SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 445/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietajú porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenompod sp. zn. 7 C 7/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2013, postupom Krajskéhosúdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 328/2013 a jeho rozsudkom zo 16. januára2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 4 Cdo 175/2014 a jeho uznesením z 18. júna 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra2014 elektronickými prostriedkami a 28. novembra 2014 poštou doručená sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 7 C 7/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkomz 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 328/2013 (ďalejaj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom zo 16. januára 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 175/2014 (ďalej len„napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 18. júna 2014 (ďalej aj„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť DUPOSdražobná, spol. s r. o. (ďalej len „dražobník“), vydražila na návrh navrhovateľky dražby(obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s.) nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov(žalobcov, pozn.).
Navrhovateľka dražby poskytla sťažovateľom úver na základe zmluvy o splátkovomúvere v sume 13 609,51 €, ktorý bol zabezpečený prostredníctvom zmluvy o zriadenízáložného práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov. Z dôvodu neschopnostisťažovateľov splácať úver navrhovateľka dražby 19. novembra 2009 vyhlásila mimoriadnusplatnosť úveru a 29. januára 2010 sťažovateľom odoslala oznámenie o výkonezáložného práva. Dňa 4. augusta 2010 bola zrealizovaná prvá dražba v súlade so zákonomč. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej radyč. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktorá sa z dôvodu neúspešnostiopakovala 12. októbra 2010 (ďalej aj „prvá opakovaná dobrovoľná dražba“); pri prvejopakovanej dražbe bola nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov vydražená za 16 200 €.
Sťažovatelia sa žalobou proti dražobníkovi, navrhovateľke dražby a vydražiteľovi(spolu ďalej len „žalovaní“) doručenou okresnému súdu domáhali určenia, že prváopakovaná dražba realizovaná dražobníkom 12. októbra 2010 pre nehnuteľnosť bližšiešpecifikovanú v žalobe v prospech vydražiteľa je neplatná. Okresný súd v napadnutomkonaní po dokazovaní zameranom výlučne na to, či bola žaloba podaná včas, rozsudkomsp. zn. 7 C 7/2011 z 18. apríla 2013 žalobu sťažovateľov zamietol a žalovaným náhradu trovkonania nepriznal. Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľmi rozsudokprvostupňového súdu rozsudkom sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014 potvrdil, návrhsťažovateľov na prerušenie konanie zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trovodvolacieho konania. Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovateliadovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna2014 tak, že ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako oneskorene podané.
Podľa sťažovateľov sú napadnuté konania všeobecných súdov a napadnutérozhodnutia v nich vydané zaťažené týmito vadami:
„a) postupom súdov a nevykonaním dôkazov v konaniach sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom,
b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,
c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,
d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“
Sťažovatelia tvrdia, že im postupom v ich veci konajúcich všeobecných súdov bolaodňatá možnosť konať pred súdom, keďže „navrhovateľov súd vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach. Prvostupňový aj odvolací súd sa zaoberali výlučne otázkou včasnosti podania žaloby, zodpovednosťou za nefunkčnosť alebo nespoľahlivosť informačného systému súdu preniesol na sťažovateľov a samotnou vecou sa vôbec nezaoberal. Postup odvolacieho súdu bol navyše sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému riešeniu sporu o opodstatnenosti návrhu na určenie neplatnosti dražby. Bola tak popretá aj akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v kontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti, mal by súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne, ak ide o dražbu jediného obydlia sťažovateľov, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou (s ohľadom na aktuálnu situáciu v SR) nezákonná.
Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevyrovnanie sa s dôvodmi neplatnosti dražby a procesný postup pri dokazovaní došlo v materiálnom zmysle k odňatiu práva účastníka konania na prístup k súdu. Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo sťažovateľov na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už len porušením týchto ústavných práv sťažovatelia odôvodňujú oprávnenosť podania ústavnej sťažnosti a vrátenie veci na nové konanie.“.
Sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárnea založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže „... je preukázateľné, že sťažovatelia podali žalobu včas elektronicky a doplnili ju písomným podaním. Súdy sa v dokazovaní zamerali výlučne na to, či sa v ich informačných systémoch nachádza elektronická verzia žaloby. Súdy pritom ani nepripustili možnosť, že by chyba mohla byť v ich vlastnom elektronickom systéme. Nedokonalosť elektronického systému bola teda na ťarchu sťažovateľov.“.
Podľa sťažovateľov sú napadnuté rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolaciehosúdu nepreskúmateľné, keďže „Súd však pre ustálenie otázok (ne)platnosti dražby neurobil vôbec nič, dokonca navrhovateľke nezaslal ani len obyčajnú písomnú výzvu na doplnenie žaloby. V celom rozsahu tak prvostupňový aj odvolací súd nielenže zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania.“.
V konečnom dôsledku sťažovatelia namietajú porušenie „práv sťažovateľky ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ“, ku ktorým malo dôjsť tým, že „odvolací súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku – čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k inému záveru než, že prvostupňový, odvolací aj dovolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súd mal možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupoval, a teda konal nezákone, porušujúc normy európskeho práva – na úkor práv sťažovateľov – spotrebiteľov a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:
„I. Právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Nitra č. k. 7 C/7/2011-372, Krajského súdu v Nitre z č. k. 9 Co/328/2013-499 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 175/2014-576 porušené.
II. Rozsudky Okresného súdu Nitra č. k. 7 C/7/2011-372, rozsudok Krajského súdu v Nitre z 9 Co/328/2013-499 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 4 Cdo 175/2014-576 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. V. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
VI. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto:„Keďže rozhodnutím prvostupňového aj odvolacieho súdu bolo porušené právo na spravodlivý proces, je daný aj dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to vo výške 5 000 eur. Tu treba upozorniť, že následkom konania súdov sťažovatelia už prišli o svoje obydlie, musia aj naďalej znášať svojvôľu vydražiteľa a celá vec im spôsobila ťažkú morálnu ujmu. Priebeh súdnych konaní znášajú sťažovatelia veľmi zle, ich zdravotný stav sa výrazne zhoršil a súdy už v poradí tretíkrát porušili ich právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. S poukazom na uvedené považujeme nárok na primerané finančné zadosťučinenia za primeraný a dôvodný.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia k sťažnosti nepriložili splnomocnenie na svoje zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom vo veci namietaného porušenia ich práv podľa ústavy a dohovoru napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Takýto nedostatok už sám osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Aj napriek uvedenému však ústavný súd sťažnosť pre nesplnenie formálnych náležitostí neodmietol, ale pristúpil k skúmaniu, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 7 C 7/2011 z 18. apríla 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (krajskýsúd o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu rozhodol rozsudkomsp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna 2014
Sťažovatelia namietajú tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako ajpostupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu; napadnutým uznesením najvyšší súd akodovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súduako podané oneskorene.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanievšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenomprocesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdnehorozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré súvyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by malv argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovúpresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorýmna základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosťprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súdmusí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konanímateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práva oprávnených záujmov účastníkov § 1 OSP (m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, súrelevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutéuznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavnéhohľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končiauplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnostiurčujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak konieclehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližšínasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkonna súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samejalebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickýmiprostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiacaod právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravnéhouznesenia.
