znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 45/06-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti V. F., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5,   čl.   46   ods.   1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 124/2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 124/2005 zo 16. augusta 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   V.   F.   podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s čl.   17   ods.   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 124/2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 124/2005 zo 16. augusta 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Základné   práva   V.   F.   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 124/2005 zo 16. augusta 2005 p o r u š e n é   n e b o l i.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Toš   124/2005 zo 16. augusta 2005 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. F. trovy konania 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokátky JUDr. M. Š., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2005 doručená sťažnosť V. F., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 124/2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 124/2005 zo 16. augusta 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 26. júna 2002 bol vydaný na Slovensko a uznesením Okresného súdu Košice I bol vzatý do väzby podľa § 68 Trestného poriadku (platného v čase vzatia do väzby) s použitím § 67 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Jeho žiadosť o prepustenie z väzby okresný súd zamietol uznesením sp. zn. 4 Ntv 19/02 z 5. decembra   2002   s tým,   že   naďalej   je   u neho   daný   dôvod   väzby   podľa   §   68   ods.   1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že «Dňa   7.   júna   2005   podal   sťažovateľ   žiadosť o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Uznesením   Špeciálneho   súdu   v Pezinku,   doručenom právnemu zástupcovi sťažovateľa (a to iba JUDr. K., právnemu zástupcovi, ktorý v mene sťažovateľa žiadosť podal) a sťažovateľovi dňa 28.   júla 2005,   bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá   a jeho   písomný   sľub   neprijatý...   Voči   tomuto   rozhodnutiu   Špeciálneho   súdu v Pezinku   podal   riadne   a včas,   dňa   1.   augusta   2005,   sťažnosť   nielen   právny   zástupca sťažovateľa, ale i samotný sťažovateľ osobne... Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím doručeným právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 12. septembra 2005 zamietol sťažnosť sťažovateľa s tým, že táto bola podaná oneskorene, ako zistil z čísla rekomanda (podľa Najvyššieho súdu SR sa malo jednať o dátum podania 2. augusta 2003 – asi chyba v písaní – pozn. sťažovateľa), keďže dátum na podacej pečiatke bol nečitateľný a lehota na podanie sťažnosti uplynula 1. augusta 2005... Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 24. augusta 2005 poukázal na to, že rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, predchádzalo nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ktoré zjavne spôsobilo nesprávnosť rozhodnutia, čo dokladoval potvrdením podacej pošty o riadnom a včasnom podaní sťažností... Najvyšší súd SR na toto podanie reagoval oznámením, že dátum podania sťažností   „zistil   dotazom   u vedúcej   pošty   K.   a podľa   čísla   rekomanda   bolo   zistené,   že obálka bola podaná 2. augusta 2005, teda po trojdňovej zákonnej lehote, ktorá uplynula 1. augusta 2005“... Podľa názoru sťažovateľa bolo tomuto upreté právo na spravodlivý proces. Súd konajúci vo veci nepostupoval podľa základných zásad trestného konania (§ 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku), kedy orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, že dôsledne zachovajú občianske práva zaručené ústavou a v trestnom konaní postupujú tak, aby   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   v rozsahu   nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie a všetky okolnosti objasňujú s náležitou starostlivosťou. Najvyšší súd SR si pre rozhodnutie vo veci sťažnosti sťažovateľa ani len objektívne nezistil dátum podania jeho sťažnosti..., s jej dôvodmi sa nezaoberal a túto s odkazom na oneskorené podanie zamietol. Sťažovateľovi, keďže sa nikto ani len nezaoberal s dôvodmi, ktoré uvádzal vo svojej rozsiahlej sťažnosti, keďže sa nikto nezaoberal s dôvodmi, ktoré v sťažnosti uviedol právny zástupca sťažovateľa, tak   bolo   upreté   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a v súčasti   je   držaný   vo   väzbe nezákonne... Podľa názoru sťažovateľa a podľa vyššie opísaných skutočností jednoznačne vyplýva, že v jeho prípade došlo k porušeniu jeho základných práv a ľudských slobôd. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   sťažovateľ   žiada   ústavný   súd,   aby v predmetnej veci vydal tento nález:

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 124/2005 porušil   právo V.   F.   podľa čl.   17   ods.   1,   2 a 5,   čl.   46 ods.   1 a čl.   144   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 124/2005 zo dňa 16. augusta 2005, doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 12. septembra 2005 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.».

