znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 442/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Eggproduct, a. s.,Petrovanská 34, Prešov, obchodnej spoločnosti SWEETY ICE, s. r. o., Petrovanská 34/A,Prešov,   a obchodnej   spoločnosti   FROST   a.   s.   Prešov,   Hlavná   57,   Prešov,   zastúpenýchadvokátom   JUDr.   Milanom   Sedlákom,   Advokátska   kancelária   Olej   Sedlák   DudášováGarančovský, Kukučínova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.7 Co 163/2014 z 26. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Eggproduct, a. s., obchodnej spoločnosti SWEETYICE, s. r. o., a obchodnej spoločnosti FROST a. s. Prešov, o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Eggproduct,   a.   s.,   Petrovanská   34,   Prešov,obchodnej   spoločnosti   SWEETY   ICE,   s.   r.   o.,   Petrovanská   34/A,   Prešov,   a obchodnejspoločnosti FROST a. s. Prešov, Hlavná 57, Prešov (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorounamietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 7 Co 163/2014 z 26. februára 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že «Návrhom   na   začatie   konania doručenom Okresnému súdu Prešov dňa 13. mája 2005 sa žalobcovia a spol.   domáhali   voči   sťažovateľom   ako   žalovaným   určenia   vlastníckeho   práva   na   tom skutkovom   základe,   že   sú   oprávnenými   dedičmi   po a, ktorí na základe Výmeru č. 2534/48 zo dňa 07. apríla 1948 mali nadobudnúť aj parcelu nachádzajúcu sa v k. ú., okres. Žalobcovia a ani ich právni predchodcovia pritom neuplatnili reštitučné nároky podľa zákonom prijatých po roku 1989.

Okresný súd Prešov prvý krát o návrhu žalobcov rozhodol Rozsudkom vydaným v konaní pod sp. zn. 29C 114/2005, potvrdeným Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/144/2010 zo dňa 10. februára 2011 tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že pokiaľ došlo k prevzatiu majetku oprávnenej osoby v rozhodnej dobe citovanej zákonom o pôde bez právneho dôvodu, nemôže sa táto osoba domáhať určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov....

Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že nevyužitie možnosti domáhať sa svojich   práv   cestou   reštitúcie   nemá   za   následok   zánik   možnosti   domáhať   sa   ich prostredníctvom žaloby podľa všeobecných predpisov a všeobecný súd bol povinný takto podanú žalobu prejednať v súlade s hmotným právom (všeobecnými predpismi občianskeho práva) a o nej po vykonaní náležitého dokazovania rozhodnúť....

Následne, Krajský súd v Prešove Uznesením sp. zn. 7Co/51/2012 zo dňa 30. apríla 2012 rozsudok súdu prvého stupňa vydaný v konaní sp. zn. 29C 114/2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29C   115/2012   na   základe vykonaného   dokazovania   však   druhýkrát   dospel   k   záveru,   že   právni   predchodcovia žalobcov… sa na základe výmeru mali stať vlastníkmi o. i. aj parcely č. 117/4 o výmere 0.5755 ha a žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) súčasne, okrem nadobudnutia vlastníckeho práva výmerom, mali splniť aj podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a preto rozsudkom zo dňa 07. mája 2014 súd žalobnému návrhu vyhovel a určil, že   žalobcovia   sú   podielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľností   bližšie   špecifikovaných o veľkosti podielov uvedených vo výroku rozsudku…

Voči rozsudku súdu 1. stupňa podali sťažovatelia… odvolanie z dôvodov uvedených v ust. §-u 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O. s. p., ktorým žiadali žalobu v celom rozsahu zamietnuť   jednak   z   dôvodu,   že   nebolo   preukázané,   resp.   s   ohľadom   na   všetky   dôkazy vykonané   v   konaní…   bolo   tvrdené   vlastnícke   právo   právnych   predchodcov   žalobcov spochybnené,   ďalej   z   dôvodu   nepreukázania   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom určení s prihliadnutím na určovaciu žalobu ako procesne síce prípustný, ale preventívny nástroj ochrany práv žalobcov, kedy tvrdené vlastnícke právo ich právnych predchodcov bolo dotknuté už pred takmer 50 rokmi odo dňa podania návrhu, ako aj preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami sťažovateľov v rámci či už privatizácie alebo vydržaním.

Sťažovatelia ako žalovaní totiž nadobudli majetok od svojich právnych predchodcov, pričom pôvodne to bol majetok, ktorý štát v období po roku 1992 prevádzal v rámci veľkej privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb...

Sťažovatelia (resp. ich právni predchodcovia) boli dobromyseľnými nadobúdateľmi týchto nehnuteľností, nakoľko ich nadobudli platnými kúpnymi zmluvami od štátu, v mene ktorého   konal   Fond   národného   majetku   SR,   pričom   platnosť   týchto   zmlúv   do   podania žalobného návrhu a ani v priebehu súdneho konania nik nespochybnil....

Krajský súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 26. februára 2015, sp. zn. 7Co/163/2014, ktorý sťažovatelia touto ústavnou sťažnosťou napádajú, rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.».

Sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedli: «... Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 249/2011 síce na strane jednej rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č. k. 7Co/144/2010 zrušil z dôvodu, že nevyužitie možnosti   domáhať   sa   svojich   práv   cestou   reštitúcie   nemá   za   následok   zánik   možnosti domáhať sa ich prostredníctvom žaloby podľa všeobecných predpisov a súd bol povinný takto podanú žalobu prejednať a o nej po vykonaní náležitého dokazovania rozhodnúť, na strane druhej však vyjadril názor, že žalobcovia/sťažovatelia nemohli v čase vydania rozhodnutia   krajského   súdu   legitímne   bez   splnenia   zákonných   podmienok   očakávať, že znova získajú vlastnícke právo k nehnuteľnosti a iba skutočnosť, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcova boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ešte nezakladá bez ďalšieho ich legitímnu nádej na nadobudnutie vlastníctva...

Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd však i napriek tomu, že nedošlo ani k zmene právneho stavu a žalobcovia na podporu svojich tvrdení neprodukovali ani žiadne ďalšie dôkazy, rozhodovali v príkrom rozpore s ich právnym názorom z roku 2010 a 2011, tváriac sa, akoby Ústavný súd SR vyššie uvedeným nálezom prejudikoval tvrdené vlastnícke právo žalobcov...

... z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva možno jednoznačne konštatovať, že za chyby, ktorých sa štát na svojich občanoch mal v priebehu bývalého režimu dopustiť a ktoré sa aspoň čiastočne snažil napraviť, nemožno naprávať chybami novými...

Sťažovatelia   nemôžu   stratiť   svoje   nadobudnuté   vlastnícke   práva   a   povinnosti nadobudnuté v dobrej viere, ktoré dlhoročne bez vedomosti nárokov zo strany žalobcov vykonávali len preto, že by sa súd po viac ako dvadsiatich rokoch rozhodol napravovať „krivdy“ bývalého režimu a odňal tak vlastnícke právo súčasným vlastníkom a naopak priznal vlastnícke právo niekomu, kto sa o neho nezaujímal takmer 50 rokov...

Určovacia žaloba by v danom prípade ani nebola nástrojom prevencie a nemierila by k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcov, ale k jej narušeniu na strane terajších vlastníkov veci....

Aj   napriek...   uvedeným   skutočnostiam,   najmä   s   poukázaním   na   skutočnosť,   že v danom prípade absentovala akákoľvek legitímna nádej žalobcov na znovunadobudnutie ich tvrdených vlastníckych práv, ktoré po dobu takmer 50 rokov neboli vykonávané a je právne   absurdné   a   nelogické,   aby   s   ohľadom   na   účel   a   zmysel   určovacej   žaloby   sa žalobcovia aj reálne na danom skutkovom základe domohli niečoho, čo nebolo vykonávané takmer 50 rokov, Krajský súd v Prešove... rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva....

Sťažovatelia majú za to, že odvolací súd (a súd prvého stupňa) svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a odoprel im tak možnosť dozvedieť sa o dôvodoch rozhodnutia, navyše   bez   akéhokoľvek   prihliadnutia   na   podstatné   právne   a   skutkové   argumenty predložené nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolaní voči rozhodnutiu vo veci samej.

Odvolací súd faktickou rekapituláciou doterajšieho priebehu konania, odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, zhrnutím odvolacích dôvodov a vyššie uvedenej všeobecnej konštatácie, odňal sťažovateľom možnosť konať pred súdom, čím porušil zásadu práva na súdnu a inú právnu ochranu....

Ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezhodnotili všetky existujúce skutkové zistenia a v odôvodnení tak absentuje určitá časť skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo a boli sťažovateľmi namietané...

Navyše, sťažovatelia považujú za hrubé porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie..., ba dokonca za aroganciu súdnej moci, keď aj napriek vedomosti o vydaní rozhodnutia v skutkovo a právne identickej právnej veci...   iným   senátom   toho   istého   odvolacieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19Co/43/2014 na základe tých istých odvolacích dôvodov a argumentov, kedy tento senát 19Co rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, a najmä tiež s prihliadnutím na relatívne nedávno vydaný Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25. novembra 2014 v prípadoch sťažností na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku rozdielnej rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov (prípady Mráz a ďalší a Borovská a Forrai proti SR), senát Krajského súdu v Prešove 7Co vydal touto sťažnosťou napádané rozhodnutie.»

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodolo porušení ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 163/2014 z 26. februára2015,   aby   napadnutý   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   priznal   každejsťažovateľke náhradu trov konania v sume 187,94 €.

V zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľkyzároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosťnapadnutého rozsudku, „Keďže prípadný odklad vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia   nie   je   ani   v rozpore   s dôležitým   verejným   záujmom   a sú   splnené   i ďalšie podmienky..., najmä s ohľadom na to, že žalobcovia svoje práva nevykonávali po dobu takmer 50 rokov.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky podali proti napadnutému rozsudkukrajského súdu dovolanie, keďže   uvádzajú: „Sťažovatelia z dôvodu   právnej opatrnosti, ako aj vzhľadom na nejednotnosť a rozporuplnosť judikatúry Ústavného súdu SR vo veci nevyčerpania opravných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a s tým súvisiaceho zachovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, podali v zákonom stanovenej lehote dňa 07. mája 2015 na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom súdu prvého stupňa, Okresného súdu Prešov voči Rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove,   č.   k.   7Co/163/2014   dovolanie,   o   ktorom   zrejme doposiaľ rozhodnuté nie je.“

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkýmna zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožnonapraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimiz príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie predústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného ajprincíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor (podobne   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09,II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovanáza zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Českárepublika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,53, 54).

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosťpodľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšímipožiadavkami sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2015