znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 449/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   M., zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Szárszoi   a Szárszoi,   s.   r.   o.,   Štefánikova   8, Michalovce, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Petra Szárszoia, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Trebišov vo veci vedenej pod sp. zn. Pd 133/13 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 395/13/1000 a jej prípisom zo 17. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014 doručená sťažnosť D. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Trebišov   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Pd   133/13 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   VI/2 Gd   395/13/1000   a   jej   prípisom zo 17. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnej prokuratúre   17.   mája   2012   žiadal   o   vykonanie „opatrenia...   na   odstránenie   porušenia zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov...   proti Mestu...,   ktorého všeobecne záväzné nariadenie, konkrétne čl. 2, čl. 3 a čl. 4 VZN... č. 125/2013... o určení času   predaja   v   obchode   a   času   prevádzky   služieb...   je   podľa   sťažovateľovho   názoru v nesúlade s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR... a v rozpore s § 22 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a tiež v nesúlade s § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, a v nesúlade aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR“.

Okresná   prokuratúra   vyhodnotila   sťažovateľov   podnet   ako   dôvodný   a   proti všeobecne záväznému nariadeniu mesta... č. 125/2013 podala protest pod č. k. Pd 133/13-7, o čom sťažovateľa informovala prípisom z 24. júla 2013. Mesto... uznesením mestského zastupiteľstva č. 76/2013 zo 6. augusta 2013 protestu okresnej prokuratúry nevyhovelo. O ďalšom postupe okresná prokuratúra sťažovateľa neinformovala.

Opakovaným   podnetom   podaným   4.   novembra   2013   Krajskej   prokuratúre v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby „príslušný prokurátor   urýchlene   preskúmal   zákonnosť   vybavenia...   predchádzajúceho   podnetu“, zároveň, aby „krajský prokurátor podal bezodkladne na Krajský súd SR návrh a začatie konania o súlade všeobecného záväzného nariadenia Mesta... č. 125/2013..., ktorého čl. 2, 3, 4 nie sú v súlade s § 22 zákona č. 250/2007 Z. z... a tiež... s § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z...“ a v prípade nevyhnutnosti, aby podal „nový protest prokurátora proti VZN... v celom rozsahu, ktorý sťažovateľ namietal“. Rovnako sťažovateľ požadoval,   aby „bola   vec   postúpená   aj   generálnemu   prokurátorovi,   a   aby   generálny prokurátor podal   návrh   na začatie   konania   na Ústavnom súde   SR   o súlade všeobecne záväzného nariadenia... s Ústavou... pre rozpor s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2“.

Krajská   prokuratúra   „opakovaný   podnet“   vybavila   prípisom   č.   Kd   237/13-7 z 9. decembra   2013   doručeným   sťažovateľovi   17.   decembra   2013,   v   ktorom   uviedla, že „preskúmaním na vec sa vzťahujúcich písomnosti a právnych predpisov zastáva názor, že podanie protestu proti vyššie uvedenému VZN nebolo dôvodné, pretože nezistila rozpor čl. 2,   3   a   4   predmetného   všeobecného   záväzného   nariadenia...   so   zákonom.   Krajská prokuratúra   sa   nestotožnila   s   vybavením   pôvodného   podnetu   Okresnou   prokuratúrou... a nezistila   dôvod   na   zmenu   stanoviska   Okresnej   prokuratúry   nepodať   po   nevyhovení protestu žalobu podľa § 250zfa OSP.“. Zároveň krajská prokuratúra postúpila generálnej prokuratúre   vec v časti   podnetu   na podanie   návrhu ústavnému súdu   na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Generálna   prokuratúra   oznámila   sťažovateľovi   napadnutým   prípisom,   že   nebol zistený   dôvod   na   prijatie   osobitného   prokurátorského   opatrenia   a   ani   dôvod   na   zmenu stanoviska oznámeného krajskou prokuratúrou, s ktorým sa stotožnila.

