znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 446/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomMgr. Pavlom Antošom, Námestie sv. Egídia 93, Poprad, ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.5 Tpo 58/2014 a jeho uznesením z 11. decembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola13. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátomMgr. Pavlom Antošom, Námestie sv. Egídia 93, Poprad, ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tpo   58/2014   a   jeho   uznesenímz 11. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný činmarenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základevymedzenom v uznesení o vznesení obvinenia. Sťažovateľ skutok, z ktorého je obvinený,popisuje v sťažnosti tak, že počas pojednávania Špecializovaného trestného súdu v BanskejBystrici (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) 11. septembra 2014, na ktorom sa zúčastnilako   verejnosť,   na   chodbe   pred   pojednávacou   miestnosťou   mal   svedkyni   ešte   pred   jejvýpoveďou   v   danej   veci   povedať,   že   na   jej   mieste   by   nevypovedal,   keďže   bude   maťna základe jej výpovede problémy obžalovaný a že ich bude mať aj ona a jej priateľ.

Sťažovateľ nepopiera, že skutok tak, ako je vymedzený v obvinení, sa stal. Je všaktoho názoru, že tento skutok nie je trestným činom. Nepopiera teda, že sa pred svedkyňouvyjadril   spôsobom vyplývajúcim zo skutkovej vety, avšak dodáva,   že svoje vyjadreniemyslel   tak,   že „nakoľko   išlo   o   trestný   čin   nepriamej   korupcie   –   že   svedkyňa   svojou výpoveďou privodzuje trestné stíhanie nielen obžalovanému (ktorý mal úplatok odovzdať) ale   aj   sebe   samotnej   a   jej   priateľovi   (ktorý   mal   úplatok   poskytnúť).   Súčasne   jej   tiež odporúčal, aby si z toho dôvodu ona a jej priateľ našli advokáta, čo je časť jeho výpovede, ktorá v skutkovej vete obvinenia doposiaľ absentuje, hoci táto svedkyňa (pri výsluchu v tejto trestnej veci v postavení poškodenej) pravdivosť tejto časti prehlásenia sťažovateľa výslovne potvrdila.“.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 115/2014 zo 16. októbra 2014 v spojení s uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 5 Tpo 48/2014 zo 4. novembra 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodovuvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Žiadosť odôvodnil tým, žev dňoch 6. a 7. novembra 2014 boli vypočutí všetci svedkovia, ktorých výpovede v inomkonaní   mal   ovplyvňovať.   Ostatní   svedkovia   (s   výnimkou   svedka,   ktorý   ku   dňurozhodnutia sudcu pre prípravné konanie vypočutý nebol) podľa sťažovateľa zopakovaliobsah svojich výpovedí pred vznesením obvinenia a svedok by vypovedal v jehoprospech,   teda   nemá   dôvod   v   budúcnosti   toho   svedka   ovplyvňovať.   Ďalej   sťažovateľpoukázal na to, že napriek údajnému ovplyvňovaniu všetci svedkovia zotrvali na svojichvyjadreniach v inej trestnej veci a potvrdili, že po pojednávaní na špecializovanom trestnomsúde sa ich nikto nepokúšal ovplyvniť. Svedkovia a mali potvrdiť, ževyjadrenia sťažovateľa nevnímali ako hrozbu, ale ako konštatovanie.

Okresný   súd   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   rozhodol   uznesenímsp. zn. 0   Tp   115/2014   z   3.   decembra   2014   tak,   že   sťažovateľa   prepustil   na slobodu,akceptujúc dôvody uvedené v jeho žiadosti o prepustenie.

V zápisnici z výsluchu sťažovateľa konaného 3. decembra 2014, ktorá tvorí prílohusťažnosti, sa okrem iného uvádza:

„Bolo mi doručené vyjadrenie prokurátorky GP k mojej žiadosti o prepustenie na slobodu a oboznámil som sa s ním.

K údajom, ktoré som uviedol v žiadosti o prepustenie na slobodu chcem doplniť iba dve veci. Prvou je, že od podania žiadosti do dnešného dňa bol vypočutý ďalší svedok pán a druhou je to, že pokiaľ pani prokurátorka vo vyjadrení uviedla, že sa ešte vykonáva dokazovanie – znalecké, myslím si, že toto dokazovanie nesúvisí s mojim konaním nakoľko som stíhaný za skutok, ktorý som mal spáchať verbálne na súde pred určitými osobami.

Chcel by som súd požiadať o prepustenie na slobodu, nemám problémy komunikovať, dostavovať sa na predvolania a nemienim nikoho vyhľadávať, stále tvrdím, že tu došlo k nedorozumeniu.

Prokurátorka nemá na obvineného otázky.

Na otázky obhajcu obvinený udáva: Ja som sa so svedkyňou rozprával 10 minút pred koncom pojednávania. Bolo to v čase, keď už vypovedal jej priateľ. Ja som išiel telefonovať domov a som jej v podstate mysliac si, že ona nie je stíhaná povedal, že by mali vyhľadať advokáta, že ak budú vypovedať, že to môže mať pre nich za následok ich trestné stíhanie. Na čo budú nadväzovať   ďalšie   problémy,   napr.   že   nebude   môcť   ukončiť   štúdium,   že   ho   budú   môcť vyhostiť. Povedal som to preto, lebo som nevedel, že sú stíhaní. To som sa dozvedel až z obsahu výpovede jej priateľa.

