znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 449/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Burocim,Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo   286/2013z 28. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves,ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Cdo   286/2013   z   28.   novembra   2014   (ďalej   len   „napadnutéuznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konaniao určenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy   vedeného   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len„okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 63/2010 v procesnom postavení žalobcu. Okresný súdrozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 10 C 63/2010 z 3. februára 2012 tak, že žalobuzamietol. Po podaní odvolania sťažovateľom Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn.9 Co 40/2012   z   9.   apríla   2013   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Rozsudokodvolacieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesenímodmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„V   predmetnej   právnej   veci   na   prvom   i   druhom   stupni   ostala   jedinou   spornou otázkou skutočnosť, či žalovaná v 1. rade a žalovaný v 4. rade sú blízke osoby podľa § 116 OZ druhá veta za bodkočiarkou. Riadne a presvedčivé zodpovedanie tejto otázky bolo jedinou dôležitou vecou, s ktorou sa mali súdy vyporiadať...

Žalobca v namietanom dovolaní namietal, že Krajský súd v Prešove vydal rozsudok 9 Co/40/2012-117 zo dňa 9. 4. 2013, ktorý považuje za nepreskúmateľný, nepresvedčivý, arbitrárny   a   svojvoľný.   Odvolací   súd   sa   totižto   odklonil   od   rozhodovacej   praxe   iných odvolacích súdov a tento svoj iný názor vôbec neodôvodnil...“

Podľa názoru sťažovateľa „... bolo porušené jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nakoľko bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, nakoľko odvolací, ale i dovolací súd nekonal   v   súlade   s   princípom   právnej   istoty,   keď   rozhodol   v   protiklade   s   doterajšími stanoviskami   súdov   a   toto   iné   stanovisko   nijako   s   predchádzajúcimi   obdobnými rozhodnutiami nekonfrontoval. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za iné ako svojvoľné. Dovolací súd porušenie ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu nijako nezhojil, keď podané odvolanie z procesných dôvodov odmietol.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Cdo/286/2013 zo dňa 28. 11. 2014 porušené bolo.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   6   Cdo/286/2013   zo   dňa 28. 11. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Jána Burociho, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu, (trovy právneho zastúpenia vyčísľujem   podľa   vyhl.   655/2004   Z.   z.,   2   úkony   právnej   služby   -   príprava   a   prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti, odmena za jeden úkon 139,83 Eur, plus 2 x režijný paušál 8,39 Eur, všetko spolu 296,44 Eur).“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   namieta,   že   výrokom   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súduo odmietnutí dovolania došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujúustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámcivšeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súduz § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedenév písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniuodvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiujudikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolaciehosúdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavnýsúd nie   je alternatívou   ani mimoriadnou opravnou   inštanciou vo   veciach patriacich doprávomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).

Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   právevšeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   zadodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdyneposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Kporušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Zo skutočností uvedených v časti I tohto uznesenia možno vyvodiť názor sťažovateľa,podľa ktorého k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   došlo   odmietnutím   jeho   dovolanianajvyšším súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenianapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho odmietol.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V   preskúmavanej   veci   žalobca   napadol   dovolaním   rozsudok   odvolacieho   súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa (§ 219 O. s. p.).

Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a 3 O. s. p.

Rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nepredchádzalo   rozhodnutie   dovolacieho   súdu obsahujúce   právny   názor   v   tejto   veci.   Dovolanie   podľa   §   238   ods.   2   O.   s.   p.   preto neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk vyššie uvedených, pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., na ktorú poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zaujal stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Povinnosť súdu rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodniť, je totiž odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie   spôsobu   rozhodnutia   súdu,   ktorý   sa   vyporiadava   so všetkými   právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so   špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným   spôsobom)   odníma   možnosť   náležité   skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   je   jedným   z   aspektov   práva   na   spravodlivý   proces.   Z   práva   na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre   rozhodnutie   (I.   ÚS   46/05).   Štruktúra   práva   na   odôvodnenie   je   rámcovo   upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 221 ods. 2 O. s. p.).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   však   nemá   (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. US 76/07).“

V záverečnej časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   sumarizovalsvoje právne závery, pričom okrem iného uviedol:

„... rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa žalobca domáhal, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní, z ktorých dôkazov vychádzal, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a teda, z akého skutkového stavu veci vychádzal a uviedol aj citáciu zákonných ustanovení, podľa ktorých vec právne posúdil. Vysvetlil aj svoje úvahy, ktoré ho viedli k tomu, prečo by žalovaní pociťovali ujmu, ktorú by utrpel jeden z nich ako svoju vlastnú. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.   Podľa   dovolacieho   súdu   aj   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia.   Za   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalobcu. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej žalobcom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania   vymenované   v   §   237   O.   s.   p.   a   prípustnosť   podaného   dovolania   nevyplýva z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva nasúdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvodyprípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich„nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   nímoznačeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, čizákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovneumožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenieprístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   citovaných   častí   napadnutého   uznesenia   možno   podľa   názoru   ústavného   súduvyvodiť,   že   najvyšší   súd   svoj   záver,   že   dovolanie   sťažovateľa   v   danom   prípade   nie   jeprípustné, primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovaťza   arbitrárny.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   nezistil   žiadnuskutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziachposudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporuv zákone.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutýmuznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatísťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   286/2013z 28. októbra 2014 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015