znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 442/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. P. B., M.,   vo veci   namietaného porušenia čl. 20 ods.   1 a 4 v spojení s čl. 12 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v   konaní vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach   pod   sp.   zn. 1 Co 182/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   J.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia   čl.   20   ods.   1   a   4   v   spojení   s   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 182/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu presne nezisteného dňa (dátumová pečiatka pošty na obálke nie je čitateľná).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1   Co   182/2011-58 zo 16. júna 2011 bolo na návrh Ing. A. T. (ďalej len „navrhovateľ“) sťažovateľke zakázané nakladať s bytom č. 20 nachádzajúcim sa v bytovom dome súpisné číslo 791 na P. v K., ako aj   so   spoluvlastníckym   podielom   87/10000   na   spoločných   častiach   a   spoločných zariadeniach domu a pozemku parc. č. 152/1, zastavané plochy a nádvoria – 629 m2, ktoré sú   zapísané   na   liste   vlastníctva   č.   11339   v   kat.   úz.   S.,   a   to   scudzením,   zaťažením   a prenajatím. Krajský súd tým zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 35 C 45/2011 z 5. apríla 2011, ktorým bol návrh zamietnutý ako nedôvodný. Navrhovateľ   sa   domáhal   nariadenia   predbežného   opatrenia   z   dôvodu,   že   vo   vzťahu k svojmu dlžníkovi (spoločnosti M., s. r. o.) v zmysle rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 106/2005 má pohľadávku v sume 9 852,72 € s prísl. Táto je však nevymožiteľná vo vzťahu k dlžníkovi, a to i napriek tomu, že proti dlžníkovi sa vedie exekučné konanie na základe poverenia Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10 Er 202/2011 zo 17. februára 2011, keďže dlžník je bezmajetný a v priebehu konania vo veci sp. zn. 16 C 106/2005 previedol nehnuteľnosti uvedené v predbežnom opatrení na sťažovateľku. Vzhľadom na personálne prepojenie   dlžníka   a   sťažovateľky   mal   navrhovateľ   obavu,   že   exekúciu   pre   nedostatok majetku   dlžníka   nebude   možné   zrealizovať.   Po   vydaní   predbežného   opatrenia   voči sťažovateľke ako žalovanej sa chce domáhať odporovateľnosti právneho úkonu, ktorým došlo k prevodu nehnuteľnosti.

