znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 444/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenskásprávcovská a reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica, zastúpenej BOĽOŠAdvokátska   kancelária   s.   r.   o.,   Horná   23,   Banská   Bystrica,   konajúca   prostredníctvomkonateľa a advokáta JUDr. Matúša Boľoša, ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu kDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu vTrenčíne sp. zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská   správcovská   a   reštrukturalizačná,k. s., Horná   23,   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),zastúpenej BOĽOŠ Advokátska kancelária s. r. o., Horná 23, Banská Bystrica, konajúcaprostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Matúša   Boľoša,   ktorou   namieta   porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenompod sp. zn. 39 Cbi 68/2010 sa pôvodne Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave (ďalej len„Sociálna poisťovňa“ alebo „žalobkyňa“) žalobou doručenou 30. marca 2010 domáhalana Okresnom   súde   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti   sťažovateľke   ako   správcovikonkurznej podstaty úpadcu Novácke chemické závody, a. s., M. R. Štefánika 1, Nováky(ďalej len „úpadca“), určenia pravosti pohľadávky v sume 399 441 € proti podstate z titulupoistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobieseptember 2009. V priebehu konania žalobkyňa navrhla zmenu žaloby, ktorou sa domáhalaurčenia, že jej pohľadávka v sume 396 288,36 €, ktorá vznikla nezaplatením poistnéhona sociálne   poistenie   a   príspevkov   na   starobné   dôchodkové   sporenie,   uplatnenáu sťažovateľky   15. decembra   2009   je   pohľadávkou   proti   podstate   a   sťažovateľka   akožalovaná je povinná ju uspokojiť z výťažku zo speňaženia majetku konkurznej podstatyúpadcu.

Konkurz   na   majetok   úpadcu   bol   vyhlásený   uznesením   okresného   súdusp. zn. 29 K 43/2009 z 20. októbra 2009 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 193/2009zo 7. októbra 2009.

Sociálna poisťovňa si uvedené poistné v predmetnom konkurznom konaní uplatnila15. decembra 2009 u pôvodného správcu JUDr. Jána Súkeníka (odvolaného uznesenímokresného súdu sp. zn. 29 K 43/2009 z 29. decembra 2009, pozn.) ako pohľadávku protipodstate podľa § 231 ods. 1 písm. f) a § 231 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnompoistení   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sociálnom   poistení“),a to na základe výkazu poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobiekalendárneho mesiaca september 2009 podaného úpadcom 30. októbra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... listom zo dňa 03. 02. 2010 oboznámil Sociálnu poisťovňu so svojím presvedčením, že uplatnená pohľadávka Sociálnej poisťovne   na   zaplatenie   poistného   za   obdobie   mesiaca   september   2009   vznikla pred vyhlásením   konkurzu,   a   teda   mala   byť   podľa   názoru   Sťažovateľa   za   účelom   jej uspokojenia v inštitucionálnom rámci konkurzu postupom predpísaným ust. § 28 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2011... prihlásená.“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   39   Cbi   68/2010   z   9.   februára   2012   určil,   žepohľadávka obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., ako právneho nástupcužalobkyne (z titulu postúpenia pohľadávok) v sume 396 288,36 € je pohľadávkou protipodstate.   Vo   zvyšku   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľkyrozsudkom sp. zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013 rozsudok súdu prvého stupňav napadnutej časti potvrdil.

Podľa sťažovateľky „Rozsudok OS TN je výsledkom nesprávne právneho posúdenia veci, vyústiaci až do popretia   účelu ako aj významu rozhodujúcich právnych noriem“.Za rozhodujúcu právnu otázku v predmetnej veci sťažovateľka považuje «moment, kedy „vznikla“ Sociálnej poisťovni pohľadávka z poistného za mesiac september 2009 a teda to, či si ju Sociálna poisťovňa mala prihlásiť do konkurzu postupom podľa ust. § 28 et seq. ZKR, alebo či možno túto pohľadávku kvalifikovať a teda aj zaradiť medzi pohľadávky uspokojované v priebehu konkurzného konania v niektorom z preferenčných režimov (i. e. pohľadávky proti podstate, pohľadávky z prevádzkovania podniku)».

