znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 449/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   Ž.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   S.,   K., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Svidník v súvislosti s výkonom zaisťovacieho úkonu a jeho uznesením ČVS: ORP-341/SK-SK-2010 z 22. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 doručená sťažnosť A. Ž., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v   čl.   17   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   zaručeného   v čl. 5   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Svidník   (ďalej   len   „OR   PZ“)   v súvislosti   s výkonom   zaisťovacieho úkonu a jeho uznesením ČVS: ORP-341/SK-SK-2010 z 22. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením povereného príslušníka OR PZ (ďalej len „policajt“) ČVS: ORP-341/SK-SK-2010 z 22. augusta 2010 podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Proti   tomuto   rozhodnutiu   policajta   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   Okresná prokuratúra   Svidník   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   uznesením   č.   k.   Pv   358/10-7 z 23. augusta 2010 rozhodla tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla.

Týmto   rozhodnutiam   orgánov   činných   v trestnom   konaní   predchádzal   výsluch sťažovateľa (21. augusta 2010) a následne jeho zadržanie, v súvislosti s ktorým namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, čo odôvodnil takto:

„Pri   mojom   výsluchu   dňa   21. 08. 2010   som   uviedol   skutočnosti,   ktoré   jasne preukazovali,   že   poškodená...   mala   úmysel   spoločne   so   svedkyňou...   uviesť   nepravdivé skutočnosti a krivo ma obviniť...

Poškodená   aj   na   podnet   svojej   mamy...   mala   jasný   zámer   ma   z nehnuteľnosti... vyhodiť a zabezpečiť úmyselným spôsobom moje neoprávnené zadržanie po dobu 48 hodín v cele PZ prostredníctvom orgánov PZ a prokuratúry...

... poškodená vopred mala dohodnutý postup voči mne s orgánmi činnými v trestnom konaní...

Som   presvedčený,   že...   úmyselne   a nepravdivo   uviedla   skutočnosti   uvedené v trestnom oznámení zo dňa 21. 8. 2010 aj po dohode s povereným prísl. PZ vo Svidníku, ktorý   začal   trestné   stíhanie   a ktorý   sa   týmto   spôsobom   stal   aj   spolupáchateľom   môjho neoprávneného zadržania na 48 hodín.

Moje   tvrdenia   potvrdzujú   aj   tie   skutočnosti,   že   počas   predbežného   vyšetrovania neboli   vypočutí   žiadni   mnou   navrhnutí   svedkovia...   Nebolo   mi   vôbec   umožnené skontaktovať sa s právnikom alebo inou osobou a tým mi bolo odopreté právo na právnu pomoc...

... nebol dôvod a ani nebolo dostatok dôkazov na to, aby ma orgány činné v trestnom konaní bezdôvodne zadržali...

... policajti ma okamžite deportovali večer dňa 21. 8. 2010... na oddelenie PZ, tam mi nasadili putá ako zločincovi, umiestnili ma do akejsi klietky o rozmeroch asi 1,5 x 1,5m, kde ma držali asi hodinu a pol...

Po výsluchu dom bol okamžite prevezený za asistencie ozbrojencov a s brokovnicou mierenou na môj chrbát do S., kde ma umiestnili v cele PZ...

Po 44 hodinách bezdôvodného zadržania som bol opäť podrobený výsluchu, moja okamžitá   sťažnosť   voči   uzneseniu   o začatí   trestného   stíhania   bola   samozrejme zamietnutá.... orgán činný v trestnom konaní vzniesol obvinenie voči mne okamžite počas môjho pobytu v cele PZ dňa 22. 8. 2010 a vôbec neskúmal aj moje tvrdenia, návrhy výsluch svedkov, aké vykonal vlastne šetrenia na mieste?...

Moje   podozrenie   v skutočnosti   aj   nechtiac   potvrdil   už   zrejme   nestranný a nezainteresovaný prokurátor...,   ktorý v uznesení č.   Pv 358/10-11 zo dňa 2. 11. 2010... o postúpení veci OÚ v odôvodnení uviedol, že aj samotná... poškodená prispela k vyvolaniu môjho rozčúlenia.

Prokurátor skonštatoval aj na základe výpovedí poškodenej, že v podstate išlo len o nadávky z mojej strany, čo som ani... nepopieral, ale tieto nemohli vzbudiť dôvodnú obavu ohrozenia života...

Ako je možné, že napriek tomu, som bol v cely PZ prepustený až dňa 23. 8. 2010 a prečo bola vôbec obmedzená moja osobná sloboda ponižujúcim spôsobom na dobu 44 hodín?

V skutočnosti   až   nestranný   prokurátor   potvrdil,   že   boli   porušené   ustanovenia Trestného poriadku o postupe policajta, ale aj prokurátora pri mojom zadržaní a tým boli porušené aj moje základné práva a slobody ustanovené Ústavou SR v čl. 17...

Je podstatnou skutočnosťou aj to, že celý tento môj skutok bol ešte raz prešetrený aj na OÚ vo Svidníku a rozhodnutím č. 7/2011/00884-14/6-Pr. zo dňa 29. 4. 2011 som bol uznaný vinným z narušenia občianskeho spolunažívania...

Toto rozhodnutie... len potvrdzuje, že celá výpoveď... bola len skreslená a úmyselne lživo   dňa   21. 8. 2010   podaná   orgánom   činným   v trestnom   konaní   tak,   aby   bolo   bez meškania a ďalšieho šetrenia dňa 22. 8. 2010 vznesené obvinenie za prečin nebezpečného vyhrážania s tým, aby som do 23. 8. 2010 bol zadržaný v cele PZ...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ústavný   súd   SR   vyslovuje,   že   OR   PZ   Svidník   postupom   a uznesením,   ktorým rozhodol   o začatí   trestného   stíhania   bez   toho,   aby   dôkladne   preskúmal   všetky   zákonné predpoklady   na   obmedzenie   osobnej   slobody   porušil   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 Ústavy SR.

OR PZ Svidník je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Zároveň Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške   3.000,-   €   z dôvodu   morálnej   a finančnej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   postupom orgánov štátnej moci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami (postup OR PZ a jeho uznesenie z 22. augusta 2010), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo   postupmi   (postupy   a   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry),   ktoré   sťažovateľ   uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Z tohto pohľadu predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom OR   PZ   v súvislosti   so   zadržaním   sťažovateľa   21.   augusta   2010   a uznesením   OR   PZ vydaným 22. augusta 2010 pod ČVS: ORP-341/SK-SK-2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   zaručené   v   čl.   17   ústavy   a jeho   právo   na   slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie je jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, zásah do osobnej slobody sťažovateľa bol vykonaný 21. augusta 2010 a k jeho prepusteniu zo zadržania došlo 23. augusta 2010. Uznesenie o začatí   trestného   stíhania   sťažovateľa   (vznesenie   obvinenia)   bolo   policajtom   OR   PZ vydané 22. augusta 2010 a sťažovateľ si ho prevzal v ten istý deň (pozri uznesenie okresnej prokuratúry z 23. augusta 2010, pozn.). Sťažnosť proti rozhodnutiu OR PZ bola okresnou prokuratúrou ako nedôvodná zamietnutá 23. augusta 2010 a v ten istý deň toto rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   (sťažnosť   proti   nemu   nebola   prípustná).   Vzhľadom   na   tieto skutočnosti ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že zákonom určená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi uplynula dávno pred jej podaním.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prejednaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011