znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 445/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietajú porušenie základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenompod sp. zn. 7 C 7/2011   a jeho   rozsudkom   z 18.   apríla   2013,   postupom   Krajskéhosúdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 328/2013 a jeho rozsudkom zo 16. januára2014   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 Cdo 175/2014 a jeho uznesením z 18. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra2014 elektronickými prostriedkami a 28. novembra 2014 poštou doručená sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 7 C 7/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkomz 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 328/2013 (ďalejaj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom zo 16. januára 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   175/2014   (ďalej   len„napadnuté   konanie   najvyššieho   súdu“)   a jeho   uznesením   z 18.   júna   2014   (ďalej   aj„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť DUPOSdražobná, spol. s r. o. (ďalej len „dražobník“), vydražila na návrh navrhovateľky dražby(obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s.) nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov(žalobcov, pozn.).

Navrhovateľka dražby poskytla sťažovateľom úver na základe zmluvy o splátkovomúvere   v sume   13 609,51   €,   ktorý   bol   zabezpečený   prostredníctvom   zmluvy   o zriadenízáložného   práva   k nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   sťažovateľov.   Z dôvodu   neschopnostisťažovateľov splácať úver navrhovateľka dražby 19. novembra 2009 vyhlásila mimoriadnusplatnosť   úveru   a 29.   januára   2010   sťažovateľom   odoslala   oznámenie   o výkonezáložného práva. Dňa 4. augusta 2010 bola zrealizovaná prvá dražba v súlade so zákonomč. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej radyč. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktorá sa z dôvodu neúspešnostiopakovala   12. októbra   2010   (ďalej   aj   „prvá   opakovaná   dobrovoľná   dražba“);   pri   prvejopakovanej dražbe bola nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov vydražená za 16 200 €.

Sťažovatelia   sa   žalobou   proti   dražobníkovi,   navrhovateľke   dražby   a vydražiteľovi(spolu   ďalej   len   „žalovaní“)   doručenou   okresnému   súdu   domáhali   určenia,   že   prváopakovaná   dražba   realizovaná   dražobníkom   12.   októbra   2010   pre   nehnuteľnosť   bližšiešpecifikovanú   v žalobe   v prospech   vydražiteľa   je   neplatná.   Okresný   súd   v napadnutomkonaní po dokazovaní zameranom výlučne na to, či bola žaloba podaná včas, rozsudkomsp. zn. 7 C 7/2011 z 18. apríla 2013 žalobu sťažovateľov zamietol a žalovaným náhradu trovkonania   nepriznal.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľmi   rozsudokprvostupňového súdu rozsudkom sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014 potvrdil, návrhsťažovateľov   na   prerušenie   konanie   zamietol   a žalovaným   nepriznal   náhradu   trovodvolacieho   konania.   Proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovateliadovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna2014 tak, že ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako oneskorene podané.

Podľa   sťažovateľov   sú   napadnuté   konania   všeobecných   súdov   a napadnutérozhodnutia v nich vydané zaťažené týmito vadami:

„a) postupom súdov a nevykonaním dôkazov v konaniach sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom,

b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,

c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“

Sťažovatelia tvrdia, že im postupom v ich veci konajúcich všeobecných súdov bolaodňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keďže „navrhovateľov   súd   vôbec   nekonfrontoval v sporných otázkach. Prvostupňový aj odvolací súd sa zaoberali výlučne otázkou včasnosti podania   žaloby,   zodpovednosťou   za   nefunkčnosť   alebo   nespoľahlivosť   informačného systému súdu preniesol na sťažovateľov a samotnou vecou sa vôbec nezaoberal. Postup odvolacieho súdu bol navyše sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť a nevykonaním   nijakých   dôkazov,   ktorých   vykonanie   by   mohlo   viesť   k   spravodlivému riešeniu sporu o opodstatnenosti návrhu na určenie neplatnosti dražby. Bola tak popretá aj akákoľvek   zásada   ústnosti   konania   a   prístup   účastníka   k   súdu   v   kontexte   vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti, mal by súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne, ak ide o dražbu jediného   obydlia   sťažovateľov,   ktorá   je   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   (s   ohľadom na aktuálnu situáciu v SR) nezákonná.

Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevyrovnanie sa s dôvodmi neplatnosti dražby a procesný postup pri dokazovaní došlo v materiálnom zmysle k odňatiu práva účastníka konania na prístup k súdu. Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo sťažovateľov na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Už   len   porušením   týchto ústavných práv sťažovatelia odôvodňujú oprávnenosť podania ústavnej sťažnosti a vrátenie veci na nové konanie.“.

Sťažovatelia   považujú   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   za   arbitrárnea založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   keďže „...   je   preukázateľné,   že sťažovatelia podali žalobu včas elektronicky a doplnili ju písomným podaním. Súdy sa v dokazovaní   zamerali   výlučne   na   to,   či   sa   v   ich   informačných   systémoch   nachádza elektronická verzia žaloby. Súdy pritom ani nepripustili možnosť, že by chyba mohla byť v ich   vlastnom   elektronickom   systéme.   Nedokonalosť   elektronického   systému   bola   teda na ťarchu sťažovateľov.“.

Podľa sťažovateľov sú napadnuté rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolaciehosúdu nepreskúmateľné, keďže „Súd však pre ustálenie otázok (ne)platnosti dražby neurobil vôbec nič, dokonca navrhovateľke nezaslal ani len obyčajnú písomnú výzvu na doplnenie žaloby.   V   celom   rozsahu   tak   prvostupňový   aj   odvolací   súd   nielenže   zle   a   nesprávne vyhodnotili   dôkazy   v   spise,   ale   najmä   ani   nevykonali   potrebné   dôkazy   pre   správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania.“.

V konečnom   dôsledku   sťažovatelia   namietajú   porušenie „práv   sťažovateľky   ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní   EÚ“, ku   ktorým   malo   dôjsť   tým, že „odvolací   súd   tým,   že   neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami   tak   ako   to   ukladá   kogentné   ustanovenie   a   pravidlo   postavené   na roveň verejného poriadku – čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k inému záveru než, že prvostupňový, odvolací aj dovolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súd mal možnosť   a   v   zmysle   záverov   CILFIT   aj   povinnosť   predložiť   Súdnemu   dvoru   EÚ prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupoval, a teda konal nezákone, porušujúc normy európskeho práva – na úkor práv sťažovateľov – spotrebiteľov a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:

„I. Právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   Nitra č. k. 7 C/7/2011-372, Krajského súdu v Nitre z č. k. 9 Co/328/2013-499 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 175/2014-576 porušené.

II. Rozsudky Okresného súdu Nitra č. k. 7 C/7/2011-372, rozsudok Krajského súdu v Nitre   z 9 Co/328/2013-499   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, č. k. 4 Cdo 175/2014-576 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

III. Okresný   súd   Nitra   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   spoločne   a   nerozdielne 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. V. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

VI. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia   odôvodňujú   takto:„Keďže   rozhodnutím   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu   bolo   porušené   právo na spravodlivý   proces,   je   daný   aj   dôvod   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, a to vo výške 5 000 eur. Tu treba upozorniť, že následkom konania súdov sťažovatelia už prišli o svoje obydlie, musia aj naďalej znášať svojvôľu vydražiteľa a celá vec im spôsobila ťažkú morálnu ujmu. Priebeh súdnych konaní znášajú sťažovatelia veľmi zle, ich zdravotný stav sa výrazne zhoršil a súdy už v poradí tretíkrát porušili ich právo na ochranu   pred   neprijateľnými   zmluvnými   podmienkami.   S   poukazom   na   uvedené považujeme nárok na primerané finančné zadosťučinenia za primeraný a dôvodný.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   k   sťažnosti   nepriložili   splnomocnenie na svoje zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom vo veci   namietaného   porušenia   ich   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Takýto nedostatok   už   sám   osebe   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   sťažnosť   pre   nesplnenie   formálnych náležitostí neodmietol, ale pristúpil k skúmaniu, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 7 C 7/2011 z 18. apríla 2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomocina jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS   243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd   (krajskýsúd o odvolaní   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   rozsudkomsp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   uznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna 2014

