znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 446/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2008   predbežne   prerokoval sťažnosť   I.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 714/98 a uznesením Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 11/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2008 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 714/98 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 11/08.

Z obsahu sťažnosti vyplynuli tieto relevantné skutočnosti: «... Pred 10-mi rokmi som začal viesť súdny spor, ktorý mal svoj pôvod v žalobe na ochranu osobnosti, ktorý súdy cieľavedome a zavádzajúcim spôsobom v rozpore s právom i morálkou zmarili. Keď som chcel   vec   oživiť,   nezostalo   mi   nič   iné,   iba   málo   účinné   opravné   prostriedky   formou priameho dovolania pred kasačný súd, čo som učinil návrhmi zo dňa 5. VI. 2000, ktorým som napadol rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, zo dňa 27. III. 2000 sp.   zn. 4 Co 568/99-35 a následne i 24. II. 2003, ktoré smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sp. zn. zn. 4 Co 483/02, zo dňa 16. XII. 2002. Po dlhej dobe úplnej nečinnosti alebo aj chabej práci sa bardejovský súd odhodlal šetriť moje majetkové a iné pomery za účelom, či spĺňam podmienky na ustanovenie mi právneho zástupcu pre dovolacie konanie, napriek tomu, že toto súdne konanie, ako celok podliehalo oslobodeniu ma od súdnych poplatkov priamo zo zákona, ktoré má pre mňa pozitívny a účinný vplyv aj na aplikáciu zákonného ustanovenia   §-u   30   OSP,   ktoré   je   obligátnej   povahy   a ktoré   nielenže   v môj   prospech nevyužil, ale naopak ho proti mne - dá sa povedať, že obrátil a zneužil.

Dňa 26. XI. 2007 súd prijal uznesenie, v ktorom rozhodol v prvom stupni pod č. k. 8C/714/1998,   že   mi   neustanovuje   advokáta   v   tomto   súdnom   konaní   pre   dovolanie   na rozhodnutie pred Najvyšším súdom SR, a to napriek mojím pádnym, dôvodom, že tak urobiť mal lebo toto právo mi prináleží titulom zákona o súdnych poplatkoch v pojení s § 30 OSP. A   nielen   to.   Najviac   ma   však   zarazilo,   že   okresný   súd   na   podporu   svojich   tvrdení,   že nespĺňam podmienku z hľadiska majetkových pomerov, použil nepravdivý argument a údaj o tom, že mi bolo rozsudkom ESĽP priznaných v istine 8 tis. Euro, keď tento rozsudok v tomto   čase   právoplatným   nebol.   Preto   použiť   tento   argument   bardejovský   súd   nemal právo   a   preto   jeho   rozhodnutie   je   nielenže   protiprávne   a   amorálne,   ale   aj   vysoko nekvalifikované   -   a   zasahujúce   do   práv   na   ochranu   mojich   osobných   údajov,   čo   bude predmetom inej kauzy. Napriek tomu, že proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu som podal v zákonnej lehote riadne odvolanie a poukázal som na nesúlad verdiktu súdu so zákonom,   Krajský súd v Prešove svojím konečným uznesením sp.   zn.   2Co 11/0   zo dňa 31. I. 2008, toto nezákonné a nespravodlivé rozhodnutie potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil, so závermi i odôvodnením okresného súdu, len s tým rozdielom, že tým eurám sa už farizejsky vyhol a zakamufloval ju do abstraktnej podoby, že - citujem: „z rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa sú známe aj ďalšie príjmy žalobcu.“ Koniec citátu. A toto nie je podľa   mňa   žiadne   dokazovanie   „faktom“,   na   ktorom   boli   založené   obidve   rozhodnutia súdov, ktorý bol jedným z rozhodujúcich....

Som   pevne   presvedčený,   že   v   danom   prípade   označené   súdy   spoločne   a dá   sa povedať, že aj „nerozdielne“ porušili na môj úkor uvedené základné a ľudské práva (ešte lepšie povedané, že manifestačne - pozn.), a to pokiaľ ide nielen o prieťahy v tomto konaní o mojich dovolaniach a neprejednaní veci v primeranej lehote, ako to majú na mysli naša Ústava SR a Európsky Dohovor o ich ochrane, ale hlavne o znemožnenie mi riadnej súdnej ochrany,   resp.   znemožnenia   mi   práva   na   reálny   súd   s povinnosťou   súdu   rozhodnúť   aj a predovšetkým vo veci samej, čo mi je garantované nielen ods. 1, čl. 46 ústavy, ale aj ods. 1, čl. 6 Dohovoru. Preto mám pocit, že mi je uvedenými súdmi odopierané aj celkové právo na spravodlivosť, ako takú, a to práve pre nerešpektovanie a priame porušovanie princípu „práva na súd“....

