   sťažovateľ   v 1.   rade a sťažovateľka v 2. rade opätovne požiadali o odklad exekúcie. Tento svoj návrh odôvodnili tým, že sa bez svojej viny ocitli prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla   mať   pre   nich   alebo   pre   príslušníkov   ich   rodiny   zvlášť   nepriaznivé   následky a oprávnený   by   nebol   odkladom   exekúcie   vážne   poškodený,   čo   vyplýva   z toho,   že sťažovatelia nemajú inú možnosť bývania, obydlie by stratila trojčlenná rodina a oprávnený má   bytovú   otázku   vyriešenú.   Sťažovateľ   v 1.   a sťažovateľka   v   2.   rade   poukázali   aj na existujúci   predpoklad   zastavenia   exekúcie,   keďže   podali   okresnému   súdu   návrh   na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 C 74/2005, z ktorého vzišiel   exekučný   titul,   a zároveň   i žalobu   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti, ktorá má byť v exekučnom konaní vyprataná. Odklad exekúcie žiadali povoliť na čas do skončenia konania o ich určovacej žalobe. Okresný súd na základe žiadosti sťažovateľa v 1. a sťažovateľky v 2. rade doručenej okresnému súdu 23. mája 2007 priznal uznesením č. k. 2 Er 515/2006-41 z 28. mája 2007 obom oslobodenie od súdneho poplatku za návrh na odklad exekúcie.

Exekučný   súd   uznesením   č.   k.   2   Er   515/06-43   z 9.   júla   2007,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 7. augusta 2007 a je predmetom sťažnosti na ústavnom súde rozhodol, že odklad exekúcie zamieta.

Ústavný   súd   z pripojených   spisov   okresného   súdu   zistil,   že   sťažovateľ v 1. a sťažovateľka v 2. rade doručili okresnému súdu 3. mája 2007 (teda ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia) návrh na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 1 C 74/2005, v ktorom   uviedli,   že   nehnuteľnosť,   ktorá   bola   predmetom   rozhodovania,   bola   nimi nadobudnutá   počas   trvania   manželstva   a patrila   pôvodne   do   ich   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo počas trvania manželstva zrušené okresným súdom rozsudkom č. k. 5 C 862/2000-8 z 18. januára 2001, v dôsledku   čoho   uplynutím   troch   rokov,   keďže   nedošlo   k vyporiadaniu   zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva dohodou a nebol okresnému súdu doručený ani návrh na jeho vyporiadanie, sporná nehnuteľnosť sa stala zo zákona podielovým spoluvlastníctvom sťažovateľa   v 1.   rade   a sťažovateľky   v 2.   rade   15.   februára   2004,   pričom   jej   dražba   sa uskutočnila až 17. mája 2004, v dôsledku čoho v čase dražby sťažovateľovi v 1. rade ako povinnému, na ktorého jediného znel exekučný titul, patril už iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti vo veľkosti ½ a sťažovateľke v 2. rade, ktorej patril druhý spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti vo veľkosti ½ zasa patrilo predkupné právo k podielu sťažovateľa v 1. rade. Súdny exekútor JUDr. J. Š. túto skutočnosť opomenul, neviedol exekúciu v súlade s ustanoveniami   o exekúcii   predajom   spoluvlastníckeho   podielu   nehnuteľnosti,   čím znemožnil sťažovateľke v 2. rade realizovať jej predkupné právo, keďže jej v priebehu celej exekúcie   súdny   exekútor   nedoručil   žiadnu   listinu.   Príklep   bol   preto   udelený   v rozpore so zákonom, keď postihol navyše majetok sťažovateľky v 2. rade (jej spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti   vo   veľkosti   ½).   Uvedené   skutočnosti   sú   podľa   sťažovateľa v 1. a sťažovateľky   v 2.   rade   dôvodom   na   povolenie   obnovy   konania   a navrhujú   pre rozhodovanie o povolení obnovy konania pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 5 C 862/2000. Konanie o povolenie obnovy konania je vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 109/2007 a dosiaľ o návrhu nebolo rozhodnuté (okresný súd naposledy v tejto veci rozhodol o žiadosti sťažovateľa   v 1.   a sťažovateľky   v   2.   rade   o oslobodenie   od   povinnosti   zaplatiť   súdny poplatok za podaný návrh tak, že im oslobodenie nepriznal).

