znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 447/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. R., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. P. R., K. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/06.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že   v   exekučnom   konaní vedenom   okresným súdom   pod   sp.   zn.   49   Er   1465/06   sa   sťažovateľ   (v   procesnom   postavení   oprávneného z exekúcie) návrhom podaným súdnemu exekútorovi 23. mája 2006 domáha od povinného vymoženia   sumy   1 319 500   Sk   s   príslušenstvom.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa   označené exekučné konanie trvá už viac ako štyri roky, pričom počas tejto doby jeho exekúciou vymáhaná pohľadávka nebola ani len čiastočne uspokojená. Uvedený stav právnej neistoty sťažovateľa pretrváva aj napriek tomu, že sťažovateľ podal 16. októbra 2006 predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   ktorú   predseda   okresného   súdu   listom z 2. júna 2010 vyhodnotil ako dôvodnú, pričom súčasne sťažovateľovi oznámil, že v jeho exekučnej   veci   bude   nariadené   pojednávanie   na   1.   júl   2010.   Podľa   sťažovateľa   bolo predmetné pojednávanie zmarené v dôsledku postupu samotného okresného súdu, ktorý vec na   tomto   pojednávaní   neprerokoval   z   dôvodu   nedostavenia   sa   jedného   z   viacerých predvolaných   svedkov,   pričom   okresný   súd   nevypočul   ani   prítomných   svedkov,   čím   si podľa názoru sťažovateľa sám zmaril možnosť zjednať vo vlastnej réžii nápravu svojej dovtedajšej liknavosti v predmetnom exekučnom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Po vrátení veci z odvolacieho súdu, ku ktorému došlo dňa 23. 10. 2008. Okresný súd Košice II vo veci vôbec nekonal, a to až do podania sťažnosti na postup súdu zo strany sťažovateľa,   ku   ktorému   došlo   dňa   07.   05.   2010.   Príslušný   orgán   –   predseda   súdu vyhodnotil sťažnosť v odpovedi zo dňa 02. 06. 2010 ako opodstatnenú, keď konštatoval, že v konaní došlo ku zbytočným prieťahom, s tým, že vo veci bol na základe jeho pôsobenia nariadený   termín   pojednávania   na   01.   07.   2010,   kde   boli   predvolaní   aj   navrhnutí svedkovia....

Občianske súdne konanie o námietkach povinnej proti exekúcii trvá už takmer štyri roky (samotná exekúcia už trvá viac ako štyri roky), pričom sa objektívne jedná o skutkovo aj   právne   jednoduchú   vec   nevyžadujúcu   si   rozsiahle   dokazovanie,   kedy   predmetom skúmania súdu je len to, či po vydaní exekučného titulu došlo ku zaplateniu pohľadávky sťažovateľa ako oprávneného zo strany povinnej. Počas tohto obdobia súd prejavil len minimálnu aktivitu a snahu poskytnúť súdnu ochranu právam sťažovateľa, nehovoriac o tom,   že   tým   poskytol   povinnej   dostatočne   dlhý   čas   na   to,   aby   sa   zbavila   prakticky akéhokoľvek majetku, ktorý by eventuálne mohol podliehať exekúcii.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod č. k. 49 Er/1465/2006 porušil základné právo sťažovateľa Ing. P. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice II postupovať v konaní vedenom pod č. k. 49 Er/1465/2006 bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000,-   €   (slovom   pätnásťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu... v lehote do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/06.

Z   vyžiadaného súdneho spisu,   obsahu sťažnosti   a   príloh   ústavný   súd   zistil   tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 49 Er 1465/06:

Okresnému súdu bol 6. júna 2006 súdnym exekútorom postúpený návrh sťažovateľa na   vykonanie   exekúcie   spolu   s   exekučným   titulom   a   súčasne   súdny   exekútor   žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu okresný súd udelil 7. júna 2006. Dňa 16.   októbra   2006   súdny   exekútor   postúpil   okresnému   súdu   námietky   povinnej   proti exekúcii,   ktoré   okresný   súd   22.   novembra   2006   zaslal   na   vyjadrenie   sťažovateľovi. Sťažovateľ   sa   k   námietkam   povinnej   vyjadril   4.   decembra   2006   a   13.   decembra   2006 okresný   súd   vyzval   povinnú   z   exekúcie,   aby   preukázala   svoje   tvrdenie,   že   exekúciou vymáhanú sumu už sťažovateľovi uhradila. Keďže sa zásielka adresovaná povinnej vrátila okresnému   súdu   s   poznámkou „adresát   neznámy“,   okresný   súd   svoju   výzvu   povinnej zopakoval 6. marca 2007, ktorú zaslal jej právnemu zástupcovi. Povinná reagovala na výzvu okresného súdu 22. marca 2007, pričom svoje vyjadrenie doplnila dôkazmi 30. augusta 2007. Následne okresný súd uznesením z 31. augusta 2007 námietkam povinnej vyhovel a súčasne   uznesením   z   tohto   istého   dňa   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok za konanie o námietkach proti exekúcii.