Právomoc Ústavného súdu SR na prerokovanie tejto mojej veci je tu nepochybne daná, lebo ide o výslovné základné a ľudské práva podľa Ústavy SR i Dohovoru jednak na včasné prejednanie veci bez prieťahov, ale aj na riadnu súdnu ochranu s právom na reálny súd. Preto verím, že zo strany Ústavného súdu SR bude táto moja vec prejednaná nanajvýš zodpovedne a že mi za to bude priznaná aspoň... nízka satisfakcia... ktorú navrhujem v záverečnom petite tejto mojej ústavnej sťažnosti....

Posledné a konečné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 11/08, zo dňa 31. I. 2908, som obdržal dňa 1. IV. 08, čím zákonná dvojmesačná lehota na podanie tejto mojej ústavnej sťažnosti je zachovaná....

Žiadam súd, aby po predbežnom prerokovaní tejto mojej ústavnej sťažnosti prijal ju na ďalšie konanie a aby v konečnom verdikte vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa ods. 1 čl. 46 Ústavy SR a ods. 2 jej čl. 48 v spojení s ods. 1, čl. 6 Dohovoru o ich ochrane postupom a nečinnosťou, resp. vleklým   konaním   vedeným   na   prvostupňovom   súde   o dovolaní   pod   č.   k.   8   C   714/98 a bránením   mu   v reálnom   prístupe   k súdu   zo   strany   Okresného   súdu   v Bardejove a Krajského súdu v Prešove v tomto konaní porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 11/08, zo dňa 31. I. 2008 a Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 8 C 714/98, zo dňa 26. XI. 2007.

3. Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove v novom konaní o dovolaní v právnej veci u neho vedenej pod č. k. 8 C 714/98 konať bez prieťahov.

4. Priznáva I. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk, ktoré sú mu povinný   Okresný   súd   v Bardejove   spolu   s Krajským   súdom   v Prešove   rovnakým   dielom (prípadne ako určí podľa miery zavinenia sám ústavný súd) uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

5.   Ukladá   Krajskému   súdu   v Prešove   a Okresnému   súdu   v Bardejove   spoločne a nerozdielne   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania   na   označený   účet   právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia. Stručné odôvodnenie návrhu na priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia v zmysle ods. 3, čl. 127 Ústavy SR a čl. 41 Dohovoru

Spravodlivé finančné zadosťučinenie požadujem ako nemajetkovú ujmu za odopretie mi spravodlivosti a zbavenie sa tejto kauzy na môj úkor primitívnym spôsobom súdmi, ktorý odporuje nielen procesným pravidlám, ústave a Dohovoru, ale aj logike, pretože pokiaľ je konanie zo zákona oslobodené celkom a na neho sa viaže aj právne zastupovanie, podľa mňa sú rozhodnutia súdov celkom nadbytočné a právne irelevantné. A ďalej sa satisfakcie domáham preto, že baviť sa s jedným dovolaním takmer 8 rokov a k ničomu vo veci samej nedospieť, to hovorí za všetko!...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C 714/98 a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 714/98   z 26.   novembra   2007   a   že   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 11/08 z 31. januára 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

1. Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn.   8 C   714/98,   ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   podľa   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené 26. novembra 2007, pričom sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel najneskôr 18.   decembra   2007,   keď   mu   bolo   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   714/98 z 26. novembra 2007 doručené. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 29. mája 2008, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva   na   okresnom   súde   už netrvalo a   konanie   o jeho sťažnosti   pred   ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní podal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z príloh jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II.   ÚS   7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od   1. apríla   2005   podľa   §   62   a nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

