znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 447/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K., zastúpeného   Mgr.   Miroslavom   Hončárom,   Advokátska   kancelária,   Perličková   26, Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Slovenskou republikou postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   Bratislava   V,   oddelenia   skráteného vyšetrovania   Petržalka   –   juh   vo veci   vedenej   pod ČVS:   ORP-183/2-OSV-B5-2009 a oddelenia   skráteného   vyšetrovania   Petržalka   –   stred   vo   veci   vedenej   pod ČVS: ORP 1068/ST-B5-2011 v súvislosti s vybavovaním oznámení o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Slovenskej   republiky   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“),   oddelenia skráteného vyšetrovania Petržalka – juh vo veci vedenej pod ČVS: ORP-183/2-OSV-B5-2009   a oddelenia   skráteného   vyšetrovania   Petržalka   –   stred   vo   veci   vedenej   pod ČVS: ORP 1068/ST-B5-2011 v súvislosti s vybavovaním oznámení o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin (ďalej len „trestné oznámenia“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vyjadruje   svoju   nespokojnosť s vybavovaním   jeho   trestných   oznámení   zo   6.   novembra   2008   a   z   9.   februára   2009 podaných Okresnej prokuratúre Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu vydierania   podľa   §   189   Trestného   zákona,   ako   aj   trestného   činu   nátlaku   podľa   §   192 Trestného zákona, ktorých sa mala dopustiť P. K. (ďalej len „vlastníčka“), v období počnúc od 4. novembra 2008, najmä tým, že potom, čo sťažovateľovi výmenou vchodových dverí opakovane (dvakrát, pozn.) znemožnila vstup do bytu bližšie špecifikovaného v trestných oznámeniach   (ďalej   len   „byt“),   ktorého   jednu   z izieb   mal   mať   prenajatú   na   základe nájomnej   zmluvy,   avšak   ktorej   nájom   mal   byť   ukončený   v   súlade   s   touto   zmluvou výpoveďou z 31. júla 2008 uplynutím jednomesačnej výpovednej lehoty 31. augusta 2008, mala odcudziť jeho hnuteľné veci nachádzajúce sa v tomto byte ich uložením na neznámom mieste a následne mala sťažovateľa vyzvať na zaplatenie peňažných súm z titulu dlžného nájomného, náhrady skladného za uloženie hnuteľných vecí, ako aj náhrady za výmenu vchodových dverí bytu, čím mala byť sťažovateľovi spôsobená škoda.

Sťažovateľ podal trestné oznámenia 6. novembra 2008 a 9. februára 2009 okresnej prokuratúre k veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 502/2008 ako „Doplnenie“ svojho trestného oznámenia z 26. septembra 2008 (pôvodne   zaevidovaného   pod   sp.   zn.   1   Pn   502/2008, pozn.) pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu (prečinu) neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť vlastníčka tým, že 12. septembra 2008 v čase o 21.00 h výmenou zámkov (prvýkrát, pozn.) znemožnila sťažovateľovi vstup do predmetného bytu.

Sťažovateľ namietané porušenie označených základných práv zaručených ústavou, ako aj označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného takto:

«...   Sťažovateľ   v   postavení   oznamovateľa/poškodeného   v   trestnom   konaní   tvrdí, že postup poverených príslušníkov PZ (policajtov), ktorí konali vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 26. 09. 2008, a vôbec nekonali v časti trestného oznámenia zo dňa 06. 11. 2008 a jeho doplnenia z 09. 02. 2009 je postupom, ktorým dochádza k neprimeranej dĺžke trestného konania v prípravnom konaní v sťažovateľovej veci. Nekonanie vo veci trestného oznámenia je účelovým postupom smerujúcim k odmietnutiu prístupu k orgánu, ktorý má v sťažovateľovej trestnej veci zákonné oprávnenie konať. Uvedenou nečinnosťou dochádza   aj   k   neprimeranému   zásahu   do   vlastníckeho   práva   a   majetku   sťažovateľa s následkom škody. Orgány činné v trestnom konaní aj vo fáze prípravného konania musia konať tak, aby nedochádzalo k porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Oporu tvrdeniu sťažovateľa poskytujú závery prokurátorov generálnej prokuratúry a generálneho   prokurátora   SR   vyjadrené   vo   vybavení   štyroch   opakovaných   podnetov sťažovateľa ako aj vyššie uvedené ustanovenia Trestného poriadku, Ústavy SR a zákona o Policajnom   zbore   SR   a   tiež   ustanovenie   §   196   ods.   2   Trestného   poriadku,   v   zmysle ktorého policajt je povinný trestným oznámením sa zaoberať a rozhodnúť do 30 dní od jeho prijatia...

