znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 446/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaniach vedených pod sp. zn. 10 C 736/1996 a sp. zn. 4 C 392/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010 doručená sťažnosť J. J., K. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej len „okresný   súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 10 C 736/1996 a sp. zn. 4 C 392/2001.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom podaným 30. mája 1996 sa navrhovateľka   D.   T.   ako   zákonná zástupkyňa   sťažovateľa   domáhala na okresnom   súde náhrady škody na zdraví proti vtedy V., š. p., K., rozvodný závod S. (ďalej len „odporca“). Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 10 C 736/1996, neskôr pod sp. zn. 4 C 392/2001.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Vo veci príslušný súd vykonával dokazovanie na pojednávaniach dňa 28. 02. 1997, 18. 07. 1997, 23. 01. 1998 a dňa 20. 02. 1998 keď po dvoch rokoch konania Rozsudkom rozhodol iba o zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú maloletému J. J., výšku náhrady škody vylúčil na samostatné konanie.

Voči Rozsudku prvého stupňa zo dňa 20. 02. 1998 odporca podal... odvolanie. Krajský súd Košice Uznesením zo dňa 12. 01. 1999 zrušil Rozsudok súdu prvého stupňa... mal zato, že súd prvého stupňa... nezisťoval kto je navrhovateľom a toto procesné pochybenie malo za následok nesprávne rozhodnutie.

Prvostupňový súd vec pojednával dňa 23. 08. 1999, 24. 09. 1999, odstránil vady... ale vo veci nerozhodol.

Podaním   zo   dňa   22. 05. 2000   navrhovateľ   požiadal   o   vytýčenie   termínu pojednávania a upozornil prvostupňový súd na prieťahy konania...

Rozsudkom   zo   dňa   29. 06. 2000   prvostupňový   súd...   rozhoduje...   Rozsudkom a náhradu škody vylučuje na samostatné konanie....voči tomuto rozhodnutiu súdu podáva dňa 08. 09. 2000... odvolanie odporca...

Krajský súd Košice na pojednávaní konanom dňa 20. 02. 2001 potvrdil Rozsudok súdu prvého stupňa čo do zodpovednosti odporcu za vzniknutú škodu avšak odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na procesné pochybenie prvostupňového súdu. Mal zato, že prvostupňový   súd   o   výške   nároku   mal   pokračovať   v   tom   istom   konaní   po   rozhodnutí o základe nároku....

Podaním   dňa   26. 11. 2001   navrhovateľ   opakovane   upozorňuje...   na   prieťahy   v konaní a žiada o urýchlené vytýčenie termínu pojednávania vo veci.

Až dňa 22. 01. 2002,   t.   j.   5 1/2 roka po podaní žaloby prvostupňový súd vytýčil termín pojednávania a začína pojednávať vec k výške náhrady škody.

Navrhovateľ   vo   februári   2002   predkladá   súdu   aktuálny   posudok   o   bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a následne po vyjadrení odporcu k veci oznamuje súdu že trvá na svojom podaní.

Dňa 23. 10. 2002 navrhovateľ opakovane upozorňuje... na prieťahy v konaní a žiada o vytýčenie termínu pojednávania.

Prvostupňový súd okrem Uznesenia zo dňa 13. 11. 2002, ktorým zrušil Uznesenie o uložení povinnosti zložiť zálohu na znalecké dokazovanie a zaslania znaleckého posudku... dňa   23. 01. 2003   vo   veci   konal   až   22. 04. 2003   keď   vytýčil   vo   veci   pojednávanie. Opakovane predvolával nesprávne označeného navrhovateľa...

K   výške   škody   súd   vykonával   dokazovanie   na   pojednávaniach   konaných   dňa 30. 09. 2003 a 07. 10. 2003. Dňa 07. 03. 2003 prvostupňový súd vo veci rozhodol... Odporca dňa 22. 01. 2004 voči Rozsudku... podáva odvolanie. Krajský súd Košice Uznesením zo dňa 09. 09. 2004 zrušuje Rozsudok Okresného súdu a vec vracia na ďalšie konanie... Súd opätovne začína konať až v roku 2006. Bolo vytýčené   hlavné   pojednávanie   dňa   30. 03. 2006,   19. 12. 2006   a   24. 05. 2007   keď   na poslednom   pojednávaní   Rozsudkom   súd   rozhoduje   vo   veci   samej...   Odporca   opätovne podáva odvolanie...

