znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 444/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaniach vedených   Krajským   súdom   v Žiline   pod   sp.   zn.   3   To   144/2008   a Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Tdo 15/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010 doručená sťažnosť M. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 144/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Tdo 15/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. októbra 2010.Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný súd“)   č.   k.   3   T   89/2008-241   z 2.   októbra   2008   bola   sťažovateľka   uznaná   vinnou zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Bol jej za to uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu piatich rokov, ako aj trest zákazu riadiť akékoľvek motorové vozidlá na dobu šiestich rokov. Prečinu sa mala dopustiť tak, že 20. októbra 2007 pri riadení osobného motorového vozidla Škoda Felícia na mieste s obmedzenou rýchlosťou jazdy 40 km/h pri prejazde pravotočivej zákruty idúc rýchlosťou v rozpätí 73,15 až 80,85 km/h dostala šmyk a prešla   do   protismeru,   kde   došlo   k čelnej   zrážke   s protiidúcim   osobným   motorovým vozidlom tiež značky Škoda Felícia. Vodičovi P. Ď. spôsobila pomliaždenie tváre s krvnými výronmi a oderkami kože v oblasti ľavej strany tváre, ľavej očnice, nosa, hornej a dolnej pery s drobnou trhlinou na sliznici dolnej pery, tržnú ranu v oblasti záhlavia, pomliaždenie prednej   steny   hrudnej   s krvným výronom, prasknutie spánkovej   kosti   vľavo,   zlomeninu bočnej steny ľavej očnice s výlomom, preniknutie vzduchu do mäkkých tkanív očnice a za očnú   guľu,   trieštivú   zlomeninu   prednej   a bočnej   steny   čeľustnej   dutiny   a otras   mozgu ľahkého   stupňa.   Zranenia   si   vyžiadali   práceneschopnosť   sedem   týždňov.   Spolujazdkyni M. Ď. spôsobila trieštivé zlomeniny klenby a spodiny lebečnej s pomliaždením mozgu pri následnom zlyhaní životne dôležitých funkcií centrálnej nervovej sústavy s krvácaním pod tvrdú a mäkkú plenu mozgovú. Na následky týchto zranení 27. októbra 2007 zomrela. Mal. S. Ď. spôsobila pomliaždenie s oderkou kože na pravom predkolení s práceneschopnosťou piatich dní a dobou liečenia siedmich dní. Mal. A. Ď. spôsobila pomliaždenie čela vpravo s práceneschopnosťou   dvoch   dní   a dobou   liečenia   piatich   dní.   Mal.   L.   K.   spôsobila pomliaždenie   čela,   prednej   ľavej   strany   hrudníka   ľahkého   stupňa   a ľavého   lakťa s práceneschopnosťou piatich dní a dobou liečenia siedmich dní.

Na základe odvolania prokurátora rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 144/2008-272 zo 16. júla 2009 bol   zrušený rozsudok   okresného súdu   vo výroku   o treste   odňatia slobody a sťažovateľka bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   8.   decembra   2009   sťažnosť ústavnému súdu. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 6/2010-13 z 20. januára 2010 bola sťažnosť   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie.   Podľa   názoru ústavného   súdu   na   základe   námietok   uvedených   v sťažnosti   má   sťažovateľka   možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka podala v zmysle právneho názoru ústavného súdu dovolanie 22. marca 2010. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2010 zo 16. júna 2010, ktoré bolo obhajkyni sťažovateľky doručené 2. augusta 2010, bolo dovolanie odmietnuté. Najvyšší súd napriek   právnemu   názoru   ústavného   súdu   odmietol   vykonať   spravodlivosť   a dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu vecne nepreskúmal. Najvyšší súd sa zjavne pustil cestou upätého formalizmu, ktorý je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pritom ani len nevysvetlil dôvody, pre ktoré nevzal právny názor ústavného súdu na zreteľ pri riešení zásadnej otázky prípustnosti dovolania. Absencia vyčerpávajúceho odôvodnenia dávajúceho odpoveď na zásadné otázky je tiež porušením práva na spravodlivý proces.

Samotný rozsudok krajského súdu sťažovateľka namieta v dvoch rovinách.