...   do   podania   tejto   sťažnosti   sa   poverení   príslušníci   PZ   nezaoberali   trestným oznámením sťažovateľa zo dňa 06. 11. 2009, ktorým sťažovateľ žiadal začať trestné stíhanie p.   K.   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   krádeže   a   vydierania   a   vôbec až do podania   tejto   sťažnosti   sa   nezaoberali   ani   doplnením   trestného   oznámenia z 09. 02. 2009,   ktorým   sťažovateľ   žiadal   začať   trestné   stíhanie   p.   K.   pre   podozrenie zo spáchania trestného činu nátlaku a vydierania. Skutkové a právne skutočnosti, ktoré sú obsahom   trestného   oznámenia   zo   dňa   6.   11.   2008   a   09.   02.   2009   neboli   poňaté do vyšetrovania a nie sú ani súčasťou rozhodnutí - uznesení a ich odôvodnení, ktoré boli vo veci   sťažovateľa   doteraz   policajtmi   vydané.   Svedčí   o   tom   aj   stanovisko   generálnej prokuratúry,   že   tieto   skutočnosti   neboli   policajtmi   do   vyšetrovania   poňaté   a   príkaz generálneho   prokurátora,   zaoberať   sa   uvedenými   skutočnosťami   v   „novom“   trestnom konaní.

Sťažovateľ   podaniami   viac   krát   (prvýkrát   už   7.   01.   2009)   namietal   nečinnosť policajtov a taktiež žiadal o prijatie opatrenia, ktorým by bolo zabezpečené vrátenie vecí sťažovateľa,   v   hodnote   asi   3.333   €   neoprávnene   zadržaných   K.,   späť   do dispozície sťažovateľa. Policajti však do trestného konania skutočnosti uvádzané v trestnom oznámení vykonanom   06.   11.   2008   a   ani   skutočnosti   uvádzané   v   doplnení   trestného   oznámenia vykonanom 09. 02. 2009 nepoňali, účelovo ich ignorovali s cieľom zabezpečiť p. K. trestné nestíhanie. Takýmto postupom zavinili stav, že sťažovateľ odo dňa 04. 11. 2008 ani do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti nemá prístup k svojmu majetku - veciam v hodnote asi 3.333   €   odcudzených   p.   K.   z   izby   bytu,   ktorú   sťažovateľ   užíval.   Sťažovateľ   bol   nútený zaobstarať si kúpou veci rovnakého určenia a druhu ako mu boli odcudzené a následne nezákonne   zadržiavané.   Návrhom   na   uloženie   povinnosti   nahradiť   sťažovateľovi   škodu, ktorý bol policajtom postúpený z Okresnej prokuratúry Bratislava V, sa policajti vôbec nezaoberali.