Krajský súd Košice Uznesením zo dňa 26. 06. 2009 vec vracia... Okresnému súdu... z procesných dôvodov spočívajúcich v zámene účastníkov konania na strane odporcu. V súčasnosti nie je právoplatne vo veci rozhodnuté......sťažovateľ sa domnieva, že prieťahy vznikli v dôsledku postupu Okresného súdu... v tejto veci. Okresný súd... vo veci konal vždy s veľkým časovým odstupom, mnohokrát až na žiadosť   navrhovateľa,   postupom   súdu   keď   vylúčil   výšku   škody   na   samostatné   konanie zbytočne dochádzalo k prieťahom čo viedlo k tomu, že doposiaľ vec nie je právoplatne ukončená ani po 14 rokov od podania návrhu.

Okresný súd... v tomto období svojím postupom v konaní, teda svojim prístupom k veci   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. J.... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 736/1996 a neskôr pod sp. zn. 4 C 392/01 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trebišov sa prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 392/01 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. J.... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€..., ktorú mu je Okresný súd Trebišov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. J. sa priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88- €..., ktoré je Okresný súd Trebišov povinný vyplatiť na účet   advokáta JUDr.   I.   K.,   K.,  ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   predmet   sťažnosti   namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 10 C 736/1996 a pod sp. zn. 4 C 392/2001.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy môže vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní pred všeobecným   súdom,   v   ktorom   už   označený   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol pred podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už k namietanému   porušovaniu   označeného   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Pre   účely   zistenia   okolností   dôležitých   pre   rozhodovanie   o predmete   sťažnosti ústavný súd vyžiadal na vec sa vzťahujúce súdne spisy okresného súdu.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 736/1996 vyplýva, že vo veci bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 10 C 736/1996 z 29. júna 2000, ktorým okresný súd rozhodol, že odporca zodpovedá za škodu spôsobenú sťažovateľovi v plnej výške, avšak povinnosť nahradiť škodu a určenie jej konkrétnej výšky okresný súd vylúčil na samostatné konanie. Po podaní odvolania odporcom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom   č. k. 11 Co 350/2000-101 z 20. februára 2001 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   nebol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok. Druhostupňové rozhodnutie bolo účastníkom konania doručené 2. apríla 2001, t. j. týmto dňom   bolo   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   10   C   736/1996   právoplatne skončené.

Konanie o uložení povinnosti nahradiť škodu sťažovateľovi odporcom a o určení jej konkrétnej výšky pokračovalo na okresnom súde (vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o vylúčení týchto otázok na samostatné konanie) pod novou spisovou značkou, a to sp. zn. 4 C 392/2001. Zo spisu vzťahujúceho sa na toto konanie vyplýva, že okresný súd v tejto veci rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 392/2001-200 z 24. mája 2007 o povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu škody v určenej výške. Následne bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 322/2007-236 z 26. júna 2009 vrátil vec bez rozhodnutia   o opravnom   prostriedku   okresnému   súdu   z dôvodu   potreby   rozhodnutia o návrhu odporcu na zmenu účastníka konania. Okresný súd uznesením z 25. novembra 2009   zmenu účastníkov   na strane odporcu   pripustil   a 21.   januára 2010 znovu   predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu. Druhostupňový súd 9. apríla 2010 vyvesil na svojej úradnej tabuli oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku v tejto veci a napokon 22. apríla 2010 rozsudkom č. k. 4 Co 20/2010-270 rozsudok okresného súdu z 24. mája 2007 potvrdil. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené účastníkom konania 2. júla 2010 (právnej zástupkyni sťažovateľa), resp. 6. júla 2010 (odporcovi).

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 24. júna 2010. Na ústavný súd sa   teda   sťažovateľ   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   v   čase,   keď   porušenie   označeného základného práva na všeobecnom súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené až 2. júla 2010, t. j. po podaní sťažnosti ústavnému   súdu,   pretože   od   predloženia   veci   okresným   súdom   odvolaciemu   súdu 21. januára 2010 už sťažovateľom označený „porušovateľ“ základného práva – okresný súd – vo veci nekonal a postup krajského súdu nebol predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu. Navyše, právna zástupkyňa sťažovateľa sa pri náležitej starostlivosti mohla dozvedieť o verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu už v priebehu jeho oznámenia na úradnej tabuli krajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľ   sa   v   predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 736/1996 neodmietol z dôvodu jej oneskorenosti (§ 25 ods. 2 v spojení s § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde – sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť) aj napriek tomu, že konanie bolo právoplatne skončené 2. apríla 2001, pretože následné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 392/2001 bolo v skutočnosti potrebné považovať za pokračovanie v konaní o pôvodnom návrhu sťažovateľa, keďže právoplatne bolo rozhodnuté iba o zodpovednosti odporcu za škodu, nie však o povinnosti jej náhrady a určenia výšky, ktorých uloženia, resp. určenia sa sťažovateľ v podstate domáhal už pôvodným návrhom.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie ústavného súdu o ďalších jeho požiadavkách (prikázanie okresnému súdu konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady   trov   konania),   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010