znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 45/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   Alexandra   Bröstla   na   verejnom   zasadnutí   senátu 28. februára   2006   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   M.   B.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 10/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RNDr. M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 10/99   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 10/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. M. B.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   RNDr. M. B. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2004 doručená   sťažnosť   RNDr.   M.   B.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 10/99 a porušenie zákona akceptovaním listín vydaných v cudzine bez náležitých overení v dedičskom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. D 332/98, D not 69/98 a v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 10/99.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že „V právnej veci RNDr. M. B. c/a D. R., o určenie spoluvlastníckych podielov nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Bratislava 1 pod č. k. 15 C 10/99 sa konanie začalo na návrh navrhovateľky zo dňa 29. 1. 1999. Hoci od podania návrhu doteraz uplynulo skoro 6 rokov táto právna vec doteraz nie je   ani   rozhodnutá   na   súde   I.   stupňa   a odporca,   ktorého   pobyt   podľa   vyjadrenia   jeho právneho zástupcu je známy, doteraz v konaní nebol vypočutý. (...) Navrhovateľka má za to, že súd v doterajšom konaní postupuje nesústredene a nehospodárne, pretože vo veci vytýčil niekoľko pojednávaní na ktoré predvoláva odporcu z rôznych adries jeho bydliska v U. S. A. označených   právnym   zástupcom   odporcu,   a   to   napriek   tomu,   že   navrhovateľka   som predložila   dôkazy   v konaní   spojené   s osobným   zisťovaním   fyzickými   osobami   ako   aj fotodokumentáciou, že na dvoch označených adresách odporca nebýva. Tieto pojednávania zostali zmarené a teda skoro po 6 rokoch od podania návrhu súd vo veci fakticky nevykonal meritórny úkon“.

Na základe v sťažnosti uvedených dôvodov sťažovateľka žiadala, aby „Ústavný súd SR   podľa   čl.   56   ods.   3,   písm.   a)   zák.   č.   38/93   Z.   z.   (...)   sťažnosti   vyhovel   a prikázal Okresnému   súdu   Bratislava   1,   ktorý   porušil   moje   základné   práva   a slobody   svojou nečinnosťou, aby vo veci konal a aby mi podľa § 56 ods. 4 cit. zák. bola priznaná náhrada nemajetkovej   ujmy   vo   výške   5,000.000   Sk,   splatnej   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR“.

Súčasne sťažovateľka žiadala, „aby Ústavný súd SR vyslovil, že v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod č. k. D 332/98, D not 69/98 ako aj v konaní Okresného   súdu   Bratislava   1   č.   k.   15   C   10/99   súd   a súdna   komisárka   prejednávajúca dedičstvo   porušili   zákon,   lebo   akceptovali   verejné   listiny   vydané   úradmi   v cudzine   bez náležitých overení, ktoré neboli superlegalizované do II/2002 resp. overené apostillou po II/2002“.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 10 C 15/99, spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predpísané v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanie o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 zákona o ústavnom súde, a rozhodol uznesením zo 16. februára 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie v časti vymedzenej v bode 1 výroku tohto rozhodnutia. Konanie o ostatných nárokoch ústavný súd zastavil.

II.

Ústavný   súd   vyžiadal   stanovisko   okresného   súdu,   jeho   spis   sp.   zn.   15   C   10/99, doplnil stanovisko okresného súdu o priebežné správy o stave konania a po preskúmaní obsahu sťažnosti, spisu a stanovísk účastníkov tohto konania zistil tieto skutočnosti majúce právny   význam   pri   poskytovaní   ochrany   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľkou podaný návrh na začatie konania súčasne s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia bol doručený okresnému súdu 5. februára 1999. Sudkyňa 9. februára 1999   vyzvala   navrhovateľku   na   predloženie   listinných   dokladov,   ktoré   boli   doručené okresnému súdu 1. marca 1999.