Obhajca   predkladá   kópie   zápisnice   o   výsluchu   svedka zo   dňa 27. 11. 2014, ktorá sa zakladá do spisu.

Obhajca udáva: Poukazujem   na   obsah   výpovedí   svedkov,   ktoré   skutočnosti   sú   súčasťou   aj   mojej žiadosti o prepustenie na slobodu v tom smere, že z obvineného nemali strach a jeho konanie   nebolo   spôsobilé   obsah   ich   výpovedí   ovplyvniť.   Poukazujem   na   to,   že   už   bol vypočutý svedok a zostáva ešte vykonať výsluch svedka, ku ktorému som sa už v žiadosti vyjadril. Namietam, že by dôvodom väzby mala byť tá skutočnosť, že prebieha vyšetrovanie a navyše poukazujem na to, že ide o znalecké dokazovanie, kde obvinený nemá žiadnu možnosť toto nejakým spôsobom ovplyvňovať a ani vo väzbe nie je za to, že by tu bola obava, že bude pôsobiť na znalcov.

Prokurátorka udáva: Na svojom stanovisku trvám nakoľko mám za to, že dôvody väzby aj v súčasnom štádiu konania trvajú tak ako bolo konštatované súdom, je pravdou že už bol realizovaný výsluch svedka avšak doposiaľ nebol vykonaný výsluch svedka, naďalej sa vykonáva znalecké dokazovanie a vzhľadom na prezentovanú obhajobu obvineného nie je vylúčená aj potreba vykonania konfrontácií medzi obvineným a poškodenými.

Pozn. sudcu pre prípravné konanie: Pred   začatím   výsluchu   sudca   pre   prípravné   konanie   zisťoval   u   obhajcu a prokurátorky prečo je na prezenčnej pečiatke žiadosti o prepustenie na slobodu uvedený dátum príjmu 18. 10. 2014, kde sa obaja zhodli, že ide o omyl, správny dátum má byť

18. 11. 2014, čo prokurátorka doložila aj nahliadnutím do dozorového denníka, v ktorom je tento dátum uvedený.“

V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 115/2014 z 3. decembra 2014sa uvádza:

«Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúry Východ (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) sp. zn. PPZ-804/NKA-PZ-VY- 2014 z 25. 9. 2014 bolo začaté trestné stíhanie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno d) Trestného zákona a následne uznesením vyšetrovateľa PZ sp. zn. PPZ- 804/NKA-PZ-VY-2014   zo   14.   10.   2014   bolo   vznesené   obvinenie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno d) Trestného zákona na tom skutkovom   základe,   že   menovaný   dňa   11.   9.   2014   na   chodbe   pred   pojednávacou miestnosťou   Špecializovaného   trestného   súdu   v Banskej   Bystrici   počas   verejného pojednávania v konaní vedenom pod č. k. BB 3T3/14 proti obžalovanému

, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom ⬛⬛⬛⬛, stíhanému pre prečin nepriamej korupcie podľa § 366 odsek 1 Trestného zákona, oslovil svedkyňu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom ⬛⬛⬛⬛, ktorá svedčí v uvedenej veci ako svedok a povedal jej, že on by na jej mieste nevypovedal, lebo ak bude mať z tejto výpovede obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ problémy, tak ich bude mať aj ona a jej priateľ ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, občan Saudskej Arábie s prechodným pobytom v ⬛⬛⬛⬛ a jej priateľ môže zabudnúť na Slovensko a aj na medicínu, ktorú v súčasnej dobe študuje na Slovensku, čo uviedol aj ⬛⬛⬛⬛, tlmočníkovi svedka ⬛⬛⬛⬛ na uvedenom pojednávaní,   ktorého   oslovil   pred   budovou   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Banskej Bystrici,   aby   tento   ovplyvnil   výpoveď   svedkov ⬛⬛⬛⬛ a

tak, aby v tejto veci nevypovedali, pričom takto konal v úmysle ovplyvniť svedeckú výpoveď svedkyne ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ tak, aby títo nevypovedali v neprospech obžalovaného ⬛⬛⬛⬛.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp/115/2014 zo 16. 10. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 Tpo/48/2014 zo 4. 11. 2014 bol obvinený ⬛⬛⬛⬛ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku.

