SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 447/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, zastúpenej advokátkouJUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1,čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, LiptovskýMikuláš (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkouJUDr. Zuzanou Kandlerovou, 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie “).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konaniao náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci vedenéhoOkresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 79/2012v procesnom postavení žalobkyne. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkomč. k. 7 C 79/2012-82 z 25. januára 2013, ktorým žalobu zamietol a žalovanému nepriznalnáhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 79/2012-82 z 25. januára 2013 podalav zákonnej lehote sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len„krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 230/2013-109 zo 6. augusta 2013 tak, že potvrdilodvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému náhradu trov konanianepriznal. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 230/2013-109zo 6. augusta 2013 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,že ho odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba stroho konštatoval, že nie je potrebné, aby sa podrobne vyjadroval k jednotlivým námietkam sťažovateľa, nakoľko sa k týmto podľa jeho názoru už dostatočne podrobne vyjadrili súdy prvého a druhého stupňa. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného nároku je pritom súčasťou práva na súdnu ochranu garantovaného ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy...
Pokiaľ sa teda dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že na vyššie uvedenú právnu argumentáciu sťažovateľa vôbec netreba prihliadať a vysporiadať sa s ňou, hoci na ňu prihliadať a vysporiadať sa s ňou súd mal a následkom toho v tejto súvislosti svoje rozhodnutie dovolací súd nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnil, porušil tým právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy.
Dovolacie rozhodnutie sa tak dostáva do príkreho rozporu s princípmi právneho štátu (článok I Ústavy Slovenskej republiky), pretože zmyslom zákona a úlohou orgánov verejnej moci nie je chrániť škodcu na úkor poškodeného...“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že „Dovolací súd sa vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľa, v zmysle ktorých odvolací súd úplne nesprávne - v rozpore s vykonaným dokazovaním - vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, keďže dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 O. s. p.
Dovolací súd sa však týmito námietkami zaoberať zjavne mal, nakoľko sťažovateľ v tejto súvislosti vo svojom dovolaní namietal, že sa mu v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p. postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vrátane právnej kvalifikácie uplatneného nároku je pritom súčasťou práva na súdnu ochranu garantovaného ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy, čo vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 8 Cdo 83/2014 zo dňa 12. 11. 2014 vydaným v právnej veci ST. NICOLAUS a. s. c/a Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške 49 437 EUR s prísl., spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Cdo 83/2014, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Cdo 83/2014 zo dňa 12. 11. 2014 vydaný vo veci ST. NICOLAUS a. s. c/a Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o náhradu škody vo výške 49 437 EUR s prísl, spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 83/2014z 12. novembra 2014 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1a čl. 144 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ústavný súd konštatuje, žesťažovateľka ju odôvodňuje v zásade identicky, ako odôvodnila svoje dovolanie, t. j. ideo dôvody, ktoré už posudzoval najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil akotaké, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedoknie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľkyzákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov(ďalej aj „OSP“).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnejštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôdvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdupri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranuoznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovanípreskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 83/2014 z 12. novembra 2014, ktorýmodmietol dovolanie sťažovateľky.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné častirozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ako aj obsah podaného dovolania, pričom v tejtosúvislosti najmä uviedol:
„Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 6. augusta 2013 sp. zn. 5 Co 230/2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ, odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Dodal, že na doplnenie odvolania nemohol prihliadať, pretože uvedený dôkazný prostriedok mohla žalobkyňa predložiť už pred súdom prvého stupňa. Opodstatnenosť argumentácií, na ktorých odvolateľka založila svoje odvolacie dôvody teda neuznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p., čím je zároveň daná aj prípustnosť dovolania. Uviedla, že odvolací súd sa absolútne nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa uvedenej simulácie vo vzťahu k časovému hľadisku nečinnosti okresného súdu v exekučnej veci a vychádzajúcej zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom...“
Vychádzajúc z uvedeného stavu, najvyšší súd následne v relevantnej častinapadnutého uznesenia odôvodňoval svoje právne závery takto:
«Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p... Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p...
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe - rozhodnutí odvolacieho súdu.
Žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska vysporiadania sa s jej odvolacími námietkami...
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach...
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia splnenia predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného súdu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním použitou („prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“). Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami žalobkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o nesplnení predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatnenú žalobkyňou titulom nesprávneho úradného postupu okresného súdu (prieťahov v exekučnom konaní) podľa zákona č. 58/1969 Zb. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).»
V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na spôsobkoncipovania obsahu dovolania sťažovateľky, z ktorého možno podľa jeho názoru vyvodiť,že „aj keď prípustnosť dovolania žalobkyňa vyvodzovala z vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v podstate namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam žalobkyne z hľadiska správnosti ich právnych záverov.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.“.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmidovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietolako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavnéhosúdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravnéhoprostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom aninemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inomprípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti aleboneprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutiedovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsobv konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochranev konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právompodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144ods. 1 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, nazáklade ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne moholrozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015