Uznesením č. k. 15 C 10/99-19 z 3. marca 1999 súd rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   a   uznesením   č.   k.   15   C   10/99-20   z   3.   marca   1999   ustanovil prekladateľa z jazyka anglického na preklad súdnych písomností.

Sudkyňa sa listom z 11. mája 1999 obrátila na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky   so   žiadosťou   o   pomoc   pri   doručovaní   odporcovi.   Navrhovateľka   listom z 24. novembra 1999 oznámila súdu, že odporca nie je občanom USA a vyhýba sa stykom s úradmi.   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   listom   zo   4.   februára   2000 uviedlo, že písomnosti súdu boli zaslané americkému ústrednému orgánu s pôsobnosťou na doručovanie súdnych písomností.

Dňa 22. februára 2000 sudkyňa pod hrozbou zastavenia konania vyzvala zástupcu navrhovateľky   na   riadne   označenie   odporcu,   jeho   bydliska,   pretože   písomnosti   súdu doručované odporcovi sa vrátili späť s tým, že navrhovateľkou uvedená adresa neexistuje.

Listom doručeným súdu 7. marca 2000 právny zástupca navrhovateľky oznámil, že iná adresa nie je známa, a žiadal o postup podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 5. apríla 2000 odporca doručil súdu odvolanie proti uzneseniu č. k. 15 C10/99-18 z 3. marca 1999. Sudkyňa úpravou z 11. mája 2000 dala pokyn na doručenie odvolania právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   na   vyjadrenie   k   nemu.   Vyjadrenie   doručil   súdu 13. júna   2000.   Na   základe   úpravy   sudkyne   zo   16.   júna   2000   bola   predložená   vec na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Bratislave 3. júla 2000.

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 17 Co 223/00-71 z 21. júla 2000 odvolanie odmietol.

Dňa 22. februára 2001 sudkyňa nariadila pojednávanie na 27. apríl 2001 a vyžiadala na nahliadnutie spisy okresného súdu sp. zn D 854/91 a sp. zn. D 332/98.

Na   žiadosť   navrhovateľky   bol   zmenený   termín   pojednávania   na   29.   máj   2001. Na pojednávaní právny zástupca navrhovateľky upresnil adresu bydliska odporcu. Odporca sa nedostavil. Súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom vyrubenia súdneho poplatku. Sudkyňa 30. mája 2001 podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   vyzvala navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Dňa 15. augusta 2001 bolo súdu podľa výpisu z Národnej banky Slovenskej z 21. júna 2001 potvrdené zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Sudkyňa 14. septembra 2001 nariadila pojednávanie na 18. január 2002 a uznesením č.   k.   15   C   10/99-106   zo   14.   septembra   2001   nariadila   preklad   písomností   a   vyzvala právneho zástupcu odporcu na vyjadrenie k návrhu na začatie konania.

Právny   zástupca   navrhovateľky   14.   septembra   2001   podal   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia bez zaplatenia súdneho poplatku za návrh. Dňa 19. septembra 2001 sudkyňa dala pokyn kancelárii na doručenie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku pod hrozbou zastavenia konania o nariadenie predbežného opatrenia. Poplatok bol zaplatený 2. októbra 2001.

Vyjadrenie   na   návrh   bolo   doručené   súdu   16.   októbra   2001.   Uznesením č. k. 15 C 10/99-131 zo 4. decembra 2001 súd rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Právny zástupca navrhovateľky 28. decembra 2001 doručil súdu odvolanie s tým, že dôvody opravného prostriedku zašle v lehote 7 dní.

Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 18. január 2002.

Sudkyňa   opakovane   požiadala   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky o právnu pomoc a uznesením č. k. 15 C 10/99-145 z 8. januára 2002 rozhodla o odmene pre prekladateľa. Právny zástupca navrhovateľky 16. januára 2002 doručil dôvody odvolania.