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   argumentuje,   že „zamestnávateľ   je   povinný   platiť poistné odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem jeho zamestnanca. Inak povedané, je povinný platiť poistné za každý deň, kedy zamestnáva aspoň jedného zamestnanca, a teda Sociálnej poisťovni vzniká právo na peňažné plnenie (pohľadávka) zodpovedajúca   takejto   právnej   povinnosti   zamestnávateľa   rovnako   za   každý   deň samostatne. Dovoľujeme si prijať záver, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na zaplatenie poistného   za   obdobie   september   2009   vznikala   (resp.   jej   konkrétny   obsah   bol determinovaný)   v   určitej   výške   každý   deň,   pričom   výška   takejto   pohľadávky   závisela od skutočnosti, koľko zamestnancov a za akých mzdových podmienok Úpadca v daný deň zamestnával.“.

Na základe uvedených záverov sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym posúdenímveci konajúcimi súdmi, podľa ktorého ,,... (v) danej právnej veci až do splatnosti záväzku úpadcu   za   mesiac   september   2009   odviesť   a   platiť   sociálne   poistenie   a   príspevky na starobné dôchodkové sporenie nemohla Sociálnej poisťovni vzniknúť v právnom zmysle pohľadávka,   ktorú   by   aj   fakticky   mohol   evidovať   v   účtovníctve.   Pohľadávka   Sociálnej poisťovne na sociálnom poistení a príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009 voči úpadcovi bola splatná najneskôr dňa 31. 10. 2009, dňom 01. 11. 2009 nadobudla   táto   pohľadávka   charakter   pohľadávky,   ktorú   Sociálna   poisťovňa   mohla objektívne zaevidovať aj do účtovníctva. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok Úpadcu Novácke   chemické   závody,   a.   s.   v   konkurze   nastali   nasledujúcim   dňom   po   zverejnení uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   v   Obchodnom   vestníku,   t.   j.   dňom   08.   10.   2009.   Až do splatnosti   poistného   a   príspevkov   na   starobné   dôchodkové   poistenie   sa   Sociálna poisťovňa ako právny predchodca žalobcu nestáva veriteľom úpadcu a teda jej pohľadávka neexistuje.“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej názoru «nielenže nie je možné stotožňovať vznik pohľadávky s jej splatnosťou ale ani odvodzovať moment vzniku pohľadávky od momentu jej splatnosti... v danej veci neobstojí ani argument, že splatnosť tejto pohľadávky nastala v zmysle ust. § 143 ods. 2 ZSP dňa 31. 10. 2009, nakoľko podľa ust. § 46 ods. 1 ZKR ako lex specialis,,(n)esplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné...“ Je úplne bežné, že pohľadávka najskôr vzniká a až potom je splatná, z tohto dôvodu a pre tieto prípady ZKR upravuje   splatnosť   nesplatných   pohľadávok,   ktoré   sa   od   vyhlásenia   konkurzu   stávajú splatnými a veritelia sú povinní si tieto pohľadávky prihlásiť do konkurzného konania.».

Sťažovateľka tvrdí, že „Sociálna poisťovňa si svoju pohľadávku za mesiac september 2009   mohla   riadne   a   včas   prihlásiť,   nakoľko   mesačný   výkaz   poistného   a   príspevkov za predmetné obdobie (kalendárny mesiac september 2009) bol zo strany Úpadcu podaný Sociálnej   poisťovni   elektronicky,   a   to   dňa   30.   10.   2009   o   12.28   hod.   Nakoľko   lehota na prihlasovanie pohľadávok v konkurze vedenom na majetok Úpadcu uplynula až dňa 23. 11. 2009,   je   zrejmé,   že   Sociálna   poisťovňa   mala   na   prihlásenie   pohľadávky   nielen dostatok času, ale v lehote na prihlasovanie pohľadávok mala bez ďalšieho k dispozícii aj všetky podklady, z ktorých výška pohľadávky vyplývala.

Sociálna poisťovňa si preto do konkurzného konania vedeného na majetok Úpadcu mala prihlásiť svoju pohľadávku vzniknutú za mesiac september 2009, o ktorej existencii v čase vyhlásenia konkurzu mala vedomosť a ktorej výšku už vedela určiť. Neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by pohľadávka Sociálnej poisťovne vzniknutá pred vyhlásením konkurzu a nesúvisiaca   s   prevádzkou   podniku   správcom   mala   mať   charakter   pohľadávky   proti podstate resp. pohľadávky z prevádzkovania podniku.“.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu možno „považovať za arbitrárny, nakoľko výklad právnych noriem konajúcim súdom popiera účel a zmysel ZKR, nevychádza z racionálnej argumentácie, a teda vybočuje z princípov na ktorých má byť ústavne súladne rozhodnutie postavené“.

