znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 442/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. L. Z., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   46   a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžo 246/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. L. Z.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 28. septembra 2010 a poštou 4. októbra 2010 doručená sťažnosť RNDr. L. Z., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sžo 246/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. septembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Krajskému súdu v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   preskúmania   odvolacieho   rozhodnutia   Úradu   práce, sociálnych   vecí   a rodiny   T.   (ďalej   len   „úrad   práce“)   č.   j.   A/2006/20585,   č.   z. A/2007/036168   z 23. apríla   2007,   ako   aj   prvostupňového   rozhodnutia   úradu   práce   č. j. A/2006/20585, č. z. A/2007/013430 zo 6. februára 2007, ktorými sa rozhodlo o opätovnom zaradení   sťažovateľa   do   činnej   štátnej   služby.   Rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 30 S 43/2007-99 z 27. januára 2009 bolo zrušené odvolacie rozhodnutie úradu práce č. j. A/2006/20585, č. z. A/2007/036168 z 23. apríla 2007 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podaním z 12. marca 2009 požadoval sťažovateľ vydanie doplňujúceho rozsudku, ktorým by   krajský   súd   doplnil   rozsudok   z 27.   januára   2009   o výrok   zrušujúci   aj   prvostupňové rozhodnutie   úradu   práce   č. j.   A/2006/20585,   č.   z.   A/2007/013430   zo   6.   februára   2007. Uznesením krajského súdu č. k. 30 S 43/2007-112 z 1. apríla 2009 bol návrh sťažovateľa na doplnenie rozsudku zamietnutý. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   246/2009   z 19.   mája   2009   bolo   uznesenie krajského súdu potvrdené. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené až po vyše roku, a to 27. júla 2010.