Obvinený   sám   a   tiež   prostredníctvom   obhajcu   podal   žiadosti   o   prepustenie na slobodu, ktoré boli prokuratúre doručené 18. 11. 2014. Svoje žiadosti odôvodnil tým, že v dňoch 6. a 7. 11. 2014 boli vypočutí všetci svedkovia, ktorých výpovede mal v inom konaní ovplyvňovať. V osobitnom písomnom podaní obhajca namietol, že súd pri vzatí do väzby neuviedol konkrétne mená svedkov, ktorých mal obvinený ovplyvňovať a nie je teda zrejmé, nevykonanie výsluchov ktorých svedkov môže mať za následok zánik dôvodov jeho kolúznej väzby. Súčasne si odpovedal, ktorí by to asi mohli byť s tým, že väčšina z nich už vypočutá bola. Pokiaľ doteraz nebol vypočutý ako svedok poukázal na to, že jeho výpoveď nepovažoval za potrebnú ani vyšetrovateľ pred vznesením obvinenia. Ostatní svedkovia s výnimkou svedka zopakovali obsah svojich výpovedí pred vznesením obvinenia a svedok vypovedal v jeho prospech, teda obvinený nemá dôvod v budúcnosti tohto svedka ovplyvňovať. Obhajca súčasne poukázal na zhodné výpovede svedkov v inom konaní s ich výpoveďami vo veci obvineného, či už pred, alebo po vznesení obvinenia z toho hľadiska, že zrejme voči nim neprichádza do úvahy nejaké ovplyvňovanie. Súčasne poukázal na to, že napriek údajnému ovplyvňovaniu zotrvali na svojich vyjadreniach v inej trestnej veci a potvrdili, že po pojednávaní na Špecializovanom trestnom súde sa ich nikto ovplyvniť nepokúsil. Tiež poukázal na to, že svedkovia a potvrdili, že vyjadrenia obvineného nevnímali ako hrozbu, ale ako konštatovanie a ich popis skutku nie je v príkrom rozpore s tým, ako ho opísal obvinený, kde zostáva spornou otázka právna, nie skutková.

Pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie dňa 03. 12. 2014 obvinený svoju žiadosť doplnil poukázaním na to, že od podania žiadosti do teraz bol vo veci vypočutý aj svedok. K výsluchu tohto svedka aj ostatných obhajca obvineného poukázal na ich vyjadrenia, že skutočnosti, ktoré obvinený svedkom uvádzal u nich neboli spôsobilé na vyvolanie   zmeny   ich   výpovedí.   Obvinený   ešte   doplnil,   že   nesúhlasí   s   vyjadrením prokurátorky, že dôvodom väzby má byť aj prebiehajúce znalecké dokazovanie, pretože nie je vo väzbe za to, že by ovplyvňoval znalca, alebo že by tu taká obava bola, navyše ani nemá možnosť tento úkon ovplyvniť.

Podľa názoru obhajoby na existenciu dôvodov väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm.   b/   Tr.   poriadku   je   potrebné   preukázať   pravdepodobnosť,   že   obvinený   sa   pokúsi svedkov ovplyvňovať a zároveň pravdepodobnosť, že sa svedkovia ovplyvniť dajú a nakoniec mieru vplyvu prípadnej zmeny ich výpovedí na ustálenie skutkového deja. Vzhľadom na to, že   svedkovia,   u   ktorých   hrozila   obava   z   ovplyvňovania   už   boli   vypočutí   je   dôležitou skutočnosťou po vzatí obvineného do väzby, na ktorú je potrebné prihliadať a poukázal na ustálenú súdnu prax, že v takom prípade dochádza k zániku väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku.

V prípade, že by súd bol iného názoru poukázal na písomný sľub obvineného v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/, ktorý tento predložil osobitným podaním a žiadal ho prijať a nahradiť ním väzbu.

Prokurátorka   Generálnej   prokuratúry   SR   predložila   žiadosť   obvineného   sudcovi pre prípravné konanie, pretože jej nevyhovela 26. 11. 2014 spolu s príslušným vyšetrovacím spisom.

K dôvodom väzby obvineného uviedla, že tieto trvajú a poukázala v tomto smere aj na uznesenie krajského súdu zo 4. 11. 2014. Skutočnosť, že už boli vypočutí svedkovia podľa nej neznamená automaticky, že dochádza k zániku dôvodov väzby, pretože nie je vylúčené, že budú vypočutí opätovne, najmä v súvislosti s doteraz neskončeným znaleckým dokazovaním. Pri výsluchu obvineného potvrdila, že už bol vypočutý aj svedok a vo vzťahu k svedkovi uviedla, že tento tiež ešte nebol v procesnom postavení svedka vypočutý, ako to mylne udáva obhajca obvineného. Vzhľadom k týmto skutočnostiam navrhla   žiadosť   obvineného   zamietnuť   a   jeho   väzbu   nenahradiť   ani   prijatím   sľubu   ani nariadením dohľadu mediačným a probačným úradníkom aj s prihliadnutím na to, že nie je vylúčená nutnosť vykonať konfrontácie medzi obvinených a svedkami vzhľadom na obsah jeho vyjadrení.

Podľa § 71 odsek 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Na   základe   žiadosti   obvineného,   vyššie   uvedených   vyjadrení   a   preskúmaním spisového   materiálu   spolu   so   zápisnicou   o   výsluchu   svedka predloženého obhajcom pri výsluchu obvineného som dospel k záveru, že dôvodná obava, že obvinený bude   ovplyvňovať   svedkov   vykonaním   výsluchov   svedkov, a pominula.