Podľa   názoru   sťažovateľa   tak   okresná   prokuratúra,   ako   aj   generálna   prokuratúra svojimi   postupmi   a   spôsobom   vybavenia   jeho   podnetov   porušili   jeho   základné   právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa D. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   a   spôsobom   vybavenia   sťažovateľovho   opakovaného podnetu   Generálnou   prokuratúrou   SR...   č.   VI/2   Gd   395/13/1000-4   zo dňa 17. 2.   2014 doručenom sťažovateľovi dňa 26. 2. 2014 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa D. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   a   spôsobom   vybavenia   sťažovateľovho   podnetu Okresnou prokuratúrou v Trebišove (spis. Značka Pd 133/13) porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa D. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   spôsobom vybavenia   sťažovateľovho   podnetu   Okresnou   prokuratúrou   v   Trebišove   (spis.   Značka Pd 133/13)   v   spojení   s   postupom   a   spôsobom   vybavenia   sťažovateľovho   opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou SR č. VI/2 Gd 395/13/1000-4 zo dňa 17. februára 2014 doručenom sťažovateľovi dňa 26. 2. 2014 porušené bolo.

4. Rozhodnutie   o   opakovanom   podnete   Generálnou   prokuratúrou   SR č. VI/2 Gd 395/13/1000-4 zo dňa 17. februára 2014 sa zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie.

5.   Sťažovateľovi   sa   priznáva náhrada trov   konania vo výške 284,08 EUR,   ktorú je Generálna   prokuratúra   SR   povinná   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu...   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Sťažovateľovi   D.   M.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10 000   EUR...,   ktoré   mu   je   Generálna   prokuratúra   v   Košiciach   povinná   vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na sťažovateľov účet...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru v konaní o podnete a opakovanom podnete podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) v súvislosti s tým, že nebolo vyhovené jeho podnetu na podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy, resp. podľa § 250zfa ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)   vo   veci   namietaného   nesúladu   všeobecne   záväzného   nariadenia   mesta   T. č. 125/2013 so sťažovateľom označenými zákonmi a ústavou.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Pd 133/13

Námietky týkajúce sa postupu okresnej prokuratúry v konaní o podnete vedenom pod sp.   zn.   Pd   133/13   sťažovateľ   predložil   už   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 15. januára   2014,   ktorú   ústavný   súd   odmietol   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   385/2014 zo 17. júna 2014. Dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti bol nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, pretože na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu sťažovateľa okresnou prokuratúrou mal primárnu právomoc nadriadený prokurátor v konaní o opakovanom podnete podľa zákona o prokuratúre.

Sťažovateľ doplnil svoju argumentáciu vo vzťahu k okresnej prokuratúre o námietku, že   okresná   prokuratúra   mala   bezodkladne   po   nevyhovení   protestu   prokurátora   postúpiť vec generálnej prokuratúre na účely podania návrhu ústavnému súdu na konanie o súlade podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy.

Doplnenie sťažnosti v tejto časti nemôže zmeniť záver ústavného súdu vyslovený už v uznesení sp. zn. III. ÚS 385/2014 zo 17. júna 2014, že na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry v konaní o podnete sťažovateľa bol príslušný nadriadený prokurátor v konaní o opakovanom podnete, ktorý sťažovateľ využil, a teda ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie tejto časti sťažnosti.

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 395/13/1000 a jej prípisom zo 17. februára 2014

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti žiada o „preskúmanie časti opakovaného podnetu, ktorá sa týka podania návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou SR resp. vo veci rozporu VZN s Ústavou SR“.

Ústavný súd podotýka, že predmetom konania o tejto časti sťažnosti je posúdenie opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   postupu   generálnej   prokuratúry pri vybavovaní   jeho   opakovaného   podnetu,   nie   posudzovanie   súladu   všeobecného záväzného nariadenia mesta T. so sťažovateľom označenými článkami ústavy.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo   opakovaného   podnetu   (§   31   a násl. zákona o prokuratúre),   pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Podstata námietok sťažovateľa proti postupu generálnej prokuratúry spočíva v jeho nesúhlase s právnym názorom prokurátorky generálnej prokuratúry a s jej rozhodnutím podnetu nevyhovieť. Ťažiskom argumentácie sťažovateľa v konaní o opakovanom podnete bola   námietka,   že   všeobecne   záväzné   nariadenie   mesta   T... č.   125/2013 obmedzuje v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy jeho základné právo podnikať zaručené v čl. 35 ods. 1 ústavy.

