znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 448/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   S. M.,   K., veci   namietaného porušenia základných   práv zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Nc 403/92, sp. zn. P 170/93 a sp. zn. 5 P 88/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2011 doručená   sťažnosť   S.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Nc 403/92, sp. zn. P 170/93 a sp. zn. 5 P 88/03.

A. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Nc 403/92 konal okresný súd o návrhu sťažovateľa „... vo veci úpravy styku alebo zverenia do výchovy mal. syna D...“. Sťažovateľ tento návrh podal z dôvodu svojho záujmu osobne zabezpečovať, resp.   sa   aspoň   podieľať   na   výchove   svojho   maloletého   syna   D.   (ďalej   aj   „maloletý“) pochádzajúceho z jeho rozvedeného manželstva, a to z dôvodu, že vykonávanie tohto práva rodiča   (stretávať   sa   s   maloletým   a   podieľať   sa   na   jeho   výchove)   mu   malo   byť znemožňované matkou jeho bývalej manželky, t. j. starou matkou maloletého, a pod jej vplyvom aj samotnou matkou maloletého. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu z 11. novembra 1992 bol uvedený návrh zamietnutý s odôvodnením, „... že dieťa je malé a v tomto veku ešte nepotrebuje otca!“.

V   súvislosti   s   uvedeným   konaním   sťažovateľ   predovšetkým   vyjadruje   svoju nespokojnosť so závermi, resp. s rozhodnutím okresného súdu vo veci uvedeného návrhu a tiež poukazuje na skutočnosť, že vo veci pojednávala a rozsudok vyhlásila nie zákonná sudkyňa okresného súdu, ktorej bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, ale v jej mene justičná čakateľka okresného súdu.

B. V ďalšom namietanom konaní vedenom pod sp. zn. P 170/93 okresný súd konal o opätovnom návrhu sťažovateľa na úpravu jeho styku s maloletým, pričom o tomto návrhu okresný   súd   prvýkrát   rozhodol   31.   mája   1995,   a   to   tak,   že   upravil   styk   sťažovateľa s maloletým v dome starej matky maloletého, ktorá však toto znemožňovala. Z uvedeného dôvodu, t. j. z dôvodu, že rozhodnutie „... zo dňa 31. 5. 1995 bolo nevykonateľné a bolo len za účelom odsúvania času, aby sa úprava styku otca a mal. syna nemohla uskutočňovať...“, mal podľa sťažovateľa v tejto veci rozhodnúť okresný súd opätovne, a to rozhodnutím z 8. augusta 1996, pričom tentokrát mal okresný súd pripustiť realizáciu styku sťažovateľa s maloletým v priestoroch „cukrárne“. Až na základe odvolania sťažovateľa mal v tejto veci rozhodnúť odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý zrušil rozhodnutie okresného súdu a sám svojím rozhodnutím z 31. októbra 1996 upravil podmienky styku sťažovateľa s jeho maloletým synom.

V súvislosti s týmto napádaným konaním sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť jednak s pomalým postupom okresného súdu v tejto veci (čl. 48 ods. 2 ústavy), ako aj s tým, že okresný súd ho mal podľa jeho názoru diskriminovať tým, že v prípade jeho osoby nariadil opakované znalecké vyšetrenie (6 x) jeho duševného a psychického stavu, zatiaľ čo u   starej   matky   maloletého,   ktorá   zabezpečovala   o   neho   starostlivosť,   nebolo   na   návrh sťažovateľa vykonané ani jedno znalecké dokazovanie. Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti namieta, že aj napriek vykonanému opakovanému znaleckému dokazovaniu sa napokon okresný   súd   nepridržiaval,   resp.   sa   neriadil   jeho   závermi,   keďže   súdni   znalci   mali opakovane   konštatovať,   že   pre   zdravý   vývoj   maloletého   je   potrebné   zabezpečiť   styk maloletého   so   sťažovateľom,   no   okresný   súd   aj   napriek   týmto   skutočnostiam   návrhy sťažovateľa zamietal.

Napokon, sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. P 170/93 namieta aj to, že aj keď v tejto veci krajský súd napokon upravil otázku styku maloletého so sťažovateľom, toto rozhodnutie pre negatívny postoj starej matky maloletého nebolo možné realizovať a okresný súd aj tak v tejto veci podľa sťažovateľa   nič   neurobil,   resp.   neprijal   žiadne   opatrenie,   aby   toto   rozhodnutie   bolo   aj vykonateľné. V   tejto súvislosti   sťažovateľ   v sťažnosti   tiež uviedol: „Okrem   senátu   KS v Banskej Bystrici zo dňa 31.10.1996, ktorý ako jediný právoplatne upravil stretávanie sa mňa   otca   s   mojim   synom   D.!!   Vykonanie   rozhodnutia   nám   bolo   však   natrvalo znemožňované odporkyňou! A konajúci súd sa tým ani nezaťažoval.

Do tohto času sa so synom D. nestretávame, nie sme od jeho narodenia spolu, stratil som akékoľvek práva rodiča...

A to zásluhou nie len v prvom rade M. J. a jej príbuznými, ale rovnako zásluhou oblastných súdov ako výkonného orgánu štátu!!...

