znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 446/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   konajúcou   prostredníctvom   konateľaa advokáta ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004,za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 660/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €(slovom tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   zaplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania   v   sume   331,12   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   dvanásť   centov)   na   účetAdvokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛,

, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta ⬛⬛⬛⬛, ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalejlen „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v súdnom konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 660/2004, v ktorom sa ako právny nástupcapo pôvodnej žalobkyni (do konania na strane pôvodnej žalobkyne ho okresný súd pripustilod 20. februára 2007) domáha proti žalovaným v 1. až 7. rade (ďalej len „žalovaní“)určenia,   že   títo   nemajú   právo „urobiť   nadstavbu   bytového   domu   súpisné   č. stojaceho   na   parc.   č....,   zapísaný   na ⬛⬛⬛⬛,   k.   ú. ⬛⬛⬛⬛ obec: “.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresnéhosúdu   došlo   k   porušeniu   ním   označených   práv,   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorúodôvodňuje takto:

„Pôvodná navrhovateľka podala žalobu dňa 18. 10. 2004. Prvé pojednávanie vo veci samej   sa   uskutočnilo   viac   ako   rok   po   podaní   žaloby   −   dňa   04.   11.   2005.   Ďalšie pojednávania sa konali v dátumoch 29. 05. 2006, 10. 10. 2006. Dňa 02. 01. 2007 podala navrhovateľka návrh na pripustenie ⬛⬛⬛⬛ na miesto pôvodnej navrhovateľky. Dňa 20. 02. 2007 sa konalo pojednávanie, na ktorom Uznesením súd uvedenému návrhu vyhovel.   Ďalej   nasledovali   pojednávania   v   dátumoch   25.   05.   2007,   09.   10.   2007, 17. 04. 2008,   10.   06.   2008,   18.   11.   2008,   06.   02.   2009,   11.   09.   2009,   13.   10.   2009, 30. 11. 2009. Až dňa 14. 12. 2009, t. j. viac ako päť rokov po podaní žaloby súd vydal Rozsudok, ktorým návrh v celom rozsahu zamietol. Následne navrhovateľ podal včas − dňa 22. 12. 2009 odvolanie voči Rozsudku zo dňa 14. 12. 2009. Krajský súd v Bratislave dňa 29. 02.   2012,   t.   j.   viac   ako   dva   roky   po   podaní   odvolania,   vydal   Uznesenie,   ktorým Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 12. 2009 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne sa dňa 08. 01. 2013 konalo pojednávanie. Dňa 04. 03. 2013   navrhovateľ   navrhol   pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka   a   zmenu   petitu.   Dňa 12. 04. 2013 Okresný súd Bratislava I vydal Uznesenie, ktorým pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania, ako aj zmenu petitu. Dňa 28. 05. 2013 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu ďalšieho dokazovania na 17. 10. 2013.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   právoplatne nerozhodol v predmetnom konaní po viac než ôsmich rokoch, a to bez zavinenia na strane sťažovateľa, pôvodného žalobcu alebo žalovaných.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresnéhosúdu. Podľa jeho názoru daná vec nie je právne ani skutkovo náročná, a preto je tohonázoru,   že okresný   súd   nepostupoval   v   tomto   konaní   dostatočne   efektívne,   keďže   jehopostup ani po ôsmich rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, čo odôvodňujes poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava I porušené.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8C/660/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR (slovom: sedemtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, č. ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu s DPH) sťažovateľovi v sume 331,13 EUR (slovom: tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), na účet advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, č. ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom   okresného   súdu   v   napadnutom konaní,   predbežne   prerokoval   na   neverejnomzasadnutí a uznesením č. k. II. ÚS 446/2014-9 z 30. júla 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 446/2014-14 z 22. augusta 2014doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 446/2014-9 z 30. júla 2014,ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti písomnevyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   prípise   č.   Spr.   3574/2014   z   23.   októbra   2014doručenom   ústavnému   súdu   30.   októbra   2014   po   podrobnej   rekapitulácii   priebehunamietaného konania uvádza toto:

„Na celkovú dĺžku konania malo vplyv aj správanie účastníkov konania a svedkov, osobitne   to,   že   sa   nedostavovali   na   súdne   pojednávania,   resp.   žiadali   o   odročenie pojednávania z rôznych dôvodov. Predĺženie konania bolo zapríčinené aj tým, že v konaní k zmene zákonného sudcu, k úmrtiu dvoch účastníkov konania, keď súd musel zisťovať okruh dedičov   s   ktorými   bude   pokračovať   v   konaní,   ako   aj   potreba   rozhodnúť   o   početných procesných   návrhoch   účastníkov   konania   (zmena   navrhovateľa,   zmena   petitu,   návrh na vstup   ďalšieho   účastníka   do   konania,   čiastočné   späťvzatie   návrhu   voči   odporcovi v 4. a 5. rade).

