SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 441/2015-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, zaktorú koná advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základnýchpráv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra2014 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľačl. 13 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 343/2012z 21. júla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zapísaná v obch. reg. Okresného súdu Košice I., odd. Sro, vložka č. podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 21.07.2014, sp. zn.: 3Cdo/343/2012 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 21.07.2014, sp. zn.: 3Cdo/343/2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho zástupcu: ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bolaako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Humenné (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 21 C 63/2009 proti spoločnosti
(ďalej len „žalovaná“), v ktorom sa sťažovateľkadomáhala zaplatenia sumy 53 057,50 Sk (1 761,18 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka svojužalobu odôvodnila tým, že po tom, čo žalovanej skončil nájom nebytového priestoruvo vlastníctve sťažovateľky 31. júla 2008, žalovaná neuvoľnila prenajatý nebytový priestordo 3. augusta 2008, ako sa zaviazala, a sťažovateľka, ktorá tento nebytový priestor prenajalaod 4. augusta 2008 spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ako novému nájomcovi (ďalej len „“), bola povinná novému nájomcovi v dôsledku porušenia povinnosti odovzdaťmu predmet nájmu, ak dôjde k omeškaniu s odovzdaním o dva dni od vzniku nájmu, zaplatiťzmluvnú pokutu 50 000 Sk (1 659,69 €), čo sa aj stalo 10. septembra 2008. Keďže žalovanáužívala nebytový priestor bez právneho dôvodu až do 9. augusta 2008, sťažovateľka sadomáhala proti nej okrem zaplatenia 50 000 Sk i zaplatenia sumy 3 057,50 Sk (101,49 €)z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovanej užívaním predmetu nájmuza toto obdobie.
Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 63/2009-152 z 8. júla 2009 žalobe sťažovateľkyvyhovel a priznal jej i náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a v priebehu odvolacieho konaniauhradila sťažovateľke i bezdôvodné obohatenie 101,49 €.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 23/2009z 15. decembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Boltoho názoru, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil konanie sťažovateľky, keď neustálil,kedy sťažovateľka uzavrela nebytové priestory petlicou na vstupných dveráchznemožňujúcou ich užívanie žalovanou, čo môže mať význam pre záver o prípadnomspoluzavinení vzniku škody (§ 441 Občianskeho zákonníka) sťažovateľkou. Krajský súduložil okresnému súdu zaoberať sa i posúdením platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenejsťažovateľkou so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, a to s ohľadom na neurčitosť dojednaniao účele nájmu, ako aj skúmať, či spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, mala skutočne v úmysleod 4. augusta 2008 predmet nájmu užívať a či bola na jeho užívanie i pripravená.
Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 63/2009-245 z 28. mája2010, žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania.Žalobu zamietol jednak z dôvodu, že zmluvu o nájme uzatvorenú medzi sťažovateľkoua spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, považoval za absolútne neplatný právny úkon (účel nájmu bolv zmluve vymedzený neurčito slovami „na podnikateľské účely“), a jednak preto, že nebolisplnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka(príčinná súvislosť), ako aj s ohľadom na § 376 Obchodného zákonníka (konaniesťažovateľky ako poškodenej strany), pretože ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,petlicu znemožňujúcu užívanie predmetu nájmu žalovanou osadila sťažovateľka už6. augusta 2008. Týmto konaním sťažovateľka prerušila príčinnú súvislosť medzi porušenímpovinnosti žalovanou vypratať včas predmet nájmu a vznikom škody a zároveň si vznikškody privodila sama.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 63/2009-245 z 28. mája 2010 podalasťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci, neúplnézistenie skutkového stavu veci, nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov a akoodvolací dôvod uviedla i to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Sťažovateľkanesúhlasila najmä so záverom o neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, keď podľa jej názoru ustanovenie o účele nájmu bolo dostatočne určité,a poukázala na to, že osadenie petlice nemôže mať za následok prerušenie príčinnejsúvislosti, pretože k porušeniu povinnosti žalovanou predmet nájmu vypratať došlo už prv,navyše petlica bola osadená až 7. augusta 2008. Vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ktorý„bol nekompetentný na rozhodovanie vo veci. Nekompetentnosť na rozhodovanie v danej veci spočívala aj v neschopnosti zaručenia základných zásad pre rozhodovanie súdu v danej veci, ktorým sa nám javí neschopnosť vyhodnotiť rovnaké dôkazy resp. dôkaznú situáciu bez akýchkoľvek nových dôkazov resp. zmeny dôkaznej situácie rovnako.