... od času podania prvého návrhu otca S. M. na OS v Čadci... po celú dobu až do obdobia   dospelosti uvedeného   dieťaťa   za dobu   takmer celých   18 rokov   nevydal žiadne právoplatné nariadenie o postihu, že odporkyňa neumožňovala styk rodiča - otca s mal. synom   D.,   ani   žiadne   zmenené   rozhodnutie,   na   podklade   tvrdení   i   súdnych   znalcov   i svedectvá obsahu takmer 1 000 stránkového spisu -12 P 170/93...“

C. Sťažovateľom namietaným konaním je aj konanie vedené pod sp. zn. 5 P 88/03, v ktorom   okresný   súd   pojednával   o jeho   návrhu   zo   16.   decembra   2003   na   zverenie maloletého do výchovy sťažovateľa po smrti jeho matky.

V   súvislosti   s   týmto   konaním   sťažovateľ   namieta   najmä   prieťahy   v   postupe okresného   súdu,   ktorý   napriek   skutočnosti,   že   išlo   o   vec   starostlivosti   o   maloletého, od podania   návrhu   prvýkrát   v   tejto   veci   pojednával   až   20.   augusta   2008,   a   to   navyše v neprítomnosti   sťažovateľa aj napriek tomu, že ten   sa   riadne zo zdravotných dôvodov ospravedlnil, pričom okresný súd na tomto pojednávaní návrh sťažovateľa zamietol. Podľa sťažovateľa nedostatok v procesnom postupe okresného súdu, ktorý bezdôvodne pojednával v jeho neprítomnosti, nebol odstránený ani krajským súdom, ktorý rovnako v neprítomnosti sťažovateľa   pojednával   v   tejto   veci   30.   júna   2009   a   na   tomto   pojednávaní   aj   vyhlásil rozhodnutie,   ktorým   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil.   V   súvislosti   s   uvedeným sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol: „Tu podotýkam, že sa cely čas päť rokov (16. 12. 2003 - 20. 08. 2008) od mnou podaného návrhu nepojednávalo a rozhodlo sa až (v krátkom čase), kedy môj syn D. mal dovŕšiť už vek dospelosti dňa 05. 05. 2010!“

D. Okrem uvedeného sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukazuje (bez uvedenia konkrétnej spisovej značky) aj na konanie o jeho návrhu zo 7. marca 2003 na úpravu   styku   sťažovateľa   s   jeho   maloletým   synom   podanom   z   dôvodu   úmrtia   matky maloletého, ktorý bol rozhodnutím Okresného úradu, odboru sociálnych vecí v Čadci (ďalej len   „okresný   úrad“)   sp.   zn.   OM   915/92   z   30.   septembra   1999   zverený   do   pestúnskej starostlivosti jeho starej matky.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu tiež namieta, že pred rozhodnutím o dočasnom   zverení   maloletého   do   pestúnskej   starostlivosti   ho   okresný   úrad   ako   otca maloletého neoslovil ani túto vec s ním nijako neprerokúval.

V súvislosti s konaním okresného súdu o uvedenom návrhu sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že o tomto návrhu bolo „... právoplatné rozhodnutie až dňa 20. 08. 2009...“. Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti   nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   označených   konaniach porušil ním označené základné práva, a aby mu priznal „odškodné“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 12 Nc 403/92, sp. zn. P 170/93 a sp. zn. 5 P 88/03 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

A. Ku konaniu vedenému pod sp. zn. 12 Nc 403/92

Ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   jednou   zo   základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

V súvislosti so sťažovateľom namietaným konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 12 Nc 403/92 ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že pod uvedenou spisovou značkou konal okresný súd o dvoch návrhoch spojených na spoločné konanie. A to o návrhu matky maloletého z 1. októbra 1992, ktorým sa domáhala zverenia maloletého do svojej výchovy a určenia výživného (tento návrh okresný súd zaevidoval pod sp. zn. 12 Nc 403/92), ako aj o návrhu sťažovateľa zo 14. októbra 1992, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletým (tento návrh okresný súd zaevidoval pod sp. zn. 12 Nc 652/92). Okresný súd   obidva   uvedené   návrhy   spojil   na   spoločné   konanie,   ktoré   bolo   vedené   pod   jednou sp. zn. 12 Nc 403/92,   pričom   rozsudkom   č.   k.   12 Nc 403/92-26   z 11. novembra 1992 okresný   súd   rozhodol   o   zverení   maloletého   do   výchovy   matky   a   sťažovateľa   zaviazal na platenie výživného na maloletého a súčasne okresný súd návrh sťažovateľa na úpravu styku s maloletým zamietol. Označený rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 5092/93-36 z 26. februára 1993 nadobudol právoplatnosť 4. mája 1993.