Takmer   päť   ročnú   nečinnosť   poverených   príslušníkov   PZ,   Oddelenia   skráteného vyšetrovania   Petržalka   −   juh   a   Oddelenia   skráteného   vyšetrovania   Petržalka   −   stred vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 6. 11. 2008 a 09. 02. 2009 nemožno podľa sťažovateľa ničím ospravedlniť. Vyšetrovanie skutkov, ktoré sťažovateľ označil v trestných oznámeniach zo dňa 6. 11. 2008 a 9. 02. 2009 (krádež, krivé obvinenie, nátlak, vydieranie a iné), nebolo poverenými príslušníkmi PZ ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti vôbec začaté. Vzhľadom na zákonnú povinnosť, ochranu objektívneho práva v trestnom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní, ide zo strany policajtov o bezprecedentné a flagrantné porušenie ich povinností. K odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza po   podaní   trestného   oznámenia   6.   11.   2008   a   9.   02.   2009   nedošlo   tým,   že   generálny prokurátor nariadil vo veci začať nové trestné konanie. K odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa dôjde až meritórnym rozhodnutím policajta v novom trestnom konaní. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   k   päťročným   prieťahom   v   trestnom   konaní v sťažovateľovej veci nemohlo dôjsť z iného dôvodu ako je úmyselné zavinenie policajtov. Už   samotné   neprijatie   trestného   oznámenia   sťažovateľa   na   Obvodnom   oddelení   PZ Petržalka − juh dňa 04. 11. 2008 a s tým súvisiace hrubé, arogantné a urážlivé správanie policajtov k sťažovateľovi nasvedčuje tomu, že bol a je zo strany policajtov úmysel vo veci sťažovateľa nekonať a poskytnúť ochranu podozrivej osobe, s ktorou policajti preukázané spolupracovali mimo úradný postup. Úmysel policajtov nekonať dokazuje aj ignorancia a opakované   nerešpektovanie   pokynov   prokuratúry,   ktorá   opakovane   konštatovala dôvodnosť námietok zbytočných prieťahov trestného konania v sťažovateľovej veci. Takéto správanie   policajtov   je   vysoko   nebezpečným   pre   spoločnosť   a   nedáva   žiadne   záruky právneho štátu...

...   Päťročná   nečinnosť   poverených   príslušníkov   Policajného   zboru   Slovenskej republiky v trestnej veci sťažovateľa je závažným zásahom do označených základných práv sťažovateľa.   Je   potrebné   zohľadniť,   že   osobný   majetok   sťažovateľa   značnej   hodnoty je nezákonne zadržaný odo dňa 04. 11. 2008, a to vrátane dôverných a osobných písomnosti sťažovateľa, listín a súdnych spisov, pričom jeho vydanie má znaky vydierania. K vráteniu majetku dosial nedošlo, a je dôvodný predpoklad, že za päť rokov majetok sťažovateľa bude z veľkej časti znehodnotený.

... Stav právnej neistoty sťažovateľa ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvá a môže byť odstránený až konečným rozhodnutím policajtov vo veci trestného oznámenia podaného sťažovateľom dňa 6. 11. 2008 a doplneného 09. 02. 2009.

Sumu 4 000 (štyritisíc) euro sťažovateľ považuje za adekvátnu porušeniu svojich označených základných práv, príkoriu, stresu, psychickému utrpeniu, strate času, zásahu do práva   užívať   majetok   a   nakladať   sním,   zásahu   do   práva   do   súkromia,   do   práva uschovávať   v   súkromí   písomnosti   dôvernej   povahy,   do   práva   nedotknuteľnosti   osobnej korešpondencie a dôverných osobných záznamov a údajov a s tým spojenej nemajetkovej ujmy...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Slovenská   republika   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Slovenskej republiky v Bratislave V, Oddelenia skráteného vyšetrovania Petržalka − juh, Holičská 22, 852 42 Bratislava a Oddelenia skráteného vyšetrovania Petržalka − stred, Námestie hraničiarov 1/B, 852 42 Bratislava vo veci trestného oznámenia P. K. zo dňa 6. 11. 2008 a 9. 02. 2009 porušila základné práva P. K. na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na prerokovanie jeho vecí bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave V, Oddeleniu skráteného vyšetrovania Bratislava Petržalka - stred, Námestie hraničiarov 1/B, 852 42 Bratislava sa prikazuje konať vo veci trestného oznámenia P. K. zo dňa 6. 11. 2008 a 09. 02. 2009 bez prieťahov.

3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 euro (štyritisíc), ktoré mu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky povinné zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   P.   K. v sume 400 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

V súvislosti s namietanými porušeniami označených práv sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem iného obsahovať aj jednoznačné označenie, proti komu smeruje.