Sťažovateľka   namieta   taktiež   nedostatky   odôvodnenia   napadnutého   rozsudkukrajského súdu a v tejto súvislosti uvádza, že „tak Rozsudok OS TN ako aj Rozsudok KS TN rozhodne možno považovať za neodôvodnený a arbitrárny. Odôvodnenie týchto rozsudkov neposkytlo   Sťažovateľovi   žiaden   zdroj   poznatkov   umožňujúci   porozumieť   rozhodovacej a argumentačnej línii súdov a po ich prečítaní nemožno prijať záver, že Sťažovateľ ako účastník konania bol v konaní vypočutý... rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň popiera samotný účel právneho predpisu, in concreto ZKR. Je pre nás viac než prekvapivé, konštatovanie tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, že pohľadávka je najskôr splatná a až potom vzniká. Konajúce súdy ako keby úplne pri svojom rozhodovaní odignorovali skutočnosť, že na majetok Úpadcu bol vyhlásený konkurz, a teda s tým spojené účinky vyhlásenia konkurzu.“.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   v   napadnutom   rozsudku„nevysporiadal ani s argumentáciou Sťažovateľa, ktorú uvádzal vo svojom odvolaní zo dňa 26. 03. 2012, in concreto, že v zmysle ust. § 142 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení nárok na poistné vzniká najneskôr prvého dňa nasledujúceho mesiaca (v danom prípade 01. 10. 2009)“, čím neprípustným spôsobom zasiahol do jej práva na spravodlivé súdnekonanie.   Tie   isté   závery   sťažovateľka   uvádza „aj   v   nadväznosti   na   odôvodnenie Rozsudku Krajského   súdu   v   Prešove   ako   odvolacieho   súdu,   sp.   zn.   1 CoKR/1/2010-93 zo dňa 22. 02. 2011, v ktorom súd rozhodoval v skutkovo podobnej veci...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„I. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   8   CoKR   20/2012-334   zo   dňa 23. 10. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo vlastniť majetok upravené v čl. 20 Ústavy SR a právo pokojne užívať majetok upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   8   CoKR   20/2012-334   zo   dňa 23. 10. 2013 súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Súd   priznáva   sťažovateľovi...   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 340,90 EUR, ktorú je povinný Krajský súd v Trenčíne zaplatiť na účet právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8 CoKR 20/2012z 23. októbra 2013 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej vecivšeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného právaalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV.ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislostis právnym   posúdením   veci   možno   hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   takúinterpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a významaplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, I. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky.

Podstata sťažnosti sťažovateľky je založená na argumentácii, že okresný súd akoprvostupňový   súd   a   krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   prerokúvanej   veci   nesprávneinterpretovali a aplikovali   príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákonač. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení   neskorších   predpisov   [znenie   účinné   do   31.   decembra   2011   (ďalej   len   „zákono konkurze a reštrukturalizácii“)] týkajúce sa vzniku pohľadávky na poistné v súvislosti s jejuplatňovaním na účely jej uspokojenia v konkurznom konaní.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   najskôr   poukazuje   na   obsah   odvolanímnapadnutého   rozsudku   okresného   súdu   v   časti   výroku,   ktorým   určil,   že   pohľadávkažalobkyne v sume 396 288,36 € z titulu poistného na sociálne poistenie a príspevkov nastarobné   dôchodkové   poistenie   za   obdobie   september   2009   uplatnená   u   žalovanej(sťažovateľky) 15. decembra 2009 je pohľadávkou proti podstate, pričom v tejto súvislostiokrem iného uvádza:

„Pohľadávka   žalobcu   v   sume   396.288,36   Eur,   titulom   poistného   na   sociálne poistenie   a   príspevkov   na   starobné   dôchodkové   poistenie   za   obdobie   september   2009 vznikla po vyhlásení konkurzu. Keďže zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení výslovne neupravuje, že povinným subjektom vzniká sociálne poistenie samostatne každý mesiac, zaoberal sa zistením vzniku pohľadávky. Dospel k záveru, že v danej veci až do splatnosti záväzku úpadcu za mesiac september 2009 odviesť a platiť sociálne poistenie a príspevky   na   starobné   dôchodkové   sporenie,   nemohla   právnemu   predchodcovi   žalobcu Sociálnej   poisťovni   vzniknúť   pohľadávka   (v   právnom   zmysle),   ktorú   by   mohol   evidovať v účtovníctve. Pohľadávka Sociálnej poisťovne voči úpadcovi bola splatná najneskôr 31. 10. 2009 a až dňom 01. 11. 2009 nadobudla charakter pohľadávky, ktorú mohla objektívne evidovať vo svojom účtovníctve. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nastali dňom 08. 10. 2009 a Sociálna poisťovňa sa veriteľom úpadcu stala až dňa 01. 11. 2009. Právny   predchodca   žalobcu   nemohol   uplatniť   do   konkurzu   v   čase   jeho   vyhlásenia pohľadávku, ktorá neexistovala a ktorej presnú výšku mohol len predpokladať. Uplatnenie a preukázanie pohľadávky proti podstate, čo do právneho dôvodu a výšky je opodstatnená nielen právnou istotou veriteľa, ale aj konaním správcu s odbornou starostlivosťou a jeho povinnosťami   o   evidencii   pohľadávok   proti   podstate   (zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii § 47 Vyhl. č. 655/2005 Z. z.). Po ustálení, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu v sume 396.288,36 Eur, ktorá vznikla (01. 11. 2009) je pohľadávkou proti podstate a žalobe v tejto časti vyhovel. V časti o uloženie povinnosti žalovanému uspokojiť pohľadávku žalobcu z výťažku zo speňaženia podstaty úpadcu žalobu zamietol z dôvodu,   že   táto   povinnosť   vyplýva   správcovi   úpadcu   ako   zodpovednej   osobe   priamo zo zákona a pre uloženie tejto povinnosti neboli splnené zákonné podmienky.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuluje krajský súd vlastnéprávne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, pričom najmä uvádza:„Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vzniku pohľadávky žalobcu titulom poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september   2009   a   následne   určenie,   či   táto   pohľadávka   žalobcu   je   pohľadávkou   proti podstate.

Odvolací   súd   preskúmaním   veci   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   pri rozhodovaní o pohľadávke žalobcu v sume 396.288,36 Eur titulom poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009 vec správne právne posúdil.

Podľa § 87 ods. 1, 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním   majetku   podliehajúceho   konkurzu,   výživné   pre   maloleté   deti,   odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou. Pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné   na   zdravotné   poistenie,   poistné   na   sociálne   poistenie,   mzdy   alebo   platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.

Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení vymedzuje jednotlivé druhy poistenia, ktoré   sú   sociálnym   poistením   (§   20,   §   24,   §   25)   a   to   vo   vzťahu   štát,   zamestnávateľ a poistenec (zamestnanec). V ust. § 142 ods. 1 tento zákon všeobecne upravuje platenie poistného a v § 143 splatnosť poistného pre povinné subjekty. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, ktoré prezentoval v odvolaní, že k vzniku pohľadávky na poistné dochádza v termíne stanovenom v ust. § 142 ods. Zákona o sociálnom poistení (označenie konkrétneho odseku § 142 v odôvodnení rozsudku chýba,krajský súd mal zrejme na mysli § 142 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pozn.).Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   poistné za sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009 v sume 396 288,36 Eur nadobudlo charakter pohľadávky žalobcu, teda jeho právo na uvedené poistné deň po jeho splatnosti (§ 143 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z.), t. j. dňa 01. 11. 2009. Keďže účinky vyhlásenia konkurzu na majetok   úpadcu Novácke chemické závody a. s. v konkurze nastali dňom 08. 10. 2009, tak predmetná pohľadávka žalobcu vznikla po vyhlásení konkurzu a preto je pohľadávkou proti podstate (§ 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.).

S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a v podrobnostiach odkazuje v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje.“

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky   jednakso skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutomrozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy(okresný   súd   a   krajský   súd)   vyvodili,   teda   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušnýchustanovení právnych predpisov v jej právnej veci.

Sťažovateľka sa dovoláva súdnej ochrany na základe argumentácie, že v jej vecinebola splnená obligatórna podmienka podľa § 87 zákona o konkurze a reštrukturalizácii(okamih vzniku predmetnej pohľadávky po vyhlásení konkurzu) na to, aby bolo možnépovažovať pohľadávku žalobkyne za pohľadávku proti podstate.

Z hľadiska   sťažnostnej   argumentácie   je   podstatné   hľadať   odpoveď   na   otázku,   čivšeobecné   súdy   (okresný   súd   a   krajský   súd)   ústavne   konformným   spôsobom   posúdilipohľadávku   žalobkyne   ústavne   konformným   spôsobom,   v konkrétnostiach   či   ideo pohľadávku proti podstate, a teda či ju bolo potrebné uplatňovať do konkurzu prihláškou.