Z uvedených zistení vyplýva, že od 4. mája 1993, keď bolo konanie vedené pod sp. zn. 12 Nc 403/92 právoplatne skončené, do 30. marca 2011, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná   ústavnému   súdu   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   (ústavnému   súdu   bola doručená   1.   apríla   2011),   nepochybne uplynula dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B. Ku konaniu vedenému pod sp. zn. P 170/93

Pokiaľ ide o konanie vedené pod sp. zn. P 170/93, ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že pod uvedenou spisovou značkou okresný súd konal a rozhodoval o viacerých návrhoch týkajúcich sa výchovy a výživy maloletého, a to konkrétne:

- O návrhu sťažovateľa z 1. júna 1993, ktorým sa domáhal zrušenia výživného pre maloletého,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   určené   ešte   rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 12 Nc 403/92-26   z   11.   novembra   1992   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 11 Co 5092/93-36 z 26. februára 1993. Okresný súd rozsudkom č. k. P 170/93-92 z 2. marca 1994 uvedený návrh sťažovateľa zamietol, avšak na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 18 Co 5332/94-109 z 31. mája 1994 zmenil rozsudok okresného súdu a výživné   určené   sťažovateľovi   znížil.   Rozhodnutie   o   uvedenom   návrhu   nadobudlo právoplatnosť 26. júla 1994.

- O návrhu sťažovateľa zo 16. septembra 1994, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletým.   O tomto   návrhu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   P   170/93-189 z 31. mája   1995,   ktorý   však   bol   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   5501/95-213 z 22. augusta   1995   zrušený   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie. Okresný súd v danej veci rozhodol opätovne rozsudkom č. k. P 170/93-318 z 8. augusta 1996 tak, že styk sťažovateľa s maloletým upravil, pričom súčasne zamietol protinávrh matky na zakázanie styku sťažovateľa s maloletým z 2. augusta 1996. Predmetný rozsudok   okresného   súdu   bol   v   časti   výroku   o   úprave   styku   sťažovateľa   s   maloletým zmenený   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   7711/96-343   z   31.   októbra   1996. Rozhodnutie o uvedenom návrhu nadobudlo právoplatnosť 2. januára 1997.

- O návrhu sťažovateľa z 5. mája 1997, ktorým sa domáhal zverenia maloletého do svojej výchovy, pričom uvedeného nároku sa sťažovateľ domáhal aj návrhom na vydanie predbežného opatrenia z 21. mája 1997. Okresný súd uznesením č. k. P 170/93-365 z 3. júna 1997   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v   celom   rozsahu   zamietol,   pričom   toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. júla 1997. O samotnom návrhu z 5. mája 1997, ktorý bol   doplnený   alternatívnym   návrhom   sťažovateľa   z   3.   septembra   1997,   ktorým   sa sťažovateľ popri zverení maloletého do jeho výchovy alternatívne domáhal zmeny úpravy styku s maloletým, rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. P 170/93-390 z 18. septembra 1997   tak,   že   obidva   návrhy   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   zamietol.   Uvedený   rozsudok okresného súdu bol však uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 7317/97-418 z 24. februára 1998 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. P 170/93-482 z 19. marca 1999, ktorým upravil   iba   otázku   styku   sťažovateľa   s   maloletým,   pričom   toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 22. apríla 1999. Návrh z 5. mája 1997 zobral sťažovateľ späť, takže okresný súd uznesením č. k. P 170/93-722 z 5. marca 2003 konanie o tomto návrhu zastavil, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2003.

- O ex offo začatom konaní okresného súdu, ktoré začal uznesením č. k. P 170/93-485 zo 6. októbra 1999 z dôvodu, že matka maloletého 25. septembra 1999 zomrela a bolo potrebné vyriešiť otázku zverenie maloletého do výchovy, ako aj o návrhu sťažovateľa z 9. novembra 1999, ktorým sa domáhal zverenia maloletého do svojej výchovy po smrti jeho   matky.   V   právnej   veci   zverenia   maloletého   do   výchovy   rozhodol   okresný   súd rozsudkom č. k. P 170/93-723 z 5. marca 2003 tak, že maloletého zveril do pestúnskej starostlivosti   jeho   starej   mamy   (ďalej   len   „pestúnka“).   Rozhodnutie   v   uvedenej   veci nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2003.

- O návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia z 31. mája 2001, ktorým sa domáhal predbežnej zmeny úpravy svojho styku s maloletým, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. P 170/93-651 z 5. júna 2001 tak, že tento návrh v celom rozsahu zamietol. Uvedené uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 28/02 z 28. februára 2002 nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2002.

-   O   návrhu   pestúnky   zo   14.   apríla   2003,   ktorým   sa   domáhala, aby   okresný   súd zakázal styk sťažovateľa s maloletým (o návrhu pestúnky okresný súd konal najprv pod sp. zn. 5 P 26/03, avšak 24. septembra 2003 bol spojený na spoločné konanie s návrhom sťažovateľa pod spoločnú sp. zn. P 170/93). Okresný súd aj o uvedenom návrhu rozhodol rozsudkom č. k. 12 P 170/93-1031 z 20. augusta 2008, ktorým okrem iného návrh pestúnky na zákaz styku sťažovateľa s maloletým zamietol. Predmetný rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu pestúnky nadobudol právoplatnosť 9. februára 2009. V súvislosti s konaniami o uvedených návrhoch, o ktorých okresný súd konal pod sp. zn. P   170/93,   ústavný súd   konštatuje, že od   právoplatného skončenia   týchto   konaní (pozri už uvedené) do 30. marca 2011, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 1. apríla 2011), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem uvedeného ústavný súd podotýka, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.   P   170/93   konal,   resp.   prerokúval   aj   ďalšie   návrhy   týkajúce   sa   starostlivosti o maloletého,   konanie   o   ktorých   bolo   ešte   v   čase   podania   sťažnosti   sťažovateľom ústavnému súdu živé, resp. neukončené. Konkrétne, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. P 170/93 konal ešte o návrhu sťažovateľa z 12. marca   2003   na   úpravu   styku   s maloletým,   ako aj o   návrhu   okresného   úradu   ako kolízneho   opatrovníka   maloletého   z   3.   júla   2003   na   určenie   výživného   na   maloletého a napokon aj o návrhu sťažovateľa zo 16. decembra 2003 na zverenie maloletého do jeho výchovy. Vzhľadom na uvedené a z dôvodu   sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v tomto konaní ústavný súd tento postup okresného súdu v označenom konaní preskúmal, pričom zo súdneho spisu zistil tieto skutočnosti:

