znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 448/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo výkone   trestu   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010 doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo výkone   trestu   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   o podmienečnom   prepustení sťažovateľa   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 2 Pp 7/2010 sa   písomným podaním zo 14. júna 2010 sťažovateľ domáhal, aby konanie v tejto jeho veci bolo odňaté okresnému súdu a prikázané na prerokovanie Okresnému súdu Trenčín.   O posúdení   predmetného   návrhu   okresný   súd   vyrozumel   sťažovateľa   prípisom z 18. júna 2010, v ktorom uviedol: „Vášmu návrhu zo dňa 14. 06. 2010 ohľadom odňatia veci Okresnému súdu Levice a jeho následného prikázania na Okresný súd Trenčín nie je možné vyhovieť z dôvodu, že Okresný súd Trenčín postupoval pri posúdení Vašej trestnej veci v zmysle zákona, a to podľa § 417 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko odo dňa 08. 12. 2009 vykonávate trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž.“

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Som toho názoru, že Okresný súd Levice postupoval vo veci mnou podaného návrhu o odňatí a prikázaní veci v príkrom rozpore so zákonom s následkom porušenia mojich základných práv špecifikovaných v petite tejto sťažnosti.

Nielen že bezdôvodne odmietol predmetný návrh v súlade s § 23 ods. 1, 3 Tr. por. predložiť   nadriadenému   súdu   a   teda   zákonnému   sudcovi,   ale   súd   sa   ani   neobťažoval o návrhu   riadne   rozhodnúť   rozhodnutím   (uznesením)   a   presvedčivo   odôvodniť   svoje rozhodnutie a to bez ohľadu na to, či by bolo návrhu vyhovené alebo by bol zamietnutý.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Okresný súd Levice postupom v konaní o návrhu na odňatie a prikázanie veci vedenom pod sp. zn.: 2 Pp 7/2010 porušil sťažovateľove základné právo na prístup k súdnej ochrane, právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy SR, právo na zákonného sudcu, resp. právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

2. Okresnému súdu Levice sa zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených práv a prikazuje sa mu predložiť návrh o odňatí a prikázaní veci nadriadenému súdu.

3. Upovedomenie ( resp. vyrozumenie ) Okresného súdu Levice sp. zn.: 2 Pp 7/2010 zo dňa 18. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Levice je povinný uhradiť štátu trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010, ktorý v súlade s § 23 Trestného poriadku nepostúpil jeho písomné podanie zo 14. júna 2010 na vybavenie nadriadenému súdu ani ho sám náležite nevybavil,   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa, o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku odňatie a prikázanie veci nebráni vykonaniu nariadeného   úkonu   trestného   konania,   ak podľa   súdu   návrh   neobsahuje dôležitý   dôvod podľa odseku 1.

Podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody rozhoduje súd...

Podľa § 417 ods. 1 Trestného poriadku na rozhodnutie podľa § 415 je príslušný súd, v ktorého obvode sa trest odňatia slobody vykonáva...

Podľa druhej vety § 417 ods. 3 Trestného poriadku proti ostatným rozhodnutiam podľa § 415 a § 416 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa § 189 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre porušenie ustanovení   o   konaní, ktoré   uzneseniu   predchádzalo,   ak toto porušenie   mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Vzhľadom na to, že trestným konaním je aj vykonávacie konanie upravené v štvrtej časti Trestného poriadku, aj v konaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa uplatňujú všetky do úvahy prichádzajúce základné zásady trestného konania, t. j. aj   v tomto   konaní   sú   procesné   strany   oprávnené   navrhnúť,   aby   bola   vec   z   dôležitých dôvodov odňatá príslušnému súdu a prikázaná (delegácia) na prejednanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu z dôležitých dôvodov (delegácia) je výnimkou z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Dôležité dôvody v zmysle citovaného ustanovenia § 23 Trestného poriadku môžu byť dôvody, ktoré zabezpečujú nestranné a zákonné prerokovanie veci, náležité zistenie skutkového   stavu   potrebného   na   rozhodnutie,   ako   aj   uplatnenie   všetkých   do   úvahy prichádzajúcich základných zásad trestného konania. Pri dodržaní týchto zásad môže ísť aj o dôvody procesnej ekonómie v konkrétnej veci (obdobne napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 101/2000).

Vzhľadom na uvedené je tak delegácia procesno-právnym inštitútom, ktorý musí mať iba výnimočnú povahu, a preto dôležité dôvody na delegáciu musia byť zreteľné, zrejmé a nepochybné a ich existencia musí byť jednoznačne preukázaná. Rozhodnutie najbližšie spoločne   nadriadeného   súdu   o návrhu   na   delegáciu   je   tak   iba   rozhodnutím   procesným v zmysle rozhodnutia o procesnom práve.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   explicitne   vyplýva,   že   súdom oprávneným na prerokovanie a meritórne rozhodnutie o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je súd, v obvode ktorého odsúdený vykonáva trest odňatia slobody,   pričom   tento   súd   meritórne   rozhoduje   uznesením,   proti   ktorému   je   prípustná sťažnosť,   ktorá   má   odkladný   účinok   a   ktorú   je   možné   odôvodniť   aj   existenciou   vád v konaní,   ktoré   vydaniu   tohto   uznesenia   predchádzalo   a   ktoré   by   mohli   mať   vplyv   na správnosť niektorého z výrokov napadnutého uznesenia.