Podľa § 87 ods. l zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky proti podstate súpohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovanímmajetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšiepohľadávky,   o   ktorých   to   ustanovuje   tento   zákon:   pohľadávkami   proti   podstate   nie   súpodmienené pohľadávky, ktoré a uplatňujú prihláškou.

Podľa § 87 ods. 2 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky protipodstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,poistné   na   zdravotné   poistenie,   poistné   na   sociálne   poistenie,   mzdy   alebo   platyzamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebodohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.

Podľa § 141 ods. 1 zákona o sociálnom poistení (znenie účinné do 31. decembra2009) fyzická osoba a právnická osoba, ktoré sú povinné platiť poistné, sú povinné poistnéodvádzať, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 141 ods. 2 zákona o sociálnom poistení za zamestnanca odvádza poistné nanemocenské   poistenie,   poistné   na   dôchodkové   poistenie   a   poistné   na   poisteniev nezamestnanosti zamestnávateľ. Zamestnávateľ vykoná zrážku poistného na nemocensképoistenie, poistného na dôchodkové poistenie a poistného na poistenie v nezamestnanosti,ktoré je povinný platiť zamestnanec.

Podľa § 142 ods. l zákona o sociálnom poistení poistné sa platí na účet Sociálnejpoisťovne v Štátnej pokladnici za kalendárny mesiac pozadu, ak tento zákon neustanovujeinak.

Podľa § 143 ods. l zákona o sociálnom poistení poistné je splatné do ôsmeho dňakalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa platí poistné, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 143 ods. 2 poslednej vety zákona o sociálnom poistení ak nie je taký deňurčený, poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci,za   ktorý   sa   platí   poistné.   Ak   deň   splatnosti   poistného   pripadne   na   sobotu   a   na   deňpracovného pokoja, poistné je splatné v najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 234 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamestnávateľ, predbežný správcakonkurznej   podstaty   a   správca   konkurznej   podstaty   a   zamestnanec   sú   povinní   oznámiťpríslušnej pobočke všetky informácie súvisiace s poskytnutím dávky garančného poistenia.

Podľa   §   28   ods.   2   zákona   č.   43/2004   Z.   z.   o   starobnom   dôchodkovom sporenía o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [znenie účinné do31. decembra 2009 (ďalej len „zákon o starobnom dôchodkovom sporení“)] príspevky,ktoré   platí   a odvádza   zamestnávateľ,   sú   splatné   v deň splatnosti poistného, ktoré   platía odvádza zamestnávateľ podľa osobitného predpisu.

Vo vzťahu k posudzovanej veci (v ktorej pre posúdenie, či ide o pohľadávku protipodstate, je rozhodujúci vznik tejto pohľadávky) ústavný súd považuje za potrebné uviesť,že   zákon   o   sociálnom   poistení   nemá   špeciálne   ustanovenia   o prihlasovaní   pohľadávokv konkurznom   a   reštrukturalizačnom   konaní,   a   preto   sa   na   prihlasovanie   pohľadávokaplikujú príslušné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Súčasne však ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že ak je pohľadávkacharakterizovaná ako právo veriteľa požadovať od dlžníka určitú majetkovú hodnotu, vznika   zánik   pohľadávky   Sociálnej   poisťovne   voči   zamestnávateľovi   (úpadcovi)   možnoposudzovať len na základe ustanovení zákona o sociálnom poistení, t. j. na základe týchustanovení zákona, ktoré zamestnávateľovi ukladajú povinnosť platiť (zaplatiť) a odviesťpoistné v zákonom ustanovenom čase a výške; napadnutý rozsudok krajského súdu týmtopožiadavkám neodporuje.

Zamestnávateľ sa nemôže stať dlžníkom Sociálnej poisťovne skôr, než mu vzniknepovinnosť   zaplatiť   a   odviesť   poistné,   teda   skôr,   než   sa   na   základe   mesačných   výkazovo vyplatených   mzdách   a   výkazov   poistného   nestane   zrejmým,   za   ktorého   zamestnancaa v akej   výške   je   zamestnávateľ   povinný   platiť   a   odviesť   jednotlivé   druhy   poistného.Povinnosť zamestnávateľa platiť poistné, určiť jeho výšku a odviesť poistné za zamestnancaje povinnosťou, ktorá sa viaže na existenciu vzniku a zániku samotného pracovného pomeru,ale   aj   na   okolnosti   podmieňujúce   vznik   nároku   na   mzdu,   jej   výšku   a osobný   statuszamestnanca   ako   platiteľa   poistného   [pozri   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso 5/2011 z 28. júna 2012, tiež uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 30/2012 zo 14. augusta 2013].

