znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 448/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť maloletej J. H. a V. H. vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 173/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej J. H. a V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014 doručená sťažnosť maloletej J. H. (ďalej len „maloletá sťažovateľka“, v citáciách aj „dieťa“) a V. H. (ďalej len „sťažovateľ“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 173/2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   P   173/2011   (ďalej   aj   „namietané konanie“)   o   úpravu   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   k maloletej   sťažovateľke. Okresný súd uznesením č. k. 17 P 99/2012-9 z 26. marca 2012 nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne umiestnil maloletú sťažovateľku do starostlivosti Detského domova...

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   17   P   99/2012-9   z   26.   marca   2012   podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil s poukazom na § 237 písm. d), f) a g) Občianskeho súdneho poriadku, pričom   vyjadril   pochybnosti o zákonnom postupe niektorých sudcov okresného súdu a tiež namietal, že na strane vec prerokúvajúcej sudkyne okresného súdu (JUDr. Magdy   Chudovej)   sú   dané   dôvody   odôvodňujúce   jej   vylúčenie   z   prerokúvania a rozhodovania veci pre jej zaujatosť. Sťažovateľ v dovolaní navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil ako nezákonné.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   17   P   99/2012-9   z   26.   marca   2012   podal sťažovateľ aj odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   uznesením   sp. zn. 8 CoP   193/2012   zo   16.   mája   2012,   ktorým   potvrdil   uznesenie okresného súdu č. k. 17 P 99/2012-9 z 26. marca 2012.

Proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote dovolanie, ktoré odôvodnil s poukazom na § 237 písm. d), f) a g) Občianskeho súdneho poriadku, pričom vyjadril pochybnosti o zákonnom postupe sudcov okresného súdu a tiež namietal   aj   okolnosti   odôvodňujúce   vylúčenie   sudkyne   okresného   súdu   JUDr.   Magdy Chudovej z prerokúvania a rozhodovania veci.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 Cdo   224/2013   z   20.   januára   2014   rozhodol   o   dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 17 P 99/2012-9 z 26. marca 2012 v poradí prvým výrokom označeného uznesenia tak, že konanie o dovolaní proti tomuto rozhodnutiu   okresného súdu   zastavil s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 243c Občianskeho súdneho poriadku.

O dovolaní   sťažovateľa   podanom   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoP 193/2012   zo 16. mája 2012   rozhodol   najvyšší   súd   v   poradí   druhým   výrokom označeného uznesenia tak, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 CoP 193/2012 zo 16. mája 2012 a uznesenie okresného súdu č. k. 17 P 99/2012-9 z 26. marca 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s poukazom na § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, keď dospel k záveru, že vzťah sudkyne okresného súdu JUDr. Magdy Chudovej k sťažovateľovi dosiahol taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti konať nezaujato boli objektívne odôvodnené pochybnosti o jej nezaujatosti.

Následne   sťažovatelia   podali   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným   porušením   označených   práv   odôvodňujú   takto: «Otec   dieťaťa   v   období od 22. 03.   2012   do   04.   02.   2014   vyčerpal   som   dostupné   opravné   prostriedky   k   tomu, aby som svoju dcéru vrátil k rodine, kde od narodenia patrí...

Bolo   mi   v   tom   bránené   úradom   práce   a   súdmi.   Súdy   neodstránili   stav   právnej neistoty konaním ani rozhodovaním... opakovane som sa na postup súdov písomne sťažoval. Obdržal   som   odpovede...   Okr.   súdu   Michalovce   z   03.   07.   2012...   a   zo   04.   06.   2013... Z Krajského súdu Košice oznamujú, že odvolaciu vec ukončia v marci 2013 kvôli dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu...

Nedostal som odpoveď konajúceho súdu prečo obštrukčne zo spisovej veci „vylúčil“ 2 otcove dovolania adresované Najvyššiemu súdu SR... súdu a sudkyni M. Chudovej [som] signalizoval skutočnosť, že som uplatnil dovolania – prvé dňa 24. 04. 2012 a druhé dňa 30. 05. 2012...

Ani   napriek   tomu   sudkyňa   tieto   dovolania   neodstúpila   Najvyššiemu   súdu   SR, ale až po takmer jednom roku od ich uplatnenia. Stále sme čakali na konanie odvolacieho súdu Košice kvôli práceneschopnosti konajúcej sudkyne. Dieťa bolo po celý čas izolované od svojej biologickej rodiny, v detskom domove. Ak by sudkyňa dbala na záujem dieťaťa, ktorý bol údajne prvoradý, potom Najvyšší súd mohol vec dieťaťa posúdiť práve do jedného roku, od mája 2013...

