znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 448/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T., K., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94   p o r u š i l právo T., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   417/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   T. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   500 €   (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   T. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   223,46   €   (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. M. V., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 448/08-10   z 27. novembra   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Dňa 17. 05. 1994 podala A. H., bytom K., Ťahanovská č. 32 ako žalobkyňa a spol. na Obvodnom súde Košice I proti sťažovateľovi T., K. ako žalovanému žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby. (...) Neskôr žalobkyňa zmenou návrhu žiadala event. zriadiť vecné bremeno v prospech žalovaného za peňažnú náhradu. (...)

Čo   sa   týka   samotnej   podstaty   vzniku   zbytočných   prieťahov   v   tomto   konaní(...) sťažovateľ   sa   domnieva,   že   prieťahy   vznikli   v   dôsledku   postupu   okresného   (predtým obvodného)   súdu   v   tejto   veci.   Okresný   súd   vo   veci   v   dlhšom   časovom   úseku,   a   to   od 14. 06. 1995, kedy vykonal jednoduchý úkon vo veci, do uskutočnenia prvého pojednávania vo veci dňa 04. 10. 2000, t. j. takmer 5 rokov nevykonal žiaden úkon. Okresný súd v tomto období svojím postupom v konaní, teda svojou absolútnou nečinnosťou porušil základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)

V ďalšom časovom období, t. j. od prvého pojednávania vo veci až do 28. 02. 2002, kedy   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie   vo   veci,   bez   toho,   aby   postupu   súdu   bránila zákonná prekážka, nebol realizovaný žiaden úkon vo veci takmer 1,5 roka. (...)

Obdobie nečinnosti a neefektívnej práce okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov považuje sťažovateľ za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné,   pretože   k   uvedeným   zbytočným   prieťahom   podľa   názoru sťažovateľa nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo pričinením účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Po právnej stránke podľa názoru sťažovateľa nie je vec právne zložitá, ako to už aj skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 200/05-19 zo dňa 15. 03. 2006 vo veci skutkovo a právne identickej - „(...) pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

Po skutkovej stráne vzhľadom k potrebe rozsiahlejšieho dokazovania (vypracovanie znaleckého posudku) možno vec považovať za fakticky zložitejšiu. (...)

Sťažovateľ sa domnieva, že konanie vedené pod sp. zn. 18 C 417/1994 na Okresnom súde   Košice   I   prebieha   neprimerane   dlho,   t.   j.   už   14   rokov,   a   to   hlavne   v   dôsledku absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 5 rokov od vykonania jednoduchého úkonu v roku 1995 až do uskutočnenia pojednávania v roku 2000 a v dôsledku neefektívnej práce a ďalšej nečinnosti súdu až do roku 2003, čo možno už len na základe týchto skutočností považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. (...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   požaduje   v   dôsledku neukončeného,   už   14   rokov   trvajúceho   súdneho   konania   (s   výnimkou   obdobia   od 13. 09. 2002, kedy súd zastavil konanie proti sťažovateľovi až do 02. 03. 2004, kedy súd opätovne   pripustil,   aby   do   konania   sťažovateľ   pristúpil)   a   na   základe   neodôvodnených pretrvávajúcich   prieťahov   v   predmetnom   konaní   (konkrétne   do   roku   2003)   v   súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia   vo   výške   200.000,-   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch. Túto svoju žiadosť sťažovateľ odôvodňuje ujmou, ktorá mu vznikla v dôsledku konania okresného súdu, ktorý svojim postupom mu vytvoril právnu neistotu a ani po 14 rokoch trvania súdneho sporu nie je zrejmý výsledok tohto súdneho konania. V medziobdobí sťažovateľ bol nútený z ekonomických dôvodov previesť predmetné stavby na žalovaného v 3. rade, hoci nevedel predpovedať výsledok súdneho sporu a vyhnúť sa tak prípadným sankciám zo strany kupujúceho za predpokladu vyhovenia žalobe. (...)»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   T.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/1994 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/1994 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk(...), ktorú mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,- Sk (za dva úkony právnej služby á 3.176,- Sk + 190,- Sk paušál), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. A. M., listom z 20. januára 2009 sp. zn. 1SprV/282/08 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 27. januára 2009.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Žalobu   o   odstránenie   neoprávnenej   stavby,   resp.   alternatívne   zriadenie vecného bremena podala na Obvodnom súde Košice 1 dňa 17. 5. 1994 podala A. H. Sťažovateľ vystupuje v predmetnom konaní na procesnej strane žalovaného. (...) Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť niekoľkokrát znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania. Od   roku   2004   súd   vo   veci   koná   bez   zbytočných   prieťahov.   Žiadame   upustiť   od ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol:

„(...) oznamujeme, že sme vzali na vedomie stanovisko predsedu Okresného súdu Košice I, z ktorého vyplýva opodstatnenosť ústavnej sťažnosti navrhovateľky.