V nadväznosti na doručenie sťažnosti sťažovateľa vyzval ústavný súd 3. novembra 2005   Ústav   na   výkon   väzby   v K.,   (ďalej   len   „ústav“),   o oznámenie   dátumu   podania sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   sp.   zn.   2 Tš   8/2005 z 28. júla   2005,   resp.   o oznámenie   dátumu   odovzdania   sťažnosti   sťažovateľa   voči uvedenému   uzneseniu   príslušnému   zamestnancovi   ústavu,   ktorý   zabezpečuje   odoslanie pošty osôb nachádzajúcich sa vo väzbe, a dátumu, kedy bola táto sťažnosť odovzdaná na poštovú   prepravu.   Riaditeľ   ústavu   oznámil ústavnému súdu,   že   odoslaná   korešpodencia sťažovateľa podľa záznamov ústavu od 22. septembra 2005 nie je evidovaná ako pošta, ktorá podlieha evidencii podľa § 15 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   preto   požiadal   25.   novembra   2005   Úrad   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o vyjadrenie, na základe akých skutočností prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry vybavil podnet sťažovateľa tak, že konštatoval, že súd sa „dôsledne riadil ustanoveniami § 60 ods. 4 Trestného poriadku“ (účinného v čase podania podnetu) a „dostatočným spôsobom si overil dátum, kedy bola sťažnosť podaná na poštu“, ktorý je relevantný pre posúdenie včasnosti podania opravného prostriedku.Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ústavnému súdu   15. decembra   2005   oznámil, že „Pri   preskúmaní podnetu V.   F.   bolo   vychádzané predovšetkým   z dikcie   §   266   ods.   1   Trestného   poriadku   upravujúceho   podmienky   pre podanie sťažnosti pre porušenie zákona. To znamená, že bolo skúmané či rozhodnutím súdu bol porušený zákon alebo, či k rozhodnutiu došlo na základe chybného postupu konania. Porušením zákona alebo chybným postupom konania sa tu rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

V uvedenej záležitosti sa bolo potrebné vysporiadať s tým, či opravný prostriedok bol podaný v zákonnej lehote. Keďže sťažnosť bola podaná na pošte, prichádzala do úvahy aplikácia § 60 ods.   4 Trestného poriadku.   Moment podania na pošte sa v prvom rade posudzuje podľa dátumu podacej pečiatky. Keďže vznikli pochybnosti o tom aký dátum sa v skutočnosti na podacej pečiatke nachádza, súd sa obrátil priamo na poštu K., ktorá na základe   čísla   z rekomanda   špecifikovala   dátum   podania   1.   8.   2005.   Z týchto   údajov vychádzal i prokurátor pri vybavovaní podnetu V. F.“.

Ústavný súd vyzval 25. novembra 2005 aj najvyšší súd, aby oznámil, z akého dôkazu zistil   skutočnosť   uvedenú   v napadnutom   rozhodnutí,   že   zákonom   ustanovená   lehota   na podanie   sťažnosti,   ktorá   sťažovateľovi   uplynula   1.   augusta   2005,   nebola   zo   strany sťažovateľa dodržaná.

Najvyšší   súd   13.   februára   2006   zaslal   ústavným   súdom   požadovaný   zberný   spis a fotokópiu   doručeniek   zo   spisu   Špeciálneho   súdu   v Pezinku,   na   základe   ktorých   mal najvyšší   súd   zistiť   skutočnosti,   ktoré   ho   viedli   k postupu   podľa   §   148   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku.

Ústavný súd 27. februára 2006 vyzval vedúceho Pošty K. na podanie informácie vo veci   reklamačného   konania,   ktoré   sa   uskutočnilo   na   Pošte   K.   a jeho   predmetom   bola reklamácia č.... z 13. septembra 2005, ktorou bolo reklamované nedodanie zásielky (druh „R“) podanej 1. augusta 2005, ktorého výsledkom bolo uvedenie dátumu doručenia zásielky 3. augusta 2005, na základe čoho bola reklamácia hodnotená ako neopodstatnená. Ústavný súd osobitne požiadal poštu o vyjadrenie, na základe akej skutočnosti (dokladu) bol dátum podania zásielky uvedený ako 1. august 2005 a či ide o dátum skutočného podania zásielky na poštu.

