znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 449/08-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   novembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava III pod sp. zn. 10 C 138/01 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 491/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2008 doručená sťažnosť M. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov a základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   48   ods.   2   a   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   10   C   138/01 a Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   8   Co   491/2005. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. novembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 28. septembra 2001 doručila okresnému súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhala   zvýšenia   náhrady   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského uplatnenia v sume 5 664 000 Sk z titulu poškodenia zdravia pri dopravnej nehode. Prvé pojednávanie vo veci sa konalo až v októbri 2003 a ďalšie vo februári 2004, resp. v apríli 2005. Rozsudok bol vynesený 17. mája 2005. Sťažovateľke sa priznala suma 630 000 Sk a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Napriek jej urgenciám rozsudok bol doručený až po šiestich mesiacoch v novembri 2005. Sťažovateľka podala proti zamietajúcej časti rozsudku č. k. 10 C 138/01-119 zo 17. mája 2005 odvolanie. Znamenalo to, že rozsudok okresného súdu   vo vyhovujúcej   časti   nadobudol   právoplatnosť,   keďže   žalovaná   strana   odvolanie nepodala.   Právoplatne   priznaná   suma   bola   sťažovateľke   uhradená,   a to   plnením vedľajšieho účastníka zo zákonného poistenia. Sťažovateľka viackrát urgovala nariadenie termínu odvolacieho pojednávania. Krajský súd napokon rozhodol 21. februára 2008, teda takmer dvadsaťsedem mesiacov po podaní odvolania. Podľa jeho rozsudku bol rozsudok okresného súdu zmenený a žalovaná strana bola zaviazaná zaplatiť sťažovateľke 637 200 Sk. Hoci spis bol vrátený okresnému súdu 10. marca 2008, rozsudok krajského súdu bol doručený až 10. septembra 2008, teda takmer pol roka od jeho vynesenia a päť mesiacov potom,   ako   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu.   Dňa   6.   júna   2008   právna   zástupkyňa sťažovateľky žiadala na okresnom súde o vyznačenie právoplatnosti rozsudku okresného súdu,   pričom   zároveň   zistila,   že   rozsudok   krajského   súdu   ešte   nebol   účastníkom doručovaný.   Doložku   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu   jej   odmietli   vyznačiť. Vzhľadom na to, že žalovaná strana proti výroku o povinnosti zaplatiť sťažovateľke 630 000 Sk   odvolanie   nepodala,   krajský   súd   bol   oprávnený   na   základe   odvolania   sťažovateľky skúmať iba zamietajúcu časť rozsudku okresného súdu. Krajský súd však napriek tomu rozhodol   tak,   že   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   a zaviazal   žalovanú   stranu   zaplatiť sťažovateľke 637 200 Sk. Krajský súd tým konal nad rámec svojej právomoci. Preskúmal totiž aj tú časť rozsudku okresného súdu, proti ktorej nikto odvolanie nepodal. Popri tom, že na okresnom súde 6. júna 2008 odmietli vyznačiť doložku právoplatnosti tej časti rozsudku okresného   súdu,   proti   ktorej   sa   nikto   neodvolal,   dosiaľ   nebola   vyznačená   ani   doložka právoplatnosti týkajúca sa tej časti rozsudku okresného súdu, ktorá bola preskúmavaná v odvolacom   konaní.   Postupom   všeobecných   súdov   dochádza   k oddiaľovaniu   uplatnenia nárokov   sťažovateľky   u žalovanej   strany,   resp.   vedľajšieho   účastníka   a k úmyselnému predlžovaniu konania. Krajský súd nedoručením rozsudku a odmietnutím jeho doručenia, ako aj odmietnutím vyznačenia doložky právoplatnosti porušil práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru. Konaním okresného súdu došlo k porušeniu práva na súdnu   ochranu,   lebo   ani   po   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľka nemôže domáhať splnenia   uloženej povinnosti od žalovanej strany, lebo okresný súd jej odmietol riadne vyznačiť právoplatnosť. Rovnako boli sťažovateľke upierané jej základné práva zdĺhavým doručovaním rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 138/01 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 491/2005 s tým, že okresný súd je povinný vyznačiť doložku právoplatnosti a vykonateľnosti tak na rozsudku okresného súdu, ako aj na rozsudku krajského súdu. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   400   000   Sk   spoločne   a nerozdielne   od   okresného   súdu   a krajského   súdu   a za rovnakých podmienok aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 49 958,50 Sk.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 491/2005-149 z 21. februára 2008 vyplýva, že na   základe   odvolania   sťažovateľky   bol   ním   zmenený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 10 C 138/01-119   zo   17.   mája   2005   tak,   že   žalovaná   strana   bola   zaviazaná   zaplatiť sťažovateľke celkom sumu 637 200 Sk, keď podľa rozsudku okresného súdu mala zaplatiť len 630 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy   v konaní   vedenom   okresným   súdom a krajským súdom, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k namietanému porušeniu   označených   práv   zo   strany   okresného   súdu treba   uviesť,   že   rozsudok   okresného   súdu   bol   vynesený   17.   mája   2005,   bol   doručený v novembri 2005 a následne bol spis predložený krajskému súdu.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Vzhľadom na uvedené úvahy je táto časť sťažnosti oneskorene podaná.