Napriek uvedenému konštatujem, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní a to v dôsledku neefektívneho a nesústredeného konania sudkyne.

V   prípade,   ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dospeje   k   záveru,   že   právo sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo   porušené,   dovoľujem si požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   vyššie   uvedené   objektívne   dôvody   a   aby   sťažovateľke (sťažovateľovi, pozn.) uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.“

Predsedníčka okresného súdu spolu s prípisom č. Spr. 3574/2014 z 23. októbra 2014zaslala ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonnej sudkyne z 13. októbra 2014, ktorá v ňomchronologicky zrekapitulovala úkony okresného súdu vykonané v namietanom konaní. Prípisom č. k. II. ÚS 446/2014-19 z 30. októbra 2014 ústavný súd vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jejzaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr. 3574/2014 z 23. októbra 2014, ako aj vyjadreniezákonnej sudkyne z 13. októbra 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právnazástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2014 oznámila,že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpení sťažovateľa skonštatovala,že [s]ťažovateľ na svojej sťažnosti naďalej v nezmenenom rozsahu trvá a žiada ústavný súd, aby jeho sťažnosti v celom rozsahu vyhovel“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ďalej   poukázala   na   skutočnosť,   že „...   samotná predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I...   sa   stotožnila   s   názorom   sťažovateľa, že v predmetnom konaní... došlo k zbytočným prieťahom..., a to v dôsledku neefektívneho a (nesústredeného) konania sudkyne“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy, listiny a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určenápovahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje aniza vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebnýchna meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konalbez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovanáverejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.2 listiny a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohtovyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ichporušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (rovnako aj práva podľa čl. 6ods.   1   dohovoru)   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   účelomzákladného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutianeodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdualebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak,ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšiavýznamná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   4   OSP,   podľa   ktoréhosa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   bolipredvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   sa   bude   konať   novépojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny,resp. práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšoujudikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá,ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlades judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritériaprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa   (I. ÚS 19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje,že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorým sa spolu sostatnými   žalobcami   domáha   určenia,   že   žalovaní   nemajú   právo   vykonať   nadstavbubytového domu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresnýchsúdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra   všeobecnýchsúdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú.Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 C 660/2004 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickúzložitosť   predmetnej   veci,   aj   keď   je   potrebné   prihliadnuť   na   skutočnosť,   že   v   konanína strane žalovaných vystupuje väčší počet účastníkov a pre rozhodnutie v merite veci bolopotrebné zistiť skutkové otázky výsluchom svedkov a účastníkov konania, čo bezpochybyzvyšuje stupeň faktickej náročnosti veci.

V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci, ústavný súd neprehliadolna skutočnosť, že v priebehu namietaného konania došlo k úmrtiu pôvodne žalovanýchv 1. a 4.   rade,   čo   vyvolalo   potrebu   ustálenia   okruhu   účastníkov   konania   na   stranežalovaných vo väzbe na výsledky dedičského konania po žalovanom v 1. a 4. rade. Okresnýsúd musel v priebehu napadnutého konania vykonať aj viaceré vedľajšie procesné úkonyz podnetu sťažovateľa, ktorý žiadal, aby okresný súd na základe jeho písomného podaniapripustil zmenu žaloby a aby uznesením pripustil vstup ďalšieho účastníka do konaniana strane   žalovaných.   Plynulosť   priebehu   napadnutého   konania   čiastočne   ovplyvnilaaj skutočnosť, že sťažovateľ v jeho priebehu vzal späť žalobu vo vzťahu k žalovaným vo 4. a5. rade, o čom bol povinný rozhodnúť okresný súd, pričom v čase doručenia tohto návrhusťažovateľa nemal k dispozícii ich súhlas so späťvzatím.

Tieto skutočnosti však v okolnostiach danej veci nie sú spôsobilé odôvodniť celkovúdĺžku namietaného konania, keďže nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovúdĺžku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou, skutkovou ani procesnouzložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľa (vrátanesprávania   jeho   právnej   predchodkyne)   ako   účastníka   namietaného   konania,   vychádzalz toho,   že   v   posudzovanom   prípade   ide   o   spor,   v   ktorom   je   každý   účastník   povinnýpostupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,aby   súd   mohol   o   ochrane   uplatneného   práva   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonoma aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníkakonania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesnápovinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokynysúdu a oznámením potrebných skutočností.

