znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 446/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.   a R.   H.,   obaja   bytom   B.,   vedenú   pod   sp.   zn. Rvp 11248/2012,   sťažnosť   K.   K.,   B.,   a J.   K.,   B.,   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   11249/2012 a sťažnosť MUDr. F. J., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 11250/2012, zastúpených advokátom Mgr. M. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava č. MAGS SNM 60053/11/177/Tk z 22. júna 2012, č. MAGS SNM 59214/11/153/Tk   z 22.   júna   2012   a č.   MAGS   SNM   60474/11/154/Tk   z 22.   júna   2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti J. H., R. H., K. K., J. K. a MUDr. F. J. vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 11248/2012, sp. zn. Rvp 11249/2012 a sp. zn. Rvp 11250/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11248/2012.

2.   Sťažnosti   J.   H.,   R.   H.,   K.   K.,   J.   K.   a MUDr.   F.   J. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 3. septembra 2012 doručené sťažnosti J. H. a R. H., obidvaja bytom B., K. K., B., a J. K., B.,   a   MUDr.   F.   J.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava (ďalej aj „hlavné mesto“) č. MAGS SNM 60053/11/177/Tk z 22. júna 2012, č. MAGS SNM 59214/11/153/Tk z 22. júna 2012 a č. MAGS SNM 60474/11/154/Tk z 22. júna 2012 (ďalej len „rozhodnutia“).

Sťažovatelia uviedli, že 15. septembra 2011 dostali výpoveď z nájmu nimi užívaného bytu   podľa   §   3   ods.   1   zákona   č.   260/2011   Z.   z.   o   ukončení   a   spôsobe   usporiadania niektorých   vzťahov   k   bytom   a   o   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov.

Hlavné mesto Slovenskej republiky konanie vo veci poskytnutia bytovej náhrady uvedenými rozhodnutiami prerušilo s tým, že spoločnosť W., a. s., nadobudla vlastníctvo v podiele 68/128 od fyzických osôb, ktorým bol tento podiel vydaný ako oprávneným osobám podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, a zvyšný podiel 60/128 nadobudla spoločnosť kúpnou zmluvou v roku 2007 od obce. Preto bola obec toho názoru, že neboli splnené podmienky uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) zákona   o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších   predpisov,   keďže   ku   dňu   účinnosti   zákona   nie   je   v spoluvlastníctve   s oprávnenými   osobami   obec.   V   súlade   s   týmto   názorom   bolo   rozhodnuté   o   nepriznaní nároku na bytovú náhradu niektorým žiadateľom, ktorí však uvedené rozhodnutie napadli na Krajskom súde v Bratislave, kde je konanie vedené pod sp. zn. 4 SP/4/2012. Rozhodnutie v   tomto   konaní   považuje   hlavné   mesto   za   predbežnú   otázku,   preto   prerušilo   správne konanie podľa § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“), proti ktorému nie je možné   sa   odvolať.   Tento   postup   nie   je   správny,   pretože   správny   orgán   vykladá   rôzne ustanovenie   §   2   zákona   o správnom   konaní   pri   splnení   podmienok   u žiadateľov.   Tento rozdielny výklad má na nich značný dopad, a to už aj rozhodnutím o prerušení konania, ako aj možným rozhodnutím   krajského   súdu   o   nepriznaní nároku   na   bytovú   náhradu.   Tým správny   orgán   porušil   ich   práva   na   právnu   ochranu   pred   orgánmi   verejnej   správy. Sťažovatelia preto žiadajú, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na právnu ochranu pred orgánom verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. MAGS SNM 60053/11/177/Tk zo dňa 22.06.2012 porušené bolo.

2. J. H. a R. H. sa spoločne a nerozdielne priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je im Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3.   Rozhodnutie   Hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   č.   MAGS   SNM 60053/11 /177/Tk zo dňa 22.06.2012 sa ruší a ukladá sa mu v konaní pokračovať.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. M. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

„1. Základné právo sťažovateľov na právnu ochranu pred orgánom verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. MAGS SNM 59214/ 11/ 153/Tk zo dňa 22.06.2012 porušené bolo.

2. K. K. a J. K. sa spoločne a nerozdielne priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je im Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Rozhodnutie Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. č. MAGS SNM 59214/11/153/Tk zo dňa 22.06.2012 sa ruší a ukladá sa mu v konaní pokračovať.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. M. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

„1. Základné právo sťažovateľa na právnu ochranu pred orgánom verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. MAGS SNM 60474/11/154/Tk zo dňa 22.06.2012 porušené bolo.

2.   MUDr.   F.   J.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10.000   €   (slovom desaťtisíc eur), ktoré je mu Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3.   Rozhodnutie   Hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   č.   MAGS   SNM 60474/11/154/Tk zo dňa 22.06.2012 sa ruší a ukladá sa mu v konaní pokračovať.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. M. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným môže ústavný súd odmietnuť na predbežnom prerokovaní uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. správny orgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 40) alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania (§ 19 ods. 3).

Sťažovatelia v sťažnostiach namietali, že postupom správneho orgánu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nebol dôvod na prerušenie konania.

Správny orgán vo svojom rozhodnutí o prerušení konania uviedol:„K otázke právneho posúdenia splnenia podmienok podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona tak,   ako   je   hore   uvedené,   bol   daný   podnet   v   rámci   podania   opravného   prostriedku žiadateľmi Ing. G. a Mgr. T. D. voči vydaným rozhodnutiam hlavného mesta, v súčasnosti prebieha súdne odvolacie konanie.

Doriešenie   tejto   otázky   v   rámci   odvolacieho   konania   považuje   hlavné   mesto   za otázku,   o   ktorej   rozhodne   príslušný   orgán   −   Krajský   súd   v   Bratislave   −   pre   účely správneho konania považuje túto otázku za predbežnú podľa § 40 ods.   1 zákona číslo 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov, a preto v súlade s § 29 ods. 1 zákona číslo 71/1967 Zb. konanie prerušil.“

Ústavný   súd   k   prerušeniu   konania   už   vyslovil   právny   názor,   že   k   porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé rozhodnutie môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom zvolený procesný postup dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci samej (I. ÚS 53/2010). Tento právny záver treba aplikovať aj na správne konanie, ako je v danom prípade.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že rozhodnutie správneho orgánu je procesného charakteru. Sťažovatelia preto budú môcť v ďalšom konaní uplatniť svoje práva a nároky vo vzťahu   ku konečnému rozhodnutiu správneho orgánu, prípadne využiť aj zákonom dané opravné prostriedky a až následne sa budú môcť obrátiť aj na ústavný súd podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Samotné   rozhodnutia   správneho   orgánu   sú   v   súlade   so   zákonom,   sú   riadne odôvodnené,   nie   sú   svojvoľné   a   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   s   nimi nestotožňujú, ešte neznamená, že nimi došlo k porušeniu ich základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti ktorým boli ústavné sťažnosti   podané.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené základné   právo.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie   zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť   sťažností, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi (I. ÚS 59/97). Z toho pohľadu dospel ústavný súd k záveru, že základné práva a slobody účastníkov konania v rozsahu, ako ich namietali, porušené neboli.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012