Pokiaľ ide o namietané zbytočné prieťahy v konaní vedenom krajským súdom, tieto sú zjavne neopodstatnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo   (napr.   I. ÚS 22/01,   I.   ÚS   77/02,   I. ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Namietané   zbytočné   prieťahy   v konaní   vedenom   krajským   súdom   sa   už   skončili, keďže krajský súd už vo veci rozhodol a jeho rozsudok už bol účastníkom doručený. Preto treba túto časť sťažnosti považovať za zjavne neopodstatnenú. To isté sa vzťahuje aj na namietané prieťahy, ku ktorým malo dôjsť po vynesení rozsudku krajského súdu v súvislosti s doručením rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru jednak tým, že krajský súd prekročil svoju právomoc a preskúmal rozsudok okresného súdu aj   v časti,   v ktorej   nebol   žiadnym   z účastníkov   odvolaním   napadnutý,   ale   tiež   tým,   že okresný   súd   a krajský   súd   nevyznačili   na   požiadanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky právoplatnosť svojich rozsudkov.

Vo vzťahu k namietanému prekročeniu prieskumnej právomoci krajského súdu nie je daná právomoc ústavného súdu.

V zmysle § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo. Pokiaľ   preto   bola   sťažovateľka   toho   názoru,   že   krajský   súd   preskúmal   aj   právoplatnú (odvolaním   nenapadnutú)   časť   rozsudku   okresného   súdu,   mohla   podať   proti   rozsudku krajského súdu z tohto dôvodu dovolanie. Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   (ako   to   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy)   iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie, právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   mal   najvyšší   súd,   čím   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

V súvislosti   s nevyznačením   doložky   právoplatnosti   tej   časti   rozsudku   okresného súdu,   ktorá   nebola   odvolaním   napadnutá,   je   sťažnosť   oneskorene   podaná.   Ako   totiž sťažovateľka   sama   uvádza,   o vyznačenie   doložky   právoplatnosti   požiadala   jej   právna zástupkyňa 6. júna 2008, keď došlo aj k odmietnutiu vyhovieť jej. Preto sťažnosť v tejto časti nebola podaná v zákonnej lehote.

Odlišná   je   situácia   pokiaľ   ide   o   nevyznačenie   doložky   právoplatnosti   tej   časti rozsudku okresného súdu, ktorú preskúmal krajský súd v odvolacom konaní. V tejto časti treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu nie je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo na vyznačenie doložky právoplatnosti rozsudku. Ide iba o administratívny úkon,   nie   teda   o meritórne   konanie   a rozhodovanie   o uplatnených   právach   účastníka konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008