Na pojednávaní konanom dňa 18. januára 2002 súd vykonal dokazovanie výsluchom svedka,   odporca   sa   nedostavil,   súd   pojednávanie odročil   na neurčito   z dôvodu   potreby predloženia   listinných   dokladov   a   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   odporcu   k   odvolaniu, ktoré prevzala na pojednávaní.

Právny zástupca odporcu 22. januára 2002 oznámil adresu odporcu pre doručovanie písomností. Dňa 28. januára 2002 doložil časť požadovaných dokladov a súčasne požiadal o predĺženie lehoty. Vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky doručil súdu 4. februára 2002.

Sudkyňa   8.   marca   2002   dala   pokyn   na   predloženie   spisu   Krajskému   súdu v Bratislave   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Právny   zástupca   odporcu   8.   júla   2002   znovu oznámil adresu odporcu.

Odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   uznesením   č.   k.   13   Co   120/02-221 z 30. októbra 2002 potvrdil. Spis bol vrátený 12. decembra 2002.

Uznesením č. k. 15 C 10/99-227 z 31. marca 2003 súd nariadil preklad   súdnej písomnosti a nariadil pojednávanie na 2. december 2002. Prekladateľ 25. apríla 2003 doručil súdu preklad spolu s vyúčtovaním odmeny. Uznesením č. k. 15 C 10/99-234 z 19. mája 2003 súd rozhodol o tejto odmene.

Listom   z   19.   mája   2003   sa   sudkyňa   obrátila   na   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej   republiky   so žiadosťou   o   doručenie   predvolania   do   vlastných   rúk   odporcu. Uznesením č. k. 15 C10/99-253 z 23. septembra 2003 súd nariadil učtárni okresného súdu zaplatiť úhradu za vybavovanie žiadosti o doručenie písomnosti odporcovi zdržiavajúcemu sa na území USA.

Na pojednávanie konané 2. decembra 2003 sa odporca nedostavil a súd konal v jeho neprítomnosti. Navrhovateľka namietala plnú moc udelenú odporcom JUDr. M. Š. a súd uznesením   na   pojednávaní   vyslovil,   že   uvedené   právne   zastupovanie   pripúšťa,   a pojednávanie odročil na neurčito za účelom vyhotovenia uznesenia.

Proti   tomuto   uzneseniu   č.   k.   15   C   10/99-276   z   2.   decembra   2003   podala   dňa 28. januára   2004   navrhovateľka   odvolanie   a   vec   bola   3.   februára   2004   predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Uznesením č. k. 9 Co 34/04-298 odvolací súd napadnuté uznesenie   tunajšieho   súdu   zrušil   ako   nadbytočné   s   tým,   že   súd   prvého   stupňa   svoje rozhodnutie odôvodnil vecne správne. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu 21. októbra 2004.

Sudkyňa 15. novembra 2004 vyzvala navrhovateľku, aby sa vyjadrila, či naďalej spochybňuje existenciu odporcu. Dňa 18. januára 2005 bol poverený príslušný vyšší súdny úradník konaním a rozhodovaním v tejto veci.

Dňa   7.   februára   2005   bolo   doručené   vyjadrenie   právnej   zástupkyne   odporcu k odvolaniu   navrhovateľky.   K   vyjadreniu   bolo   doložené   aj   plnomocenstvo   pre   právnu zástupkyňu   odporcu.   Dňa   22.   februára   2005   súd   zaslal   právnemu   zástupcovi   odporcu dovolanie navrhovateľky voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 34/04-298 z 30. júla 2004.

Dňa   16.   marca   2005   bol   spis   zaslaný   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na rozhodnutie o dovolaní. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky došiel 18. marca 2005. Dňa   3.   mája   2005   bol   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   zaslaný   aj   dodatok   ku dovolaniu. Dňa 19. júla 2005 bol spis vrátený okresnému súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   58/2005   z   1.   júla   2005   dovolanie   navrhovateľky odmietol. Právnemu zástupcovi   navrhovateľky, ako   aj právnej   zástupkyni odporcu   bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doručené 14. septembra 2005.