2. K námietke porušenia práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 714/98 z 26. novembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 11/08 z 31.   januára   2008   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský   súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Ďalej sa poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že: „...   Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   žalobcovi   neustanovil   advokáta. V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že v súvislosti s dovolacím konaním je potrebné, aby žalobca bol zastúpený advokátom a v tejto súvislosti žalobcu vyzval na predloženie plnej moci udelenej advokátovi podľa § 241 ods. 1 O. s. p. Žalobca svoju žiadosť o ustanovenie advokáta súdom odôvodnil tým, že jeho jediným zdrojom obživy je   nízky   dôchodok   a   iné   príjmy   nemá   k   dispozícii,   a   preto   si   nemôže   dovoliť   zaplatiť advokáta.   Taktiež   poukazoval   na   to,   že   pokiaľ   je   zo   zákona   oslobodený   od   súdnych poplatkov   v   konaní   o   náhradu   škody,   na   obhajobu   jeho   práv   a   záujmov   mu   má   byť ustanovený advokát z úradnej povinnosti. Na výzvu súdu prvého stupňa žalobca predložil doklad svedčiaci o jeho povinnosti zaplatiť sumu 20.847,- Sk z titulu nájomného, ako aj ostatných   poplatkov   súvisiacich   s   užívaním   bytu,   a   taktiež   predložil   cestovné   doklady prostriedkami   mestskej   aj   medzimestskej   hromadnej   dopravy   z   obdobia   roku   2007. Posledným   predloženým   dôkazom   preukazujúcim   príjem   žalobcu   a   jeho   manželky,   sú rozhodnutia Sociálnej poisťovne Bratislava z roku 2003 o priznaní starobných dôchodkov, u žalobcu vo výške 5.285,- Sk a u jeho manželky vo výške 7.059,- Sk mesačne. Taktiež bolo zistené, že žalobca má spolu s manželkou v bezpodielovom spoluvlastníctve nehnuteľnosti, a to chatu a dve parcely   v celkovej výmere 7 árov. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. 8. 2007 súd prvého stupňa zistil, že Ústavný súd priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie   v   sume   10.000,-   Sk   a   rozsudkom   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 2. 10. 2007   bola   žalobcovi   z   titulu   nemajetkovej   ujmy   priznaná   suma   8.000,-   Eur a náhrada   nákladov   a   výdavkov   v   sume   280,-   Eur.   Po   preskúmaní   týchto   podkladov predložených   žalobcom   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   žalobca   nespĺňa predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov a pokiaľ tak nie sú splnené podmienky ust. § 30 O. s. p., jeho návrhu o ustanovenie advokáta nevyhovel.

Proti   tomuto   uzneseniu   sa   včas   odvolal   žalobca   s   tým,   že   vydané   rozhodnutie považuje za nezákonné...

Postup podľa ust. § 30 O. s. p. prichádza do úvahy potom, čo účastník konania, ktorý žiada o ustanovenie zástupcu na ochranu jeho záujmov, preukáže, že na jeho strane sú predpoklady   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   To   prichádza   do   úvahy   len   za podmienok uvedených v ust. § 138 O. s. p., keď predpokladom pre oslobodenie sú pomery účastníka a skutočnosť, že vo veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Skutočnosť, že konanie o náhradu škody s prísl. je vecne oslobodené od   súdnych   poplatkov   bez   ďalšieho   neznamená,   že   u   účastníka   je   daný   predpoklad oslobodenia od súdnych poplatkov pre účely ust. § 30 O. s. p. V prebiehajúcom konaní o náhradu škody skutočne nieje daná povinnosť žalobcu platiť určené súdne poplatky, avšak v súvislosti s jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 30 O. s. p. je vždy potrebné skúmať, či je daný predpoklad oslobodenia od súdnych poplatkov žiadateľa, a to z pohľadu   existencie   jeho   reálnych   príjmových,   majetkových   a   celkových   sociálnych pomerov.

Je potrebné konštatovať, že s existenciou týchto, predpokladov na strane žalobcu sa súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   rozhodnutí   dostatočným   spôsobom   vysporiadal.   Bolo zistené,   že   žalobca   je   poberateľom   starobného   dôchodku,   spolu   s manželkou   je bezpodielovým   spoluvlastníkov   viacerých   nehnuteľností   a z rozhodovacej   činnosti   súdu prvého stupňa sú známe aj ďalšie príjmy žalobcu.

So   zreteľom   na   uvedené   dôvody,   odvolací   súd napadnuté uznesenie potvrdil   ako vecne správne postupom podľa § 219 O. s. p...“

Z uvedeného vyplýva, že   krajský   súd v danej   veci   sťažovateľa   neodmietol   súdnu ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a sťažovateľovi   nebolo   odňaté   ani   právo   na   účinný prostriedok   nápravy   (čl.   13   dohovoru),   pričom   podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený výklad   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008