Vytýka predovšetkým to, že jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, hoci v iných známych prípadoch v rovnakých veciach rozhodli všeobecné súdy odlišne. Dopravná nehoda nebola výsledkom vodičskej bezohľadnosti a arogantnosti, ale vodičskej neskúsenosti sťažovateľky. Hoci krajský súd formálne vymenoval množstvo poľahčujúcich okolností v prospech sťažovateľky, tieto nenašli primeranú odozvu v jeho rozsudku. Preto sa uložený trest javí ako pomsta, nie ako morálne odsúdenie. Tento záver plynie z poznania rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   v rovnakých,   resp.   obdobných   veciach. V mediálne   podobných   trestných   veciach   s rovnakým   tragickým   následkom   dopravnej nehody (smrť) súdy uložili tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom (napr. herec S., politik a podnikateľ M., herec K.), dokonca aj samotný krajský súd v obdobnej veci rozhodol   tak,   že   i napriek   smrteľným   následkom   dopravnej   nehody   uložil   trest   odňatia slobody   s podmienečným   odkladom,   pričom   doslova   uviedol,   že „... nenapraviteľný následok - smrť poškodenej... sám o sebe nie je okolnosťou, ktorá nevyhnutne musí viesť k uloženiu   nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   páchateľovi“. Odlišné   rozhodnutia všeobecných   súdov   v rovnakých   veciach   môžu   vykazovať   znaky   jurisdikčnej   ľubovôle a byť z tohto hľadiska protiústavné.

