SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 446/2014-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004,za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 660/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €(slovom tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účetAdvokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛,
, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta ⬛⬛⬛⬛, ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalejlen „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v súdnom konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 660/2004, v ktorom sa ako právny nástupcapo pôvodnej žalobkyni (do konania na strane pôvodnej žalobkyne ho okresný súd pripustilod 20. februára 2007) domáha proti žalovaným v 1. až 7. rade (ďalej len „žalovaní“)určenia, že títo nemajú právo „urobiť nadstavbu bytového domu súpisné č. stojaceho na parc. č...., zapísaný na ⬛⬛⬛⬛, k. ú. ⬛⬛⬛⬛ obec: “.
Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresnéhosúdu došlo k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorúodôvodňuje takto:
„Pôvodná navrhovateľka podala žalobu dňa 18. 10. 2004. Prvé pojednávanie vo veci samej sa uskutočnilo viac ako rok po podaní žaloby − dňa 04. 11. 2005. Ďalšie pojednávania sa konali v dátumoch 29. 05. 2006, 10. 10. 2006. Dňa 02. 01. 2007 podala navrhovateľka návrh na pripustenie ⬛⬛⬛⬛ na miesto pôvodnej navrhovateľky. Dňa 20. 02. 2007 sa konalo pojednávanie, na ktorom Uznesením súd uvedenému návrhu vyhovel. Ďalej nasledovali pojednávania v dátumoch 25. 05. 2007, 09. 10. 2007, 17. 04. 2008, 10. 06. 2008, 18. 11. 2008, 06. 02. 2009, 11. 09. 2009, 13. 10. 2009, 30. 11. 2009. Až dňa 14. 12. 2009, t. j. viac ako päť rokov po podaní žaloby súd vydal Rozsudok, ktorým návrh v celom rozsahu zamietol. Následne navrhovateľ podal včas − dňa 22. 12. 2009 odvolanie voči Rozsudku zo dňa 14. 12. 2009. Krajský súd v Bratislave dňa 29. 02. 2012, t. j. viac ako dva roky po podaní odvolania, vydal Uznesenie, ktorým Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 12. 2009 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne sa dňa 08. 01. 2013 konalo pojednávanie. Dňa 04. 03. 2013 navrhovateľ navrhol pripustenie vstupu ďalšieho účastníka a zmenu petitu. Dňa 12. 04. 2013 Okresný súd Bratislava I vydal Uznesenie, ktorým pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania, ako aj zmenu petitu. Dňa 28. 05. 2013 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu ďalšieho dokazovania na 17. 10. 2013.
Z uvedených skutočností vyplýva, že Okresný súd Bratislava I právoplatne nerozhodol v predmetnom konaní po viac než ôsmich rokoch, a to bez zavinenia na strane sťažovateľa, pôvodného žalobcu alebo žalovaných.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresnéhosúdu. Podľa jeho názoru daná vec nie je právne ani skutkovo náročná, a preto je tohonázoru, že okresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jehopostup ani po ôsmich rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.
Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, čo odôvodňujes poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava I porušené.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/660/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR (slovom: sedemtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, č. ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu s DPH) sťažovateľovi v sume 331,13 EUR (slovom: tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), na účet advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, č. ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnomzasadnutí a uznesením č. k. II. ÚS 446/2014-9 z 30. júla 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 446/2014-14 z 22. augusta 2014doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 446/2014-9 z 30. júla 2014,ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti písomnevyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 3574/2014 z 23. októbra 2014doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2014 po podrobnej rekapitulácii priebehunamietaného konania uvádza toto:
„Na celkovú dĺžku konania malo vplyv aj správanie účastníkov konania a svedkov, osobitne to, že sa nedostavovali na súdne pojednávania, resp. žiadali o odročenie pojednávania z rôznych dôvodov. Predĺženie konania bolo zapríčinené aj tým, že v konaní k zmene zákonného sudcu, k úmrtiu dvoch účastníkov konania, keď súd musel zisťovať okruh dedičov s ktorými bude pokračovať v konaní, ako aj potreba rozhodnúť o početných procesných návrhoch účastníkov konania (zmena navrhovateľa, zmena petitu, návrh na vstup ďalšieho účastníka do konania, čiastočné späťvzatie návrhu voči odporcovi v 4. a 5. rade).
