znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 45/01-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna 2001 predbežne   prerokoval   ústavnú   sťažnosť   P.   S.,   bytom   Česká   republika,   P.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základných práv priznaných podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení   dodatkových   protokolov a neodôvodneného zásahu do jeho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši z 10. septembra 1998 vo veci sp. zn. 7 C 46/93 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo 17. marca 2000 vo veci sp. zn. 5 Co 2683/99 a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú   sťažnosť   P.   S.   o d m   i e   t   a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. marca 2001 doručené podanie P. S. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom Česká republika, P., zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   B.,   Advokátska   kancelária,   K.,   označené   ako   „Podnet   na   ústavnú sťažnosť   podaný   podľa   ustanovenia   čl. 127   Ústavy   SR,   per   analogiam,   v spojení s ustanovením § 49 zák. č. 38/1993 Zb., per analogiam, v lehote stanovenej v § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov“.

Z obsahu podania vyplynulo, že Okresný súd v Liptovskom Mikuláši 27. augusta 1992   vo   veci   navrhovateľa   (sp.   zn.   11   C   230/91)   proti   odporcovi   St.   Nicolaus,   a.   s., Liptovský   Mikuláš rozhodol,   že odporca   je povinný   navrhovateľovi vydať hospodárske budovy   s dvorom   nachádzajúce   sa   v Liptovskom   Mikuláši   na   ulici   Obrancov   mieru, zapísané v Pozemkovej knihe vo vložke č. 2126, pod parc. č. 155/2, o výmere 726 m2, katastrálneho územia Liptovský Mikuláš, a že ďalej je povinný spísať dohodu o vydaní vecí a vzájomnom   vyporiadaní   nárokov   v lehote   15   dní   odo   dňa   právoplatnosti   označeného rozsudku.

V ďalšej časti podania navrhovateľ uvádza, že Okresný súd v Liptovskom Mikuláši o návrhu odporcu St. Nicolaus, a. s., Liptovský Mikuláš na obnovu konania rozhodol tak, že tento   návrh   uznesením   z 22.   apríla   1993   (sp.   zn.   10   C   48/93)   zamietol.   Krajský   súd v Banskej Bystrici na návrh odporcu uznesením č. 16 Co 2419/93 z 31. augusta 1993 zrušil uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši č. 10 C 48/93.

V novom   konaní Okresný súd v Liptovskom Mikuláši uznesením z 25. novembra 1994   sp. zn.   10   C   48/93   povolil   obnovu   konania   vedeného   na   tomto   súde   pod   sp.   zn. 11 C 230/91. Navrhovateľ podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Krajský súd v Banskej Bystrici označené uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši potvrdil 29. septembra 1995 uznesením č. 16 Co 3745/95.

Okresný súd v Liptovskom Mikuláši rozhodol rozsudkom z 10. septembra 1998 vo veci   sp.   zn.   7   C   46/93   o zamietnutí   návrhu   navrhovateľa,   že   odporca   je   povinný navrhovateľovi   vydať   hospodárske   budovy   s dvorom   nachádzajúce   sa   v Liptovskom Mikuláši na ulici Obrancov mieru, zapísané v Pozemkovej knihe vo vložke č. 2126, pod parc. č. 155/2, o výmere 726 m, katastrálneho územia Liptovský Mikuláš, a že ďalej je povinný spísať dohodu o vydaní vecí a vzájomnom vyporiadaní nárokov v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Navrhovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti (str. 4 – 5 návrhu) ďalej uvádza námietky proti   odôvodneniu   označeného   rozsudku   Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši (identifikovanie   vecí   v kúpnej   zmluve,   intabulácia   kúpnej   zmluvy,   znárodnenie hospodárskej budovy). Takisto dokladá, že Krajský súd v Žiline ako súd odvolací 17. marca 2000   rozsudkom   vo   veci   sp.   zn.   5   Co   5683/99   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu v Liptovskom   Mikuláši   v spojitosti   s opravným   uznesením   v časti,   v ktorej   Okresný   súd v Liptovskom   Mikuláši   zamietol   jeho   návrh   o povinnosť   odporcu   St.   Nicolaus,   a.   s., Liptovský Mikuláš uzatvoriť zmluvu o vydaní nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ako aj v časti o nepriznaní trov konania odporcovi voči navrhovateľovi.

Navrhovateľ tvrdí, že pred podaním podnetu na ústavnú sťažnosť vyčerpal všetky procesné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   poskytuje   na   ochranu   jeho   vlastníckeho   práva, a navrhuje,   aby   „príslušný   senát   Ústavného   súdu   SR   na   neverejnom   zasadnutí   podaný podnet na ústavnú sťažnosť prijal a po prijatí podnetu na ústavnú sťažnosť vyhovel podnetu na ústavnú sťažnosť vyslovením nálezu, že základné právo sťažovateľa zakotvené v § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rady Európy a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. marca 2000 sp. zn. 5 Co 2683/99 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši zo dňa 10. 9. 1998 sp. zn. 7 C 46/93 a napadnuté rozhodnutia zrušuje.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o ústavných sťažnostiach, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie základných práv alebo slobôd právoplatnými rozhodnutiami ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy alebo orgánov územnej samosprávy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Zákonné náležitosti   ústavnej   sťažnosti   upravuje §   20   a   §   50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenamietal neústavnosť rozhodnutia takého orgánu, ktorý je vymenovaný v čl. 127 ústavy. Ako orgány, proti rozhodnutiam ktorých smerovala   jeho   ústavná   sťažnosť,   označil   všeobecné   súdy   (Okresný   súd   v Liptovskom Mikuláši a Krajský súd v Žiline) a v spojitosti s tým žiadal zrušiť rozsudky, ktoré vydali.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecné   súdy   nemožno považovať ani za jeden z orgánov uvedených v čl. 127 ústavy a v § 49 zákona o ústavnom súde, rozhodnutiami (rozsudkami) ktorých je ústavný súd oprávnený sa zaoberať v konaní o ústavnej   sťažnosti   (I.   ÚS   54/94,   I.   ÚS   1/95,   I.   ÚS   41/98,   II.   ÚS   20/00).   Tým,   že sťažovateľ   neoznačil   taký   orgán,   o právoplatnom   rozhodnutí   ktorého   je   ústavný   súd v konaní o ústavnej sťažnosti oprávnený konať, nesplnil jednu zo zákonom predpísaných náležitostí ústavnej sťažnosti a tento nedostatok nemožno odstrániť ani následnou výzvou ústavného súdu na jej doplnenie (I. ÚS 4/99).

Na základe uvedeného a v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol   o odmietnutí   ústavnej   sťažnosti   navrhovateľa   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.