Od tej doby, ako to potvrdil predseda okresného súdu (Spr. 2027/00), nebol vo veci sťažovateľky vykonaný žiadny procesný úkon.

Tento stav konania, dosiaľ vykonané úkony súdu a účastníkov konania potvrdzuje aj obsah spisu sp. zn. 15 C 10/99.

Predseda okresného súdu ku konaniu uviedol ešte tieto skutočnosti:

„O kritickom personálnom obsadení sudcov na občianskoprávnom úseku Okresného súdu Bratislava I a pretrvávajúcom poddimenzovanom stave sudcov, ktorý k dnešnému dňu trvá, bol informovaný minister spravodlivosti SR ako i vedenie Krajského súdu v Bratislave. Objektívny prieťah v konaní bol zavinený odporcom, ktorý má splnomocneného právneho zástupcu v konaní, ale sa nedostavil na stanovené termíny pojednávaní, jeho výsluch ako účastníka   konania   je   nevyhnutný   vzhľadom   na   predmet   konania.   Subjektívne   zavinenie konajúcej zákonnej sudkyne zistené nebolo. Vzhľadom na predmet sporu ako i skutočnosť, že odporca sa zdržiava v cudzine a neúmerne vysoký stav vybavovaných vecí v pridelenom oddelení (cca 801 vecí) popri priemernom mesačnom nápade nových vecí, súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov.“

Súčasne predseda okresného súdu požiadal ústavný súd, aby z týchto dôvodov nebolo sťažovateľke   priznané   finančné   zadosťučinenie,   pričom   zdôraznil,   že   k zavinenému prieťahu v konaní zo strany sudkyne nedošlo a na konanie súdu vo veci samej mali vplyv objektívne skutočnosti (nečinnosť odporcu a pretrvávajúci nízky počet sudcov tunajšieho súdu). Skutočnosť, že odporca si neplní svoje povinnosti ako účastník konania v súlade s platným Občianskym súdnym poriadkom, nemôže byť na ujmu súdu.

Sťažovateľka sa vyjadrila k tomuto stavu veci a k stanovisku okresného súdu tak, že odmietla   názor   o objektívnom   pôvode   prieťahov   zavinenom   odporcom.   Tvrdí,   že k zbytočným   prieťahom   dochádza   v postupe   okresného   súdu,   a zastáva   názor,   že   nie   je nevyhnutný osobný výsluch odporcu, pretože tento dôkaz by nepriniesol žiadne potrebné zistenia   v   spore   o   určenie   spoluvlastníckych   podielov   k   nehnuteľnosti.   Odporca   nevie posúdiť, či ide o rodinný alebo bytový dom, čo je podstatné pre výsledok sporu.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Toto základné právo sa uplatňuje aj spore, v ktorom je sťažovateľka navrhovateľkou.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   aj   v sporovom   konaní pred   všeobecným súdom a porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   o čo   vo   veci účastníkovi   ide,   správania   účastníka   konania   a napokon   aj   spôsobu,   akým   v konaní   do rozhodovania ústavného súdu postupoval súd.

a) V posudzovanom   spore   je   predmetom   súdnej   ochrany   nárok   na   určenie spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti. Z hľadiska hmotnoprávnej úpravy takýto spor nie   je   osobitne   zložitý.   Právna   úprava   podielového   spoluvlastníctva   podľa   §   137 a nasledujúcich   Občianskeho   zákonníka   je   podrobne   analyzovaná   v stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov a na tomto závere nemení nič ani to, že v spore je potrebné určiť povahu nehnuteľnosti z hľadiska toho, či je to rodinný alebo bytový dom. Spor nie je ani skutkovo osobitne zložitý a takáto komplikovať sa zatiaľ v konaní nevyskytla.

