znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 443/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., a M. P., P., zastúpených advokátkou JUDr. M.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 T 39/2000 (pôvodne pod sp. zn. 1 T 9/95 a neskôr pod sp. zn. 4 T 104/97) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2008 doručená sťažnosť J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), a M. P., P. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 39/2000 (pôvodne pod sp. zn. 1 T 9/95 a neskôr pod sp. zn. 4 T 104/97).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «...Sťažovatelia sú odsúdenými v trestnej veci pre trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 1 písm. b) ods. 3   písm.   c)   Trestného   zákona   účinného   do   31.   12.   2005,   v   trestnej   veci   vedenej Okresným   súdom   Trnava,   pod   sp. zn.   4T/39/2000   (pôvodne   pod   sp.   zn.   1T/9/1995   pri podaní obžaloby a neskôr pod sp. zn. 4T/104/97 pri prvom odsudzujúcom rozsudku). Vo   veci Okresný súd Trnava konal neefektívne.   Z celého priebehu konania a zo súdneho spisu je zrejmé, že od podania obžaloby po právoplatné rozhodnutie uplynulo viac ako   13   rokov.   Len   obdobie   od   zrušenia   rozsudku   Najvyšším   súdom   SR   do   opätovného prejednávania veci Okresným súdom Trnava je viac ako 7 ročné.

U sťažovateľov spôsoboval takýto postup Okresného súdu Trnava osobné problémy, viedol k obmedzeniu ich plnohodnotného života vo vzťahu k otázke viny alebo neviny a ďalšej sebarealizácie.

Neefektívny postup Okresného súdu Trnava spôsobil u sťažovateľov psychickú ujmu a napätie, ktoré vyvrcholili rozvodom ich manželstva ako výsledok neunesenia záťaže akou bolo zdĺhavé prejednávanie ich veci zo strany Okresného súdu Trnava bez možnosti žitia riadneho,   či   už   samostatného   alebo   spoločného,   spoločenského   života.   I   keď   existuje právoplatný odsudzujúci rozsudok sťažovatelia trvajú na tom, že sa nijakých trestných činov nikdy nedopustili. Napriek tomu rozmer zásahu do ich životov, osobností a psychiky si možno iba ťažko predstaviť. Sťažovatelia prišli o spoločný rodinný život (rozvod v roku 1997), priateľov, prácu, česť, dobré meno.

Okresný súd Trnava svojou neefektívnou činnosťou a nečinnosťou spôsobil prieťahy takmer v dvoch tretinách celého trvania konania....

a)   Predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   Trnava   bol   trestný   čin   krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 1 písm. b) ods. 3 písm. c) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Ide o bežnú agendu Okresných súdov a z obsahu súdneho spisu nevyplýva žiadna skutočnosť svedčiaca o právnej zložitosti veci a taktiež o jej faktickej zložitosti vyžadujúcu si vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania....

b) Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania (obžalovaní) je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia žiadnym úkonom neprispeli k prieťahom alebo k spomaleniu postupu Okresného súdu Trnava, skôr naopak,   zúčastňovali   sa   riadne   všetkých   pojednávaní;   obžalovaný   nemá   ustanovenú povinnosť aktívne prispievať k urýchleniu trestného konania.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí zbytočné prieťahy, je postup Okresného súdu Trnava.

Postup   Okresného súdu   Trnava   je   možné   jednoznačne   v tejto veci   považovať   za zbytočné   prieťahy   v   konaní   nesmerujúce   k   odstráneniu   právnej   istoty   a   dočkania   sa zákonného právoplatného rozhodnutia. Nečinnosť a neefektívnu činnosť Okresného súdu Trnava nemožno podľa názoru sťažovateľov ničím ospravedlniť.