Pošta K. vo veci reklamácie uviedla:„K Vášmu listu vo veci podania doporučenej zásielky uvádzame: dňa 1. 8. 2005 bola na   pošte   K.   podaná   doporučená   zásielka   RR  ...   pre   adresáta   Špeciálny   súd   Pezinok. V zmysle   platných   poštových   podmienok   čl.   62   ods.   3   –   Osobou   oprávnenou   podať reklamáciu je ten, kto predloží podaciu potvrdenku k reklamovanej zapísanej zásielke. Na základe spísania reklamačného listu potom podacia pošta overí vo svojich dokladoch či v stanovený deň boli podané zásielky uvedeného podacieho čísla. Z reklamačného konania vyplýva, že doporučená zásielka bola podaná dňa 1. 8. 2005.“.

Po tomto vyjadrení ústavný súd sťažnosť sťažovateľa 28. februára 2006 predbežne prerokoval   a v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ju prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie; vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu oznámila, že sťažovateľ netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a súhlasí s tým,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o veci   iba   na   základe   ním   predložených   listinných dôkazov.

Najvyšší súd 5. mája 2005 oznámil, že taktiež netrvá na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie, a k sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril takto:

„Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 21. júla 2005, sp. zn. 2 Tš 8/2005, podľa § 72 ods. 2 Tr. por. zamietol žiadosť obvineného V. F. o prepustenie na slobodu a následne podľa § 73 ods. 1 písm. b) Tr. por. s poukazom na článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neprijal jeho písomný sľub.

Vyššie uvedené uznesenie obvinený V. F. a jeho obhajca JUDr. M. K. prijali 28. júla 2005. Proti tomuto uzneseniu obvinený V. F. sám ako aj prostredníctvom svojho obhajcu podal sťažnosť. Keďže na podacej pečiatke nebol čitateľný dátum, prostredníctvom vedúcej trestnej kancelárie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol zistený na pošte K. dátum tohto písomného podania.   Vedúca pošty K.   zistila,   že rekomando obsahujúce sťažnosť podľa svojho čísla bolo podané 2. augusta 2005. O tejto skutočnosti bol spísaný úradný záznam, ktorý bol oboznámený na neverejnom zasadnutí.

Keďže obvinenému V. F. zákonom stanovená trojdňová lehota na podanie sťažnosti uplynula   1.   augusta   2005,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté   uznesenie a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   meritórne   nepreskúmal   a sťažnosť   bez   ďalšieho   (a limine)   ako oneskorene podanú   podľa   § 148   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   (účinného   do 1. januára 2006) zamietol.

Z uvedených dôvodov navrhujeme sťažnosť obvineného ako nedôvodnú odmietnuť.“.

II.

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv upravených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru označeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   „Do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.“.Sťažovateľ   považuje   za   rozhodujúcu   skutočnosť   zakladajúcu   porušenie   ním označených práv to, že najvyšší súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu Špeciálneho súdu   v Pezinku   sp.   zn.   2   Tš   8/2005   z 21.   júla   2005   (ktorým   Špeciálny   súd   v Pezinku zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu)   z dôvodu,   že   bola   podaná   po uplynutí zákonom ustanovenej trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd v prvom   rade   posudzoval,   či   v označenom   konaní   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a jeho   práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru zamietnutím jeho sťažnosti ako podanej po uplynutí trojdňovej lehoty bez jej meritórneho preskúmania. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 124/2005 zo 16. augusta 2005 vyplýva, že sťažnosť proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku podal sťažovateľ a aj jeho obhajca 2. augusta 2005, „ako to vyplýva z čísla rekomanda, keďže dátum na podacej pečiatke bol nečitateľný“. Na základe toho najvyšší súd konštatoval, že sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty, bola podaná oneskorene, a preto ju ani meritórne nepreskúmaval a sťažnosť zamietol. Sťažovateľ tvrdí a argumentuje, že sťažnosť podal včas, t. j. posledný deň trojdňovej lehoty, a to 1. augusta 2005.