Zároveň Vám oznamujeme, že na ústnom prejednaní veci netrváme.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 417/94:

Dňa 17. mája 1994 podala A. H. (ďalej len „navrhovateľka“) proti sťažovateľke na súčasnom Okresnom súde Košice I žalobný návrh na odstránenie neoprávnenej stavby. Dňa   20.   apríla   1995   súd   vyzval   navrhovateľku,   aby   predložila   listinné   dôkazy, a požiadal sťažovateľku, aby sa vyjadrila k žalobe.

Dňa 3. mája 1995 sa sťažovateľka vyjadrila k predmetnej veci.Dňa 8. mája 1995 navrhovateľka zaslala súdu požadované listinné dôkazy.Dňa 17. mája 1995 súd požiadal archív O. K. (ďalej len „archív“)   o zapožičanie vyvlastňovacieho spisu sp. zn. 5882/83/84.

Dňa   14.   júna   1995   súd   opätovne   vyzval   archív   o   zapožičanie   spisu   sp.   zn. 5882/83/84.

Dňa 13. júla 1995 O. K. zaslal súdu požadovaný spisový materiál.Dňa 10. októbra 1995 bol spis predložený do senátu 15 C z dôvodu spojenia veci s ďalšou vecou navrhovateľky.

Dňa 4. októbra 2000 bola vec vylúčená z konania sp. zn. 15 C 806/94 na samostatné konanie pod pôvodnú sp. zn. 18 C 417/1994.

Dňa 5. októbra 2000 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu upresnenia okruhu účastníkov. Súd uznesením č. k. 18 C 417/94-48 pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpil ďalší účastník – M. K.

Dňa 11. októbra 2000 Mgr. M. H. oznámil súdu, že dedičmi navrhovateľky sa stali A. M.,   M.   B.,   F.   H.,   M.   H.,   C.   Š.,   E.   M.,   P.   H.   a R.   H.   Zároveň   predložil   súdu splnomocnenie dedičov na ich zastupovanie v napadnutom konaní.

Dňa 27. februára 2002 sťažovateľka splnomocnila na zastupovanie v predmetnej veci JUDr. M. V. V ten istý deň podala navrhovateľka súdu návrh na zriadenie vecného bremena k neoprávnenej stavbe.

Dňa 28. februára 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 21. marec 2002.

Dňa   1.   marca   2002   súd   vyzval   S.   v K.,   aby   oznámila,   na   ktorú   adresu   a akým spôsobom bol doručovaný starobný dôchodok pôvodnej navrhovateľke.

Dňa 4. marca 2002 súd vyzval O. Ť., aby oznámila údaje o pôvodnej navrhovateľke.Dňa 7. marca 2002 M. K. sa písomne vyjadrilo k predmetnej veci.Dňa 14. marca 2002 O. Ť. odpovedala súdu na výzvu.Dňa 18. marca 2002 S. v K. odpovedala súdu na výzvu.Dňa 21. marca 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania.

Dňa 10. apríla 2002 súd uznesením č. k. 18 C 417/94-84 ustanovil vo veci znalca Ing. J. P.Dňa 10. mája 2002 navrhovateľka zložila zálohu na znalecké dokazovanie.Dňa 28. mája 2002 bol zaslaný znalcovi znalecký posudok č. 1/96.Dňa 11. septembra 2002 súd vyzval znalca, aby mu predložil znalecký posudok.Dňa 20. septembra 2002 znalec požiadal súd o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 5. decembra 2002 znalec oznámil súdu skutočnosti týkajúce sa predmetnej veci a označil,   že   vo   vypracovaní   posudku   mu   bránia   rôzne   okolnosti,   hlavne   odmietnutie súčinnosti zo strany K. ú. (ďalej len „k. ú.“).

Dňa 28. júla 2003 súd predvolal znalca Ing. J. P. na výsluch na 29. júl 2003 a vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 24. júla 2003 znalec Ing. Ján P. oznámil súdu aktuálne informácie o predmetnej veci a označil, že vo vypracovaní posudku mu bránia rôzne okolnosti, hlavne odmietnutie súčinnosti zo strany k. ú.

Dňa 25. júla 2003 súd vyzval k. ú., aby sa vyjadril k predmetnej veci.Dňa 12. augusta 2003 bol súdu doručený znalecký posudok.Dňa 14. augusta 2003 navrhovateľka zaplatila súdny poplatok.Dňa 20. augusta 2003 k. ú. sa vyjadril k predmetnej veci.Dňa   16.   septembra   2003   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   16.   október   2003 a zaslal účastníkom konania znalecký posudok s výzvou, aby sa k nemu písomne vyjadrili.Dňa 8. októbra 2003 sa M. K. vyjadrilo k predmetnej veci.Dňa 15. októbra 2003 navrhovateľka podala návrh na zriadenie vecného bremena k neoprávnenej stavbe.

Dňa 16. októbra 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu výsluchu JUDr. H. J.

