znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 448/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Kasenčákom,Juraja   Fándlyho   7,   Žilina,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 38 CbZm 4/2015 (predtým sp. zn. 19 Zm 55/2013), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Kasenčákom,   Juraja   Fándlyho   7,Žilina,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalejlen „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.38 CbZm 4/2015 (predtým pod sp. zn. 19 Zm 55/2013) (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľke   bol   dňa   03.   12.   2014   doručený   Zmenkový   platobný   rozkaz sp. zn. 19Zm 55/2013-19, IČS: 5113235820 zo dňa 31. 12. 2013 Okresného súdu Žilina, ktorým   súd   uložil   odporcom v 1. až   4.   rade,   aby do   3 dní   od doručenia zmenkového platobného rozkazu navrhovateľovi spoločne a nerozdielne zaplatili:

- zmenkovú sumu vo výške 9.984,83 €;

- 11,912 % úrok ročne zo sumy 9.984,83 € od 17. 02. 2011 do zaplatenia;

- 6 % ročný úrok zo sumy 9.984,83 € od 28. 02. 2011 až do zaplatenia;

- odmenu vo výške 33,28 €;

- súdny poplatok vo výške 601 €; alebo aby v tej istej lehote podali na tomto súde proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   námietky,   v   ktorých   uvedú   všetko,   čo   proti zmenkovému platobnému rozkazu namietajú.

Konanie sa vedie na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 19Zm/55/2013 a sťažovateľka je odporkyňou v 3. rade.

Sťažovateľka   podala   proti   vyššie   uvedenému   zmenkovému   platobnému   rozkazu zo dňa 31. 12. 2013 námietky.

Sťažovateľka   v   predmetnej   veci   podala   zároveň   sťažnosť   na   prieťahy   zo   dňa 08. 12. 2014 predsedovi Okresného sudu Žilina.

Dňa 11. 02. 2015 bola sťažovateľke doručená odpoveď predsedu okresného súdu na sťažnosť zo dňa 08. 12. 2014, ktorú predseda okresného súdu hodnotil ako čiastočne dôvodnú.

Ako už bolo uvedené, doposiaľ toto konanie nie je právoplatne skončené.“Podľa názoru sťažovateľky „... doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba viac ako 1 roka a 5 mesiacov, je neprimerane dlhá a v podstatnej miere ju spôsobil okresný súd svojím konaním.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19Zm/55/2013, ako aj na stav právnej neistoty, keďže v predmetnom konaní súdu za dobu od podania návrhu len doručil sťažovateľke zmenkový platobný rozkaz spolu s návrhom, sťažovateľka považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 eur.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súdpo prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,5 a 8, bolo postupom Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn. 19Zm/55/2013 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Žilina konal vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 19Zm/55/2013 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Žilina   pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke - finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 eur, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný uhradiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 eur do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnejnormy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľaodseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodnýchosobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát vyslovil (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní je poskytnutie príležitosti vo veci konajúcemu súdu, aby sám odstránil protiprávnystav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu,ak sťažovateľ preukáže,   že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl.zákona   o   súdoch   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisiaso základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na   konaniebez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právnehoprostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj zneniezákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonovv   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerýchustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovujeza také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1ustanovuje,   že „Účelom vybavovania sťažnosti   je zistiť, či v danej veci boli spôsobenéprieťahy   v   konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonnéhoustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriťvšetky skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravnýchprostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jehozákladných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a na ktorých   použitie   je oprávnený   podľaosobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôdpred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predseda okresného súdu v liste sp. zn. 1 SprS 506/2014 z 2. februára 2015, ktorý boldoručený sťažovateľke 11. februára 2015, uznal, že sťažnosť „je čiastočne dôvodná, nakoľko nie   vždy   sa   konalo   v zmysle   §   6   O.   s.   p.,   avšak   z dôvodov   pracovnej   vyťaženosti neprimeranej zaťaženosti nielen poverených pracovníkov, ale aj celého súdu“.

Vzhľadom   na   to,   že   od   podania   sťažnosti   na   prieťahy   v   súdnom   konaníz 8. decembra 2014   a   od   vybavenia   tejto   sťažnosti   listom   predsedu   okresného   súduz 2. februára 2015 do doručenia sťažnosti   ústavnému súdu 25. marca 2015 uplynul lenkrátky čas na zjednanie nápravy, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľazákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísaťúčinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostalprimeranú (rozumnú) lehotu na uskutočnenie opatrení proti zbytočným prieťahom vo vecisamej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

Postup   sťažovateľky   v   okolnostiach   daného   prípadu   preto   podľa   ústavného   súdunemožno považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánomštátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpaniadostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorýchsťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlades pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobomalebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnostivyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,že v prípade, ak bude okresný súd v ďalšom období v namietanom konaní bez relevantnéhodôvodu nečinný, resp. v ňom bude postupovať neefektívne, nič nebráni sťažovateľke, abyopätovne podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa bude domáhať ochranysvojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015