Sťažovatelia namietajú tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako ajpostupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu;   napadnutým   uznesením   najvyšší   súd   akodovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súduako podané oneskorene.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanievšeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavou   a   zákonom   ustanovenomprocesnoprávnom,   ako   aj   hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   súdnehorozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré súvyvoditeľné   z   čl.   46   a   nasl.   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Všeobecný   súd   by   malv argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dbať   na   jeho   celkovúpresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorýmna   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosťprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súdmusí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konanímateriálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práva oprávnených   záujmov   účastníkov  §   1   OSP   (m.   m.   IV.   ÚS   1/02,   II. ÚS 174/04,III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Uvedené   zásady   vzťahov   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, súrelevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutéuznesenie   najvyššieho   súdu   a   postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   sú   z   ústavnéhohľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končiauplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnostiurčujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak konieclehoty   pripadne   na   sobotu,   nedeľu   alebo   sviatok,   je   posledným   dňom   lehoty   najbližšínasledujúci pracovný deň.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkonna súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samejalebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené   elektronickýmiprostriedkami,   treba   doplniť   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   najneskôr   do   troch   dní;podanie,   ktoré   bolo   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom,   doplniť   netreba.Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa   §   240   ods.   1   OSP   účastník   môže   podať   dovolanie   do   jedného   mesiacaod právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.Ak   odvolací   súd   vydal   opravné   uznesenie,   plynie   táto   lehota   od   doručenia   opravnéhouznesenia.

Podľa § 240 ods. 2 OSP zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacomsúde.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolaniesťažovateľov smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára2014 bolo podané včas, a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka,ktorej   preskúmavanie   ústavným   súdom   je   vo   všeobecnosti   limitované   jeho   ústavnýmpostavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie nazistenie   skutkového   stavu,   ktorým   by   mohol   či   mal   odhaľovať   pravdivosť   skutkovýchtvrdení   (I.   ÚS   200/2011).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   tiež   uvádza,   že   ajpodľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. UnitedKingdom,   sťažnosť   č.   10000/83,   H   v.   United   Kingdom)   sa   pod   spravodlivým   súdnymprocesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdnehokonania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktickéokolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnostipodaného mimoriadneho opravného prostriedku.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že dovolaním napadnuté rozhodnutie,   t.   j.   rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   zo   16.   januára   2014,   sp.   zn. 9 Co 328/2013, nadobudlo právoplatnosť 5. februára 2014 (v tento deň bolo rozhodnutie doručené   právnemu   zástupcovi   žalobcov   JUDr.   Romanovi   Juríkovi   ako   v poradí poslednému).   Vzhľadom   k tomu,   že   v danom   prípade   nebolo   vydané   opravné   uznesenie a nepripadá teda do úvahy použitie ustanovenia § 240 ods. 1 (veta druhá) O. s. p., pripadol koniec   jednomesačnej   lehoty   na   podanie   dovolania   počítanej   od   nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na 5. marec 2014. Tento deň bol pracovný (streda), k posunutiu lehoty podľa § 57 ods. 2 (veta druhá) O. s. p. teda nedošlo a lehota na podanie dovolania uplynula polnocou uvedeného dňa. Dovolanie žalobcov však bolo podané elektronicky až 7. marca 2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty.“