Ústavný súd preto zisťoval, o aké skutočnosti najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, že sťažnosť bola podaná po uplynutí zákonom ustanovenej trojdňovej lehoty. V odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   je   uvedená   len   presná   identifikácia   prevzatia   uznesenia sťažovateľom, voči ktorému podal sťažovateľ sťažnosť. Čo sa týka identifikácie dátumu podania sťažnosti sťažovateľom v napadnutom uznesení, najvyšší súd uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu (z 21. júla 2005; pozn.) podal sťažnosť obvinený V. F. sám ako aj prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré však boli podané na pošte K. 2. augusta 2003, ako to vyplýva z čísla rekomanda, keďže dátum na podacej pečiatke bol nečitateľný. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že zákonom stanovená trojdňová lehota na podanie sťažnosti proti vyššie uvedenému uzneseniu obvinenému V. F. uplynula 1. augusta 2005.

Keďže obvinený V. F. sťažnosť podal až deň nasledujúci po uplynutí tejto lehoty, Najvyšší súd Slovenskej republiky túto meritórne nepreskúmal, ale bez ďalšieho (a limine) ako oneskorene podanú podľa § 148 ods. 1 písm. b) Tr. por zamietol.“.

K sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 16. augusta 2005 sp. zn. 1 Toš 124/2005 najvyšší súd 8. septembra 2005 uviedol:

„a) keďže dátum na podacej pečiatke obálky, ktorou bola doručovaná Vaša sťažnosť, nebol   čitateľný,   dotazom   u vedúcej   pošty   K.,   podľa   čísla   rekomanda   bolo   zistené,   že uvedená obálka bola podaná 2. augusta 2005, teda po trojdňovej zákonnej lehote, ktorá uplynula 1. augusta 2005.

b) postup podľa § 146 ods. 1 Tr. por v danom prípade nie je možný, keďže sťažnosť proti vyššie uvedenému uzneseniu nie je prípustná.“.

Sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   aj   oznámenie   Pošty   K.   o výsledku reklamačného   konania   z 19.   septembra   2005,   z ktorého   vyplýva,   že   zásielka,   ktorej nedodanie   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   reklamoval,   bola   podaná 1. augusta 2005 a doručená bola 3. augusta 2005 a že reklamácia je neopodstatnená.

Ústavný súd preto požiadal o informáciu vedúceho Pošty K. (tak, ako to je uvedené v časti   I. tohto   nálezu),   ktorý   ústavnému   súdu   písomne   potvrdil,   že „z reklamačného konania vyplýva, že doporučená zásielka bola podaná 1. augusta 2005.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že odvolávanie sa najvyššieho súdu na ústne oznámenie podania zásielky na poštovú prepravu nepostačuje na odôvodnenie rozhodnutia podľa kritérií čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto rozhodol, že označeným uznesením najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a aj jeho právo upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Čo   sa   týka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   upraveného   v čl.   17   ods.   5 ústavy,   ústavný   súd   vyslovil   jeho   porušenie   v spojení   s čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože predmetom konania o sťažnosti nebolo prepustenie sťažovateľa z väzby, ale len dodržanie splnenia   podmienok   pre   prejednanie   sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. 2 Tš 8/2005 z 21. júla 2005, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil (III. ÚS 38/01), že obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal   významné   skutočnosti   pre   a   proti   väzbe.   Tým,   že   najvyšší   súd   sa   sťažnosťou sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   a to   z dôvodov,   ktoré   mali   za   následok   porušenie základného   práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   nezaoberal   sa   ani   argumentmi zdôvodňujúcimi jeho prepustenie z väzby, t. j. neskúmal skutočnosti pre a proti väzbe, čím došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ďalších základných práv sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením najvyšší súd nezasiahol priamo do základných práv upravených v čl. 17 ods. 1 a 2, hoci napadnuté uznesenie v dôsledku procesnoprávnych nedostatkov malo za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vzhľadom na charakter namietaného porušenia, postup najvyššieho súdu nezaložil príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením a ďalšími základnými právami sťažovateľa.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že označeným uznesením   sp.   zn. 1   Toš 124/2005 zo 16. augusta 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa upravené v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 5 ústavy a jeho právo upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd toto rozhodnutie najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   nepožadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie,   len   úhradu   trov konania,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním   a   ktoré   konkrétne nevyčíslil. Ústavný súd za účelné uznal dva úkony právnej pomoci urobené v roku 2005 a podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov mu priznal náhradu trov v sume 5 302 Sk. Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006