Napriek uvedenému konštatujem, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní a to v dôsledku neefektívneho a nesústredeného konania sudkyne.
V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody a aby sťažovateľke (sťažovateľovi, pozn.) uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.“
Predsedníčka okresného súdu spolu s prípisom č. Spr. 3574/2014 z 23. októbra 2014zaslala ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonnej sudkyne z 13. októbra 2014, ktorá v ňomchronologicky zrekapitulovala úkony okresného súdu vykonané v namietanom konaní. Prípisom č. k. II. ÚS 446/2014-19 z 30. októbra 2014 ústavný súd vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jejzaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr. 3574/2014 z 23. októbra 2014, ako aj vyjadreniezákonnej sudkyne z 13. októbra 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právnazástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2014 oznámila,že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpení sťažovateľa skonštatovala,že „[s]ťažovateľ na svojej sťažnosti naďalej v nezmenenom rozsahu trvá a žiada ústavný súd, aby jeho sťažnosti v celom rozsahu vyhovel“.
Právna zástupkyňa sťažovateľa ďalej poukázala na skutočnosť, že „... samotná predsedníčka Okresného súdu Bratislava I... sa stotožnila s názorom sťažovateľa, že v predmetnom konaní... došlo k zbytočným prieťahom..., a to v dôsledku neefektívneho a (nesústredeného) konania sudkyne“.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy, listiny a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určenápovahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje aniza vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebnýchna meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konalbez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovanáverejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.2 listiny a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohtovyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ichporušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (rovnako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelomzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutianeodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdualebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak,ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktoréhosa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí bolipredvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať novépojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny,resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšoujudikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá,ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritériaprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorým sa spolu sostatnými žalobcami domáha určenia, že žalovaní nemajú právo vykonať nadstavbubytového domu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresnýchsúdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecnýchsúdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú.Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 C 660/2004 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickúzložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že v konanína strane žalovaných vystupuje väčší počet účastníkov a pre rozhodnutie v merite veci bolopotrebné zistiť skutkové otázky výsluchom svedkov a účastníkov konania, čo bezpochybyzvyšuje stupeň faktickej náročnosti veci.
V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci, ústavný súd neprehliadolna skutočnosť, že v priebehu namietaného konania došlo k úmrtiu pôvodne žalovanýchv 1. a 4. rade, čo vyvolalo potrebu ustálenia okruhu účastníkov konania na stranežalovaných vo väzbe na výsledky dedičského konania po žalovanom v 1. a 4. rade. Okresnýsúd musel v priebehu napadnutého konania vykonať aj viaceré vedľajšie procesné úkonyz podnetu sťažovateľa, ktorý žiadal, aby okresný súd na základe jeho písomného podaniapripustil zmenu žaloby a aby uznesením pripustil vstup ďalšieho účastníka do konaniana strane žalovaných. Plynulosť priebehu napadnutého konania čiastočne ovplyvnilaaj skutočnosť, že sťažovateľ v jeho priebehu vzal späť žalobu vo vzťahu k žalovaným vo 4. a5. rade, o čom bol povinný rozhodnúť okresný súd, pričom v čase doručenia tohto návrhusťažovateľa nemal k dispozícii ich súhlas so späťvzatím.
Tieto skutočnosti však v okolnostiach danej veci nie sú spôsobilé odôvodniť celkovúdĺžku namietaného konania, keďže nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovúdĺžku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou, skutkovou ani procesnouzložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľa (vrátanesprávania jeho právnej predchodkyne) ako účastníka namietaného konania, vychádzalz toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinnýpostupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonoma aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníkakonania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesnápovinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokynysúdu a oznámením potrebných skutočností.
