znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 45/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 13 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   III   z 28. júna   2001 a 14. septembra   2001   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   16   Cb   29/99,   ako   aj   postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave z 15. októbra 2002 vo veciach vedených pod sp. zn. 26 Cob 442/01 a 26 Cob 443/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I., a. s., B. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. januára 2003 doručené podanie I., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., označené ako „Sťažnosť proti porušeniu základných práv vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ s prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo:

„Návrhom na začatie konania – žalobou – zo dňa 14. 10. 1998, č. 10218/130-1998, ktorý bol doručený Okresnému súdu Bratislava III dňa 23. 10. 1998, sa S. v. p., štátny podnik,   B.   Š.,   ako   navrhovateľ,   domáhal   proti   odporcovi   I.,   akciová   spoločnosť,   B. zaplatenia   čiastky   572 315,30   Sk   titulom   odplaty   za   odber   podzemnej   vody   podľa ustanovenia § 7 ods. 5 nariadenia vlády č. 2/1989 Zb. a tiež zaplatenia 61 775,- Sk titulom poplatku z omeškania podľa ustanovenia § 7 ods. 6 vládneho nariadenia č. 2/1989 Zb. Napriek tomu, že z ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 135/1974 Zb. o štátnej správe vo   vodnom   hospodárstve   jednoznačne   vyplýva   právomoc   konať   vo   veciach   upravených vodným   zákonom   (zákon   č.   138/1973   Zb.   o vodách)   pre   vodohospodárske   orgány   a na konanie sa majú použiť ustanovenia správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), čo v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p. (záver vety) vylučuje právomoc súdu na konanie a rozhodovanie týchto vecí, Okresný súd Bratislava III vo veci konal a dňa 19. 11. 1998 vydal platobný rozkaz (sp. zn. ROB/2253/98), po zrušení ktorého, v dôsledku včas podaného   odporu,   vec   prejednal   na   pojednávaní   a dňa   28.   06.   2001   rozsudkom   č.   k. 16 Cb 29/99-76   žalobe   v celom   rozsahu   vyhovel,   keď   odporcu   zaviazal   zaplatiť navrhovateľovi žalované čiastky a nahradiť trovy konania.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15. 10. 2002, č. k. 26   Cob   442/01-111,   v časti   poplatku   z omeškania   vo   výške   61 775,-   Sk   a trov   konania rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a vo zvyšku pripustil späťvzatie návrhu a v tejto časti konanie zastavil. Oba rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 26. 11. 2002.

Uznesením zo dňa 14. 09. 2001, č. k. 16 Cb 29/99-97, Okresný súd Bratislava III zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 25 525,- Sk. Toto uznesenie nebolo súdom prvého stupňa nijako odôvodnené.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15. 10. 2002, č. k. 26 Cob 443/01-115 pravdepodobne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (zrejmá chyba v písaní   v druhostupňovom   rozhodnutí   v označení   potvrdzovaného   uznesenia).   Obe uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 26. 11. 2002.

K otázke   právomoci   súdov   na   prejednávanie   a rozhodovanie   vecí   upravených vodným   zákonom,   resp.   k otázke   absencie   tejto   právomoci,   poukazujeme   na   priložené stanovisko   Katedry   správneho   a enviromentálneho   práva   Univerzity   Komenského v Bratislave   zo   dňa   16.   12.   2002,   z ktorého   tiež   jednoznačne   vyplýva,   že   daný   vzťah nemožno   zaradiť   pod   žiadny   zo   vzťahov   uvedených   v ustanovení   §   7   ods.   1   O.   s.   p. (občianskoprávny,   pracovný   rodinný,   družstevný,   či   obchodný   vrátanie   podnikateľského a hospodárskeho   vzťahu),   takže   aj   v prípade   absencie   ustanovenia   §   14   ods.   1   zákona č. 135/1974 Zb. si súdy nemôžu osobovať právomoc v týchto veciach konať a rozhodovať. O prípadnej aplikácii ustanovenia § 7 ods. 2 O. s. p. nemožno podľa sťažovateľa uvažovať nakoľko neexistuje ustanovenie platného zákona, ktoré by prejednávanie a rozhodovanie týchto vecí zverovalo do právomoci súdov (iba ak v konaní podľa piatej časti O. s. p.). Opakovane poukazujúc na nedostatok právomoci súdov na konanie a rozhodovanie veci   upravených   vodným   zákonom,   pripomínajúc   na   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. mája 1994, je sťažovateľ toho názoru, že označené všeobecné   súdy   postupovali   v danej   veci   v rozpore   so   zákonom   ak   napriek   nedostatku právomoci konali a vo veci rozhodli, čím porušili ústavou zaručené právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého obsahom je nepochybne i to, že súd neprejedná a nerozhodne vec, ktorá podľa zákona nespadá do jeho právomoci, resp. je z jeho právomoci zákonom vylúčená.

