znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 443/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. R., D., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., D., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 109/2011 z 24. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. R.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2011   doručená   sťažnosť   I.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8 Co 109/2011 z 24. mája 2011.

Zo   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala 19. decembra   2008   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy. Okresný súd po predchádzajúcom vrátení veci krajským súdom rozsudkom sp. zn. 7 C 115/2008 z 2. februára 2011 žalobu sťažovateľky zamietol a na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 109/2011 z 24. mája 2011 prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti tomuto rozsudku krajského súdu podala 25. augusta 2011 dovolanie, pretože podľa jej názoru týmto rozhodnutím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku].

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „podáva   túto   sťažnosť   z   dôvodu   plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti na ústavný súd. Pokiaľ by najvyšší súd zamietol dovolanie z dôvodu neprípustnosti alebo z dôvodu, že v postupe odvolacieho súdu nevidel konanie,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   ústavnú sťažnosť by už nebolo možné podať.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/109/2011-148 zo dňa 24. 05. 2011 bolo   porušené   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského   súdu v Žiline č.   k.   8Co/255/2010-119   zo dňa 26. 10. 2010, rozsudok   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č.   k.   7C/115/2008-129   zo   dňa   02.   02.   2011 a rozsudok Krajského súdu v Žiline vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.   k. 7C/115/2008-129 zo dňa 02.   02.   2011 vo výroku o zamietnutí žaloby, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľka ako prílohu k sťažnosti predložila aj dovolanie z 23. augusta 2011 proti „rozsudku Krajského súdu... č. k. 8 Co 109/2011-148“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľkiných   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   namietaného   rozsudku krajského súdu z 24. mája 2011 z hľadiska rešpektovania jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak (v rámci podaného dovolania) na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku krajského súdu z 24. mája 2011 rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   opravného   prostriedku (v okolnostiach   danej   veci   dovolania,   pozn.)   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako   neprípustnú   pre   predčasnosť   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011