Neodôvodnené prieťahy, ktorým sa konanie nezmyselne predĺžilo (s prihliadnutím na riadny   život   sťažovateľov   počas   celého   14   ročného   obdobia   počas,   ktorého   bolo   proti sťažovateľov   vedené   trestné   stíhanie),   spôsobené   najmä   3   a   pol   ročným   odstupom   od podania obžaloby dňa 05. 01. 1995 až po právoplatný odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 05. 06. 1998, č. k. 4T/104/97 a v neposlednom rade 8 ročným odstupom od zrušenia predmetného rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 01. 2000, č. k. 3Tz/23/99 z dôvodu porušenia zákona v neprospech sťažovateľov cez odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 05. 06. 2007, č. k. 4T/39/00 opätovne zrušený uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 12. 2007, č. k. 3To/89/2007-873 z dôvodu   použitia   nesprávneho   právneho   predpisu   a   nedostatkov   odôvodnenia   tohto rozsudku,   ktoré   založili   dôvod   pre   jeho   zrušenie,   pretože   bol   nezrozumiteľný   a nepreskúmateľný, až po právoplatný odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 13. 03. 2008, č. k. 4T/39/00h, viedli k porušeniu základného práva na prerokovanie veci sťažovateľov bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Trnava v celkovom vyše 13 ročnom súdnom konaní nekonal takmer 9 rokov, čím porušil základné právo sťažovateľov, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v spojení s právom, aby ich vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Okresný súd Trnava nekonal riadne, a keď konal tak nesprávne až sťažovatelia si dovolia tvrdiť neodborne,   výsledkom čoho bol zrušený právoplatný rozsudok Najvyšším súdom SR a zrušený ďalší rozsudok Krajským súdom v Trnave, pričom tieto boli zrušené z procesných   dôvodov   a   vec   opätovne   vrátená   Okresnému   súdu   Trnava,   čím   takýmto postupom   spôsobil   zbytočné   prieťahy,   a   tieto   spôsobené   prieťahy   v   súdnom   konaní vedeného pod sp. zn. 4T/39/2000 Okresným súdom Trnava sú porušením základného práva sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Neúmerná   dĺžka   trestného   konania   v   tomto   prípade   priniesla   pre   sťažovateľov právnu neistotu ich postavenia v spoločnosti, ako i postavenia osobného....

Podľa   názoru   sťažovateľov   Okresný   súd   Trnava   je   a   bol   povinný   pristupovať s mimoriadnou starostlivosťou ku všetkým konaniam, osobitne trestným, v ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté a pri ktorých Najvyšší súd SR následne po uplatnení mimoriadnych opravných prostriedkov vyslovil vo svojom rozhodnutí názor, že v nich došlo v priebehu predchádzajúceho   konania   k   porušeniu   zákona   v   neprospech   obžalovaných   (účastníkov konania), ktorá zaručí urýchlené vynesenie spravodlivého rozhodnutia vo veci spôsobilého aspoň   čiastočne   kompenzovať   ujmu,   ktorá   bola   obžalovaným   spôsobená   nezákonným rozhodnutím.

Táto   požiadavka   zvlášť   platí   v   prípade,   keď   boli   obžalovaní   nielen   právoplatne odsúdení na podmienečné tresty, ale si už aj „odpykali“ tresty vo väzbe, ktorá je vždy spojená s citeľným zásahom do sféry ich základných práv a slobôd a aj z tohto hľadiska je potrebné,   aby   Ústavný   súd   SR   hodnotil   postup   Okresného   súdu   v   označenom,   resp. označených) konaní.

...je potrebné, aby Ústavný súd SR zobral do úvahy aj špecifikum trestného konania, že   obžalovaný   nemá   ustanovenú   povinnosť   aktívne   prispievať   k   urýchleniu   trestného konania (napr. sťažovaním sa u predsedu súdu na zbytočné prieťahy v jeho veci) alebo spolupracovať so súdom vo svojej trestnej veci.

Žiadna faktická zložitosť konania nemôže ospravedlniť taký stav,   keď sa vo veci právoplatne   nerozhodne   po   uplynutí   viac   ako   13   rokov   od   začatia   konania   (podania obžaloby)   a   sťažovatelia   tým   boli   dlhodobo   vystavení   právnej   neistote   negatívne ovplyvňujúcej ich celý život....

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému,   žiadame,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   sťažnosti sťažovateľov takto:

1. Základné právo sťažovateľa v I. rade J. P., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Trnava porušené.

2. Základné právo sťažovateľa v II. rade M. P., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Trnava porušené.

3. Sťažovateľovi v I. rade J. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000.000,- Sk..., ktoré mu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi v II. rade M. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000.000,- Sk..., ktorej je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia... v sume 10.928,-   Sk   advokátke   JUDr.   M.   K.,  ... do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu....»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 1 T 9/95 a neskôr pod sp. zn. 4 T 104/97.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo   samotného podania   sťažovateľov   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na okresnom súde právoplatne skončené 13. marca 2008. Sťažovatelia sa napriek tomu na ústavný   súd   obrátili   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním   z 1.   apríla   2008,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 4. apríla 2008, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovatelia označili za účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj k právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovatelia   sa   v predmetnej   veci domáhali ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané   porušenie práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   ich   právna   neistota,   pripadalo   do   úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   34/98,   I.   ÚS   16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia - ktorí sú kvalifikovane právne zastúpení - sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a ani netvrdia, že ju nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008