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietoldovolanie sťažovateľov ako oneskorene podané s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSPv spojení s § 243b ods. 5 OSP. Keďže rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť5. februára 2014 a sťažovatelia účinne podali dovolanie proti nemu až 7. marca 2014, jepodľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný záver dovolacieho súduo   odmietnutí   dovolania   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   z   dôvodu   jehooneskoreného   podania.   Najvyšší   súd   totiž   vychádzal   z   relevantného   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   primerane   interpretoval   a   aplikoval   na   skutkovýa právny   stav   v   konaní.   Ústavný   súd   teda   pri   predbežnom   prerokovaní   nezistil   takúrelevantnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľovpodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a napadnutýmuznesením   najvyššieho   súdu   ani   postupom   v konaní,   ktorý   vydaniu   tohto   rozhodnutiapredchádzal, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konaniereálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnostisťažovateľov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako ajosobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákonao ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jeho   odmietnutie.Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia proti rozsudku krajského súdusp. zn.   9   Co   328/2013   zo   16.   januára   2014   podali   dovolanie,   o ktorom   najvyšší   súduznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna 2014 rozhodol tak, že dovolanie odmietol akooneskorene   podané. Napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   ako súdu dovolacieho bolosťažovateľom doručené 24. septembra 2014, posledným dňom lehoty na podanie sťažnostiproti   citovanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   bol   teda   24.   november   2014   (pondelok).Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená elektronickými prostriedkami 24. novembra 2014 apoštou   28.   novembra   2014   (z   poštovej   pečiatky   podania   vyplýva,   že   sťažnosť   bolana poštovú prepravu odoslaná 26. novembra 2014).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanúprávnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľaktorej   v   prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny   opravný   prostriedok   (dovolanie),spôsobilý   zabezpečiť   ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne akoneprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiuvšeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú(m. m. napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajskéhosúdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahuk rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnémusúdu   je   uplatniteľná   v   tých   prípadoch,   keď   právomoc   dovolacieho   (najvyššieho)   súdupreskúmať   odvolacie   rozhodnutie   má   legálny   základ   v   procesnom   predpise.   Zásaduzachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiuodvolacieho   súdu   z   dôvodu   podaného   dovolania   možno   aplikovať   teda   len   vtedy,   akprávomoc   dovolacieho   súdu   posúdiť   splnenie   podmienok   prípustnosti   (ustanovenýchv § 237   až   §   239   OSP)   podaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku   má   vzhľadomna okolnosti   konkrétneho   prípadu   zákonný   základ.   To   zároveň   znamená,   že   citovanájudikatúra platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacovod právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bolo   dovolanie   ako   neprípustné   odmietnuté(m. m. IV. ÚS 481/2011).

Z dosiaľ uvedeného už vyplynulo, že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolaniesťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podané.V časti   II.2   tohto   uznesenia   sa   ústavný   súd   z ústavného   hľadiska   stotožnil   s   právnymzáverom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, na základe ktorého dovolacísúd odmietol dovolanie sťažovateľov ako podané oneskorene Z tohto svojho záveru ústavnýsúd   vychádzal   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   smerujúcej   protinapadnutému rozsudku krajského súdu.

V   nadväznosti   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   v   prípade   podaniamimoriadneho opravného prostriedku lehota na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1ústavy zachováva aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavnýsúd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľmi podané dovolanienepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu ich práv, keďže najvyšší súd prezmeškanie lehoty na podanie dovolania nemohol uplatniť svoju právomoc preskúmať ani lenjeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymedzených v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlok tomu, že najvyšší súd dovolanie odmietol ako oneskorene podané.

Je   nepochybné,   že   ak   právny   poriadok   poskytuje   oprávneným   osobám   právneprostriedky na ochranu ich práv, je v ich záujme, aby svoje práva bránili aktívne a efektívne.Sťažovatelia   lehotu   na   podanie   dovolania   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súduzmeškali,   čím   sa   zároveň   svojím   vlastným   konaním   zbavili   možnosti   preskúmaniarozhodnutia   odvolacieho   súdu   z pohľadu   existencie   niektorej   z vád   odôvodňujúcejprípustnosť   dovolania   podľa   príslušných   procesnoprávnych   predpisov.   Pokiaľ   pretosťažovatelia zmeškali lehotu na podanie dovolania najvyššiemu súdu, o nápravu vlastnéhopochybenia sa nemôžu uchádzať v konaní pred ústavným súdom.

Procesnoprávne   dôsledky   zmeškania   lehoty   na   podanie   dovolania   proti   postupukrajského súdu v napadnutom   konaní a proti   napadnutému   rozsudku vydanému v tomtokonaní a neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľov za efektívne a aktívne bráneniesvojich   práv   nemôžu   byť   nahrádzané   zásadou   zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnostiv prípade   podaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pretože   v   popísanýchokolnostiach   by   takýto   postup   znamenal   úplnú   benevolenciu   ústavného   súdu   priposudzovaní   splnenia   procesných   predpokladov   na   konanie   o   sťažnosti   podanej   protiodvolaciemu   rozsudku   zjavne   po   uplynutí   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   jehoprávoplatnosti (III. ÚS 516/2013).

Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnutý rozsudokkrajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2014, pričom sťažnosť bola ústavnémusúdu doručená až 24. novembra 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako podanúoneskorene podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2015