Za   ďalšie   porušenie označených   práv považuje sťažovateľka   skutočnosť,   že   hoci podala vyjadrenie na odvolanie prokurátora, krajský súd naň nebral zreteľ, pretože jeho obsah vo svojom rozsudku neuviedol. Preto rozsudok nemožno považovať za dostatočne odôvodnený v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 46   ods.   1 ústavy, ako   aj čl.   6 ods.   1 a čl. 14   dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 To 144/2008 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Tdo   15/2010   s tým,   aby rozsudok krajského súdu zo 16. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu zo 16. júna 2010 boli   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   priznanie   finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 € od krajského súdu a vo výške 1 000 € od najvyššieho súdu, ako aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia   obhajkyne sťažovateľky   z 5.   novembra   2008 doručeného okresnému súdu 6. novembra 2008, ktorým reaguje na odvolanie prokurátora, vyplýva, že odvolanie obsahuje   len   minimálne   dôvody.   Nezodpovedá   skutočnosti,   aby   sťažovateľka „hrubo porušila   pravidlá   cestnej   premávky“. Na   jej   strane   je   daná   významná   prevaha poľahčujúcich   okolností   a na   druhej   strane   sa   nezistila   ani   jedna   priťažujúca   okolnosť. Uložený trest je v súlade so zákonom, a to tak z pohľadu generálnej, ako aj individuálnej prevencie. Trest bol sťažovateľke uložený po citlivom a spravodlivom zvážení všetkých okolností.   Je   navyše   v súlade   s judikatúrou   všeobecných   súdov   medializovanou v porovnateľných   trestných   veciach   verejne   známych   osobností   (napr.   herec   S.,   politik a podnikateľ   M.).   Konečným   výsledkom   rešpektovania   aplikačnej   praxe   by   mala   byť jednotná interpretácia právnych predpisov v zmysle zásady, že „každý sa môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne (nie rovnako) a v rôznej odlišne“. Táto požiadavka veľmi úzko súvisí s princípom rovnosti pred zákonom.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 To 144/2008-272 zo 16. júla 2009 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2008 z 2. októbra 2008 vo výroku o treste odňatia slobody s tým, že sťažovateľke bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch   rokov   nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   s minimálnym stupňom stráženia. Podľa názoru krajského súdu okresný súd pri ukladaní trestu pochybil. Bolo   potrebné   stotožniť   sa   s odvolaním   prokurátora,   podľa   ktorého   neboli   splnené podmienky   na   podmienečný   odklad   výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Je   pravdou,   že sťažovateľka spáchala trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých, viedla predtým riadny život,   priznala   sa,   čin   sama   oznámila   a oľutovala   a aj   krajský   súd   tieto   skutočnosti vyhodnotil   ako   poľahčujúce   okolnosti.   Na   druhej   strane   však   zo   záverov   znaleckého posudku   nepochybne   vyplynulo,   že   sa   sťažovateľka   tesne   pred   nehodou   pohybovala rýchlosťou   73,15   až   80,85   km/h.   Z technického   hľadiska   bol   teda   príčinou   dopravnej nehody   nesprávny   spôsob   jazdy   sťažovateľky,   ktorá   prešla   do   protismeru   a ohrozila a obmedzila   proti   jazdiaceho   vodiča.   Pravdepodobnou   príčinou   prechodu   do   protismeru bola rýchlosť vozidla, teda jeho pohyb rýchlosťou vyššou, než aká bola v danom mieste povolená. P. Ď. ako vodič nemal technickú možnosť nehode zabrániť pri rýchlosti, ktorou sa pohyboval, a taktiež nemal možnosť jej zabrániť ani pri povolenej rýchlosti. Sťažovateľka mala technickú možnosť nehode zabrániť tým, že zastaví pred miestom zrážky a zotrvá vo svojom   jazdnom   pruhu,   avšak iba   za   predpokladu,   že by sa   pred   nehodou   pohybovala rýchlosťou najviac 57 km/h. Za daných okolností musel krajský súd konštatovať, že zo strany   sťažovateľky   došlo   k viacnásobnému   porušeniu   pravidiel   cestnej   premávky,   keď takmer   dvojnásobne   prekročila   maximálne   povolenú   rýchlosť.   Ďalej   išlo   o riskantnú a nebezpečnú jazdu, ktorou ohrozovala nielen svoj život, ale aj životy iných účastníkov cestnej premávky. Do protismeru prešla aj napriek tomu, že jazdné pruhy boli rozdelené viditeľnou   plnou   stredovou   deliacou   čiarou.   Následkom   nehody   došlo   k smrti   M.   Ď., k zraneniu majúcemu   charakter   ťažkej   ujmy na zdraví P.   Ď.   a k zraneniu   troch   ďalších maloletých   osôb.   Krajský   súd   pri   určovaní   druhu   trestu   a jeho   výmery   prihliadol predovšetkým na spôsob spáchania činu a jeho následky, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce okolnosti   a osobu   sťažovateľky,   jej   pomery   a možnosť   nápravy,   ako   aj   účel   trestu a sťažovateľke   uložil   trest   odňatia   slobody   nepodmienečne   na   dolnej   hranici   zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 6/2010-13 z 20. januára 2010 vyplýva, že ním bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu sťažnosť podaná sťažovateľkou proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   144/2008   zo   16.   júla   2009.   Podľa   názoru ústavného súdu sťažovateľka namietala porušenie čl. 12 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods.   1   a čl.   14   dohovoru   preto,   že   jej   bol   uložený   trest,   ktorý   je   odlišný   od   známych rozhodnutí   všeobecných   súdov   v rovnakých   veciach   pri absolútnej   ignorancii   k jej argumentom. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku môže sťažovateľka podať proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   treba   považovať   za   účinný   a dostupný prostriedok nápravy tých vád, ktoré sťažovateľka vytkla. V zmysle princípu subsidiarity nie je daná právomoc ústavného súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2010 zo 16. júna 2010 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 3 To 144/2008 zo 16. júna 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo prípustné, bolo   podané   oprávnenou   osobou   v zákonnej   lehote,   avšak   bez   toho,   aby   boli   splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, o ktoré sa dovolanie opieralo. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Žalovaný skutok, pre ktorý bola sťažovateľka uznaná vinnou, bol v rozsudku okresného súdu správne posúdený. Napokon v tomto smere dovolanie ani nebolo podané. Krajský súd svojím rozhodnutím o treste neporušil žiadne hmotnoprávne ustanovenie, pretože uložil sťažovateľke trest v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby po zohľadnení všetkých tých hmotnoprávnych ustanovení, ktoré uviedol vo výroku svojho rozsudku. Treba zdôrazniť, že pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku   toho,   že   je   chybný   výrok   o vine,   možno   výrok   o treste   napadnúť z hmotnoprávnej   pozície zásadne len prostredníctvom   dovolacieho dôvodu   podľa   § 371 ods. 1   písm.   h)   Trestného   poriadku   spočívajúceho   v tom,   že   bol   uložený   trest   mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prerokovávaný trestný čin nepripúšťa. Podstatou dovolania je nespokojnosť sťažovateľky so záverom   krajského   súdu   o nemožnosti   uložiť   jej   trest   odňatia   slobody   s podmienečným odkladom. Pokiaľ v tejto súvislosti sťažovateľka uvádza iné prípady, podľa nej rovnaké ako u nej,   treba   poznamenať,   že   nie   je   vecou   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu preskúmavať   správnosť   a zákonnosť   iných   rozhodnutí   z hľadiska   uložených   trestov   vo veciach,   v ktorých   nebolo   podané   dovolanie.   Ak   krajský   súd   vyhodnotil   okolnosti významné z hľadiska ukladania trestu (ktoré veľmi podrobne a precízne uviedol) a dospel k záveru, že by bolo v rozpore so zásadami týkajúcimi sa účelu a výmeru trestu, keby bol sťažovateľke   uložený   podmienečný   trest   odňatia   slobody,   nie   je   možné,   aby   tieto   jeho závery   znova   prehodnocoval   dovolací   súd,   ktorý   nie   je   všeobecnou   treťou   opravnou inštanciou. Ďalšie dovolacie námietky sa týkajú toho, že krajský súd sa vôbec nevyrovnal s argumentmi sťažovateľky vo   vzťahu k odvolaniu   prokurátora. Takéto námietky   nie sú vôbec dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Jednak sa opierajú   o procesné   ustanovenie   §   168   ods.   1   Trestného   poriadku   o obsahu   rozsudku a okrem toho nezodpovedajú ani skutočnosti, že by sa krajský súd nevyrovnal s vyjadrením sťažovateľky k odvolaniu prokurátora, pretože každým svojím konštatovaním krajský súd v podrobnom odôvodnení rozsudku reagoval aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej vyjadrení k odvolaniu prokurátora.