Sťažovateľ namieta, že podal návrh na doplnenie rozsudku z dôvodu, že krajský súd nerozhodol   o celom   predmete   konania, keď   vo   výrokovej   časti   opomenul rozhodnúť   aj o zrušení prvostupňového rozhodnutia úradu práce o opätovnom zaradení sťažovateľa do činnej   štátnej   služby.   Z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   30   S 43/2007-99 z 27. januára   2009   vyplýva,   že   k zrušeniu   odvolacieho   rozhodnutia   úradu   práce   č.   j. A/2006/20585, č. z. A/2007/036168 z 23. apríla 2007 došlo preto, že „bol súdu doručený spis týkajúci sa predmetnej veci, ktorý však nie je kompletný a na základe tých listín, ktoré sa v ňom nachádzajú, nie je možné v potrebnom rozsahu preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového správneho orgánu“. Ďalej dospel k záveru, že „napadnuté rozhodnutie   žalovaného   je   nepreskúmateľné   z dôvodu,   že   žalovaný   nepredložil   úplný administratívny spis;... nebolo možné zistiť na základe čoho a kedy sa začalo správne konanie vo veci opätovného zaradenia do činnej štátnej služby, či žalobcovi (pokiaľ sa toto konanie nezačalo z jeho podnetu) bolo doručené oznámenie o začatí konania, či mu bola daná možnosť, aby sa v primeranej lehote k začatiu konania vyjadril, či a aké procesné úkony boli vykonané.“ Ďalej krajský   súd uviedol,   že „v spise sa   nenachádzajú   žiadne listinné doklady ohľadne trestného stíhania žalobcu a jeho ukončenia, pritom na tieto listiny sa žalovaný odvoláva v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 6. februára 2007“. Krajský súd v odôvodnení zamietavého uznesenia týkajúceho sa návrhu na doplnenie rozsudku uviedol len, že „bolo teda na úvahe a posúdení súdu, či v konkrétnom prípade existovali okolnosti i na   zrušenie   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia   tak,   ako   mu   to   umožňuje ustanovenie   §   250j   ods.   3   OSP“. Najvyšší   súd   v potvrdzujúcom   uznesení   uviedol,   že „v § 166   OSP   je   taxatívne   vymedzené,   v ktorých   prípadoch   je   možné   doplniť   rozsudok, pričom v danom prípade nešlo o takéto dôvody“. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že   predmetom   konania   pred   krajským   súdom   bolo   od   samého   počiatku   preskúmanie odvolacieho, ale aj prvostupňového rozhodnutia úradu práce. Potvrdzuje to aj krajský súd, ktorý sa v odôvodnení rozsudku touto časťou predmetu konania zaoberal, keď uviedol, že „bolo teda na úvahe a posúdení súdu, či v konkrétnom prípade existovali okolnosti i na zrušenie   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia   zo   dňa   6.   2.   2007   tak,   ako   mu   to umožňuje   ustanovenie   §   250j   ods.   3   OSP“. Najvyšší   súd   sa   teda   stotožnil   s názorom krajského súdu a len úsečne pripomína, že toto ustanovenie dáva súdu iba možnosť, a nie povinnosť   zrušiť   prvostupňové   rozhodnutie.   Úvahu   dopĺňa   právnym   názorom,   podľa ktorého „Súd nie je povinný samostatne odôvodňovať, prečo dospel k záveru zrušiť, resp. nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, nakoľko táto skutočnosť vždy vyplýva zo skutkových okolností konkrétneho prípadu.“. Podľa sťažovateľa sa však najvyšší súd vôbec nezaoberal a dostatočne nevysporiadal s jeho právnymi názormi uvedenými v odvolaní, ale ani s ustálenou judikatúrou v otázke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho zmätočnosť, na ktorú   sťažovateľ   poukázal.   Sťažovateľ   je   preto   presvedčený,   že   pokiaľ   najvyšší   súd v odôvodnení   uznesenia   vôbec   neuviedol,   na   základe   čoho   dospel   k záveru,   že   nie   sú splnené zákonom ustanovené podmienky na doplnenie rozsudku, ak vyslovil názor, že súd nie   je   povinný   samostatne   odôvodňovať,   a ani   vôbec   neodôvodnil,   na   základe   akých skutkových a právnych záverov bolo uznesenie krajského súdu správne, a dokonca, že ho nebolo potrebné náležite odôvodniť v predmetnej časti, potom vážne pochybil. Sťažovateľ je   presvedčený,   že   treba   venovať   rozhodnutiam   dostatočnú   a výraznú   pozornosť a v dostatočnej   miere   a presvedčivým   spôsobom   ich   odôvodniť.   Uznesenie   najvyššieho súdu   je   preto   vzhľadom   na   absenciu   náležitého   odôvodnenia   arbitrárne.   Právny   názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „súd nie je povinný samostatne odôvodňovať prečo dospel k záveru...“, je nesprávny a arbitrárny, a to najmä v súvislosti s preukázanou skutočnosťou, že vo veci samej nebolo možné preskúmať rozhodnutie úradu práce, pretože zo spisu vôbec nie   je zrejmé   dodržanie   základných   postupov   správneho   konania,   a to   od   samého   jeho začiatku.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na právnu istotu a na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy s tým, aby bol rozsudok (správne má byť zrejme uznesenie, pozn.) z 19. mája 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 30 S 43/2007-112 z 1. apríla 2009 vyplýva, že ním bol okrem iného zamietnutý návrh sťažovateľa na doplnenie rozsudku krajského súdu č. k. 30 S 43/2007-99 z 27. januára 2009. Podľa názoru krajského súdu predpokladom doplnenia rozsudku je, že súd v rozsudku nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti. Tento výpočet dôvodov doplnenia rozsudku podľa § 166 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je taxatívny. Predmetom konania bolo preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Jeho predpokladom bolo predloženie úplného administratívneho spisu zo strany úradu práce. Takýto spis úrad práce nepredložil, čo bolo dôvodom   na   postup   podľa   §   250j   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   spočívajúci v zrušení odvolacieho rozhodnutia úradu práce. Z ustanovenia § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súd môže podľa okolností zrušiť i prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia v odvolacom konaní. Bolo teda na   úvahe a posúdení   súdu,   či   v konkrétnom   prípade   existovali   okolnosti   aj   na   zrušenie prvostupňového rozhodnutia, a to aj v prípade, ak sa sťažovateľ domáhal zrušenia oboch rozhodnutí. Nemožno sa potom stotožniť s názorom sťažovateľa, že súd nerozhodol o celom predmete   konania,   ak   nezrušil   aj   prvostupňové   rozhodnutie   úradu   práce.   Je   potrebné dôsledne rozlišovať medzi návrhom na začatie konania (žalobou) podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku, keď je súd viazaný petitom a tento musí svojím rozhodnutím celkom vyčerpať, a žalobou o preskúmanie rozhodnutia podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ponecháva na úvahe súdu, či zruší len rozhodnutie správneho orgánu vydané v odvolacom konaní alebo aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 246/2009 z 19. mája 2009 vyplýva, že ním   bolo potvrdené uznesenie krajského   súdu   č.   k.   30   S 43/2007-112 z 1.   apríla 2009. Krajský súd zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie svojho rozsudku o výrok, ktorým by zrušil aj prvostupňové rozhodnutie úradu práce. Sťažovateľ v podanom odvolaní opakovane žiadal,   aby   bol   výrok   rozsudku   krajského   súdu   doplnený   aj   o zrušenie   prvostupňového rozhodnutia, keďže krajský súd vôbec neuviedol, akými právnymi názormi sa riadil a na základe čoho dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie prvostupňového rozhodnutia úradu práce. Podľa jeho názoru ak je rozhodnutie správneho orgánu zmätočné a pre nezrozumiteľnosť   nepreskúmateľné,   potom   je to dôvod   na jeho zrušenie,   a to tak pokiaľ ide o prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie. Podľa názoru najvyššieho súdu   treba   vychádzať   z ustanovenia   §   250j   ods.   3   prvej   vety   Občianskeho   súdneho poriadku,   podľa   ktorého   súd   zruší   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   a podľa okolností   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a vráti   vec   žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho   predpisu,   ak   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento zrušil odvolacie rozhodnutie úradu práce podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že úrad práce nepredložil kompletný administratívny spis. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť len to, že v § 166 Občianskeho súdneho poriadku je taxatívne vymedzené, v ktorých prípadoch je možné rozsudok doplniť, pričom v danom prípade nešlo o takéto dôvody. Z ustanovenia § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva možnosť, nie však povinnosť súdu zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v prípade, ak súd podľa okolností dospeje k záveru, že je takýto postup vhodný, pričom v danom prípade nie je viazaný dôvodmi žaloby. Súd nie je povinný samostatne odôvodňovať, prečo dospel k záveru zrušiť, resp. nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, keďže táto skutočnosť vždy vyplýva zo skutkových okolností konkrétneho prípadu.