Svedkovia vypovedali v trestnej veci obv., ⬛⬛⬛⬛ podala trestné oznámenie, následne svedkovia vypovedali pred a aj po vznesení obvinenia obvinenému a potvrdili obsah svojich vyjadrení. Navyše z ich prejavov vplýva, že z obvineného strach nemajú   a   nemienia   prípadnému   ovplyvňovaniu   podľahnúť.   Pokiaľ   ide   o   svedka obhajoba   netvrdila,   že   bol   vypočutý   ako   svedok,   čo   uviedla   prokurátorka,   ale   že   bol vypočutý po jeho nezákonnom zadržaní.

Je pravdou, že p. doteraz ako svedok vypočutý nebol, ale podľa názoru sudcu pre prípravné konanie jeho výpoveď bez toho, aby sme vyslovovali predpoklad v koho prospech bude vedená nie je dôkazom, ktorý by bol potrebný na ustálenie skutkového stavu veci. Ak prokurátorka dospeje k záveru, že je potrebné túto osobu ako svedka vypočuť, sudca pre prípravné konanie poukazuje, že ide o svedka, ktorý nebol osobne prítomný na mieste činu a vo vzťahu k tomuto svedkovi nie je možné vyvodzovať obavu z kolúzneho správania obvineného. Navyše sudca pre prípravné konanie uviedol už vo svojom uznesení o vzatí obvineného do väzby, že pripomína orgánom prípravného konania ich povinnosť postupovať pri obstarávaní dôkazov s čo najväčším urýchlením a bez prieťahov, aby osobná sloboda obvineného bola obmedzená skutočne iba na nevyhnutne potrebný čas aj z hľadiska toho, že sa osobne má sám starať o maloleté dieťa, ktoré mu malo byť súdom zverené. To, že od vzatia obvineného do väzby 16. 10. 2014 orgány prípravného konania svedka nevypočuli, nenasvedčuje ich konaniu bez zbytočných prieťahov. Na prvý pohľad   tomu   nenasvedčuje   ani   skutočnosť,   že   o   sťažnosti   obvineného   proti   vzneseniu obvinenia bolo rozhodnuté až 6. 11. 2014, teda 2 dni potom, ako bolo Krajským súdom v Banskej   Bystrici   právoplatne   rozhodnuté   o   jeho   väzbe,   ale   ide   o   lehotu   primeranú spôsobenú obhajobou, ktorá až 28. 10. 2014 doručila odôvodnenie sťažnosti obvineného z 23. 10. 2014 a bez ohľadu na neprávoplatné vznesenie obvinenia je povinnosťou sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe vysporiadať sa aj s dôvodnosťou trestného stíhania.

Nie   je   pravdou   tvrdenie   obhajoby,   že   samotné   vykonanie   výsluchov   svedkov, u ktorých je obava z ich ovplyvňovania obvineným zakladá dôvod na zánik dôvodov väzby, pretože   ani   skončenie   prípravného   konania   ešte   samo   osobe   nie   je   takým   momentom (R 56/2007),   ale   na   strane   druhej   je   potrebné   vychádzať   z   konkrétnej   veci   a   rozsahu potrebného dokazovania, kde v prípade obvineného je nutné poukázať na to, že významní   svedkovia   už   vypočutí   boli,   zopakovali   obsah   svojich   výpovedí,   nemajú z obvineného strach a na obsah ich výpovedí by prípadné ovplyvňovanie nemalo vplyv, navyše   je   potrebné   prisvedčiť   obvinenému,   že   od   hlavného   pojednávania   svedkov nekontaktoval (aj keď na strane druhej nemal vedomosť, že podali trestné oznámenie). Skutočnosť, že v priebehu trestného stíhania majú byť vykonané ďalšie procesné úkony, ako napríklad výsluch svedkov a pod., sama osebe neznamená, že obvinený bude na nich pôsobiť, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie. Objasňovaním   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie   je   dokazovanie   skutočností uvedených v § 119 ods. 1 Tr. poriadku. Tieto skutočnosti musia mať pre trestné stíhanie podstatný význam najmä z hľadiska posúdenia viny, trestu alebo výroku o náhrade škody. Marenie menej závažných skutočností nezakladá dôvod väzby a tu je treba poukázať na to, že   znalecké   dokazovanie,   na   ktoré   poukazuje   prokurátorka   nie   je   v   tomto   prípade skutočnosťou v zmysle § 119 ods. 1 Tr. poriadku, pretože ide o znalecké dokazovanie elektronických   prístrojov   a   obvinený   sa   protiprávneho   konania   mal   dopustiť   ústnym prejavom   bez   ich   použitia.   Ani   prípadná   nutnosť   vykonať   konfrontácie   neznamená automaticky dôvod na väzobné stíhanie obvineného, najmä keď svedkovia sa vo veci už procesne   vyjadrili   vrátane   zverejnenia   svojho   vnútorného   postoja   k   prípadnému ovplyvňovaniu.