Podľa   zistenia ústavného súdu   sťažovateľka prevzala uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2010 zo 16. júna 2010 dňa 9. augusta 2010. Jej obhajkyňa ho prevzala 2. augusta 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Jadrom   sťažnosti   sú   dve   námietky.   Sťažovateľka   jednak   poukazuje na   to,   že   jej prípad   bol   z hľadiska   uloženého   trestu   posúdený   omnoho   prísnejšie   ako   porovnateľné prípady známych osobností, o ktorých sa dozvedela z médií. Okrem toho tvrdí, že hoci podala   vyjadrenie   na   odvolanie   prokurátora,   krajský   súd   sa   jeho   obsahom   nezaoberal a nevzal ho do úvahy.

V súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 3 To 144/2008 ústavný súd zdôrazňuje, že hoci sa krajský súd v dôvodoch rozsudku výslovne nezaoberá námietkou sťažovateľky poukazujúcou na iné medializované prípady, resp. výslovne neuvádza obsah vyjadrenia   sťažovateľky   na   odvolanie   prokurátora,   z obsahového   hľadiska   sú   dôvody rozsudku krajského súdu dostatočnou reakciou na obe uplatnené námietky.

Sťažovateľka vidí dôvodnosť prvej námietky zrejme v tom, že i v ňou spomínaných medializovaných prípadoch išlo o dopravné nehody so smrteľným následkom a i napriek tomu boli páchatelia na rozdiel od nej postihnutí trestom odňatia slobody s podmienečným odkladom. Zo záverov krajského súdu však jasne vyplýva, že v prípade sťažovateľky išlo o postihnutie piatich osôb, v rámci ktorých bola jedna usmrtená, ďalšia utrpela ťažkú ujmu na zdraví a tri maloleté deti boli postihnuté iba v ľahšej miere. Preto už samotný rozsah následkov činu, ktorého sa dopustila sťažovateľka, odôvodňuje odlišný záver o uloženom treste.

Hoci námietky sťažovateľky uvedené v jej vyjadrení na odvolanie prokurátora nie sú v rozsudku výslovne spomenuté, z odôvodnenia sa javí ako jednoznačné, že sú primeranou reakciou na argumenty sťažovateľky, pretože sú zásadnou polemikou práve s týmito jej argumentmi.

V súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 15/2010 treba uviesť, že najvyšší súd veľmi podrobne a inštruktívne vyložil, prečo podľa jeho názoru nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak ako ich sťažovateľka v dovolaní uplatnila.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že citované ustanovenie nie je vhodné na napadnutie rozsudočného výroku o treste v dovolacom konaní, keďže toto ustanovenie sa vzťahuje výslovne len na nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo na nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Rovnako je jednoznačné aj to, že nemôže ísť v otázke   trestu   ani   o dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   h)   Trestného   poriadku aplikovateľný v prípade, keď bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Napokon v súvislosti s namietaným trestom obstojí aj argument najvyššieho súdu, podľa ktorého nemôže v dovolacom konaní skúmať tresty uložené v iných prípadoch.

Hoci najvyšší súd nepovažuje uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku za aplikovateľný ani na námietku o neprihliadnutí krajského súdu na vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu prokurátora, napriek tomu sa touto námietkou aj vecne vysporiadal,   keď   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   každým   svojím   konštatovaním v podrobnom   odôvodnení   rozsudku   vysvetlil,   prečo   neobstojí   okresným   súdom   uložený podmienečný trest odňatia slobody, čím reagoval aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej vyjadrení.

Za   daných   okolností   nemožno   rozhodnutia   všeobecných   súdov   považovať   za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet preto príčiny na to, aby ústavný súd do týchto rozhodnutí zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010