“. Zároveňsťažovateľka v odvolaní požiadala, aby z rozhodovania vo veci boli vylúčení na odvolacomsúde sudcovia, ktorí boli členmi senátu rozhodujúceho o skoršom odvolaní žalovanejv rovnakej veci, pretože tento senát „nie je spôsobilý pre rozhodnutie veci v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky bez existencie hrozby porušenia základných práv a slobôd účastníkov konania“, pričom tomuto návrhu predchádzala v texte odvolaniasťažovateľky kritika odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 17 Co 23/2009z 15. decembra 2009.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 100/2010 z 20. októbra 2011 rozsudokokresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby, čo sa týka zaplatenia 1 659,69 €s príslušenstvom, ako vecne správny potvrdil a v časti o zamietnutí žaloby, čo sa týkapríslušenstva zo sumy 101,49 €, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Stotožnil sa s právnym posúdením veci okresným súdom (o neplatnosti nájomnej zmluvyuzatvorenej so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, dôsledkom ktorej bolo, že sťažovateľkenevznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu) a za správne považoval aj jeho skutkovézistenia (vrátene zistenia, že petlica bola sťažovateľkou inštalovaná 6. augusta 2008). Pokiaľsťažovateľka odvolanie odôvodnila tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca okresnéhosúdu, a sťažovateľka navrhovala vylúčiť aj odvolací senát z rozhodovania, tieto námietkyodôvodnila postupom sudcu, resp. skorším postupom senátu odvolacieho súdu,v prerokúvanej veci, čo nie je spôsobilým dôvodom takejto námietky, a na takúto námietkusa preto neprihliada.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 100/2010 z 20. októbra 2011 podalasťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 343/2012z 21. júla 2014 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúceproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 nadobudloprávoplatnosť 24. septembra 2014.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základných práv na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základnéhopráva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 odôvodnila tým, že najvyšší súd jej dovolaniemeritórne neprerokoval, hoci bolo procesne prípustné. Procesná prípustnosť dovolania bolazaložená najmä tým, že sťažovateľka už v odvolaní žiadala vylúčiť z rozhodovania senátodvolacieho súdu, avšak najvyšší súd napriek tomu a bez dostatočného odôvodnenianepovažoval dovolanie za prípustné, hoci podľa presvedčenia sťažovateľky odvolací súd malnámietku zaujatosti sťažovateľky pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľky predložiťna rozhodnutie o nej nadriadenému súdu. Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie v tejtootázke na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účela zmysel. Sťažovateľka nemohla vzniesť námietku zaujatosti voči členom odvolaciehosenátu po tom, čo prvý raz vo veci rozhodli, pretože po doručení v poradí prvéhorozhodnutia odvolacieho súdu už vo veci konal znova okresný súd, pokiaľ teda tútonámietku sťažovateľka vzniesla až v odvolaní, urobila tak včas. Aplikáciou § 15 ods. 3, § 14ods. 1 a § 15a ods. 1 a 2 OSP dovolacím súdom bolo zasiahnuté aj do jej právana zákonného sudcu, ktorým nemôže byť sudca, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskejspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Rozhodnutienajvyššieho súdu je navyše nedostatočne odôvodnené, neodpovedá na otázky nastolenésťažovateľkou v dovolaní. Najvyšší súd ústavne konformne nereagoval ani na skutočnosť, ženedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu bola založená prípustnosťdovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd sa v dôsledku svojho záveruo neprípustnosti dovolania už nezaoberal zásadnou argumentáciou sťažovateľkyo nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom. Svojvoľnosť rozhodnutianajvyššieho súdu spôsobila i porušenie práva sťažovateľky na účinný prostriedok nápravypodľa čl. 13 dohovoru. Tým, že najvyšší súd meritórne neprerokoval dovolaniesťažovateľky, neposkytol sťažovateľke ochranu proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy1 659,69 €, čím bolo zasiahnuté do jej práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 s odôvodnením,ktorého podstata spočíva v tom, že najvyšší súd hoci bol povinný dovolanie sťažovateľkymeritórne prerokovať, neurobil tak, vychádzajúc z takého výkladu dotknutých ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účel a zmysel, a navyše svoje rozhodnutiedostatočne neodôvodnil.