SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 442/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   STAVMAT STAVEBNINY,   s.   r.   o.,   Pezinská   56,   Malacky,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou ADVOKÁCIA,   s.   r.   o.,   v   mene   ktorej   koná   advokátka   JUDr.   Ing.   Ľubica   Rodinová, Hollého 10, Nitra, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14 S 65/2012 z 28. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo obchodnej spoločnosti STAVMAT STAVEBNINY, s. r. o., na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   14   S   65/2012 z 28. novembra 2013 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 442/2014-16   z   29.   júla   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   STAVMAT STAVEBNINY,   s.   r.   o.   (pôvodné   obchodné   meno:   STAVMAT   IN,   spol.   s   r.   o.) Pezinská 56,   Malacky   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietala   porušenie   základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 S 65/2012 z 28. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v   konaní   pred   krajským   súdom   domáhal ochrany pred nezákonným postupom orgánu verejnej moci v zmysle ustanovenia § 250v a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd návrh zamietol, vyhodnotiac ho ako neprípustný, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol: «Ustanovenie § 250v O.s.p. ako podmienku prípustnosti (návrhu)   stanovuje   preukázanie   vyčerpania   prostriedkov,   ktorých   použitie   ustanovuje osobitný prepis. V zmysle zdôvodnenia návrhu sa navrhovateľ v tejto skutočností obmedzil na konštatovanie, že ust. § 3 ods. 6 zák. 135/1961 Zb. v konaní o určenie použitia trvalých dopravných značiek vylúčené použitie zákona o správnom konaní, nie je teda možné podať proti   Určeniu   žiadny   prostriedok   podľa   osobitných   predpisov,   ktorý   by   bol   efektívnym prostriedkom nápravy a umožnil by dosiahnuť nápravu, zrušiť alebo zmeniť určenie. Aj keď v   ďalšom   konaní   navrhovateľ   preukázal,   že   neúspešne   podal   žiadosť   o   umiestnenie dodatkových   dopravných   značiek,   trvalé   dodatkové   tabuľky   E   12   „okrem   dopravnej obsluhy“ k sporným trvalým dopravným značkám, rovnako sa s podnetom na nápravu neúspešne obrátil na Krajskú prokuratúru Trnava a príslušné ministerstvo, podľa názoru súdu neboli vyčerpané všetky dostupné a efektívne zákonom predvídané prostriedky.»

Sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   o   tom,   že   nevyčerpal   všetky   dostupné a zároveň efektívne prostriedky, nestotožnil a poukázal na to, že sťažnosť v zmysle zákona č. 9/2010   Z.   z.   o   sťažnostiach   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sťažnostiach“) nemožno považovať za efektívny prostriedok nápravy, pretože predstavuje inštitút, ktorý by sťažovateľovi neposkytol požadovanú možnosť nápravy. V tejto súvislosti ďalej uviedol: «Sťažovateľ zároveň poukazuje na ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 9/2010 Z. z., v   zmysle   ktorého   „sťažnosťou   podľa   tohto   zákona   nie   je   podanie,   ktoré   poukazuje   na konkrétne   nedostatky   v   činnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorých   odstránenie   alebo vybavenie je upravené iným právnym predpisom.“ Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu zák. č. 9/2010 Z. z. „sťažnosťou na účely tohto zákona nie je to podanie, v ktorom sťažovateľ poukazuje na konkrétny nedostatok, ktorým ako sa domnieva, orgán verejnej   správy   porušuje   jeho   právo   alebo   právom   chránený   záujem,   ale   domôcť   sa odstránenia tohto protiprávneho zásahu možno napríklad súdnou žalobou.“.»

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v súvislosti s tým, že krajský súd namietaným   rozsudkom   ústavne   neakceptovateľným,   nekonformným   a   svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované ustanovenie § 250v OSP, čím mu znemožnil konať pred súdom a spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok nápravy. Požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 340,90 €.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   podaním   zo   6.   októbra   2014   (doručeným ústavnému súdu 13. októbra 2014) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 23. septembra 2014 (doručenom   ústavnému   súdu   25.   septembra   2014)   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov, vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise a z pripojeného súdneho spisu sp. zn. 14 S 65/2012.

K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd prípisom č. Spr 485/14 z 23. septembra 2014, v ktorom uviedol, že zotrváva na právnom názore, ku ktorému dospel vo veci konajúci senát a ktorý vyslovil v rozsudku.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 6. októbra 2014 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti.

II.

