znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 447/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnejspoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, zastúpenej advokátkouJUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1,čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ST.   NICOLAUS   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, LiptovskýMikuláš   (ďalej   len   „sťažovateľka“;   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátkouJUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie “).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konaniao náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci vedenéhoOkresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 79/2012v procesnom postavení žalobkyne. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkomč. k. 7 C 79/2012-82 z 25. januára 2013, ktorým žalobu zamietol a žalovanému nepriznalnáhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 79/2012-82 z 25. januára 2013 podalav zákonnej lehote sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len„krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 230/2013-109 zo 6. augusta 2013 tak, že potvrdilodvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému náhradu trov konanianepriznal. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 230/2013-109zo 6. augusta 2013 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,že ho odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba stroho konštatoval, že nie je potrebné, aby sa podrobne vyjadroval k jednotlivým námietkam sťažovateľa, nakoľko sa k týmto podľa jeho názoru už dostatočne podrobne vyjadrili súdy prvého a druhého stupňa. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného nároku   je   pritom   súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu   garantovaného   ust.   čl.   46   ods.   1 Ústavy...

Pokiaľ sa teda dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že na vyššie uvedenú právnu argumentáciu sťažovateľa vôbec netreba prihliadať a vysporiadať sa s ňou, hoci na ňu prihliadať a vysporiadať sa s ňou súd mal a následkom toho v tejto súvislosti svoje rozhodnutie dovolací súd nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnil, porušil tým právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Dovolacie rozhodnutie sa tak dostáva do príkreho rozporu s princípmi právneho štátu (článok I Ústavy Slovenskej republiky), pretože zmyslom zákona a úlohou orgánov verejnej moci nie je chrániť škodcu na úkor poškodeného...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že „Dovolací súd sa vôbec nezaoberal   námietkami   sťažovateľa,   v   zmysle   ktorých   odvolací   súd   úplne   nesprávne   - v rozpore s vykonaným dokazovaním - vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, keďže dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 O. s. p.

Dovolací súd sa však týmito námietkami zaoberať zjavne mal, nakoľko sťažovateľ v tejto súvislosti vo svojom dovolaní namietal, že sa mu v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p. postupom   odvolacieho   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Riadne   odôvodnenie súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného nároku je pritom súčasťou práva na súdnu ochranu garantovaného ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy, čo vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   8   Cdo   83/2014   zo   dňa 12. 11. 2014   vydaným   v   právnej   veci   ST.   NICOLAUS   a.   s.   c/a   Slovenská   republika   - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške 49 437 EUR s prísl.,   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   verejnej   moci,   vedenej na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   8   Cdo   83/2014,   porušil   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 8 Cdo 83/2014 zo dňa 12. 11. 2014 vydaný vo veci ST. NICOLAUS a. s. c/a Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške 49 437 EUR s prísl, spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   namieta,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Cdo   83/2014z 12. novembra 2014 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ústavný súd konštatuje, žesťažovateľka ju odôvodňuje v zásade identicky, ako odôvodnila svoje dovolanie, t. j. ideo dôvody, ktoré už posudzoval najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil akotaké, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedoknie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľkyzákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov(ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú§ 236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každémurozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považoval   za   potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   niedo právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnejštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôdvyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdupri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranuoznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovanípreskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014, ktorýmodmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   citoval   podstatné   častirozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ako aj obsah podaného dovolania, pričom v tejtosúvislosti najmä uviedol:

„Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 6. augusta 2013 sp. zn. 5 Co 230/2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Žalovanej   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal.   V   celom   rozsahu   sa   stotožnil aj s jeho   odôvodnením,   preto   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   obmedzil   len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Po preskúmaní   napadnutého   rozsudku   a   prislúchajúceho   spisového   materiálu, vyhodnotením   toho,   čo   uviedol   v   rámci   odvolacieho   konania   odvolateľ,   odvolací   súd konštatoval,   že   prvostupňový   súd   v   dostatočnom   rozsahu   zistil   skutočnosti   potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným   požiadavkám   kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutia.   Okresný   súd   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská procesných   strán,   výsledky   vykonaného   dokazovania   a   citoval   právne   predpisy,   ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté právne závery primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Odvolací   súd   dospel k záveru,   že skutkové   a právne   závery   okresného   súdu   nie sú v   danom   prípade   zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Dodal, že na doplnenie odvolania nemohol prihliadať, pretože uvedený dôkazný prostriedok mohla žalobkyňa predložiť už pred súdom prvého stupňa. Opodstatnenosť argumentácií, na ktorých odvolateľka založila svoje odvolacie dôvody teda neuznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby dovolací   súd   rozsudok   odvolacieho   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Namietala, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p., čím je zároveň daná aj prípustnosť   dovolania.   Uviedla,   že   odvolací   súd   sa   absolútne   nevysporiadal s jej argumentáciou   týkajúcou   sa   uvedenej   simulácie   vo   vzťahu   k   časovému   hľadisku nečinnosti okresného súdu v exekučnej veci a vychádzajúcej zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom...“

Vychádzajúc   z   uvedeného   stavu,   najvyšší   súd   následne   v   relevantnej   častinapadnutého uznesenia odôvodňoval svoje právne závery takto:

«Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie   prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho súdu,   vo   výroku   ktorého   odvolací   súd   vyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.

Dovolaním   žalobkyne   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok,   ale   potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou,   či   dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   O.   s.   p...   Vady   konania   podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p...

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že   v   konaní   k   takejto   vade   došlo,   ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce zistenie,   že   konanie   je   skutočne   takouto   vadou   zaťažené,   t.   j.   že   nastali   skutočnosti v dôsledku   ktorých   vada   vznikla   (prejavila   sa)   resp.   nebola   odstránená   v   postupe   - rozhodnutí odvolacieho súdu.

Žalobkyňa namietala   nepreskúmateľnosť odôvodnenia   rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska vysporiadania sa s jej odvolacími námietkami...

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre zákonného   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   O.   s.   p.),   pričom   účastníkovi   konania   musí   dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach...

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V   prejednávanej   veci   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými a právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa   z   hľadiska   posúdenia   splnenia   predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného súdu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním použitou („prvostupňový súd   v   dostatočnom   rozsahu   zistil   skutočnosti   potrebné   pre   posúdenie   veci,   vykonal dokazovanie,   ktoré   vyhodnotil   podľa   §   132   O.   s.   p.   a   dospel   k   skutkovým   a   právnym záverom,   s   ktorými   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožnil“).   Vysporiadal   sa   aj s odvolacími námietkami žalobkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal.

Zo   spisu pritom   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o nesplnení predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatnenú žalobkyňou titulom nesprávneho úradného postupu okresného súdu (prieťahov v exekučnom konaní) podľa zákona č. 58/1969 Zb. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a   plne   rešpektuje   základné   právo   účastníkov   na   spravodlivý   súdny   proces   (pozri III. ÚS 115/2003).»

V ďalšej   časti   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   poukazuje   na   spôsobkoncipovania obsahu dovolania sťažovateľky, z ktorého možno podľa jeho názoru vyvodiť,že „aj   keď   prípustnosť   dovolania   žalobkyňa   vyvodzovala   z   vady   konania   podľa   §   237 písm. f/ O. s. p. v podstate namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,   lebo   ani   (prípadným)   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   súd   účastníkom konania   neznemožňuje   realizáciu   žiadneho   jeho   procesného   oprávnenia   (pozri   napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať   rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   vo   vzťahu   k   námietkam   žalobkyne z hľadiska správnosti ich právnych záverov.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.   s.   p.   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné, odmietol.“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkýmidovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietolako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavnéhosúdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľačl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravnéhoprostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom aninemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V   inomprípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   aleboneprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutiedovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsobv konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochranev konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutýmuznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právompodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144ods. 1 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, nazáklade ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne moholrozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015