znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 449/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. L. D., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 215/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Č.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012 doručená   sťažnosť   P.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 7   Co 215/2010   (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «(...)   Na   sťažovateľa   dňa   04.   01.   2007   podala   žalobný   návrh   spoločnosť   E., spol. s r. o., na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a na vydanie predbežného opatrenia. (...) Okresný súd v Čadci v konaní vedenom pod číslom 7C/1/2007 rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia   uznesením   zo dňa   24.   01.   2007,   ktorým   tento návrh zamietol. (...)

Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 12. 02. 2008. (...) Dňa 31.   12.   2008 Okresný súd Čadca prijal   podanie od navrhovateľa označené číslom   konania   7C/1/2007   ako   doplnenie   žaloby   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy,   kde navrhovateľ   žiadal   aby   súd   rozhodol   o   vstupe   do   konania   na   strane   žalovaného   aj MVDr. S. G. (...)

Dňa 08. 04. 2009 sťažovateľ žiadal Okresný súd v Čadci o pokračovanie v konaní. (...) V máji 2009 sa uskutočnilo pojednávanie v konaní, ktoré bolo odročené na neurčito. Následne   boli   odporcovia   vyzvaní   na   podanie   stanoviska,   ktoré   bolo   súdu   odoslané 11. 06. 2009. Od tohto momentu sa opäť konanie „zaseklo“ a dňa 03. 12. 2009 bola na súd zaslaná opätovná žiadosť o pokračovanie v konaní. (...)

Dňa 05. 03. 2010 bola súdu zaslaná ďalšia žiadosť o pokračovanie v konaní, v ktorej sťažovateľ namieta prieťahy v konaní. 08. 04. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa   nezúčastnil   navrhovateľ,   rovnako   tak   ani   právny   zástupca   navrhovateľa.   Na   tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobu zamietol a zaviazal navrhovateľa uhradiť odporcom trovy konania. Dňa 15. 05. 2010 bola na Okresný súd Čadca zaslaná sťažnosť na postup zákonnej sudkyne z dôvodu, že ani v lehote na to určenej, teda 30 dní od vyhlásenia rozsudku nebol doručený. (...)

Rozsudok bol doručený sťažovateľovi až dňa 27. 05. 2010. Dňa 31. 05. 2010 právny zástupca odporcu obdržal aj vyjadrenie predsedu OS Čadca ku sťažnosti, kde sa vyjadruje k sťažnosti ako k neodôvodnenej. (...)

Navrhovateľ   sa   voči   rozsudku   odvolal   v   lehote   a   žiadal   zrušenie   rozsudku   súdu prvého stupňa. Dňa 26. 07. 2010 bolo elektronickou poštou zaslané vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa. (...)

Vec   bola   postúpená   odvolaciemu   súdu,   teda   Krajskému   súdu   v   Žiline,   ktorý   ju eviduje pod spisovou značkou 7 Co 215/2010.

Dňa 13. 10. 2010 odporca opäť žiada o pokračovanie v konaní vzhľadom na to, že rozhodnutie   v   spore   má   byť   cestou   k   ukončeniu   aj   ďalších   súvisiacich   sporov,   žiada o urýchlené rozhodnutie vo veci. (...)

Odporca bol súdom vyzvaný, aby doložil predchádzajúci priebeh konania. Tak aj urobil a to podaním zo dňa 12. 05. 2011 spolu s vyčíslením trov odvolacieho konania, ktoré bolo KS Žilina doručené prostredníctvom elektronickej pošty. (...)

Keďže vyriešenie protiprávnych krokov navrhovateľa, a odstránenie prekážok, ktoré bránia užívaniu svojho majetku odporcom, je možné iba rozhodnutím v spore o platnosť kúpnej zmluvy. Navrhovateľ sústavnými obštrukciami bráni odporcovi v jeho vlastníckych právach. Ako ustanovuje § 3 OSP „Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.“

Momentálny   stav   konania   je   rovnako   v   rozpore   s   ustanovením   §   6   OSP,   ktorý ustanovuje:

V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Sťažovateľ sa domnieva, že Ústava SR vo svojom článku 48 ods. 2 priznáva aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (...)

K prieťahom v konaní v žiadnom prípade neprispelo správanie sa sťažovateľa ako účastníka konania, ktorý sa naopak sústavne domáhal pokračovania v konaní, bol aktívny, zúčastňoval sa na pojednávaní a predkladal dôkazy.

Sťažovateľ sa preto domnieva, že takýmto postupom súdu bolo porušené jeho ústavné právo podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, teda právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a   to   tým,   že   po   dobu   takmer   jedného   roka   od   doloženia predchádzajúceho konania a vyčíslenia trov odvolacieho konania Krajskému súdu v Žiline sa   vo   veci   nič   nedeje.   Toto   ostro   kontrastuje   s   ustanoveniami   o   prerokovaní   veci   bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   vyhovel   sťažnosti a v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 2 Ústavy prikázal Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci konal a odstránil prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby vzhľadom k dĺžke prieťahov v konaní, ktoré vznikli nečinnosťou   súdu,   aby   súd   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie. Sťažovateľ považuje za primerané zadosťučinenie sumu 3.000 €. Súčasne navrhuje zaviazať odporcu k náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslim po prijatí sťažnosti súdom.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 215/2010.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ – ktorý je kvalifikovane právne zastúpený – sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu (najmä na obdobie, ktoré do podania ústavnej sťažnosti uplynulo na krajskom súde) niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že žiadosť sťažovateľa adresovanú krajskému súdu a nie predsedovi krajského súdu „o pokračovanie v konaní“ v okolnostiach danej veci nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy. Pokiaľ by však v budúcnosti v postupe všeobecného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom,   aby   po   vyčerpaní   uvedených   účinných   prostriedkov   nápravy   opätovne   podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012