Generálna prokuratúra v napadnutom prípise okrem iného uviedla: „Vychádzajúc z vyššie citovaných ústavných ustanovení a ich konfrontáciou s § 4 ods. 3 písm. i) zákona o obecnom zriadení nie je možné dospieť ku záveru, že by sa týmto ustanovením obmedzovalo právo podnikať alebo právo na slobodnú voľbu povolania Účelom   predmetného   ustanovenie   bolo   práve   naopak   dať   obciam   možnosť, a to v rámci   ich   samosprávnej   pôsobnosti,   jednak   chrániť   verejný   poriadok   a   jednak vykonávať   dohľad   nad   podnikateľskými   činnosťami   v   ich   obvode,   stanoviť   pre   všetky kategórie podnikateľov v oblasti služieb a predaja v obchode rovnaké podmienky za ktorých budú môcť svoju podnikateľskú činnosť vykonávať.

Teda   v   danom   prípade   sa   dostali   do   vzájomného   vzťahu   dva   ústavné   princípy, a to právo subjektov územnej samosprávy na samostatnú správu im zverených vecí a právo na podnikanie, pričom z hľadiska verejného záujmu, t. j. všeobecne prospešného záujmu väčšiny obyvateľov obce, preferoval zákonodarca prvý princíp.

Rozdielnosť   pri   stanovovaní   prevádzkových   časov   a   pravidiel   výkonu   činnosti vyplýva z miestnych podmienok determinujúcich úvahu poslancov obecných zastupiteľstiev rozhodujúcich o rozsahu uplatnenia pôsobnosti podľa § 4 ods. 3 písm. i) zákona o obecnom zriadení ako i teritoriálne vymedzenie rozsahu týchto pôsobností podľa článku 64a) Ústavy SR a § 1 ods. 1 zákona o obecnom zriadení...

Vzhľadom ku skutočnosti, že oprávnenie obcí na stanovenie pravidiel času predaja v obchode   a   času   prevádzky   služieb   patrí   medzi   samosprávne   pôsobnosti   obcí,   bolo zákonodarcom v súlade s ústavnou zásadou vyplývajúcou z ustanovenia článku 67 ods. 3 Ústavy SR zakotvené, že štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom, a to konkrétne Vami namietaným ustanovením § 4 ods. 3 písm. i) zákona o obecnom zriadení.

Článok   67   ods.   3   Ústavy   SR   je   treba   vo   vzťahu   ku   zásahom   do   činnosti   obcí považovať   za   článok   doplňujúci   články   13   ods.   2   a   3   ústavy   SR,   pričom   tento   má pri regulácii   a   ingerencii   do   pôsobností   subjektov   územnej   samosprávy   prioritu   a   jeho použitie je i v súvislosti s ustanovením § 4 ods. 3 písm. i) zákona obecnom zriadení ústavne konformné...

Z   uvedeného   vyplýva,   že   Vaša   argumentácia   zachytená   v   opakovanom   podnete nezakladá dôvod na prijatie opatrenia, ani na zaujatie iného stanoviska, než aké Vám bolo prezentované   vo   vybavení   veci   Krajskou   prokuratúrou   Košice   dňa   9.   decembra   2013 pod č. Kd   237/13-7.   Týmto   považujem   Váš   opakovaný   podnet   v   tejto   veci   zo   strany Generálnej prokuratúry SR za vybavený s tým, že prípadný ďalší opakovaný podnet v tejto veci   bude vybavovaný   iba   ak   bude   obsahovať   nové   skutočnosti   (§   34   ods.   2   zákona č. 153/2001 Z. z.).“

Z citovanej časti prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že generálna prokuratúra preskúmala v rozsahu námietok sťažovateľa zákonnosť postupu podriadenej prokuratúry v konaní o jeho podnete, preskúmala aj namietaný nesúlad všeobecne záväzného nariadenia mesta   T.   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy   a   zákonmi,   zaoberala sa podstatnými námietkami sťažovateľa a svoje názory zrozumiteľne odôvodnila, opierajúc sa   o konkrétne   ustanovenia   ústavy   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“).