Návrhom doručeným okresnému súdu 12. marca 2003 sa sťažovateľ domáhal proti pestúnke úpravy styku s maloletým, následne bol okresnému súdu 3. júla 2003 doručený aj návrh okresného úradu na začatie konania o určenie výživného pre maloletého [konanie o tomto návrhu bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 10 P 37/03, avšak neskôr (bez uvedenia dátumu,   pozn.),   tak   ako   to   vyplýva   z č. l.   783   spisu,   bolo   konanie   aj   o   tomto   návrhu pripojené k sp. zn. P 170/93]. Následne uznesením z 18. augusta 2003 okresný súd ustanovil maloletému okresný úrad za kolízneho opatrovníka v konaní o obidvoch návrhoch, súčasne vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril   k   návrhu   okresného   úradu,   a   napokon   výzvami adresovanými Sociálnej poisťovni a Mestu Turzovka okresný súd zisťoval osobné, rodinné, zárobkové a majetkové pomery sťažovateľa. Na výzvu okresného súdu reagovalo Mesto Turzovka 2. septembra 2003, avšak správu od Sociálnej poisťovne okresný súd urgoval prípisom zo 6. októbra 2003, takže odpoveď mu bola doručená až 24. októbra 2003.

Dňa 16. decembra 2003 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na zverenie maloletého do jeho výchovy [konanie o tomto návrhu bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 5 P 88/03, avšak neskôr (bez uvedenia dátumu, pozn.) bolo konanie aj o tomto návrhu pripojené k sp. zn. P 170/93]. Dňa 20. februára 2004 sa v uvedených súvisiacich veciach uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po prerokovaní veci odročené na neurčito na účely zistenia,   či   na   základe   oznámenia   sťažovateľa   prebieha   trestné   stíhanie   zamestnancov okresného úradu, ako aj na účely rozhodnutia o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom proti zákonnému sudcovi. Okresný súd 13. apríla 2004 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, pričom krajský súd uznesením č. k. 5 NcC 31/2004-794 z 30. apríla 2004 rozhodol, že zákonný sudca okresného súdu nie je v danej veci vylúčený z prerokúvania a rozhodovania, spis bol vrátený okresnému súdu 1. júna 2004 a následne evidovaný už pod sp. zn. 12 P 170/93.

Dňa 27. júla 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „urgencia“,   ktorým   opäť   namietal   zaujatosť   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   takže v období   od   23.   augusta   2004   do   31.   augusta   2004 sa   všetci   sudcovia   okresného   súdu vyjadrili   k   sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   a   7.   septembra   2004   bol   spis   opätovne predložený   krajskému   súdu   na   jej   posúdenie.   Krajský   súd   však   z   dôvodu   predčasného predloženia veci (neúplnosť vznesenej námietky zaujatosti) 28. septembra 2004 vrátil spis späť   okresnému   súdu.   Následne   okresný   súd   6.   októbra   2004   vyzval   sťažovateľa   na odstránenie nedostatkov ním vznesenej námietky zaujatosti s poučením o následkoch ich neodstránenia.   Sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   14.   októbra   2004,   avšak z dôvodu jej nedostatočnosti okresný súd 20. októbra 2004 opätovne vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov vznesenej námietky zaujatosti, na základe čoho bolo okresnému súdu 4. novembra 2004 doručené podanie sťažovateľa a následne 23. novembra 2004 bol spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   sťažovateľovej   námietke   zaujatosti. Krajský   súd uznesením   č.   k. 5 NcC 59/2004-829 z 3.   decembra 2004 rozhodol,   že vo výroku označení sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 13. decembra 2004.

Výzvou   z   20.   decembra   2004   okresný   súd   vyzval   účastníkov,   aby   sa   vyjadrili k premetu   konania,   a   3.   januára   2005   okresný   súd   vyzval   kolízneho   opatrovníka   na prešetrenie pomerov sťažovateľa, pestúnky, ako aj maloletého, súčasne okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie jeho zárobkových pomerov za obdobie od 1. januára 1999, tiež u   ošetrujúcich   lekárov   sťažovateľa   a   pestúnky   zisťoval,   či   im   zdravotný   stav   dovoľuje osobne sa starať o maloletého, u ošetrujúcej lekárky maloletého zisťoval, či zo zdravotného hľadiska   je   o   neho   pestúnkou   riadne   postarané,   a   napokon   okresný   súd   nariadil   aj pojednávanie   na   25.   február   2005.   Oznámenie   ošetrujúceho   lekára   sťažovateľa   bolo okresnému súdu doručené 18. januára 2005, od ošetrujúcej lekárky pestúnky 26. januára 2005 a od lekárky maloletého 22. februára 2005. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu reagoval 23. februára 2005.