Všetky   tieto   vymenované   skutočnosti   vo   svojom   súhrne   –   liknavosť   orgánov prípravného   konania,   vykonanie   podstatných   dôkazov   a   potreba   vykonať   už   iba   ďalšie dokazovanie menej významných skutočností, prihliadajúc na osobné pomery obvineného a samotnú   dĺžku   doteraz   vykonanej   väzby   vedú   sudcu   pre   prípravné   konanie ku konštatovaniu o zániku väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku, nezisteniu iných dôvodov na jeho väzbu (71 ods. 1 písm. a/ alebo c/ Tr. poriadku) a preto potom rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nakoľko   sudca   pre   prípravné   konanie   konštatuje   neexistenciu   dôvodov   väzby obvineného neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o prijatí sľubu alebo nariadení dohľadu mediačným a probačným úradníkom, ktoré rozhodovanie je možné iba v prípade existencie dôvodov väzby.

Obvinený si musí byť vedomý, že v prípade, že sa dopustí kolúzneho konania, môže byť rozhodnuté o jeho opakovanej väzbe.».

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 115/2014 z 3. decembra 2014, ktorýmbol sťažovateľ prepustený z väzby, podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súdnapadnutým unesením   sp. zn. 5 Tpo 58/2014 z 11. decembra 2014 tak, že sťažnosťounapadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzbyzamietol, pričom zároveň neprijal písomný sľub ako náhradu za väzbu a ani ju nenahradildohľadom probačného a mediačného úradníka.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„... Proti tomuto uzneseniu (uznesenie okresného súdu z 3. decembra 2014, pozn.) ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice podala prokurátorka GP SR sťažnosť, ktorú následne aj písomne odôvodnila. Argumentovala predovšetkým tým, že aj v tomto štádiu trestného konania   naďalej   trvá   podozrenie,   že   obvinený   spáchal   trestný   čin   podľa   §   344   ods.   1 písm. d) Tr. zák., pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Konkrétnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu obvineného, sú v danom prípade najmä charakter a znenie stíhaného skutku, z ktorých vyplýva, že obvinený ovplyvňoval svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorí vystupujú ako svedkovia v trestnej veci proti obžalovanému. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z kolúzneho správania sa obvineného vyplývajú aj z osoby samotného obvineného, keď nemal žiadne zábrany pôsobiť na svedkov v priestoroch súdu pred pojednávacou miestnosťou. Aj počas prebiehajúceho hlavného pojednávania   a   vykonávaného   dokazovania   prostredníctvom   SMS   správ   komunikoval s obžalovaným a usmerňoval ho, ako má reagovať na prebiehajúce dokazovanie. I keď vo veci boli vykonané v podstate výsluchy všetkých svedkov, v danom štádiu konania   však   nie   je   vylúčená   potreba   doplnenia   dokazovania,   napr.   aj   vykonaním konfrontácií medzi obvineným a už vypočutými svedkami. Vzhľadom na charakter stíhanej trestnej činnosti a osobu obvineného, aj tieto prípadné procesné úkony odôvodňujú obavu z kolúzneho správania sa obvineného v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. V závere poukázala, že doposiaľ nebol vypočutý ani svedok ⬛⬛⬛⬛, a to z taktického hľadiska.

... Krajský súd na podklade sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť prokurátorky je v celom rozsahu dôvodná.

Krajský   súd   v   rámci   prieskumnej   povinnosti   dospel   totiž   k   záveru,   že   ďalšie pretrvávanie   väzby   u   obvineného   je   aj   v   súčasnosti   plne   opodstatnené.   Na   podklade doposiaľ vykonaných dôkazov v prípravnom konaní, pretrváva naďalej až kvalifikované podozrenie, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ sa mal dopustiť protiprávneho konania vo vzťahu ku svedkom, za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody na 1 rok až 6 rokov. Okrem spomenutého dôvodného podozrenia ako jedného z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktorých neexistenciu nesprávne skonštatoval prvostupňový súd. Krajský súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 5 Tpo/48/2014 zo 04. 11. 2014, zhodne so zistením   sudcu   pre   prípravné   konanie   konštatoval,   že   povaha   trestnej   činnosti obvineného a jeho osoba nedáva žiadnu záruku, že by nevykonával naďalej kolúzne aktivity a tým by účel väzby u neho bolo možné dosiahnuť inak.

Naviac treba zdôrazniť,   že vyšetrovanie predmetnej trestnej veci nie je doposiaľ ukončené, keď nebol vypočutý ani svedok ⬛⬛⬛⬛ a nie je ukončené ani znalecké dokazovanie.

Citované   rozhodnutie   krajského   súdu,   bolo   negatívnym   rozhodnutím   o   sťažnosti obvineného a situácia do dnešného dňa nevykazuje žiadne zmeny, a preto krajský súd dospel k záveru, že dôvod väzby u obvineného naďalej trvá v takej intenzite, že v tomto štádiu   trestného   stíhania   obvineného,   nie   je   možné   toto   opatrenie   ani   nahradiť substitučnými inštitútmi, ktoré nakoniec nepoužil prvostupňový súd.

Riziko, t. j. dôvodná obava, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu konal spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., teda prevyšuje substitučné inštitúty. Doterajšia väzba u obvineného stíhaného pre konanie, ktorým rušil činnosť orgánu verejnej moci, nie je preto v súčasnom štádiu trestného stíhania zjavne neprimeraná.