V žalobe o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z 27. apríla 2007, ktorá bola doručená okresnému súdu 3. mája 2007 (ako to vyplýva z originálu podacej pečiatky na rovnopise žaloby nachádzajúcej sa v spise okresného súdu sp. zn. 4 C 109/2007 na č. l. 7 a nasl.)   smerujúcej   proti   vydražiteľovi   nehnuteľnosti,   na   ktorú   poukazujú   sťažovateľ v 1. a sťažovateľka v 2. rade v návrhu na povolenie odkladu exekúcie z 27. apríla 2007 doručenom okresnému súdu 3. mája 2007, sťažovateľ v 1. a sťažovateľka v 2. rade ako žalobcovia   opakujú   argumenty   uvedené   v ich   návrhu   na   obnovu   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 C 74/2005 a žiadajú okresný súd, aby určil, že nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva sťažovateľa v 1. a sťažovateľky v 2. rade, každému v ½. Súčasťou tejto žaloby je i návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadajú zakázať   žalovanému   vydražiteľovi   nehnuteľnosti   s ňou   nakladať,   a zároveň   mu   uložiť povinnosť strpieť užívanie nehnuteľnosti sťažovateľmi do právoplatného skončenia veci.

Ústavný súd ďalej z pripojených spisov okresného súdu zistil, že 23. novembra 2000 doručila   sťažovateľka   v 2.   rade   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie   jej   bezpodielového spoluvlastníctva smerujúci proti sťažovateľovi v 1. rade ako odporcovi, v ktorom uviedla, že manželstvo uzatvorili s odporcom 20. septembra 1975 a keďže odporca získal oprávnenie na   podnikateľskú   činnosť,   požiadala   okresný   súd   o zrušenie   ich   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd o návrhu rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 862/00-8 z 18. januára 2001, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. januára 2001, a to tak, že návrhu vyhovel. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť teda ešte prv, než bol Krajským súdom v Prešove vydaný zmenkový platobný rozkaz č. k. 2 Zm 8/01-12 z 12. júna 2001.Svoju sťažnosť na ústavnom súde sťažovatelia odôvodnili tým, že okresný súd sa v napadnutom   rozhodnutí   nevysporiadal   s ich   argumentáciou   obsiahnutou   v návrhu   na odklad exekúcie, a to najmä pokiaľ ide o okolnosť, že okresnému súdu podali návrh na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.1 C 74/05 a návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá má byť v exekučnom konaní vyprataná, keďže   v tejto   súvislosti   v napadnutom   rozhodnutí   iba   konštatoval,   že   v uvedených okolnostiach nemožno vidieť dôvod na odklad exekúcie, pretože exekučný súd vychádza pri svojom   rozhodovaní   z právoplatného   a vykonateľného   exekučného   titulu.   Sťažovatelia takisto poukázali na to, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal ani s tou časťou ich argumentácie, ktorou poukazovali na to, že sa bez svojej viny ocitli prechodne   v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre nich alebo príslušníkov ich rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený, keďže sťažovatelia nemajú inú možnosť bývania a oprávnený naopak má bytovú otázku vyriešenú.   Okresný   súd   v napadnutom   rozhodnutí   v súvislosti   s touto   argumentáciou poukázal   iba   na   to,   že   v ich   prípade   nejde   o prechodný   stav,   keďže   s rovnakým odôvodnením   o odklad exekúcie   žiadala sťažovateľka   v 2.   rade   už v minulosti   a navyše sťažovatelia   nepreukázali,   že   sa   v   nimi   popisovanom   postavení   ocitli   bez   svojej   viny a neodkladná exekúcia by mala pre nich alebo príslušníkov ich rodiny zvlášť nepriaznivé následky.   Sťažovatelia   preto   považujú napadnuté   rozhodnutie   za   svojvoľné   a arbitrárne. Niet totiž súvislosti medzi tým, že sťažovateľka v 2. rade už v minulosti požiadala o odklad exekúcie, keď opätovný návrh na odklad exekúcie podala nielen sťažovateľka v 2. rade, ale i sťažovateľ v 1. rade. Takisto niet súvislosti ani medzi tým, že už návrh na odklad exekúcie bol   podaný   v minulosti,   a záverom   okresného   súdu,   podľa   ktorého   z uvedeného   má vyplývať, že postavenie, v ktorom sa sťažovatelia ocitli, nie je iba prechodné. Navyše celú vzniknutú   situáciu   nemohli   zaviniť   sťažovateľka   v 2.   rade   a sťažovateľ   v 3.   rade,   keď zmenkový platobný rozkaz, na základe ktorého bola vedená exekúcia, ktorej následkom bola   strata   vlastníctva   nehnuteľnosti,   ukladal   povinnosť   iba   sťažovateľovi   v 1.   rade. Okolnosť,   či   proti   exekučnému   titulu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   nie   je   významná, naopak   významnou   je   skutočnosť,   že   sťažovatelia   podali   návrh   na   obnovu   konania, z ktorého exekučný titul vzišiel.