V súvislosti s hodnotením tohto kritéria ústavný súd prihliadol na skutočnosť,že pojednávania nariadené na 17. január 2006, 17. marec 2006, 10. november 2006,16. január 2007 a 15. február 2008 boli odročené z dôvodov na strane sťažovateľa, resp. jehoprávnej predchodkyne, pričom pojednávanie nariadené na 6. marec 2009 bolo odročenéz dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti všetkých účastníkov konania a ich právnychzástupcov a tiež z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkýň na nariadenom pojednávaní.
Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi nemožnoa priori vytýkať, že v priebehu konania žiada o odročenie nariadených pojednávanípre skutočnosti, ktoré nastali na jeho strane, resp. na strane jeho právneho zástupcu alebovo sfére jeho právnej predchodkyne, pretože uplatňovanie tohto procesného prostriedkuslúži predovšetkým na ochranu práv účastníka konania, ktoré mu vyplývajú z právnehoporiadku. Na druhej strane však v zásade nemožno prijať záver, podľa ktorého, ak vecprerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie, bude eo ipso zodpovednýza prieťah/predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto postupom nastane vo sféresťažovateľa.
Uvedené správanie sťažovateľa (vrátane správania jeho právnej predchodkyne)ako účastníka konania síce nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania,ale možno ho primerane zohľadniť pri určení výšky finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 660/2004 zistil,že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenanýobdobiami jeho ničím neodôvodnenej opakovanej nečinnosti (obdobia januáraž november 2005, december 2009 až jún 2010, apríl 2012 až január 2013), keď nevykonalžiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.
Namietané konanie je poznačené aj neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťouokresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možno čiastočnepripísať aj vydanie rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 660/2004-291 zo 14. decembra 2009(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorý bol na základe odvolania sťažovateľav odvolacom konaní uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 7 Co 393/2010-170 z 29. februára 2012 v merite veci zrušený pre závažné procesnépochybenie (nepreskúmateľnosť označeného rozsudku okresného súdu pre nedostatokjeho dôvodov) a v rozsahu jeho zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšiekonanie.
Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj jehonedostatočný dôraz na využívanie všetkých procesných nástrojov zabezpečenia procesnejdisciplíny účastníkov konania, ako aj tretích osôb, ktorých účasť na nariadenýchpojednávaniach považoval za potrebnú. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje,že správanie účastníkov konania alebo tretích osôb nie je možné samo osebe pričítaťna ťarchu vec prerokúvajúceho súdu, avšak uvedené ho nezbavuje povinnosti zabezpečiťplynulé a včasné prerokovanie veci a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchtosubjektov neviedli k porušeniu práv ostatných účastníkov konania.
V súvislosti s namietanou celkovou dĺžkou napadnutého konania ústavný súdzohľadnil aj skutočnosť, že na ňu mal nezanedbateľný vplyv aj postup krajského súdu, ktorýo odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu (spis bol predložený krajskému súdu7. októbra 2010) rozhodol až vo februári 2012 a súvisiaci spisový materiál predložilokresnému súdu v apríli 2012.
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresnéhosúdu poznamenaného neefektívnou činnosťou a viacerými obdobiami jeho dlhodobejnečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania a jehocelkovú dĺžku, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani viac ako po deviatich rokochprávoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospel k záveru, že v postupeokresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol,že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolopostupom okresného súdu porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súduprávoplatne skončená, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstrániltak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa vybavenia svojej záležitostinachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažovalvzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, abysa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto sa zaoberal aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodovsa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tentonávrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, charakter jehoneefektívnej činnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú, právnu a procesnúzložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanomobdobí. Ústavný súd tiež prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ mohol ujmu, ktorá mu bolaspôsobená namietaným postupom okresného súdu, odôvodnene pociťovať až potom,ako okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 660/2004 z 20. februára 2007 pripustil jeho vstupdo konania na miesto pôvodnej žalobkyne.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 500 € sťažovateľoviza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 130,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,81 €za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Keďže právna zástupkyňaje platkyňou dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšenáo DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právneslužby predstavuje sumu 331,12 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutiauvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015