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody. Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O. s. p. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva, pretože dovolaním napadnutým rozsudkom bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd vo výrokovej časti nevyslovil prípustnosť dovolania a napadnutému rozsudku odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu, od právneho názoru ktorého sa odvolací súd preto ani nemohol odchýliť. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva procesná prípustnosť dovolania žalobcu.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní mu bola postupom súdov odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že odvolací súd neprihliadol a nepredložil ním vznesenú námietku zaujatosti nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení z rozhodovania sudcov odvolacieho súdu. Podľa § 15a ods. 2 O. s. p. účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Vyššie citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, neumožňujú účastníkom konania vzniesť námietku zaujatosti voči zákonným sudcom prejednávajúcim ich právnu vec, kedykoľvek podľa ich úvahy. V záujme toho, aby nesprávne využívanie tohto inštitútu neviedlo k zbytočnému predlžovaniu konania, vyžaduje zákon, aby námietka zaujatosti bola podaná, tak v lehote vyžadovanej zákonom (§ 15a ods. 2 O. s. p.) a zároveň, aby aj spĺňala obsahové náležitosti (§ 15a ods. 3 O. s. p.), na podklade ktorých súd dospeje k záveru o ďalšom procesnom postupe so vznesenou námietkou zaujatosti. Nedodržanie lehoty na podanie námietky alebo obsahových náležitostí vznesenej námietky zaujatostí spája Občiansky súdny poriadok (§ 16 ods. 2 O. s. p.) s tým, že súd na nekvalifikovane vznesenú námietku zaujatosti neprihliada.
V prejednávanej veci žalobca vo svojom odvolaní z 9. júla 2010 (č. l. 263 spisu) namietal zaujatosť sudcov odvolacieho súdu, ktorí zrušili v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa. Dôvodom ich zaujatosti a vylúčenia z ďalšieho rozhodovania vo veci mali byť právne závery vyslovené týmito sudcami v ich rozhodnutí, ktoré žalobca pokladal za nezákonné, neodborné a popierajúce jeho práva. Dovolací súd po preskúmaní obsahu žalobcovej námietky zaujatosti dospel k záveru, že neobsahuje náležitosť predpísanú zákonom – vymedzenie okamihu, kedy sa dovolateľ o namietanom dôvode zaujatosti dozvedel, preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval správne, ak na jeho námietku zaujatosti z 9. júla 2010 v súlade s § 15a ods. 3 O. s. p. neprihliadal. Iné právne dôvody, ktoré uviedol odvolací súd na zdôvodnenie jeho záveru o neprihliadnutí na predmetnú námietku, nič nemenia na správností postupu odvolacieho súdu. Postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade v § 15a ods. 3 O. s. p. preto nedošlo k odňatiu možnosť žalobcu konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Len na okraj dovolací súd dodáva, že na podklade obsahu sa možno domnievať, že žalobca sa o právnom posúdení veci, ktoré podľa jeho názoru zakladá pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov dozvedel najneskôr v deň doručenia rozhodnutia (5. februára 2010) a námietku zaujatosti vzniesol až podaním z 9. júla 2010, teda tiež po uplynutí lehoty na vznesenie námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 2 O. s. p.
Dovolateľ ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., pretože vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Jana Burešová, ktorá mala byť podľa jeho názoru z konania a rozhodovania veci vylúčená pre nezákonné a neodborné právne posúdenie veci v poradí v prvom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu.
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997).
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti sudkyne JUDr. Jany Burešovej v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenie veci, hoci sa aj neskôr ukázalo ako nesprávne. Pochybenia v správnosti právneho posúdenia príslušného prípadu sa odstraňujú prostredníctvom či už riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, ale nie procesnou námietkou zaujatosti konajúceho sudcu. Nesprávne právne posúdenie veci sudcom bez ďalšieho nesvedčí o zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti sudcu alebo členov senátu či už k predmetu konania alebo účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. So zreteľom na uvedené preto prípustnosť dovolania žalobcu z § 237 písm. g/ O. s. p. nevyplýva.