Krajský súd nakoniec zistil, že vyšetrovateľ vo veci koná spôsobom, ktorý si vyžaduje väzobná vec - § 2 ods. 6 Tr. por. a nezistil tak vo veci žiadne prieťahy subjektívnej povahy.“

Sťažovateľ argumentuje, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho zásadnýminámietkami (formulovanými v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.) spočívajúcimina tvrdení, že nemá dôvod ovplyvňovať svedkov, keďže s ich výpoveďami súhlasí, pričomvšetci svedkovia už boli v prípravnom konaní vypočutí a navyše ide o svedkov, ktorí sav zmysle ich vyjadrení ovplyvňovať ani zastrašiť nedajú. Sťažovateľ tiež namieta, že nemalmožnosť   oboznámiť   sa   s odôvodnením   sťažnosti   prokurátora   smerujúcej   proti   uzneseniuokresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým bol z väzby prepustený, keďže krajský súdo sťažnosti prokurátora rozhodol   nasledujúci deň po predložení spisu okresným   súdom.Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   sa   v   rozporeso skutočnosťou uvádza, že v konaní nebol ku dňu rozhodovania krajského súdu vypočutýsvedok. Podľa sťažovateľa jeho dosiaľ uvedené námietky zakladajú „Odôvodnenie porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy“.

Sťažovateľ formuluje aj námietky týkajúce sa „porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. V tejto súvislosti poukazuje naskutočnosť, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal 11. novembra 2014, sudcapre prípravné konanie okresného súdu o nej rozhodol 3. decembra 2014 a krajský súdo sťažnosti   prokurátora   rozhodol   11.   decembra   2014,   pričom   písomné   vyhotovenienapadnutého uznesenia krajského súdu mu bolo doručené až 2. januára 2015, t. j. orgányčinné v trestnom konaní a príslušné všeobecné súdy rozhodovali o jeho žiadosti 52 dní.

Ďalšia skupinu námietok je v sťažnosti označená nadpisom: „Odôvodnenie porušenia práva na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR.“V rámci tejto skupiny námietok sťažovateľ argumentuje, že mal byť z väzby prepustený,aj keď by žiadosť o prepustenie z väzby nebol podal, pretože boli na to splnené zákonnépredpoklady.   Poukazuje   pritom   na   skutočnosť,   že   všetci   svedkovia   boli   ku   dňurozhodovania sťažnostného súdu vypočutí, a to aj po vznesení obvinenia. Sťažovateľ pritomv zásade s výpoveďami svedkov súhlasí a zdôrazňuje, že v jeho veci je sporná len otázkaprávnej kvalifikácie skutku, t. j. otázka, či ide o trestný čin.

Podľa názoru sťažovateľa „Kolúzna väzba uložená z dôvodu obavy z ovplyvňovania svedkov má svoj protekčný význam len tam, kde je skutkový stav sporný, neustálený a kde by obvinený svojím pôsobením na svedkov mohol ustálenie skutkového stavu ovplyvniť vo svoj prospech. V prípade posudzovania otázky, či daný skutok je alebo nie je trestným činom, nemá ovplyvňovanie svedkov žiadny význam, nakoľko výklad práva je výlučne v pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu.

V domácej trestnoprávnej praxi sa ustálil právny názor, podľa ktorého v prípade kolúznej väzby z dôvodu obavy o ovplyvňovanie svedkov, nie je dôvod na jej ďalšie trvanie, ak boli svedkovia vypočutí v prípravnom konaní.“.

Vo   vzťahu   k argumentácii   krajského   súdu   o tom,   že   ďalším   dôvodom   na   jehozotrvanie vo väzbe je skutočnosť, že vo veci je potrebné vykonať ešte znalecké dokazovaniekriminalisticko-expertíznym ústavom, sťažovateľ uvádza, že vo vzťahu ku kolúznej väzbeide o irelevantný dôvod, keďže si nevie predstaviť, ako by mohol ovplyvniť znalca. Navyšeznalecký posudok mal byť vyhotovený do 16. novembra 2014.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jehosťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 11. 12. 2015 (správne má byť11. decembra 2014, pozn.), sp. zn. 5 Tpo/58/2014 o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 11. 11. 2014, ako aj konaním predchádzajúcim jeho vydaniu, porušil ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, zaručené článkom 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušil právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 12. 2015, sp. zn. 5 Tpo/58/2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd prepúšťa sťažovateľa z väzby na slobodu. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- € a zaväzuje Krajský súd v Banskej Bystrici, aby túto sumu vyplatil sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   náhradu   trov   konania   a   zaväzuje Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   aby   sumu   priznaných   trov   vyplatil   k   rukám   právneho zástupcu sťažovateľa do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorýprechádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje protirozhodnutiu   krajského   súdu   týkajúcemu   sa   väzobnej   veci   (rozhodovanie   o   žiadostisťažovateľa   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu)   vrátane   namietaného   porušenia   právana urýchlené a prednostné rozhodovanie o väzobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru [zohľadňujúcuaj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzobných veciach (pozri rozsudokvo veci   De   Wilde   et.   al.   v.   Belgicko   z 18.   6.   1971,   séria   A,   č.   12,   bod   76,o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdna rozhodovanie o väzbe, ďalej len „dohovor“), pozn.], v zmysle ktorej ústavnú ochranuväzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) neposkytuje podľa ustanovení VII. oddieluII. hlavy ústavy („Právo na súdnu a inú právnu ochranu“, čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy),ale podľa   špeciálnych   ustanovení   obsiahnutých   v čl.   17   ústavy,   ktorý   garantuje   osobnúslobodu (III. ÚS 135/04).