Tiež skutočnosť, že uznesenie Okresného súdu Bratislava III o poplatkovej povinnosti nebolo odôvodnené treba považovať za konanie súdu odporujúce zákonu (zhodne konštatujú JUDr. Ján Mazák a JUDr. Ľudovít Šoltýs na strane 94 komentovaného vydania zákona o súdnych   poplatkoch   vydanom   Slovenskou   advokátkou   komorou   v roku   1995   ako mimoriadne   vydanie   Bulletinu   slovenskej   advokácie),   rovnako   ako   jeho   potvrdenie odvolacím súdom, a v zmysle vyššie spomenutého nálezu ústavného súdu teda za odňatie ústavou zaručeného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľ týmto predkladá Ústavnému súdu Slovenskej republiky tiež sťažnosť proti porušeniu práva, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 13 ods. 1, prípadne aj v čl. 2 ods. 3, podľa ktorých možno povinnosti ukladať len na základe zákona a v jeho medziach a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Nárok na poplatok z omeškania vo výške 61 775,- Sk uplatnil navrhovateľ podľa nariadenia vlády č. 2/1989 Zb. Tento právny predpis sám nie je zákonom a v dotknutej časti (§ 7 ods. 6) nebol ani na základe zákona vydaný, nakoľko zmocňovacie ustanovenie § 45 zákona   č.   138/1973   Zb.   oprávňovalo   vládu   k stanoveniu   platiť   odplaty   za   odbery podzemných vôd a dajme tomu aj výšku a rozsah odplát, nie však k stanoveniu majetkových sankcií   za   omeškanie   s platením   týchto   odplát.   Ak   teda   vláda,   v rozpore   so   zákonným zmocnením stanovila nariadením aj povinnosť platiť majetkové sankcie a ich výšku, konala tak   v rozpore   so   zákonom   a nie   v medziach   zákona,   a teda   o povinnosti   uloženej   podľa ustanovenia § 7 ods. 6 vládneho nariadenia č. 2/1989 Zb. nemožno povedať, že je ukladaná na základe zákona a v medziach zákona, na druhej strane však možno nepochybne tvrdiť, že ak súd sťažovateľa zaviazal k plneniu podľa ustanovenia § 7 ods. 6 vládneho nariadenia č. 2/1989 Zb., núti ho konať niečo, čo neukladá zákon.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na ustanovenie čl.   152 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Z vyššie uvedeného vyplýva, že tie ustanovenia vládneho nariadenia č. 2/1989 Zb., ktoré ukladajú   povinnosť   platiť   majetkové   sankcie   odporujú   Ústave   Slovenskej   republiky, minimálne jej čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1, nakoľko ukladajú povinnosti nie na základe zákona a v jeho medziach a nútia konať niečo, čo zákon neukladá. Z tohto potom logicky vyplýva, že   v dotknutých   častiach   (ukladajúcich   povinnosť   platiť   majetkové   sankcie)   nie   je nariadenie vlády č. 2/1989 Zb. súčasťou platného práva Slovenskej republiky. Porušenie ústavou zaručených práv sťažovateľa, ku ktorému došlo konaním označených súdov a ich označenými rozhodnutiami je teda podľa sťažovateľa zjavné.

