znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 443/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 5 CoE 235/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom   Krajským   súdom   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 5 CoE 235/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. októbra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   návrhom   na   vykonanie   exekúcie   zo   4.   decembra   2009 podaným súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. I. Š. sa sťažovateľka domáhala vymoženia sumy 3 528,91   €   s príslušenstvom   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozhodcovský rozsudok   sp.   zn.   RK-513/08/GR   z 8.   augusta   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 18. septembra   2008   a vykonateľnosť   22.   septembra   2008.   Uznesením   Okresného   súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 Er 2810/09-9 z 8. apríla 2010 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Proti uzneseniu okresného súdu podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   namietala „nedostatok   oprávnenia   okresného súdu ako exekučného súdu posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, keď v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní tak možno urobiť len na základe žaloby podľa ust. § 40, ďalej   na   nesprávne   a skresľujúce   závery   exekučného   súdu   založené   na   neúplnom a nedostatočnom oboznámení sa so samotným znením rozhodcovskej doložky“.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 235/2010-39 zo 7. júla 2010 bolo uznesenie okresného súdu   potvrdené.   Písomné   vyhotovenie uznesenia   bolo sťažovateľke   doručené 2. augusta 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uzneseniami   všeobecných   súdov   boli   porušené   jej označené   základné   práva   podľa   ústavy.   V napadnutom   uznesení   krajského   súdu   nie   je uvedený jediný argument s odkazom na konkrétne ustanovenia zákona, podľa ktorého má exekučný   súd   pri   skúmaní   platnosti   rozhodcovskej   doložky   právomoc   konať   ex   offo. Absolútne nezohľadnenie odvolania v časti namietajúcej nedostatok právomoci predstavuje porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   v súvislosti   s   právom   na   relevantné   zdôvodnenie rozhodnutia. Z tohto dôvodu krajský súd konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Popieranie platnosti   rozhodcovskej   doložky   bolo   možné   a zo   zákona   predvídané   v priebehu rozhodcovského konania a po jeho skončení len v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), najmä na rozhodnutie vo veci Mostaza Claro (C 168/05). Navyše, postupom krajského súdu bol porušený čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že napriek absolútnej   pasivite   druhého   účastníka   rozhodcovského   konania   bol   tento   postavený   do pozície,   ako   keby   podal   námietku   platnosti   rozhodcovskej   doložky   v samotnom rozhodcovskom konaní alebo podal žalobu podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).   Takýmto postupom   boli povinní zvýhodnení,   čím   sa   porušila   zásada   rovnosti účastníkov konania.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 CoE 235/2010 s tým, aby bolo uznesenie zo 7. júla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 € vrátane dane z pridanej hodnoty.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 CoE 235/2010-39 zo 7. júla 2010 vyplýva, že ním bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   16   Er   2810/09-9   z 8.   apríla   2010. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru krajského súdu Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve. Z tohto dôvodu okresný súd správne vo veci aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného   poriadku,   ako   aj   ustanovenia   zákona   o rozhodcovskom   konaní   a zákona č. 258/2001 Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, keďže vyhodnotil rozhodcovskú doložku uzavretú v zmluve o revolvingovom úvere ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a tým aj neplatnú v súlade s ustanovením § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   všeobecné   súdy v rozpore   so   zákonom   a s judikatúrou   Súdneho   dvora   neumožnili   jej   ako   oprávnenému subjektu   vymôcť   peňažnú   pohľadávku   voči   povinným   judikovanú   právoplatným rozhodcovským   rozsudkom.   Sťažovateľka   teda   vlastne   tvrdí,   že   postupom   všeobecných súdov   bola   pozbavená   súdnej   ochrany   v exekučnom   konaní,   teda   možnosti   konať   pred súdom v exekučnom konaní.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohla sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala.

Možno   urobiť   záver,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje a na ktorého   použitie   bola   sťažovateľka   osobne   oprávnená   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010