Obsah článku 17 ústavy totiž tvoria totiž také práva, ako je právo byť vo väzbe lenzo zákonného   dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu;   právo   podať   návrhna konanie, v ktorom   by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzbya nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepusteniemôže   byť   v   zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou   (m.   m.   III.   ÚS   7/00,I. ÚS 34/04).   Ústavný   súd   zároveň   vo   svojej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   právona osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgányčinné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (napr. II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranuv súvislosti   s   periodickým   skúmaním   dôvodnosti   väzby,   ako   aj   právo   na   urýchlenéskúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenieje v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy(m. m. I. ÚS 224/03, I. ÚS 34/04).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   tedatou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vovzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   kvalifikuje   väčšinunámietok ako porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,k porušeniu   ktorých   vzhľadom   na   stabilizovanú   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   ajEurópskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae nemohlo dôjsť.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na to, aby ústavný súd časť sťažnosti, ktorousťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že proti namietanému porušeniu základných právpodľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   smeruje   skupina   námietok   označená   sťažovateľomv sťažnosti nadpisom: „Odôvodnenie porušenia práva na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná   podľa   čl.   17   ods.   1,   2,   5   Ústavy   SR“,   ktorá   v konkrétnostiach   zahŕňa   tietonámietky:

- dôvody kolúznej väzby už pominuli, keďže boli už vykonané výsluchy všetkýchsvedkov,

- skutkový stav je už nespochybniteľne zistený,

- odôvodňovanie   ďalšieho   trvania   väzby   potrebou   vykonať   znalecké   dokazovaniekriminalisticko-expertíznym   ústavom   je   irelevantné,   keďže   nie   je   s   kolúznou   väzbouv príčinnej súvislosti.

V súvislosti   s preskúmavaním   námietok   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámilaj s predchádzajúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 48/2014 zo 4. novembra 2014týkajúcim sa väzby sťažovateľa, na ktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkazuje.V uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 48/2014 zo 4. novembra 2014 sa okrem inéhouvádza: „Neuniklo   krajskému   súdu,   že   ani   obvinená   nepopiera,   že   sa   dopustil   konania uvedeného v uznesení vyšetrovateľa PZ zo 14. 10. 2014, ČVS: PPZ-804/NKA-PZ-VY-2014 a toto   zistenie   vyplynulo   aj   z   výpovedí   svedkov ⬛⬛⬛⬛ a

, na ktoré správne poukázal aj prvostupňový súd.

Subjektívna   stránka   trestného   činu   predstavuje   vnútorný   vzťah   páchateľa k spáchanému   trestnému   činu.   Tento   vzťah   nemožno   skúmať   priamo,   ale   len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktoré je v konečnom dôsledku obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 Tr. zák., je zaradený medzi trestné činy poskytujúce ochranu proti rušeniu činnosti orgánov   verejnej   moci,   čo   je   druhovým   objektom   tohto   trestného   činu.   Individuálnym objektom (záujmom) chráneným týmto ustanovením Trestného zákona, sú objekty chránené konkrétnymi ustanoveniami § 344 ods. 1 písmena a) až d) Tr. zák. V prípade uvedeného pod písmenom d), je to aj sloboda jednotlivca v postavení svedka, znalca, tlmočníka alebo prekladateľa, a to vo forme slobody rozhodovania a konania na základe jeho slobodnej vôle. Skutková veta tak, ako bola ustálená, aj podľa názor krajského súdu obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený. Slovné spojenie použité v danom prípade, a síce, že – svedkovia budú mať problémy, ak budú vypovedať v trestnej veci obžalovaného, možno logicky chápať ako hrozbu nejakou ujmou. Krajský súd   tak   konštatuje,   že   aj   z   povahy   veci   v   danom   prípade   išlo   zo   strany   obvineného o usmernenie svedkov v úmysle vyviniť obžalovaného z trestnej zodpovednosti a ovplyvniť tak dôkazy v rozpore so skutočnosťou v prospech tohto obžalovaného.

Nakoniec krajský súd nepopiera právo obvineného na názor a komunikáciu s ľuďmi, ale v posudzovanom prípade konštatuje, že týmto právom nemôže byť zasahované do práva inej osoby a pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 344 Tr. zák. nie je podstatné, či sa svedkovia boja jeho alebo obžalovaného.