Napadnuté   rozhodnutie   preto   podľa   názoru   sťažovateľov   nedáva   jasné a zrozumiteľné   odpovede   na   všetky   relevantné   skutkové   a právne   otázky   a navyše   je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   podmienok   umožňujúcich   okresnému   súdu povoliť odklad exekúcie a z týchto dôvodov porušuje základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

1.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k. 2 Er 515/06-43   z 9.   júla   2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   a stalo   sa   vykonateľným 7. augusta 2007, porušil ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že napadnuté rozhodnutie   je   arbitrárne   a svojvoľné,   keď   z jeho   odôvodnenia   nemožno   zistiť,   ako   sa okresný   súd   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľov   v návrhu   na   odklad   exekúcie v súvislosti s rozhodujúcimi skutkovými a právnymi otázkami.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. 2 Er 515/06-43 z 9. júla 2007, ktorým odklad exekúcie zamietol a ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. augusta 2007, uviedol:„Súd po preskúmaní či sú tu dôvody pre ktoré by neodkladná exekúcie mohla mať pre povinných alebo príslušníkov ich rodín zvlášť nepriaznivé následky a taktiež či v danom prípade sa povinní bez svojej viny prechodne ocitli v takomto postavení. Súd má za to, že v danom   prípade   nejde   o situáciu   prechodného   charakteru,   nakoľko   povinná   v 3.   rade (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka v 2. rade; pozn.) o odklad exekúcie žiadala dňa   7. 9.   2006   a to   z dôvodu,   že   na   Okresnom   súde   podala   návrh   na   začatie   konania o neplatnosť exekúcie predajom rodinného domu, na ktorého predloženie bola následne súdom   vyzvaná   (...)   v lehote   7   dní,   ktorý   v stanovenej   lehote   ako   dôkazný   prostriedok tunajšiemu   súdu   nepredložila.   Samotné   konanie   o odklad   exekúcie   bolo   uznesením Okresného súdu vo Svidníku (...) č. k. 2 Er 515/2006 pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené. Taktiež v danom prípade povinní nepreukázali splnenie ďalšej podmienky a tou je, že sa bez svojej viny prechodne v tomto postavení ocitli. V danom prípade neprichádza do úvahy ani splnenie podmienky uvedenej v ustanovení § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy   odklad   exekúcie   možno   povoliť   v prípade,   že   možno   očakávať,   že   exekúcia   bude zastavená. V danom prípade súd vychádzal z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bola povinným uložená povinnosť vypratať predmetnú nehnuteľnosti a proti ktorému mali možnosť v zákonnej lehote podať odvolanie, ktoré však v stanovenej lehote nepodali“.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods. 2   Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení,   ktoré   použil.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že okresný súd na argumentáciu   sťažovateľov   reagoval   primeraným spôsobom,   vysporiadal   sa   so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny   základ   rozhodnutia   a do   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol   postup,   akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

2.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   navyše   nesúhlasia   s právnym názorom   okresného   súdu,   podľa   ktorého   v danom   prípade   neboli   splnené   podmienky umožňujúce okresnému súdu odklad exekúcie povoliť.

Podľa   §   56   ods.   1 Exekučného   poriadku   na   návrh   povinného môže   súd   povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná   exekúcia   mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie možno povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Vykladať podmienky, za   splnenia   ktorých   môže   exekučný   súd   exekúciu   zastaviť podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, treba tak, aby sa dosiahla spravodlivá rovnováha, a tiež dôsledne porovnať následky nepovolenia odkladu exekúcie pre povinného a následky jeho povolenia pre oprávneného tak, aby ani oprávnený nebol povolením odkladu exekúcie vážne poškodený, čo je však vec úvahy súdu.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola ústavná   sťažnosť   podaná.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo porušené základné právo označené sťažovateľom. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať   sa   nie   zákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola   odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Podľa názoru ústavného súdu preto okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľov a postupom okresného súdu pri posudzovaní splnenia podmienok umožňujúcich okresnému súdu odklad exekúcie povoliť.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. januára 2008