Dňa 25. novembra 2003 navrhovateľka urobila podanie v predmetnej veci.Dňa 26. novembra 2003 ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 209/03-24 rozhodol, že došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a zároveň prikázal súdu konať vo veci.Dňa 9. februára 2004 súd nariadil termín pojednávania na 2. marec 2004.Dňa 1. marca 2004 M. K., ako aj navrhovateľka sa vyjadrili k predmetnej veci.Dňa 2. marca 2004 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. máj 2004. Súd uznesením č. k. 18 C 417/94-169 opätovne pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpil ďalší účastník T.

Dňa 5. apríla 2004 sa navrhovateľka vyjadrila k predmetnej veci.Dňa 13. apríla 2004 sťažovateľka predložila súdu listinné dôkazy.Dňa   4.   mája 2004   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito. Súd uznesením č. k. 18 C 417/94-186 pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpil ďalší účastník T. Š.

Dňa 11. novembra 2004 súd uznesením č. k. 15 C 289/94-150 vec vedenú pod sp. zn. 18 C   417/1994   spojil   na   spoločné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   15   C   289/94   pre   účely znaleckého dokazovania.

Dňa 23. novembra 2004 súd vyzval k. ú. na oznámenie skutočností týkajúcich sa predmetnej veci.

Dňa 2. decembra 2004 k. ú. odpovedal na výzvu súdu.Dňa 29. decembra 2005 bol súdu zaslaný znalecký posudok znalcom Ing. M. H.Dňa 25. mája 2006 súd uznesením č. k. 15 C 289/94-261 ustanovil znalkyňu Ing. Ľ. L.Dňa 3. októbra 2006 Ing. Ľ. L. zaslala súdu znalecký posudok.Dňa 5. apríla 2007 súd nariadil vo veci termín pojednávania na 3. máj 2007.Dňa 24. apríla 2007 navrhovateľka a M. K. sa vyjadrili k predmetnej veci.Dňa   3.   mája 2007   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito.

Dňa   22.   októbra   2007   súd   vyzval   znalca   Ing.   M.   H.,   aby doplnil   svoj   znalecký posudok z 29. decembra 2005.

Dňa 22. novembra 2007 bol doplnený znalecký posudok Ing. M. H. Dňa 12. februára 2008 sa navrhovateľka vyjadrila k predmetnej veci.Dňa 16. mája 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. jún 2008.

Dňa 18. júna 2008 súd nariadil termín pojednávania na 25. júl 2008.Dňa 10. júla 2008 súd odročil nariadený termín pojednávania na 11. august 2008.Dňa 11. augusta 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania.

Dňa 30. septembra 2008 súd vyzval znalca Ing. M. H., aby sa vyjadril k predmetnej veci.Dňa 1. októbra 2008 súd nariadil termín pojednávania na 16. október 2008.Dňa 16. októbra 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. november 2008. Na tento termín bol predvolaný aj znalec Ing. M. H.

Dňa 4. novembra 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu doplnenia znaleckého dokazovania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 417/94 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   Ústavný   súd   však nepopiera, že rozhodovanie „o odstránenie neoprávnenej stavby, event. o zriadení vecného bremena“ v okolnostiach danej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci najmä s ustálením skutkového stavu opakovaným znaleckým dokazovaním a najmä veľkým počtom (a meniacich sa) účastníkov konania, na túto skutočnosť nemohol neprihliadnuť pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   dosiaľ   takmer   15-ročné   trvanie   preskúmavaného konania (od podania návrhu 17. mája 1994)   bez právoplatného rozhodnutia je už samo osebe neprimerané. Ústavný súd pritom konštatuje, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci opakovane krátkodobo, ale aj dlhodobo bez akýchkoľvek zákonných alebo iných ospravedlniteľných dôvodov nečinný, konkrétne napr. od 17. mája 1994 do 20. apríla 1995 (desať mesiacov), od 10. októbra 1995 do 4. októbra 2000 (päť rokov), od 11.   októbra   2000   do   27.   februára   2002   (šestnásť   mesiacov)   atď.,   a jeho   postup nevykazoval vždy znaky plynulého a efektívneho konania (napr. pri vypracovaní prvého znaleckého posudku), jeho úkony nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v napadnutom konaní nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedeným zbytočným prieťahom došlo   síce   aj v dôsledku   faktickej   zložitosti   veci,   ale predovšetkým   v dôsledku   postupu súdu,   pritom   ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 200 000 Sk, teda 6 638,18 €. „Túto svoju žiadosť(...) odôvodňuje ujmou, ktorá(...) vznikla v dôsledku konania okresného súdu, ktorý svojim postupom(...) vytvoril právnu neistotu a ani po 14 rokoch trvania súdneho sporu nie je zrejmý výsledok tohto súdneho konania.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   celkovo   neobyčajne   dlhé trvanie napadnutého konania, ale aj s prihliadnutím na skutkovú zložitosť veci považuje za primerané v sume 3 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 23. júna 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 223,46 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2009