Sťažovateľka nadobudla nehnuteľnosť od dlžníka na základe kúpnej zmluvy, pričom zaplatenie   primeranej   kúpnej   ceny   musela   zabezpečiť   prostredníctvom   úveru   z   banky. Na to, aby navrhovateľ mohol byť v konaní o odporovateľnosť kúpnej zmluvy úspešný, muselo   by   ísť   o   právny   úkon,   ktorý   by   ukracoval   uspokojenie   jeho   vymáhateľnej pohľadávky ako veriteľa. Nenakladanie s vecami alebo právami má svoje ústavné a zákonné limity. Zákaz disponovania s vecou a právom je nesporne zásahom do vlastníckeho práva, ale aj do práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Uznesením krajského súdu sú podstatne viac ako v nevyhnutnej miere obmedzené uvedené práva sťažovateľky, a to najmä pokiaľ ide zákaz prenájmu nehnuteľnosti. Tento je neadekvátny, keďže prenájom nie je   prekážkou   prípadného   budúceho   výkonu   rozhodnutia.   Znemožnenie   práva   dať nehnuteľnosť do užívania tretej osobe je obrovským zásahom do vlastníckych práv, pričom pri zvážení časového hľadiska, a to najmä do doby právoplatného skončenia konania vo veci   samej,   je   obmedzením,   ktoré   môže   trvať   niekoľko   rokov,   čo   je   neprípustné.   Pri porovnaní rizika pri nájme nehnuteľnosti z pohľadu zabezpečenia nárokov navrhovateľa a obmedzenia   vlastníka   pri   nakladaní   s   nehnuteľnosťou   (konkrétne   nájmom)   je   možné konštatovať,   že   vlastník   je   neprimeraným   spôsobom   obmedzený   pri   výkone   svojho vlastníckeho   práva,   a preto   nevyhnutná   miera   obmedzenia   vlastníckeho   práva   vlastníka nebola rešpektovaná.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 182/2011 s tým, aby bolo uznesenie zo 16. júna 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 182/2011-58 zo 16. júna 2011 vyplýva, že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 35 C 45/2011-41 z 5. apríla 2011 tak, že sa sťažovateľke   zakázalo   nakladať   s   už   označenou   bytovou   nehnuteľnosťou   scudzením, zaťažením   a prenajatím. Vo zvyšnej   časti   bol   návrh   na vydanie predbežného   opatrenia zamietnutý,   pričom   navrhovateľovi   sa   uložilo   v   lehote   30   dní   podať   žalobu o odporovateľnosť právneho úkonu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd síce správne uvádza,   že   pohľadávka   navrhovateľa   smeruje   úplne   proti   inej   spoločnosti,   než   je sťažovateľka, pretože sťažovateľka nie je dlžníčkou navrhovateľa, avšak zároveň uvádza nesprávne závery, podľa ktorých navrhovateľ nijakým dostupným dôkazným prostriedkom nepreukázal   a   neoznačil   dôkazy,   ktoré   by   osvedčovali   potrebu   nariadenia   predbežnej úpravy. V tomto prípade má navrhovateľ povinnosť osvedčiť vo vzťahu k sťažovateľke len obavu   z   ohrozenia   výkonu   súdneho   rozhodnutia   vedeného   proti   dlžníkovi,   čo   treba považovať   za   osvedčené   už   tým,   že   navrhovateľov   dlžník   previedol   nehnuteľnosť   na sťažovateľku s vedomím existencie pohľadávky navrhovateľa proti nej, a to ešte pri danosti určitého   personálneho   prepojenia   spoločností.   Keď   sa   navrhovateľ   chce   domáhať vyslovenia   odporovateľnosti   kúpnej   zmluvy,   na   základe   ktorej   dlžník   na   sťažovateľku previedol nehnuteľnosť, už samotný charakter takého konania osvedčuje potrebu nariadenia predbežného   opatrenia,   pretože   odporovateľná   žaloba   môže   smerovať   len   proti   prvému nadobúdateľovi.   Ďalší   prevod   nehnuteľnosti   by zmaril   možnosť   uplatnenia   tohto   práva. Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľ   proti   dlžníkovi   v   súčasnosti   vedie   exekučné   konanie, rozhodnutie   o   odporovateľnosti   právneho   úkonu   navrhovateľovi   umožní   domáhať   sa exekúcie   postihnutím   aj   nehnuteľnosti,   ktorá   odporovaným   právnym   úkonom   ušla z dlžníkovho majetku, je krajský súd toho názoru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, pretože podmienky na nariadenie predbežného opatrenia sú splnené. Vzhľadom na charakter konania o odporovateľnosti právneho úkonu a jeho účinky je však postačujúce nariadenie predbežného opatrenia v rozsahu, ktorý je pre realizáciu práva navrhovateľa v exekučnom konaní   potrebný,   t.   j.   zákaz   nehnuteľnosť   scudziť,   zaťažiť   alebo   prenajať.   Pokiaľ   sa navrhovateľ   domáhal   uloženia   povinnosti   sťažovateľke   zdržať   sa   aj   vykonávania stavebných   prác   alebo   iných   úprav   na   nehnuteľnosti,   treba   uviesť,   že   stavebné   práce a úpravy   nehnuteľnosti   podliehajú   povoľovaciemu   konaniu   v   rámci   rozhodovacej právomoci   stavebného   úradu,   a   pokiaľ   sťažovateľka   prípadne   takéto   povolenie   od stavebného   úradu   získa,   neohrozí   sa   tým   realizácia   práv   navrhovateľa.   Preto   v   tomto rozsahu bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom   vysvetľuje,   prečo   bolo potrebné návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia čiastočne vyhovieť. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že hoci nariadením predbežného opatrenia dochádza k určitému zásahu do práv povinného subjektu, nemožno tento zásah kvalifikovať ako rozporný s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu, pokiaľ nariadené predbežné   opatrenie   je   vydané   v   súlade   s   príslušnými   zákonnými   ustanoveniami   a   je primerané   sledovanému   legitímnemu   cieľu,   ktorým   je   predbežná   ochrana   práva navrhovateľa viesť exekúciu na spornú nehnuteľnosť.

Sťažovateľka konkrétne namieta neprimeranosť zásahu v súvislosti s tým, že sa jej nariadeným predbežným   opatrením   zakázalo inter   alia   aj   nehnuteľnosť prenajať,   keďže takýto   právny   úkon   podľa   jej   názoru   nemôže   navrhovateľom   zamýšľanú   exekúciu nehnuteľnosti zmariť.

Ústavný súd s uvedenou úvahou sťažovateľky nemôže súhlasiť. I keď je pravdou, že prenajatie veci   (ktorým   sa   nemení vlastnícke   právo   k nej) v   zásade   nebráni vykonaniu exekúcie, treba uznať, že môže úspešnosť exekúcie značnou mierou ovplyvniť. Môže viesť (v horšom prípade) k jej úplnému zmareniu (nikto nebude mať záujem, napr. dlhodobo prenajatú vec kúpiť), ale tiež (v lepšom prípade) k výraznému zníženiu ceny dosiahnutej pri exekučnej dražbe, a to práve s poukazom na to, že vydražiteľ nebude môcť vydraženú vec začať hneď užívať.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011