Sťažovateľ   v   úvode   svojej   sťažnosti   za   porušovateľa   označených   práv   výslovne označil   Slovenskú   republiku,   zastúpenú   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ministerstvo   vnútra“),   a   v   jej   petite   sa   domáha   vyslovenia,   že „Slovenská republika   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky...“ porušila   označené   práva   sťažovateľa.   Ústavný   súd   uzavrel,   že   z obsahu   sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažnosť smeruje proti postupu okresného riaditeľstva.

V súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ako má vo veci jeho sťažnosti rozhodnúť – petitom sťažnosti. Ústavný súd preto   v danej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   veci   vzhľadom   na   viazanosť   návrhom na začatie   konania   posudzoval   namietané   porušenie   uvedeného   základného   práva sťažovateľa   iba   vo   vzťahu   k tomu   porušovateľovi,   ktorého   označil   v sťažnosti, t. j. vo vzťahu k okresnému riaditeľstvu (m. m. IV. ÚS 473/2010).

Predmetom sťažnosti je teda rozhodovanie o namietanom porušení základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   riaditeľstva   v   súvislosti   s   vybavovaním   jeho   trestných oznámení. K porušeniu týchto práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že okresné riaditeľstvo nekonalo o jeho trestných oznámeniach zo 6. novembra 2008 a 9. februára 2009.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného riaditeľstva

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v   zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené, či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Podľa § 196 ods. 1 Trestného poriadku trestné oznámenie sa podáva prokurátorovi alebo policajtovi.

Podľa   §   196   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   prokurátor   alebo   policajt   po   prijatí trestného   oznámenia   zistí,   že   je   potrebné   ho   doplniť,   doplnenie   vykoná   výsluchom oznamovateľa   alebo   poškodeného   alebo   vyžiadaním   písomných   podkladov od oznamovateľa alebo od inej osoby alebo orgánu príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa § 197 alebo § 199 v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia.

Podľa § 197 ods. 1 písm. a) až d) Trestného poriadku ak nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa odseku 2, prokurátor alebo policajt uznesením vec odovzdá   príslušnému   orgánu   na   prejednanie   priestupku   alebo   iného   správneho   deliktu, odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie, odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo odmietne.

Podľa   §   197   ods.   2   Trestného   poriadku   prokurátor   alebo   policajt   pred   začatím trestného stíhania uznesením môže odložiť vec, ak je trestné stíhanie neúčelné vzhľadom na okolnosti uvedené v § 215 ods. 2.

Podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku ak nie je dôvod na postup podľa § 197 ods. 1 alebo 2, policajt začne trestné stíhanie bez meškania, najneskôr však do 30 dní od prijatia trestného oznámenia, ak ho treba doplniť. Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia...Podľa § 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom v rozhodujúcom období   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokuratúra   je   samostatná   hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) a b) zákona o prokuratúre ak nie je ďalej ustanovené inak, nadriadený   prokurátor   je   oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má postupovať v konaní a pri plnení úloh, vykonať úkony podriadeného prokurátora alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby..., ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   postavení oznamovateľa   a   zároveň   poškodeného   podal   trestné   oznámenia   26.   septembra   2008, 6. novembra 2008 a 9. februára 2009.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesením   povereného   príslušníka   okresného riaditeľstva   obvodného   oddelenia   Petržalka   –   stred   ČVS:   ORP-1068/ST-B5-2011 z 30. januára   2012   trestné   stíhanie   vedené   na   základe   trestného   oznámenia   sťažovateľa (poškodeného) z 26. septembra 2008 pre prečin neoprávneného zásahu „do práva k domu, bytu,   alebo   nebytového   priestoru“,   ktorého   sa   mala   dopustiť   vlastníčka   tým, že 12. septembra 2008 v čase o 21.00 h výmenou zámkov znemožnila sťažovateľovi vstup do bytu, ktorého jednu z izieb mal mať prenajatú na základe nájomnej zmluvy, avšak ktorej nájom mal byť ukončený 31. augusta 2008, bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku   zastavené,   lebo „nie   je   tento   skutok   trestným   činom   a   nie   je   dôvod   ani na postúpenie   veci“.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   po   tom,   ako   prokurátor okresnej prokuratúry sťažnosť (riadny opravný prostriedok sťažovateľa) podanú proti nemu uznesením č. k. 4 Pv 664/09-78 z 24. februára 2012 ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ trestné oznámenia zo 6. novembra 2008 a 9. februára 2009   podal   ako „Doplnenie“ trestného   oznámenia   z   26.   septembra   2008   pôvodne zaevidovaného okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pn 502/2008, na základe ktorého bolo trestné   stíhanie   vedené   okresným   riaditeľstvom   pod   ČVS:   ORP-1068/ST-B5-2011 právoplatne zastavené, okresné riaditeľstvo považovalo vec sťažovateľa za vybavenú.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť, že v obdobných prípadoch, ako je aj vec sťažovateľa, už viackrát vyslovil právny názor, v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II.   ÚS   238/02,   III.   ÚS   198/03).   Uvedený   článok   ústavy   garantuje   ochranu   pred protiústavným   postupom   orgánov   verejnej   moci   v   konaniach,   v   ktorých   sa   rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je tiež právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre), čo sťažovateľ aj využil,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp.   opakovaným   podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   generálna   prokuratúra,   resp.   generálnym prokurátorom   poverený   prokurátor   v   prípise   č.   k.   IV/6   GPt   61/13-11   z   24.   júna   2013, v súvislosti s konaním vlastníčky bytu v období od 4. novembra 2008, a teda v súvislosti s trestnými oznámeniami zo 6. novembra 2008 a 9. februára 2009 uviedol:

„...   Pokiaľ   ide   o   ďalšie   skutočnosti   a   okolnosti,   ktoré   uvádzate   vo   Vašom opakovanom   podnete   zo   dňa   28.   02.   2013,   a   to   konkrétne   na   strane   6/   −   vo   vzťahu ku konaniu pod. K. zo dňa 04. 11. 2008 (ktoré skutočnosti a okolnosti neboli skutkovo a ani právne predmetom trestného stíhania vo veci vedenej pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011 a pod sp. zn. 4 Pv 664/09), mám za to, a v tejto časti považujem Váš opakovaný podnet za dôvodný, že je potrebné, aby sa orgány činné v trestnom konaní dôsledne vysporiadali s týmito Vami uvádzanými skutočnosťami, a to v samostatnom trestnom konaní (nie pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011 a pod sp. zn. 4 Pv 664/09).

Vzhľadom k tomu som podriadenému prokurátorovi pokynom podľa § 6 odsek 1 písm. a/ zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov uložil, aby u vecne   a   miestne   príslušného   policajta   zabezpečil   objasnenie   Vami   uvádzaných skutočností, pre podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 Trestného zákona a iné, s tým, aby po vykonaní príslušných procesných úkonov a po ich následnom právnom   posúdení   (vyhodnotení)   bolo   rozhodnuté   o   ďalšom   procesnom   postupe,   resp. meritórne rozhodnuté v tejto trestnej veci.“

Vychádzajúc   so   subsidiárnej   právomoci   ústavného   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06) vychádzajúca   z   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [(ďalej   len „ESĽP“) rozhodnutie ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005], ktorá sa týka základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v prípadoch, keď jeho porušenie namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci trestného konania v predmetnej veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   (napr.   I.   ÚS   212/07, II. ÚS 212/07,   III.   ÚS   109/06).   Až   vznesenie   obvinenia   konkrétnej   osobe   je   teda   tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti   konkrétnemu   možnému   pôvodcovi   svojho   poškodenia,   a   teda   z   neho   robí   „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   na   základe   trestných   oznámení zo   4.   novembra   2008   a   9.   februára   2009 nedošlo ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, s poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu   a ESĽP nemohol sťažovateľ v relevantnom čase „profitovať“ zo záruk podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a vychádzajúc z   podstaty   a účelu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd aj túto časť sťažnosti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 286/2011).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   prikázaní   konať bez zbytočných prieťahov, o priznaní finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014