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   442/2014-16 z 29. júla 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozsudku krajského súdu   vo   vzťahu   k   právnemu   záveru   krajského   súdu,   podľa   ktorého   je   podmienkou prípustnosti   návrhu   podľa   ustanovenia   §   250v   OSP   pokúsiť   sa   o   nápravu   tvrdeného nezákonného stavu cestou podania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach. Sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach považuje krajský súd za účinný opravný prostriedok v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa ustanovenia § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa   ustanovenia   §   250v   ods.   3   OSP   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   alebo   ak   sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02). Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu   na   začatie   konania   v   správnom   súdnictve   a   na   výklad,   či   predpoklady   tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti,   resp.   o nezistení   označených   porušení   ústavy a dohovoru   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nedošlo k porušeniu toho základného práva alebo slobody podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   ďalej   v   podstatnom   uviedol: „...   zákonom č. 135/1961 Zb. v príslušnom znení bola určená nielen kompetencia Mesta Senica, ako obce vykonávajúcej prenesený výkon štátnej správy, ale bola zakotvená aj riadiaca a kontrolná funkcia obvodných úradov dopravy, ktorá zákonom č. 180/213 Z.z. prešla na okresné úrady v   zmysle   ust.   §   3   ods.   5   zákona.   V   nadväznosti   na   to   bol   nepochybne   navrhovateľ oprávnený, a na preukázanie splnenia podmienok prípustnosti návrhu v zmysle ust. 250v O.s.p.   aj   povinný   pokúsiť   sa   dosiahnuť   nápravu   tvrdeného   nezákonného   stavu   cestou sťažnosti podľa zákona č. 912010 Z.z. V tejto súvislosti súd poukazuje na publikovaný rozsudok NS SR č. 1 Sžz/1/2009, v zmysle ktorého za právne prostriedky, ktorých použitie umožňuje   osobitný   predpis,   považuje   judikatúra   NS   SR,   ako   aj   judikatúra   ÚS   SR predovšetkým   inštitút   sťažnosti podľa zákona   č.   9/2010 Z.z.   Rovnako sa k tejto otázke vyjadrovalo aj   uznesenie   ÚS SR sp. zn. IV   ÚS 428/2009, ktoré považovalo za ústavne akceptovateľný postup Najvyššieho súdu, ktorý vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   aj   ako   predčasne   podaný,   pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti NS SR v týchto prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní funkciu   opravného   prostriedku   v prípadoch   nezákonných   zásahov   orgánov   verejnej správy.“

Ústavný   súd   považuje   za   ústavne   akceptovateľný   postup   krajského   súdu,   ktorý vyhodnotil návrh sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy ako predčasne podaný, pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   týchto prípadoch   sťažnosť   podaná   podľa   zákona   o   sťažnostiach,   ktorá   plní   funkciu   opravného prostriedku   v   prípadoch   nezákonných   zásahov   orgánov   verejnej   správy,   a   vzhľadom na uvedené   návrh   sťažovateľa   ako   neprípustný   zamietol.   Krajský   súd   správnosť   svojho výkladu podporil aj poukázaním na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 428/09, ktoré sa týkalo obdobnej veci.

Námietka   sťažovateľa,   ktorý   sťažnosť   podľa   zákona   o   sťažnostiach   nepovažuje za účinný opravný prostriedok, pretože podľa jeho názoru nie je efektívnym prostriedkom nápravy, podľa názoru ústavného súdu neobstojí. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že „Judikatúra z roku 2009, na ktorú odkazuje vo svojom odôvodnení súd (in concreto rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžz/1/2009, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV.   ÚS   128/2009),   bola   prekonaná   aktuálnejšou   judikatúrou,   ktorú   uvádzame   nižšie a v zmysle   ktorej   už   sťažnosť   podľa   zák.   9/2010   Z.   z.   nie   je   považovaná   za   efektívny prostriedok   nápravy.“.   Pokiaľ   sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazoval   na   rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 490/2013 a sp. zn. II. ÚS 513/2011, ani jedno z uvedených rozhodnutí sa nezaoberalo podmienkou vyčerpania opravného prostriedku, a to konkrétne podania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v zmysle § 250v ods. 3 OSP.

Vychádzajúc z uvedeného, je   ústavný súd toho názoru, že niet   žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a preto vo výroku tohto nálezu vyslovil, že tieto práva napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené.

Keďže ústavný súd vo výroku vyslovil, že k porušeniu už označených práv nedošlo, rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch účastníkov   upustil   od   verejného   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015