Pojednávanie   konané 25.   februára   2005   bolo   po   vypočutí   svedkyne   odročené   na neurčito (pestúnka aj kolízny opatrovník ospravedlnili svoju neúčasť 24. februára 2005, pričom   kolízny   opatrovník   predložil   aj   svoju   správu   o   šetrení   pomerov)   pre   účely rozhodnutia o úprave styku sťažovateľa s maloletým. Uznesením č. k. 12 P 170/1993-862 z 3. marca 2005 okresný súd dočasným opatrením upravil styk sťažovateľa s maloletým, súčasne   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili   k   otázke   výchovy   maloletého, a kolízneho opatrovníka žiadal o prešetrenie pomerov sťažovateľa, ako aj maloletého a tiež o oznámenie o charaktere a výške dávok vyplácaných okresným úradom pestúnke. Dňa 18. marca 2005 podal okresný úrad správu o peňažných dávkach vyplácaných pestúnke, 29. marca 2005 bola okresnému súdu doručená správa kolízneho opatrovníka o výsledku šetrenia   pomerov účastníkov a tiež odvolanie kolízneho opatrovníka proti   predbežnému opatreniu.   Okresný   súd   4.   apríla   2005   vyzval   účastníkov,   aby   sa   vyjadrili   k   odvolaniu kolízneho opatrovníka, pričom pestúnka sa vyjadrila 20. apríla 2005 a sťažovateľ 5. mája 2005. Okresný súd predložil spis krajskému súdu 16. mája 2005. Krajský súd uznesením č. k. 8 Cop 32/05-899 z 26. mája 2005 uznesenie okresného súdu z 3. marca 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený späť okresnému súdu 12. júla 2005.

Okresný súd 2. augusta 2005 nariadil pojednávanie na 2. september 2005, sťažovateľ sa z účasti na tomto pojednávaní písomne ospravedlnil v deň jeho konania a súčasne žiadal o jeho odročenie. Napriek uvedenému však okresný súd 2. septembra 2005 v danej veci pojednával, pričom po prerokovaní veci bolo pojednávanie odročené na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením č. k. 12 P 170/1993-916 zo 6. septembra 2005 okresný súd konanie o vydanie predbežného opatrenia o úprave styku sťažovateľa s maloletým zastavil a súčasne ďalším uznesením nariadil znalecké dokazovanie v odbore psychológia   (ďalej   len   „súdna   znalkyňa“).   Dňa   3.   októbra   2005   bolo   okresnému   súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti obidvom uzneseniam zo 6. septembra 2005 a z tohto dôvodu bol spis 7. októbra 2005 predložený krajskému súdu. Krajský súd uzneseniami č. k. 8 CoP 76/05-943 a č. k. 8 CoP 76/05-945 z 31. marca 2006 zrušil uznesenie okresného súdu o   zastavení   konania   o   úprave   styku   s   maloletým   a   v   tomto   rozsahu   vrátil   vec   späť okresnému   súdu   a   súčasne   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o   nariadení znaleckého dokazovania. Spis bol vrátený okresnému súdu 12. mája 2006.

Žiadosťami doručenými okresnému súdu 26. septembra 2006 a 20. októbra 2006 súdna znalkyňa žiadala okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie znaleckého posudku, ktorý bol napokon okresnému súdu predložený 14. decembra 2006. Následne okresný súd uznesením z 22. januára 2007 rozhodol o priznaní znalečného a 15. marca 2007 vyzval účastníkov, aby sa k znaleckému posudku vyjadrili, a súčasne nariadil pojednávanie na 18. apríl   2007.   Kolízny   opatrovník   sa   k   znaleckému   posudku   vyjadril   11.   apríla   2007. Podaním   doručeným   okresnému   súdu   16.   apríla   2007   sťažovateľ   vzniesol   námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu a tiež krajského súdu, takže z tohto dôvodu bolo pojednávanie konané 18. apríla 2007 odročené na neurčito. Následne okresný súd uznesením   z   8.   júna   2007   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   námietky zaujatosti, na túto výzvu sťažovateľ reagoval 8. augusta 2007, a následne mu okresný súd uznesením zo 4. októbra 2007 vyrubil súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti, proti čomu sa sťažovateľ odvolal podaním doručeným okresnému súdu 7. novembra 2007. V období od 4. októbra 2007 do 18. februára 2008 sa všetci sudcovia okresného súdu vyjadrili k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom a napokon bol spis 22. februára 2008 predložený krajskému súdu.

Keďže podaním   doručeným okresnému   súdu   16. apríla 2007 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti aj proti všetkým sudcom krajského súdu, v období od 10. marca 2008 do 25. marca 2008 sa k tejto námietke vyjadrili aj všetci sudcovia krajského súdu a spis bol následne predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením č. k. 1 Nc 7/08-1008 zo 7. apríla 2008 rozhodol, že vo výrokovej časti označení sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania danej veci. Spis bol krajskému súdu vrátený 25. apríla 2008. Následne krajský súd uznesením č. k. 9 NcC 14/08-1013 z 30. apríla 2008 rozhodol, že vo výrokovej časti označení sudcovia okresného   súdu   nie   sú   vylúčení   z prerokúvania   a   rozhodovania   danej   veci.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 30. apríla 2008.