Z dátumovej pečiatky krajského súdu vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu mu bolo spolu aj so spisom zaslané z najvyššieho súdu 16. júla 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa so skutočnosťou, že krajský súd zrušil svojím rozsudkom iba odvolacie rozhodnutie úradu práce, hoci podľa presvedčenia sťažovateľa   existovali   dôvody   aj   na   zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia,   pričom sťažovateľ sa domáhal v podanom návrhu zrušenia oboch rozhodnutí. Napriek tomu však všeobecné súdy nevyhoveli jeho návrhu na doplnenie rozsudku o výrok, ktorým by bolo zrušené aj prvostupňové rozhodnutie.

Z argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že primárne nie je spokojný so skutočnosťou, že   bolo   zrušené   iba   odvolacie   rozhodnutie.   Sťažovateľ   teda   nekoncentruje   svoju argumentáciu   o porušení   označených   práv   na   to,   že   o jeho   návrhu   na   zrušenie   (aj) prvostupňového rozhodnutia nebolo rozhodnuté (či kladne, či záporne) vo výrokovej časti rozsudku   krajského   súdu,   ale   iba   v jeho   odôvodnení.   Z tohto   dôvodu   aj   ústavný   súd považuje za správne zaoberať sa vecou iba z pohľadu primárne uplatňovanej námietky.

Z predložených listinných dôkazov je nepochybné, že krajský súd zrušil odvolacie rozhodnutie   úradu   práce   z dôvodu,   že mu   tento   nepredložil   úplný   administratívny   spis. Takáto skutočnosť je bez ďalšieho dôvodom na zrušenie právoplatného rozhodnutia podľa § 250j Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd bližšie vymedzil viaceré sporné otázky, ktoré nebolo možné zodpovedať práve s poukazom na neúplnosť administratívneho spisu.

Ústavný   súd   je   presvedčený,   že   hoci   ustanovenie   §   250j   ods.   3   prvej   vety Občianskeho súdneho poriadku dáva súdu priestor na uváženie, či podľa okolností zruší popri   odvolacom   rozhodnutí   aj   prvostupňové   rozhodnutie,   neznamená   to,   že   by   mohol všeobecný   súd   postupovať   v tomto   smere   svojvoľne,   ba   dokonca   bez   konkrétneho zdôvodnenia. Tým viac to platí v prípade, ak sa účastník konania výslovne domáha toho, aby bolo zrušené aj prvostupňové rozhodnutie.

V daných   súvislostiach   treba   uviesť,   že   z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu dostatočne   zrozumiteľne   a presvedčivo   vyplýva,   že   v danom   prípade   podľa   okolností neprichádzalo   do   úvahy   zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia.   Za   situácie,   keď   bolo odvolacie rozhodnutie zrušené pre neúplnosť spisov úradu práce, sa krajský súd meritom veci   v podstate   vôbec   nezaoberal.   V hypotetickej   rovine   to   znamená,   že   prvostupňové rozhodnutie úradu práce môže byť v merite veci v súlade so zákonom za predpokladu, že určité   rozhodujúce   skutočnosti   budú   po   predložení   úplného   administratívneho   spisu potvrdené.   Takéto   zdôvodnenie   pre   nezrušenie   prvostupňového   rozhodnutia   sa   nejaví ústavnému súdu ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Preto ani nie je daná potreba do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasiahnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010