...   Pre   skúmanie   existencie   dôvodov   väzby   podľa   prv   uvedeného   ustanovenia je podstatné, že obvinený priamo navádzal svedkov, aby nevypovedali, pretože budú mať problémy a týmto konaním ich objektívne ovplyvňoval ako majú vystupovať a konať ako svedkovia   na   hlavnom   pojednávaní   v   trestnej   veci   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ –   jeho priateľa.“

Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa   smerujúcim   proti   namietanému   porušeniuzákladných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy   ústavný   súd   považuje   za   potrebnépoukázať aj na § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, podľa ktorého „Kto v konanípred súdom alebo v trestnom konaní... d) použije násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inejťažkej ujmy, aby pôsobil na sudcu, stranu trestného konania, účastníka súdneho konania,svedka, znalca, tlmočníka, prekladateľa alebo na orgán činný v trestnom konaní, potrestá saodňatím slobody na jeden rok až šesť rokov.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že skutok, z ktorého je sťažovateľobvinený a ktorý je právne kvalifikovaný ako trestný čin marenia spravodlivosti podľa§ 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, vo svojej podstate obsahuje v sebe samotné kolúznekonanie. V zásade platí, že dôvody, pre ktoré je sťažovateľ z predmetnej trestnej činnostiobvinený, sú zároveň dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že všetci svedkovia už boli v konaní vypočutí.Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s argumentáciou prokuratúry, ktorá potrebuďalšieho trvania väzby odôvodňovala aj možnou potrebou vykonania konfrontácií. Tentoargument je z pohľadu ústavného súdu legitímny a postačuje na to, aby mohol byť záverkrajského súdu o potrebe ďalšieho trvania väzby sťažovateľa kvalifikovaný ako ústavnekonformný.

Záver krajského súdu o tom, že ďalšie trvanie väzby odôvodňuje povaha trestnejčinnosti, ktorej sa mal dopustiť (jej kolúzny charakter), a osoba sťažovateľa („nemal žiadne zábrany pôsobiť na svedkov v priestoroch súdu pred pojednávacou miestnosťou. Aj počas prebiehajúceho hlavného pojednávania a vykonávaného dokazovania prostredníctvom SMS správ   komunikoval   s obžalovaným a   usmerňoval   ho,   ako   má   reagovať na prebiehajúce   dokazovanie.“),   ktoré   zakladajú   dôvod   na   zamietnutie   jeho   žiadostio prepustenie z väzby na slobodu, nemožno považovať za svojvoľný, a preto je z ústavnéhohľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Aj keď ústavný súd v časti II.1 tohto uznesenia už zaujal z formálnych dôvodov(nesprávne   označenie   základných   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   pozn.)odmietavý postoj k námietkam sťažovateľa, ktoré v sťažnosti subsumoval pod porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, považuje za vhodné k nim zaujaťaspoň rámcovo vecné stanovisko.

K námietke, že sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s odôvodnením sťažnostiprokurátora smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým bolz väzby prepustený, ústavný súd uvádza, že podstata sťažnostnej argumentácie prokurátorabola obsiahnutá v jeho záverečnom prednese pri rozhodovaní okresného súdu o žiadostisťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   dňa   3.   decembra   2014,   a   teda   nebolasťažovateľovi neznáma.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa „porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR“,   ústavný   súd   by   ichvyhodnotil ako zjavne neopodstatnené aj v prípade, ak by boli subsumované pod čl. 17ústavy.

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbez dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedázákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovaniao žiadosti o prepustenie ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sauvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   väzba   má   mať   striktneobmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.V texte   čl.   5   ods.   4   dohovoru   použitý   anglický   výraz   „speedily“   a   francúzsky   výraz„bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danomprípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právoiniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmtoosobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnutéo zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   prednostnéhoa urýchleného   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu,   vo   svojej   judikatúreuvádza,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z   hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebourýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiacesú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejtosúvislosti ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodolo zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedálehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôžezodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiacaa ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).

Sťažovateľ   uvádza,   že   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   podal11. novembra 2014, sudca pre prípravné konanie o nej rozhodol 3. decembra 2014 a krajskýsúd rozhodol o sťažnosti prokurátora 11. decembra 2014, pričom písomné vyhotovenierozhodnutia krajského súdu mu bolo doručené 2. januára 2015, t. j. spolu o jeho žiadostiorgány činné v trestnom konaní a súdy rozhodovali 52 dní. Z priloženej dokumentácie ďalejvyplýva, že okresnému súdu bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodupredložená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky 26. novembra 2014. Okresný súdpredložil   krajskému   súdu   spis   na   rozhodnutie   o sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniuokresného súdu zo 4. decembra 2014 deň pred jeho rozhodovaním, t. j. 3. decembra 2014.

Z uvedených údajov vyplýva, že konanie pred krajským súdom (sťažovateľ označujeza   porušovateľa   svojich   práv   len   krajský   súd,   pozn.)   trvalo   od   10.   decembra   2014do 2. januára 2015, t. j. ide o obdobie, ktoré nepresahuje obdobie 1 mesiaca. Z uvedenéhodôvodu je námietka sťažovateľa smerujúca proti porušovaniu   jeho práva na prednostnéa urýchlené   rozhodovanie   (subsumovaného   pod   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pozn.)postupom krajského súdu zjavne neopodstatnená aj z vecného hľadiska.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietolsťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015