Okresný súd 6. júna 2008 nariadil pojednávanie na 7. júl 2008 a súčasne výzvou adresovanou   kolíznemu   opatrovníkovi   zisťoval   jeho   stanovisko   na   osobu   vhodnú   pre výchovu   maloletého,   ako   aj   to,   či   má   maloletý   záujem   stretávať   sa   so   sťažovateľom, a výzvou   adresovanou   Sociálnej   poisťovni   zisťoval   príjem   sťažovateľa   za   obdobie   od 1. októbra 1999 až dosiaľ. Správa kolízneho opatrovníka bola okresnému súdu doručená 27. júla 2008. Keďže z dôvodu choroby sťažovateľ 4. júla 2008 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 7. júl 2008, toto pojednávanie bolo bez prerokovania veci odročené na 20. august 2008 na účely výsluchu sťažovateľa. Správa od Sociálnej poisťovne bola okresnému súdu doručená 31. júla 2008 a 15. augusta 2008 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti sťažovateľa na pojednávaní nariadenom na 20. august 2008.

Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   20.   augusta   2008   vyhlásil   rozsudok   č.   k. 12 P 170/93-1031,   ktorým   rozhodol   1.   o   určení   výživného   na   maloletého   za   obdobie od 3. júla 2003 do 30. augusta 2007, ako aj o výživnom za obdobie od 1. septembra 2007 do budúcna;   2.   o zmeškanom výživnom   za   obdobie   od   3.   júla 2003 do   20.   augusta   2008 a o spôsobe jeho splatenia; 3. zamietol návrh na určenie výživného za obdobie od 1. októbra 1999   do   2.   júla   2003;   4.   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   zverenie   maloletého   do   jeho výchovy;   5.   zamietol   návrh   pestúnky   na   zakázanie   styku   sťažovateľa   s   maloletým a v bodoch 6. a 7. upravil styk sťažovateľa s maloletým.

Dňa 18. novembra 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku   (sťažovateľovi   bol   rozsudok   doručovaný   opakovane,   pretože   pri   prvom doručovaní sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska), pričom sťažovateľ súčasne vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, ako aj krajského súdu. Okresný súd 5. decembra 2008 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k odvolaniu sťažovateľa. Kolízny opatrovník sa vyjadril 5. januára 2009 a 28. januára 2009 okresný súd zistil, že rozsudok ešte nebol doručený pestúnke, a preto bol vykonaný ďalší pokus o jeho doručenie spolu s výzvou na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa. Spis bol doručený krajskému súdu 3. februára 2009. V období od 25. februára 2009 do 2. marca 2009 sa sudcovia krajského súdu vyjadrili k sťažovateľovej námietke zaujatosti z 18. novembra 2008 a následne bol spis 4. marca 2009 predložený najvyššiemu súdu.

Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   5   Nc   4/09-1055   z   9.   marca   2009   rozhodol,   že vo výrokovej   časti   označení   sudcovia   krajského   súdu   nie   sú   vylúčení   z   prerokovania a rozhodovania   v   danej   veci,   a   13.   marca   2009   bol   spis   vrátený   krajskému   súdu.   Dňa 22. mája   2009   však   krajský   súd   opätovne   predkladal   spis   najvyššiemu   súdu,   pretože sťažovateľ   na   pojednávaní   konanom   na   krajskom   súde   27.   marca   2009   vzniesol   opäť námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, ako aj krajského súdu. Najvyšší súd však prípisom z 18. júna 2009 oznámil krajskému súdu, že na opätovnú námietku zaujatosti vznesenú sťažovateľom z tých istých dôvodov nie je dôvod prihliadať, a súčasne bol spis 22. júna 2009 vrátený krajskému súdu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 CoP 6/09 z 30. júna 2009 o odvolaním sťažovateľa napadnutom rozsudku okresného súdu rozhodol takto: zrušil 1. a 2. výrok tohto rozsudku o určení   výživného   od   3.   júla   2003   do   budúcna   a   o   zameškanom   výživnom,   potvrdil 4. výrok rozsudku   o zamietnutí návrhu na zverenie maloletého do   výchovy sťažovateľa a tiež   zrušil   6.   a 7.   výrok   rozsudku   o   úprave   styku   sťažovateľa   s   maloletým,   pričom v rozsahu zrušenia (výživné a úprava styku) vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Výroky 3 a 5 rozsudku okresného súdu, ktoré odvolaním neboli napadnuté, ostali bezo zmeny a nadobudli právoplatnosť 9.   februára 2009 a potvrdzujúci 4. výrok nadobudol právoplatnosť 17. septembra 2009. Krajský súd 20. augusta 2009 vrátil spis okresnému súdu   a prípisom   ho žiadal, aby sa   všetci sudcovia okresného súdu   vyjadrili k sťažovateľovej   námietke   zaujatosti,   ktorú   vzniesol   spolu   s   podaním   odvolania 18. novembra 2008. V období od 10. septembra 2009 do 30. septembra 2009 sa sudcovia okresného   súdu   vyjadrili   k   sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   a   spis   bol   opätovne predložený krajskému súdu 12. októbra 2009. Krajský súd uznesením č. k. 7 NcC 24/09-1108 zo 14. októbra 2009 rozhodol, že vo výrokovej časti uznesenia označení sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z rozhodovania v danej veci, a následne bol spis vrátený späť okresnému súdu 12. novembra 2009.