Žalobca ďalej v dovolaní uplatnil ďalšie dovolacie dôvody, t. j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.). V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že oba vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody sami osebe prípustnosť dovolania žalobcu nezakladajú. Otázkou opodstatnenosti uvedených dovolacích dôvodov sa dovolací súd môže zaoberať, iba ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 236 ods. 1 O. s. p.) a v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ani z § 238 O. s. p. a ani z § 237 O. s. p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. ani z § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom dôvody odmietnutia dovolania (procesná neprípustnosť) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššiehosúdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnúa zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval najmä na všetky prevec podstatné argumenty sťažovateľky, ktorými mala byť odôvodnená prípustnosť dovolania.Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základnéhopráva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdnehorozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd dovolaniesťažovateľky meritórne neprerokoval, k čomu malo dôjsť v dôsledku ústavne nekonformnejaplikácie príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jejdovolaní, pričom najvyšší súd sa ňou zaoberal v dovolacom konaní. Dovolací súdv namietanom uznesení dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky smeruje protirozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a pretoho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom jev posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie jeprípustné len z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 237 písm. a) až písm. g) OSP.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnejštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôdvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu priochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranuoznačeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 343/2012 a jeho uzneseniesp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Najvyšší súd sa v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sanestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Ústavný súd nezistil ani žiadnuskutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý bynemal oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobomk záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmavať v ňom (ako ajv sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty o nesprávnom právnomposúdení veci sťažovateľky.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosťsúdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovaťza porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosťposúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbecboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadokvýslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenaťodoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnomopravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.
Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na to, že žiadala vylúčenie sudcov senátuodvolacieho súdu, ktorý vec nepredložil na rozhodnutie o tejto námietke nadriadenémusúdu, a tvrdila, že na súde prvého stupňa v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súdsa s touto jej argumentáciou nestotožnil s odôvodnením, podľa ktorého dôvodom vylúčeniasudcu z prerokúvania a rozhodovania veci nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenieveci, pretože ani nesprávne právne posúdenie veci sudcom bez ďalšieho nesvedčío zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti sudcu alebo členov senátu či užk predmetu konania, alebo účastníkom konania, prípadne ich zástupcom, v dôsledku čohonebola daná prípustnosť dovolania sťažovateľky ani podľa § 237 písm. g) OSP.
Tento právny názor dovolacieho súdu ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujez medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku(citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich vylúčenie sudcov z prejednávaniaveci.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovaťza arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru postupomnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 343/2012 a jeho uznesením z 21. júla2014.
Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právoakcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánomv prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie právavyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právnetvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutievo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarípreukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovanýchdohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutínajvyššieho súdu nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, žeak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožnopovažovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom (dovolacímsúdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účelyčl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr.Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu– 1989). Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosťporušenia práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národnýmorgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľka samostatne namietala aj porušenie svojho základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012z 21. júla 2014, ústavný súd konštatuje, že označeným rozhodnutím najvyššieho súdunedošlo k porušeniu tohto základného práva sťažovateľky. Je to tak z dôvodu,že predpokladom zásahu do tohto základného práva je v prvom rade existencia majetkusťažovateľky (ktorý jej bol odňatý v rozpore s princípmi ústavnej ochrany vlastníctva).Majetkom sťažovateľky v tomto prípade mala byť ňou tvrdená pohľadávka voči žalovanejz titulu náhrady škody, ktorá sťažovateľke vznikla zaplatením zmluvnej pokuty spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, podľa nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a toutospoločnosťou. Ako vyplýva z uvedeného (vrátane právoplatných rozsudkov okresného súdui krajského súdu), táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, a teda plneniezmluvnej pokuty sťažovateľkou nemalo právny základ. V situácii, keď ani vo vzťahuk tomuto názoru všeobecných súdov nebolo konštatované, že tento by bol založenýna ústavne nekonformnom výklade právnych predpisov a došlo by ním k porušeniuzákladného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, nemožno dospieť ani k záveru, žesťažovateľke patrila legitímna nádej na zhmotnenie tejto pohľadávky.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015