Až po rozhodnutí Ústavným súdom SR, po opakovaných urgenciách otcom dieťaťa, došlo zo strany ÚP k šetreniu v rodinách rodičov dieťaťa o prevzatí dieťaťa z detského domova, po 06. 06. 2013 na základe zápisničného šetrenia... Šetrenie bolo vykonané iba u príbuzných otca. Nekonalo sa nijaké šetrenie u príbuzných matky dieťaťa. Aj u príbuzných otca dieťaťa sa vytvoril negatívny vzťah k sudcom a ku konkrétnym úradníkom a neochota čosi riešiť po značnej dobe, a osobné problémy. O dvoch dovolaniach otca dieťaťa rozhodol Najvyšší   súd   SR   rozhodnutím   sp.   zn.   5   Cdo   224/2013...   uzavrel,   že   konajúca   sudkyňa skutočne bola a je zaujatá od začiatku vo veci maloletej J...

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Cdo   224/2013   bolo   Okr.   súdu v Michalovciach doručené dňa 27. 01. 2014, ale tento súd ostal vo veci nečinný a ponechal maloletú dcéru J. naďalej v detskom domove. Ja jej otec som musel telefonicky urgovať konanie   aj   písomne   urgovať   úrady   a   detský   domov,   aby   dieťa   bolo   vrátené   k   rodine, domov...

Dieťa bolo vrátené do domáceho prostredia až dňa 04. 02. 2012... Aj v tomto konaní súdu   a   úradu   vidím   obštrukčné   spôsoby,   ktoré   vykazujú   prvky   osobného   charakteru a považujem ich za porušovanie práv dieťaťa a rodičov. Konanie súdov a ÚP boli úmyselne prieťahové, vyvolané osobnými vzťahmi z minulosti k otcovi dieťaťa.»

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol   o   porušení   nimi   označených   práv   v   období od 22. marca   2012   do   4.   februára   2014   a tiež,   aby   im   priznal   finančné   zadosťučinenie každému vo výške 16 597 €.

Sťažovatelia sa v sťažnosti domáhajú aj ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pričom túto žiadosť odôvodňujú s poukazom na osobné a majetkové pomery.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ide   v   prípade,   ak   namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní   a v   príčinnej   súvislosti   s   porušením   týchto   práv   aj   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom konaní

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Z   tohto   vyplýva,   že   právne východiská,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.

Pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza zo svojej   ustálenej   rozhodovacej   činnosti,   podľa   ktorej   účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd už opakovane judikoval (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012), že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m. m.   IV.   ÚS   104/03,   IV.   ÚS   215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie   je   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   (m. m. I. ÚS   6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný   aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Okresný súd prípisom č. 1 SprV 296/2014 z 29. mája 2014 ústavnému súdu oznámil, že súdny spis sp. zn. 17 P 173/2011, ktorého súčasťou je aj trvalo pripojený spis sp. zn. 17 P 99/2012, sa od 7. mája 2014 nachádza na Okresnom súde Rožňava z dôvodu vylúčenia všetkých   sudcov   okresného   súdu.   Konanie   je   Okresným   súdom   Rožňava   vedené pod sp. zn. 5 P 43/2014.

Ústavný   súd   z   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   vedeného Okresným súdom   Rožňava   pod   sp.   zn.   5   P   43/2014   zistil,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 17 P 99/2012-42 zo 14. júna 2012 okrem iného rozhodol o spojení konania vedeného pod sp. zn. 17 P 99/2012 s konaním vedeným pod sp. zn. 17 P 173/2011 na spoločné konanie pod sp. zn. 17 P 173/2012.

V čase rozhodovania ústavného súdu sa vec nachádza na Okresnom súde Rožňava, kde bola odstúpená 9. mája 2014 na základe uznesenia krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru v namietanom konaní

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ako   aj   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48   ods. 1   ústavy   a   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života podľa čl.   8   dohovoru,   sťažovatelia   ich   porušenie   vnímajú   ako   sekundárny   dôsledok porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušení označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru neuviedli žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia týchto práv.

Vzhľadom na to ako sťažovatelia podanú sťažnosť v tejto časti odôvodnili, ústavný súd   s   poukazom   na   svoje   predchádzajúce   závery   o   sťažovateľmi   namietanom   porušení označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť porušenia základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, ako aj základného   práva   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1 ústavy   a práva   na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8 dohovoru, a preto nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľmi označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné   aj v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci predložili ústavnému súdu novú sťažnosť, ale len za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania bol Okresný súd Rožňava nečinný alebo by postupoval neefektívne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014