Sťažovateľ   sa   17.   októbra   2007   odvolal   proti   obidvom   uzneseniam   okresného súdu z 31.   augusta   2007   a   z   tohto   dôvodu   okresný   súd   predložil   6.   novembra   2007 spis Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   uznesením   sp. zn. 3 CoE 158/07 z 25. septembra 2008 zrušil uznesenie okresného súdu o vyhovení námietkam povinnej a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu 23. októbra 2008).

Dňa 15. marca 2010 sťažovateľ urgoval postup v konaní, avšak keďže okresný súd nekonal, sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu 6. mája 2010 sťažnosť na pomalý postup okresného súdu. Dňa 12. mája 2010 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby označili všetkých svedkov, ktorých navrhujú v konaní vypočuť, a 20. mája 2010 zisťoval miesto pobytu povinnej. Sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu 21. mája 2010 a 1. júna   2010   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   1.   júl   2010,   o   nariadení   ktorého sťažovateľa vyrozumel aj predseda okresného súdu listom z 2. júna 2010, ktorým odpovedal na   jeho   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Okresnému   súdu   bolo   3.   júna   2010   políciou oznámené miesto pobytu povinnej a 18. júna 2010 ospravedlnenie svedka z neúčasti na nariadenom pojednávaní.

Dňa 1. júla 2010 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo bez meritórneho prerokovania veci a bez vypočutia prítomných svedkov a účastníkov konania odročené na 27. september 2010 s tým, že sťažovateľ bude musieť preukázať platby realizované povinnej a zdôvodniť potrebu vypočutia ním navrhovaného svedka a povinná bude musieť predložiť písomnú dohodu o odpustení dlhu. Sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu   12. júla 2010 a povinná   5.   augusta   2010   žiadala   o   predĺženie   lehoty   na   predloženie   požadovaných dôkazov.   Pojednávanie   konané   27.   septembra   2010   bolo   po   vypočutí   prítomných sťažovateľom navrhovaných svedkov odročené na 25. október 2010 na žiadosť povinnej, ktorá navrhla vypočuť ďalších svedkov.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

Sťažovateľ sa na ústavnom súde domáha ochrany svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   v   postupe   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 49 Er 1465/06 sťažnosťou z 8. júla 2010 (ústavnému súdu bola osobne podaná v ten istý deň), pričom z uvedených skutkových zistení vyplýva, že sťažovateľ podal ústavnému súdu túto sťažnosť iba dva mesiace potom, ako 6. mája 2010 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, takže z tohto hľadiska sťažovateľ neposkytol okresnému súdu dostatočný časový priestor, aby v dôsledku využitia sťažnosti na prieťahy adresovanej predsedovi   okresného   súdu,   ktorú   považuje   ústavný   súd   za   účinný   právny   prostriedok ochrany   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   sám   zjednal   nápravu   vo   svojom   dovtedy zdĺhavom postupe.

Okrem toho ústavný súd dospel k záveru, že predseda okresného súdu po doručení sťažnosti urobil v primeranej lehote opatrenia proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní a okresný súd následne vo veci plynulo konal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy   v   konaní   adresovaná   predsedovi   okresného   súdu   bola   v   okolnostiach   prípadu zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom. Je síce možné konštatovať, že sťažovateľ podal predtým, ako sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť predsedovi okresného súdu, avšak takéto   formálne   využitie   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   sťažovateľom   nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by predstavoval   splnenie   podmienky   prípustnosti   sťažnosti   podľa   označeného   ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd teda konštatuje, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnený podľa   osobitných   predpisov,   bolo bezúspešné   a   neprinieslo   ním   sledovaný   cieľ,   ani   k   záveru,   že   napriek   jeho   využitiu predseda   okresného   súdu   primerane   nereagoval   a   nevyužil   príležitosť,   aby   sám   urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   však   nad   rámec   poznamenáva,   že   ak   by   sa   v   napádanom   postupe okresného súdu opätovne vyskytovali prieťahy v konaní, sťažovateľ má právo opätovne sa domáhať   ochrany   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   novou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   už   o   ďalších požiadavkách sťažovateľa (návrh na priznanie finančného zadosťučinenia) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010