V   súvislosti   s   hodnotením   tohto   kritéria   ústavný   súd   prihliadol   na   skutočnosť,že pojednávania   nariadené   na   17.   január   2006,   17.   marec   2006,   10.   november   2006,16. január 2007 a 15. február 2008 boli odročené z dôvodov na strane sťažovateľa, resp. jehoprávnej predchodkyne, pričom pojednávanie nariadené na 6. marec 2009 bolo odročenéz dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   všetkých   účastníkov   konania   a   ich   právnychzástupcov a tiež z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkýň na nariadenom pojednávaní.

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi nemožnoa   priori   vytýkať,   že   v   priebehu   konania   žiada   o   odročenie   nariadených   pojednávanípre skutočnosti, ktoré nastali na jeho strane, resp. na strane jeho právneho zástupcu alebovo sfére jeho právnej predchodkyne, pretože uplatňovanie tohto procesného prostriedkuslúži predovšetkým na ochranu práv účastníka konania, ktoré mu vyplývajú z právnehoporiadku. Na druhej strane však v zásade nemožno prijať záver, podľa ktorého, ak vecprerokúvajúci   súd   takému   procesnému   návrhu   vyhovie,   bude eo   ipso zodpovednýza prieťah/predĺženie   stavu   právnej   neistoty,   ktorý   týmto   postupom   nastane   vo   sféresťažovateľa.

Uvedené   správanie   sťažovateľa   (vrátane   správania   jeho   právnej   predchodkyne)ako účastníka   konania   síce   nemôže   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania,ale možno ho primerane zohľadniť pri určení výšky finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8 C 660/2004   zistil,že doterajší   postup   okresného   súdu   v   priebehu   napadnutého   konania   je   poznamenanýobdobiami   jeho   ničím   neodôvodnenej   opakovanej   nečinnosti   (obdobia   januáraž november 2005, december 2009 až jún 2010, apríl 2012 až január 2013), keď nevykonalžiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Namietané   konanie   je   poznačené   aj   neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťouokresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možno čiastočnepripísať aj vydanie rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 660/2004-291 zo 14. decembra 2009(ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorý   bol   na   základe   odvolania   sťažovateľav odvolacom   konaní   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 7 Co 393/2010-170 z 29. februára 2012 v merite veci zrušený pre závažné procesnépochybenie   (nepreskúmateľnosť   označeného   rozsudku   okresného   súdu   pre   nedostatokjeho dôvodov)   a   v   rozsahu   jeho   zrušenia   bola   vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšiekonanie.

Za   súčasť   neefektívneho   postupu   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   aj   jehonedostatočný dôraz na využívanie všetkých procesných nástrojov zabezpečenia procesnejdisciplíny   účastníkov   konania,   ako   aj   tretích   osôb,   ktorých   účasť   na   nariadenýchpojednávaniach   považoval   za   potrebnú.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,že správanie   účastníkov   konania   alebo   tretích   osôb   nie   je   možné   samo   osebe   pričítaťna ťarchu vec prerokúvajúceho súdu, avšak uvedené ho nezbavuje povinnosti zabezpečiťplynulé a včasné prerokovanie veci a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchtosubjektov neviedli k porušeniu práv ostatných účastníkov konania.

V   súvislosti   s   namietanou   celkovou   dĺžkou   napadnutého   konania   ústavný   súdzohľadnil aj skutočnosť, že na ňu mal nezanedbateľný vplyv aj postup krajského súdu, ktorýo odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu (spis bol predložený krajskému súdu7.   októbra   2010)   rozhodol   až   vo februári   2012   a   súvisiaci   spisový   materiál   predložilokresnému súdu v apríli 2012.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresnéhosúdu   poznamenaného   neefektívnou   činnosťou   a   viacerými   obdobiami   jeho   dlhodobejnečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania a jehocelkovú dĺžku, ako   aj skutočnosť, že konanie nie   je ani   viac   ako po   deviatich   rokochprávoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospel k záveru, že v postupeokresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol,že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil,aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právona prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru bolopostupom okresného súdu porušené a vec nebola v čase rozhodovania   ústavného súduprávoplatne skončená, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstrániltak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa vybavenia svojej záležitostinachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažovalvzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, abysa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto sa zaoberal aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodovsa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tentonávrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súduvzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súdzohľadňoval   predovšetkým   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu,   charakter   jehoneefektívnej činnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú, právnu a procesnúzložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanomobdobí. Ústavný súd tiež prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ mohol ujmu, ktorá mu bolaspôsobená   namietaným   postupom   okresného   súdu,   odôvodnene   pociťovať   až   potom,ako okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 660/2004 z 20. februára 2007 pripustil jeho vstupdo konania na miesto pôvodnej žalobkyne.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   3 500   €   sťažovateľoviza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 130,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,81 €za každý   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   275,94   €.   Keďže   právna   zástupkyňaje platkyňou   dane   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“),   uvedená   suma   bola   zvýšenáo DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právneslužby predstavuje sumu 331,12 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutiauvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015