SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 443/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedenépod sp. zn. Rvp 15733/2014 až sp. zn. Rvp 15758/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniamiNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 70/2014 zo 17. septembra 2014(Rvp 15733/2014 – Rvp 15738/2014), sp. zn. 1 Cdo 89/2014 z 11. septembra 2014(Rvp 15739/2014), sp. zn. 5 Cdo 220/2014 z 24. septembra 2014 (Rvp 15740/2014),sp. zn. 4 Cdo 300/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 15741/2014), sp. zn. 3 Cdo 85/2014z 23. septembra 2014 (Rvp 15742/2014), sp. zn. 1 Cdo 122/2014 z 29. septembra 2014(Rvp 15743/2014, Rvp 15744/2014), sp. zn. 2 Cdo 310/2013 z 29. mája 2014(Rvp 15745/2014), sp. zn. 4 Cdo 176/2014 z 23. júla 2014 (Rvp 15746/2014),sp. zn. 2 Cdo 206/2013 z 29. mája (Rvp 15747/2014), sp. zn. 4 Cdo 237/2014z 23. septembra 2014 (Rvp 15748/2014), sp. zn. 4 Cdo 311/2013 z 25. júna 2013(Rvp 15749/2014), sp. zn. 2 Cdo 272/2013 z 28. augusta 2014 (Rvp 15750/2014),sp. zn. 7 Cdo 350/2014 z 30. septembra 2014 (Rvp 15751/2014), sp. zn. 2 Cdo 258/2013z 28. augusta 2014 (Rvp 15752/2014), sp. zn. 2 Cdo 262/2013 z 28. augusta 2014(Rvp 15753/2014), sp. zn. 3 Cdo 122/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 15754/2014),sp. zn. 3 Cdo 120/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 15755/2014) a sp. zn. 5 Cdo 120/2014zo 17. septembra 2014 (Rvp 15756/2014, Rvp 15757/2014, Rvp 15758/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 15733/2014 až sp. zn. Rvp 15758/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 15733/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. novembra2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenýmiv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Bratislava II, Okresnýmsúdom Bratislava V, Okresným súdom Malacky, Okresným súdom Pezinok (ďalej len„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmuspôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresnýchsúdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvodepríslušného krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd svojimi rozhodnutiami potvrdilrozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Predmetné uznesenia krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorýchrozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako procesneneprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrhna začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hocipodľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať predsúdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciach rozhodovalvylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojenís § 237 písm. g) OSP.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniaminajvyšší súd porušil ňou označené práva, keď:
„interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou...“;
„spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné....“;
1.neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konaťpred súdom vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenejrozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;
2.jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite vecibolo rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnejrozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
3.nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcovpríslušných okresných súdov v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky,že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach, ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajský súd nedostatočnevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov, pokiaľ ide o ich pomerk účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníčke konania, čo je dôvodomich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postupkrajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnymspôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia, veci vrátina ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktorésa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon oústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31azákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť naprípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdompod sp. zn. Rvp 15733/2014 až sp. zn. Rvp 15758/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavnýsúd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdova ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutíorgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánovverejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššejinštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorovvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedlik rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalejpripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisova nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou dodetailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriemani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie,prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takúrelevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou(IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislostis právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciuprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnejnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavneprotirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvodyzjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložilisťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položkyč. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietkyzaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.Krajský súd ako odvolací súd uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne,pričom v ich odôvodnení poukázal najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojichnávrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňav obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia jednotlivých okresnýchsúdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vzhľadom na ichpomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia jetotiž podľa názoru krajského súdu vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14OSP, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tomzáklade, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podanýchsťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorýmiodmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnymspôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, a ich odôvodnenieje nedostatočné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch(...)
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosťdovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, žetieto prípustné na základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie sú. Keďžev daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlok niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyššísúd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f)OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniusťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sa jejpostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za skutočnosť, ktorá založila odňatiemožnosti konať, videla prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade o takýto odlišný právnynázor jednoznačne nejde, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo,že sa riadne vysporiadal s odvolacími námietkami a jeho odôvodnenie neobsahovalo žiadneprávne argumenty, ku ktorým by sa žalobkyňa (sťažovateľka) nemala možnosť vyjadriť.
Odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno považovať zaarbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je úlohou ústavnéhosúdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverovnajvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody,ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu nevzhliadolžiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených právsťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite odôvodnené, ichzáverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných právnych noriema nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takúinterpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logikya závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právona úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna korekciarozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná lenv tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalodo práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného právana súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru bymohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosťkomukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr.II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodneniasvojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikáciizákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inútu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu robilaústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahudo základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolov predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosťdovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpenáv konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu súpostihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených právsťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojich sťažnostiach. Skutočnosť, že najvyšší súdkvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor,s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení právana súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavya dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššiehosúdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímaťstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutiahodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015