Poukazujúc   na   vyššie   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vydal nález, v ktorom vysloví, že v konaní Okresného súdu Bratislava III spis. zn. 16   Cb   29/99   a jeho   rozhodnutiami   č.   k.   16   Cb   29/99-76   zo   dňa   28.   06.   2001   a č.   k. 16 Cb 29/99-97   zo   dňa   14.   09.   2001   a v konaní   Krajského   súdu   v Bratislave   a jeho rozhodnutiami č. k. 26 Cob 442/01-111 zo dňa 15. 10. 2002 a č. k. 26 Cob 443/01-115 rovnako z 15. 10. 2002 boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, v čl. 13 ods. 1 a v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasne sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   tiež   ústavný   súd   žiada,   aby   rozhodol   o predbežnom   opatrení,   ktorým odloží   vykonateľnosť   napadnutých   právoplatných   rozhodnutí   a uloží   Okresnému   súdu Bratislava III, aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej zdržal vykonávania svojich   právoplatných   rozhodnutí   č.   k.   16   Cb   29/99-76   zo   dňa   28.   06.   2001   a č.   k. 16 Cb 29/99-97 zo dňa 14. 09. 2001. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd uložil S. v. p., štátnemu podniku so sídlom B. Š., aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej zdržal oprávnenia priznaného mu právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. 06. 2001 č. k. 16 Cb 29/99-76 (podľa platnej právnej úpravy po uskutočnení výkonu   rozhodnutia,   či   po   vykonaní   exekúcie   totiž   neexistuje   možnosť   navrátenia   do predošlého   stavu,   vykonaním   dotknutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   by   teda sťažovateľovi vznikla nenapraviteľná ujma).“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [ďalej len „ústava“ (a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002)]   oprávnený   konať   o sťažnostiach,   ktorými   fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach   §   20   ods.   1   a   §   49   až 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky   a skúmal,   či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej   sťažnosti,   patrí   aj   jeho   právomoc   na   jej   prerokovanie   a rozhodnutie,   keďže   na konanie a rozhodovanie o porušení základných práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú iné súdy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preto skúmal, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietala (t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), neposkytujú všeobecné súdy na základe dostupných právnych prostriedkov   nápravy,   ktoré   možno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky   ochrany namietaného porušenia jej základného práva. Hoci z priložených rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 26 Cob 442/01 z 15. októbra 2002 a sp. zn. 26 Cob 443/01 z 15. októbra 2002 (ktoré vzhľadom na dvojmesačnú lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jedine prichádzali do úvahy) ústavný súd zistil, že proti nim odvolanie nie je prípustné, pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   súčasne   skonštatoval,   že   sťažovateľka   nevyužila dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že spory o právomoc medzi súdmi a orgánmi štátnej správy sa rozhodujú v rámci všeobecného súdnictva a rozhoduje o nich Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 8a OSP). Hoci v priebehu súdneho konania nemá jeho účastník k dispozícii prostriedok, použitím ktorého by mohol iniciovať konanie a rozhodnutie, či vec patrí do právomoci súdov alebo orgánov štátnej správy, § 237 písm. a) OSP mu priznáva právo podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak „sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí   do   právomoci   súdov“.   O takúto   situáciu   práve   ide v prípade sťažovateľky, pretože dôvodom podania jej sťažnosti ústavnému súdu bolo, že „označené   všeobecné   súdy   postupovali   v danej   veci   v rozpore   so   zákonom,   ak   napriek nedostatku   právomoci   konali   a vo   veci   rozhodli,   čím   porušili   ústavou   zaručené   právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého   obsahom   je nepochybne i to, že súd neprejedná a nerozhodne vec, ktorá podľa zákona nespadá do jeho právomoci“. Napriek tejto skutočnosti však sťažovateľka nevyužila dovolanie podľa § 237 písm. a) OSP a s vecou sa obrátila priamo na ústavný súd.

Keďže   ústavný   súd   je   o   namietanom   porušení   základného   práva   alebo   slobody v konaní o sťažnostiach oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný súd, a keďže v tomto prípade mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa § 25 ods.   2 zákona   o ústavnom   súde   bolo   treba   jej   sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo už bez významu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy postupom označených súdov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003