Inými slovami, ak teda súd rozhodujúci v prvom stupni o podmienečnom prepustení z výkonu   trestu   odňatia   slobody   poruší   zákonné ustanovenia   upravujúce konanie,   ktoré vydaniu meritórneho uznesenia predchádza tým, že napr. stranou vznesený návrh na odňatie a   prikázanie   veci   inému   súdu   aj   napriek   splneniu   zákonných   predpokladov   nepredloží najbližšie   spoločne   nadriadenému   súdu   na   prerokovanie   a rozhodnutie,   strana   trestného konania   takýmto   nezákonným   postupom   súdu   dotknutá   má   právo   domáhať sa   nápravy podaním sťažnosti proti tomuto meritórnemu uzneseniu.

Aj   v prípade,   ak   by   súd   prvého   stupňa   meritórne   rozhodujúci   o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bol toho názoru, že stranou vznesený návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu neobsahuje dôležitý dôvod a nie je prekážkou na vykonanie nariadeného úkonu trestného konania, návrh na delegáciu síce nepredkladá na rozhodnutie najbližšie spoločne nadriadenému súdu, avšak je povinný tento svoj postup náležite odôvodniť v meritórnom uznesení, proti ktorému, tak ako to už aj bolo uvedené, má dotknutá strana trestného konania takisto právo podať sťažnosť.

V   danej   veci   sťažovateľ   od   8.   decembra   2009   vykonáva   trest   odňatia   slobody v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Ž.,   pričom   s   prihliadnutím   na   už   citované ustanovenia   Trestného   poriadku   miestne   príslušným   na   konanie   vo   veci   jeho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je okresný súd.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vo   veci   podmienečného   prepustenia   sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody okresný súd meritórne rozhodol na verejnom zasadnutí 30. júla   2010,   a to   tak,   že   uznesením   návrh   na   podmienečné   prepustenie   sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody zamietol, pričom odsúdený sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola okresným súdom 6. septembra 2010 postúpená na vybavenie nadriadenému súdu.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode porušenie, ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobode oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zisťoval, či ochranu   toho   práva,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namieta,   t. j.   základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie,   ako   aj   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku sťažovateľom tvrdeného nesprávneho postupu   okresného   súdu   pri   vybavovaní   jeho   podania   zo   14.   júna   2010,   neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že v prípade   nespokojnosti   sťažovateľa   so   spôsobom, akým okresný súd vybavil jeho podanie zo 14. júna 2010, ktorým sa domáhal delegácie jeho veci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody na iný súd, sťažovateľ mal právo domáhať sa odstránenia tejto vady konania, ktorá mohla spôsobiť nesprávnosť niektorého   výroku   meritórneho   uznesenia,   a to   podaním   sťažnosti   proti   meritórnemu uzneseniu, ktorým okresný súd rozhodol vo veci jeho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.  

Vychádzajúc   implicitne   z   obsahu   prípisu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Pp   7/2010 z 18. júna 2010 označeného ako „Vyrozumenie“ možno uzavrieť, že dôvodom, pre ktorý okresný súd nepredložil návrh sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci najbližšie spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie, bolo to, že okresný súd považoval delegáciu v rámci vykonávacieho konania za neprípustnú.   Sťažovateľovi   je však   aj v   tomto prípade   daná možnosť   domáhať   sa   nápravy   procesných   vád   podaním   sťažnosti   proti   meritórnemu rozhodnutiu vo veci jeho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   mohol   domôcť ochrany ním namietaného porušenia práv aj v konaní pred všeobecnými súdmi, a to v rámci konania   o   podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   prostredníctvom využitia sťažnosti ako riadneho opravné prostriedku, ktorý je sťažovateľ oprávnený podať proti prvostupňovému meritórnemu uzneseniu okresného súdu.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec ústavný súd dodáva, že podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) podá dovolanie, okrem dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie   Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o   väzbe   alebo   podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Vychádzajúc   z   už   citovaného   zákonného   ustanovenia,   ak   sa   sťažovateľ   cíti   byť dotknutý vadami konania o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré predchádzalo vydaniu meritórneho uznesenia, má možnosť po využití sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku iniciovať formou podnetu u ministra spravodlivosti podanie dovolania proti právoplatnému meritórnemu uzneseniu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zakázaní   okresnému   súdu   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   a o prikázaní predložiť   návrh   na   odňatie   a   prikázanie   veci   nadriadenému   súdu,   ako   aj   rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tejto   časti   sťažnosti   už nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že z dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa ako celku, bolo bez právneho významu rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010