Vec   je   však   komplikovaná   z procesného   hľadiska.   Odporca   nemá   bydlisko v Slovenskej republike, ale v USA a podľa všetkého na Slovensku nebol od roku 1944. To spôsobuje, ako to napokon dokazuje aj priebeh sporu, ťažkosti s viacerými úkonmi súdu, s predvolávaním,   doručovaním,   kde   je   potrebný   úkon   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   a   napokon   aj   problémy   s   možnosťou   využiť   prostriedky   bežné v konaniach pred súdom, ako je napríklad predvedenie a uloženie poriadkovej pokuty za nedostavenie sa na súd.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v takom   type   sporu,   ktorý   obsahuje   zahraničný   prvok (bydlisko účastníka v zámorí), treba prihliadať na procesnú zložitosť konania predovšetkým z hľadiska rovnosti účastníkov konania, teda aj toho, ktorý je v zahraničí.

b) Sťažovateľka podstatnejším spôsobom neprispela k spomaleniu postupu okresného súdu, aj keď niektoré úkony k takému spomaleniu do istej miery viedli (podanie dovolania, ktoré bolo odmietnuté, zaplatenie súdneho poplatku až po výzve súdu, hoci súdny poplatok v spore je splatný podaním návrhu na začatie konania). Inak však sťažovateľka poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

c) Postup okresného súdu sa od začatia konania prispôsoboval procesnej zložitosti vyplývajúcej z toho, že odporca má trvalé bydlisko v USA. Okresný súd však až po dva a pol   roku   zadovážil   vyjadrenie   odporcu   a vyruboval   súdny   poplatok.   Od   začiatku roku 2002 sa vo veci síce nariadili pojednávania, ktoré však boli odročené bez meritórneho prejednania veci a za dva roky konania až do rozhodovania ústavného súdu sa nevykonal žiaden úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, hoci počas tohto obdobia sa rozhodovalo o procesných úkonoch sťažovateľky, ktoré sa ukázali ako neopodstatnené   (odvolanie   a dovolanie).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   po   uplynutí siedmich   rokov   od   začatia   konania   sa   vo   veci   zatiaľ   nevykonal žiaden   úkon,   ktorý   by znamenal dokazovanie vo veci samej, hoci ide o spor týkajúci sa určenia spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v obvode okresného súdu, pričom z obsahu spisu nevyplýva, čo bráni súdu riešiť skutkový základ sporu, najmä ak odporca je, ako to vyplýva zo spisu, zastúpený právnym zástupcom.

Vzhľadom na celkovú dĺžku doterajšieho konania, stav konania a posledné dva roky tohto konania, keď sa nevykonal žiaden významnejší úkon sledujúci odstránenie právnej neistoty sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd porušil základné právo sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 ústavy, aj keď ústavný   súd   uznáva,   že   spor   je   procesne   komplikovaný   z dôvodov   uvedených   pod písmenom a) tejto časti odôvodnenia nálezu.

Ústavný   súd   však   nezohľadnil   so   zreteľom   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru argumenty   okresného   súdu   spočívajúce   v množstve   nerozhodnutých   vecí   a v nedostatku sudcov,   pretože   to   nie   sú   skutočnosti,   ktoré   by   mali   vplyv   na   plnenie   záväzku   štátu zabezpečiť súdne konania bez zbytočných prieťahov.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 15 C 10/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 000 Sk.

Ústavný súd je toho názoru, že so zreteľom na to, že v konaní ide aj o objektívne príčiny prieťahov, pre ktoré konanie pred okresným súdom je zdĺhavé, postačuje na ochranu základného práva sťažovateľky vyslovenie porušenia tohto práva, príkaz okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie úhrady trov konania.

Ústavný súd podľa   § 36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   o úhrade   trov konania   úspešnej   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred ústavným súdom advokátom, a priznal jej úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   na   poskytovanie   právnych   služieb   platnej   v čase poskytovania právnej pomoci. Za ďalší úkon (vyjadrenie zo 7. februára 2005 k stanovisku okresného súdu) advokát neuplatnil nárok na úhradu trov konania.