Okresný   súd   výzvou   z   20.   novembra   2009   adresovanou   úradu   práce   žiadal o informáciu,   či   úrad   práce   trvá   na   návrhu   svojho   právneho   predchodcu   na   určenie výživného pre maloletého z 3. júla 2003, súčasne sťažovateľa vyzval na preukázanie jeho aktuálnych osobných, majetkových a zárobkových pomerov a tiež v Sociálnej poisťovni zisťoval príjmové pomery sťažovateľa. Okresnému súdu bola 14. decembra 2009 doručená správa Sociálnej poisťovne a 29. decembra 2009 oznámenie od úradu práce o tom, že trvá na návrhu z 3. júla 2003. Následne okresný súd 11. januára 2010 nariadil pojednávanie na

10. február   2010,   avšak   15.   januára   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie sťažovateľa označené ako „Námietka zaujatosti“, ktorým vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, ako aj proti všetkým sudcom okresného súdu a krajského súdu. Zákonná sudkyňa sa 3. februára 2010 vyjadrila k námietke zaujatosti a 5. februára 2010 sa sťažovateľ ospravedlnil   z   účasti   na   pojednávaní   nariadenom   na   10.   február   2010.   Uznesením z 9. februára 2010 okresný súd vyrubil sťažovateľovi súdny poplatok za námietku zaujatosti a pojednávanie, ktoré sa konalo 10. februára 2010, bolo bez prerokovania veci odročené na neurčito. Dňa 15. marca 2010 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu   o   vyrubení   súdneho   poplatku,   týmto   podaním   sťažovateľ   súčasne   žiadal o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Výzvou   z   29.   marca   2010   okresný   súd   vyzval sťažovateľa na preukázanie osobných a majetkových pomerov a uznesením zo 6. mája 2010 okresný súd sťažovateľovi priznal oslobodenie od   súdnych   poplatkov v celom   rozsahu. V období   od   1.   júna   2010   do   23.   júna   2010   sa   sudcovia   okresného   súdu   vyjadrili k sťažovateľovej námietke zaujatosti a následne bol spis 7. júla 2010 predložený krajskému súdu.

Na krajskom súde sa v období od 13. júla 2010 do 19. júla 2010 sudcovia krajského súdu vyjadrili k sťažovateľovej námietke zaujatosti a 2. augusta 2010 bol spis predložený najvyššiemu súdu, ktorý uznesením č. k. 1 Nc 25/2010-1186 z 10. augusta 2010 rozhodol, že   vo   výrokovej   časti   uznesenia   označení   sudcovia   krajského   súdu   nie   sú   vylúčení z prerokúvania   a   rozhodovania   danej   veci,   a   16.   septembra   2010   bolo   spis   vrátený krajskému   súdu.   Spisový   materiál   bol   však   opätovne   predložený   najvyššiemu   súdu   na rozhodnutie o sťažovateľovej námietke zaujatosti aj proti sudcovi krajského súdu, ktorý v pôvodnom rozhodnutí nebol spomenutý, pretože sa stal členom senátu krajského súdu až od 9. augusta 2010. Najvyšší súd uznesením č. k. 1 Nc 75/2010-1193 z 13. decembra 2010 rozhodol, že ani dotknutý sudca krajského súdu nie je vylúčený z prerokovania danej veci a spis bol 19. januára 2011 vrátený krajskému súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 10 NcC/21/2010-1195 z 19. januára 2011 rozhodol, že zákonná sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokovania danej veci a spis bol 16. februára 2011 vrátený späť okresnému súdu. Okresný súd 23. februára 2011 vyzval pestúnku,   aby   oznámila,   v   akej   výške   zaplatil   sťažovateľ   výživné   na   maloletého   od 1. januára 2010 až dosiaľ, a žiadosťou adresovanou Sociálnej poisťovni okresný súd žiadal správu o výške dôchodku sťažovateľa a napokon nariadil vo veci pojednávanie na 31. marec 2011. Okresnému súdu bolo 11. marca 2011 doručené podanie sťažovateľa, ktorým okrem iného   opäť   vzniesol   aj   námietku   zaujatosti   proti   zákonnému   sudcovi,   všetkým   sudcom okresného súdu a krajského súdu. Dňa 14. marca 2011 bolo okresnému súdu doručené oznámenie   pestúnky   o   výške   sťažovateľom   zaplateného   výživného   na   maloletého   a 30. marca 2011 bola okresnému súdu doručená aj vyžiadaná správa Sociálnej poisťovne.

