znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 442/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. W., L., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 401/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. W. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2008 doručená sťažnosť J. W., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 401/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Konanie vo veci sťažovateľky o náhradu mzdy 30.110.- Sk začalo na základe žaloby z 29. 12. 2003 na Okresnom súde Košice II koncom r. 2003 pod č. 22 C 506/2003.

Sťažovateľka odvolaním z 5. 9. 2006 podaným proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 21. 8. 2006 sp. zn. 22 C 506/2003, ktorým bola jej žaloba o náhradu mzdy 31.192.- Sk súdom prvého stupňa zamietnutá sa domáha vyhovieť odvolaniu podanému proti uvedenému rozsudku, tento nesprávny rozsudok zmeniť a priznať jej náhradu mzdy 31.192.- Sk.

Nakoľko o odvolaní v pracovnoprávnom spore sťažovateľky nebolo rozhodnuté za dobu viac ako 1 roka a ani do 3. 12. 2007 sťažovateľka podala predsedovi Krajského súdu v Košiciach sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 3. 12. 2007.

Na sťažnosť sťažovateľky predseda Krajského súdu v Košiciach v lehote 30 dní, ako mu to ukladá zákon, neodpovedal. Odpoveď predsedu súdu bola sťažovateľke doručená až dňa 25. 1. 2008 t. j. s cca 20 dňovým omeškaním, kedy jej bolo oznámené, že odvolacie konanie sa vedie pod č. k. 1 Co 401/06 a odvolacie pojednávanie bolo nariadené na deň 7. 2. 2008.   O   dôvodnosti   sťažnosti   ani   o   ospravedlnení   sa   za   prieťahy   niet   v   odpovedi zmienky.

Pretože   do   5.   1.   2008   ani   do   dnešného   dňa   o   odvolaní   sťažovateľky   nebolo odvolacím súdom rozhodnuté sťažovateľka má za to, že bolo porušované ustanovenie § 6, a § 100 Občianskeho súdneho poriadku a teda, že boli v celom jej spore pred súdmi I. a II stupňa porušované základné práva zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak jej spor nie je právoplatne ukončený ani po 4 rokoch od začatia konania....

Sťažovateľka navrhuje súčasne ak jej sťažnosť bude prijatá ústavným súdom vydať tento nález:

Krajský súd v Košiciach porušil základné právo sťažovateľky J. W. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 401/06, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa vec prejednala v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajskému súdu v Košiciach prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke J. W. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50.000.- Sk, ktoré je povinný jej Krajský súd v Košiciach vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť J. W. trovy právneho zastúpenia v sume 6.298.- Sk, na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Dôvod, pre ktorý si sťažovateľka uplatňuje aj primerané finančné zadosťučinenie je najmä   dlhodobý,   už   viac   ako   4   roky   pred   súdmi   I.   a   II.   stupňa   trvajúci   a   naďalej pretrvávajúci, t. č. v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Košiciach, pocit jej právnej neistoty pre neukončený spor konečným rozhodnutím súdu, a teda ďalšia poldruha ročná neistota v to či je alebo nie je podľa odvolacieho súdu v práve.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 401/06 došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   samotnej   sťažnosti,   ako   aj zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   napadnuté konanie pred krajským súdom od postúpenia veci až do vydania rozsudku trvalo približne poldruha roka.   Krajský   súd konal vo veci   v podstate priebežne s výnimkou   niekoľkých mesiacov, pričom podanie sťažnosti predsedovi krajského súdu sa v danom prípade ukázalo účinným prostriedkom nápravy. Krajský súd vo veci následne 7. februára 2008 aj rozhodol a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. júna 2008. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. O takýto prípad išlo aj v danom prípade.

Okrem uvedeného z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup krajského súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu v označenom konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008