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom,že s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti predmetná pohľadávka žalobkyne vzniklapo vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, a preto je pohľadávkou proti podstate (§ 87ods. 2 zákon o konkurze a reštrukturalizácii).

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovýmia právnymi   závermi   vyjadrenými   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   ústavný   súdnezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (priposudzovaní   vzniku   pohľadávky   žalobkyne   z   titulu   poistného   na   sociálne   poisteniea príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009), boli v takomrozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavnéhosúdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenýmiv čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názorykrajského   súdu   vychádzajúce   zo   skutkových   zistení   a   vyjadrené   v   jeho   rozsudkusp. zn. 8 CoKr 20/2012 z 23. októbra 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľanázoru   ústavného   súdu,   aj   keď   stručne,   ale   ústavne   akceptovateľným   spôsobomzdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   takéto   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súduvzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku(II. ÚS 78/05) nesignalizuje, že vo veci sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného právana súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, a to predovšetkým na užzdôraznený právny záver okresného súdu. Napokon akceptovateľnosť uvedeného stručnéhoodôvodnenia preukazuje aj § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého aksa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môžesa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutéhorozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšiedôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať právne závery okresného súdu týkajúcesa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermivýslovne   stotožnil.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanújudikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,II. ÚS 511/2014), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd nezistil, že by namietaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebovnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovaniezáverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu sleduje lendosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu nepriaznivé, čo však nemožnospájať s porušením jej základného práva garantovaného ústavou a práva garantovanéhodohovorom. K porušeniu ústavou a dohovorom garantovaných práv totiž nemôže dôjsťtakým   rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svojuprávomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniadotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 87 ods. 1 a 2zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 142 ods. 1 a § 143 zákona o sociálnom poistení,§ 28 ods. 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení), ústavne konformným spôsobominterpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V   súvislosti   s   právnym   názorom   Krajského   súdu   v   Prešove   vysloveným   v   jehorozsudku sp. zn. 1 CoKR 1/2010 z 22. februára 2011 v skutkovo obdobnej veci, na ktorý saodvoláva sťažovateľka v sťažnosti, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,v ktorej viackrát vyslovil, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiachvo   veci   samej   nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcichv obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu   protichodné   právnezávery   vyslovené   v   analogických   prípadoch   neprispievajú   k   naplneniu   hlavného   účeluprincípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v   spravodlivé   súdne   konanie   (obdobnenapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.2007   sa   okrem   iného   uvádza,   že   rozdielna   judikatúra   v skutkovo   rovnakých,   prípadnepodobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právnehoštátu,   je,   prirodzene,   rozdielnosť   judikatúry   všeobecných   súdov   v   skutkovo   rovnakých,resp. porovnateľných   veciach   nežiaduca,   k   jej   odstraňovaniu   v   právnom   poriadkuSlovenskej republiky   slúži   mechanizmus   zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry   v   §   22zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitútezverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúteprijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosťjudikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejtosúvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu(m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Za   daných   okolností   ústavný   súd   bez   potreby   zaujať   hodnotiaci   postojk právneho názoru   vyslovenému   v   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešovesp. zn. 1 CoKR 1/2010 z 22. februára 2011 konštatuje, že samotná skutočnosť, že Krajskýsúd v Prešove v označenom rozsudku formuloval iný právny názor k v zásade totožnémuprávnemu problému ako krajský súd v napadnutom rozsudku, nemôže byť dôvodom nazáver, že týmto rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označenéhozákladného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.Pre posúdenie tejto otázky je podstatné to, či je právny názor vyslovený v napadnutomrozsudku krajského súdu v okolnostiach posudzovanej veci ústavne primeraným spôsobomodôvodnený a zároveň ho nemožno považovať za arbitrárny.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   CoKR   20/2012   z   23.   októbra   2013   a   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenýchsťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ichporušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pripredbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutísťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v priamej súvislosti s namietaným porušenímzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že vo vecisťažovateľky   neexistuje   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a jej   základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinnásúvislosť,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   ich   porušenie,   neprichádza   v   tomto   prípadedo úvahy ani vyslovenie porušenia práva sťažovateľky vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1ústavy a z čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015