Podľa § 240 ods. 2 OSP zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacomsúde.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolaniesťažovateľov smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára2014 bolo podané včas, a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka,ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavnýmpostavením.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie nazistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkovýchtvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že ajpodľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. UnitedKingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnymprocesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdnehokonania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktickéokolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnostipodaného mimoriadneho opravného prostriedku.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že dovolaním napadnuté rozhodnutie, t. j. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 16. januára 2014, sp. zn. 9 Co 328/2013, nadobudlo právoplatnosť 5. februára 2014 (v tento deň bolo rozhodnutie doručené právnemu zástupcovi žalobcov JUDr. Romanovi Juríkovi ako v poradí poslednému). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie a nepripadá teda do úvahy použitie ustanovenia § 240 ods. 1 (veta druhá) O. s. p., pripadol koniec jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na 5. marec 2014. Tento deň bol pracovný (streda), k posunutiu lehoty podľa § 57 ods. 2 (veta druhá) O. s. p. teda nedošlo a lehota na podanie dovolania uplynula polnocou uvedeného dňa. Dovolanie žalobcov však bolo podané elektronicky až 7. marca 2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty.“
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietoldovolanie sťažovateľov ako oneskorene podané s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSPv spojení s § 243b ods. 5 OSP. Keďže rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť5. februára 2014 a sťažovatelia účinne podali dovolanie proti nemu až 7. marca 2014, jepodľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný záver dovolacieho súduo odmietnutí dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu jehooneskoreného podania. Najvyšší súd totiž vychádzal z relevantného ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku, ktoré primerane interpretoval a aplikoval na skutkovýa právny stav v konaní. Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní nezistil takúrelevantnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľovpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu ani postupom v konaní, ktorý vydaniu tohto rozhodnutiapredchádzal, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konaniereálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostisťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako ajosobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákonao ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia proti rozsudku krajského súdusp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014 podali dovolanie, o ktorom najvyšší súduznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna 2014 rozhodol tak, že dovolanie odmietol akooneskorene podané. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolosťažovateľom doručené 24. septembra 2014, posledným dňom lehoty na podanie sťažnostiproti citovanému uzneseniu najvyššieho súdu bol teda 24. november 2014 (pondelok).Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená elektronickými prostriedkami 24. novembra 2014 apoštou 28. novembra 2014 (z poštovej pečiatky podania vyplýva, že sťažnosť bolana poštovú prepravu odoslaná 26. novembra 2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanúprávnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľaktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne akoneprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiuvšeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú(m. m. napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajskéhosúdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahuk rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnémusúdu je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdupreskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise. Zásaduzachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiuodvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno aplikovať teda len vtedy, akprávomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (ustanovenýchv § 237 až § 239 OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadomna okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ. To zároveň znamená, že citovanájudikatúra platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté(m. m. IV. ÚS 481/2011).
Z dosiaľ uvedeného už vyplynulo, že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolaniesťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podané.V časti II.2 tohto uznesenia sa ústavný súd z ústavného hľadiska stotožnil s právnymzáverom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, na základe ktorého dovolacísúd odmietol dovolanie sťažovateľov ako podané oneskorene Z tohto svojho záveru ústavnýsúd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti smerujúcej protinapadnutému rozsudku krajského súdu.
V nadväznosti na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podaniamimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy zachováva aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavnýsúd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľmi podané dovolanienepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu ich práv, keďže najvyšší súd prezmeškanie lehoty na podanie dovolania nemohol uplatniť svoju právomoc preskúmať ani lenjeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymedzených v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlok tomu, že najvyšší súd dovolanie odmietol ako oneskorene podané.
Je nepochybné, že ak právny poriadok poskytuje oprávneným osobám právneprostriedky na ochranu ich práv, je v ich záujme, aby svoje práva bránili aktívne a efektívne.Sťažovatelia lehotu na podanie dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súduzmeškali, čím sa zároveň svojím vlastným konaním zbavili možnosti preskúmaniarozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu existencie niektorej z vád odôvodňujúcejprípustnosť dovolania podľa príslušných procesnoprávnych predpisov. Pokiaľ pretosťažovatelia zmeškali lehotu na podanie dovolania najvyššiemu súdu, o nápravu vlastnéhopochybenia sa nemôžu uchádzať v konaní pred ústavným súdom.
Procesnoprávne dôsledky zmeškania lehoty na podanie dovolania proti postupukrajského súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému rozsudku vydanému v tomtokonaní a neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľov za efektívne a aktívne bráneniesvojich práv nemôžu byť nahrádzané zásadou zachovania lehoty na podanie sťažnostiv prípade podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísanýchokolnostiach by takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu priposudzovaní splnenia procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej protiodvolaciemu rozsudku zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia jehoprávoplatnosti (III. ÚS 516/2013).
Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnutý rozsudokkrajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2014, pričom sťažnosť bola ústavnémusúdu doručená až 24. novembra 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako podanúoneskorene podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2015