Argumentácia   sťažovateľa   v   sťažnosti   je   založená   na   jeho   názore   (s. 14 a 15 sťažnosti): „Zákonodarca   ak   chce   upravovať   podmienky   podnikania,   čo   je   podľa sťažovateľovho názoru prirodzené, musí tak urobiť jedine priamo zákonodarca a to priamo v zákone. V žiadnom prípade nemôže preniesť úpravu práva podnikať na obec, aby ona upravila   tieto   podmienky   podnikania   formou   všeobecného   záväzného   nariadenia... Generálna prokuratúra poukazuje na skutočnosť, že... až s účinnosťou od 1. januára 2002 bolo do zákona o obecnom zriadení vložené oprávnenie pre obce stanovovať pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb nariadením. K tomuto v prvom rade sťažovateľ uvádza, že žiaľ naša právna úprava obsahuje nie málo protiústavných ustanovení.“

Citovaná   argumentácia   sťažovateľa   zjavne   vychádza   z predpokladu,   že   samotný zákon o obecnom zriadení [konkrétne § 4 ods. 3 písm. i)], podľa ktorého obec pri výkone samosprávy plní úlohy na úseku ochrany spotrebiteľa a utvára podmienky na zásobovanie obce; určuje nariadením pravidlá času predaja v obchode, času prevádzky služieb a spravuje trhoviská, je v nesúlade s ústavou.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na to,   že pokiaľ sa   sťažovateľ   domáha v konaní o sťažnosti začatia konania o súlade právnych predpisov, je potrebný návrh podaný oprávneným subjektom podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona   o   ústavnom   súde   (porovnaj   I.   ÚS   414/2010,   IV. ÚS 11/04,   IV.   ÚS   199/07). Ústavný súd nie je oprávnený v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb rozhodovať o súlade právnych predpisov [(porov. čl. 127 ústavy a § 46 a nasl. zákona o ústavnom súde, resp. čl. 125 ods. 1 písm. a) a § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde)].

Ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je viazaný prezumpciou ústavnosti   právnej   normy,   ktorá   sa   má   (mala)   na posudzovaný   prípad   aplikovať (porovnaj I. ÚS   39/96,   I.   ÚS   259/07,   III.   ÚS   225/04,   IV. ÚS   2/08,   IV.   ÚS   50/2010), a teda argumentáciu   sťažovateľa   o   nesúlade   zákona   o   obecnom   zriadení   s   ústavou ako základnej   premisy,   z   ktorej   sťažovateľ   odvíja   ďalšie   svoje   úvahy   o   nesprávnom právnom   posúdení   jeho   opakovaného   podnetu   generálnou   prokuratúrou,   považuje za neopodstatnenú.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   generálnej prokuratúry nestotožňuje, ešte nemôže znamenať porušenie označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnej prokuratúry a postupom generálnej prokuratúry

Sťažovateľ namieta v tejto časti porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru orgánmi prokuratúry,   a to   v súvislosti   s nedodržaním   zákonných   lehôt   upravených   na   vybavenie podnetu, resp. na postúpenie podnetu príslušnej prokuratúre.

Ústavný   súd   už   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   385/2014   zo   17.   júna 2014   odmietol ako zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnej prokuratúry v konaní o podnete vedenom pod sp. zn. Pd 133/13 a dôvody tam uvedené   sa   vzťahujú   aj   na   namietaný   postup   generálnej   prokuratúry.   Ústavný   súd nepovažuje za potrebné opakovať odôvodnenie tohto rozhodnutia a v plnom rozsahu naň odkazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. júla 2014