Dňa 31. marca 2011 okresný súd po prerokovaní veci na pojednávaní vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým rozhodol o určení výživného na maloletého za obdobie od 3. júla 2003 do 5. mája 2010, ako aj o úhrade zameškaného výživného za obdobie od 1. apríla 2005 do 5. mája   2010   a   súčasne   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   maloletý   dovŕšil   5.   mája   2010 plnoletosť, okresný súd uznesením z 31. marca 2011 zastavil konanie vo veci úpravy styku sťažovateľa s maloletým. Sťažovateľ sa 9. mája 2011 odvolal proti rozsudku okresného súdu, toto podanie sťažovateľ po výzve okresného súdu z 1. júna 2011 doplnil podaním doručeným   okresnému   súdu   6.   júla   2011.   Okresný   súd   13.   júla   2011   vyzval   syna sťažovateľa, aby sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľa.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že z uvedeného prehľadu konania vedeného pod sp. zn. P 170/93 je zrejmé, že ide o konanie, predmetom ktorého sú tri združené na seba navzájom nadväzujúce nároky, a to výchova a výživa maloletého, ako aj úprava styku sťažovateľa s maloletým. Konanie o uvedených nárokoch   síce   predstavuje   štandardnú   rozhodovaciu   civilnú   agendu,   avšak   rozsah posudzovaných vzájomne súvisiacich nárokov týkajúcich sa navyše maloletého vykazuje určitú mieru náročnosti a kladie na okresný súd požiadavku dôslednosti a mimoriadnej obozretnosti   na   účel   ochrany   záujmov   maloletého   v   čo   najväčšej   možnej   miere, a samozrejme, aj v čo najkratšom čase.

Pokiaľ ide o samotný postup okresného súdu v danej veci, z uvedeného prehľadu procesných úkonov ústavný súd nezistil žiadne mimoriadne obdobie absolútnej nečinnosti okresného súdu a nezistil ani sťažovateľom namietaný neefektívny postup okresného súdu. Vzhľadom na mimoriadnu citlivosť konania, ako aj na špecifické okolnosti daného prípadu, o   čom   svedčí   aj   množstvo   návrhov   od   účastníkov   konania,   nemožno   okresnému   súdu vyčítať,   resp.   dávať   na   ťarchu   opakované   nariaďovanie   znaleckého   dokazovania. V porovnaní s postupom okresného súdu, ktorý s ohľadom na aktuálny vývoj procesnej situácie postupoval vo veci systematicky a plynulo, podľa názoru ústavného súdu prívlastok súčinnostného správania sa v záujme čo možno najrýchlejšieho prerokovania veci nemožno bez absolútnych výhrad pripísať sťažovateľovi.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd poukazuje napr. na skutočnosť, že napriek tomu, že sťažovateľ bol okresným súdom na ním nariadené pojednávania riadne a včas predvolaný, z deviatich okresným súdom nariadených pojednávaní vo veci samej sa zúčastnil iba dvoch, a to 24. septembra 2003 a 20. februára 2004, čo možno tiež hodnotiť ako prekážku pre ďalší efektívny postup okresného súdu v konaní.

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že k spomaleniu konania prispelo aj opakované (7 x) podávanie námietok zaujatosti sťažovateľom, a to nielen proti sudcom okresného súdu, ale aj proti sudcom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že podávanie námietok zaujatosti síce pri hodnotení plynulosti konania nemožno pripočítať na ťarchu účastníka konania, pretože jej uplatnením účastník konania realizuje iba zákonom mu priznané procesné právo, avšak na druhej strane z uvedeného dôvodu musí účastník konania sám strpieť predĺženie konania o čas nevyhnutný na rozhodnutie o ním uplatnenej   námietke   zaujatosti.   V   danom   prípade   sa   napríklad   konanie   vo   veci   samej v dôsledku vybavovania sťažovateľom uplatnených námietok zaujatosti predĺžilo o viac ako 3 roky a 8 mesiacov.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené zistenia boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (čl. 48 ods. 2 ústavy) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. P 170/93, ktoré   sa   týkajú   napr.   rozhodovania   vo   veci   nezákonným   sudcom   alebo   nedostatkov okresného súdu v súvislosti s dokazovaním v danej veci, ktorými sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že svoje výhrady proti kvalite postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. P 170/93 môže sťažovateľ uplatniť v rámci riadneho opravného prostriedku (odvolania) proti rozsudku okresného súdu v danej veci, pričom   krajský   súd   sa   v   odvolacom   konaní   bude   musieť   vysporiadať   s   tými   istými námietkami, aké sťažovateľ uplatňuje v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

C.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   jeho   základných   práv v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   P   88/03,   v   ktorom   okresný   súd   pojednával   o   návrhu sťažovateľa zo 16. decembra 2003 na zverenie maloletého do výchovy sťažovateľa po smrti jeho matky, ústavný súd odkazuje na dôvody odmietnutia sťažnosti uvedené už v bode B., pretože konanie vedené pod sp. zn. 5 P 88/03 splynulo s konaním vedeným pod sp. zn. P 170/93.

D.   Obdobne   ústavný   súd   odkazuje   na   dôvody   odmietnutia   sťažnosti   uvedené   už v bode B., aj v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením jeho základných práv v konaní o jeho návrhu zo 7. marca 2003 na úpravu styku s jeho maloletým synom, pretože aj o tomto návrhu okresný súd pojednával v konaní vedenom pod sp. zn. P 170/93.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, už nerozhodoval.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   bolo   tiež   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011