znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 441/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, zaktorú koná advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základnýchpráv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra2014 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľačl. 13 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 343/2012z 21. júla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné   právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zapísaná   v   obch.   reg.   Okresného   súdu   Košice   I.,   odd.   Sro,   vložka č. podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zo   dňa   21.07.2014,   sp.   zn.: 3Cdo/343/2012 porušené boli.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zo   dňa   21.07.2014,   sp.   zn.: 3Cdo/343/2012   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet jej právneho   zástupcu: ⬛⬛⬛⬛ do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bolaako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Humenné (ďalej len„okresný   súd“)   sp.   zn.   21   C   63/2009   proti   spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), v ktorom sa sťažovateľkadomáhala zaplatenia sumy 53 057,50 Sk (1 761,18 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka svojužalobu   odôvodnila   tým,   že   po   tom,   čo   žalovanej   skončil   nájom   nebytového   priestoruvo vlastníctve sťažovateľky 31. júla 2008, žalovaná neuvoľnila prenajatý nebytový priestordo 3. augusta 2008, ako sa zaviazala, a sťažovateľka, ktorá tento nebytový priestor prenajalaod 4. augusta 2008 spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ako novému nájomcovi (ďalej len „“),   bola   povinná   novému   nájomcovi   v   dôsledku   porušenia   povinnosti   odovzdaťmu predmet nájmu, ak dôjde k omeškaniu s odovzdaním o dva dni od vzniku nájmu, zaplatiťzmluvnú pokutu 50 000 Sk (1 659,69 €), čo sa aj stalo 10. septembra 2008. Keďže žalovanáužívala nebytový priestor bez právneho dôvodu až do 9. augusta 2008, sťažovateľka sadomáhala proti nej okrem zaplatenia 50 000 Sk i zaplatenia sumy 3 057,50 Sk (101,49 €)z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   vzniklo   žalovanej   užívaním   predmetu   nájmuza toto obdobie.

Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 63/2009-152 z 8. júla 2009 žalobe sťažovateľkyvyhovel a priznal jej i náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a v priebehu odvolacieho konaniauhradila sťažovateľke i bezdôvodné obohatenie 101,49 €.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 23/2009z 15. decembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Boltoho názoru, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil konanie sťažovateľky, keď neustálil,kedy   sťažovateľka   uzavrela   nebytové   priestory   petlicou   na   vstupných   dveráchznemožňujúcou   ich   užívanie   žalovanou,   čo   môže   mať   význam   pre   záver   o   prípadnomspoluzavinení vzniku škody (§ 441 Občianskeho zákonníka) sťažovateľkou. Krajský súduložil   okresnému   súdu   zaoberať   sa   i posúdením   platnosti   nájomnej   zmluvy   uzatvorenejsťažovateľkou so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, a to s ohľadom na neurčitosť dojednaniao účele   nájmu,   ako   aj   skúmať,   či   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,   mala   skutočne   v   úmysleod 4. augusta 2008 predmet nájmu užívať a či bola na jeho užívanie i pripravená.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 63/2009-245 z 28. mája2010, žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania.Žalobu zamietol jednak z dôvodu, že zmluvu o nájme uzatvorenú medzi sťažovateľkoua spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, považoval za absolútne neplatný právny úkon (účel nájmu bolv zmluve vymedzený neurčito slovami „na podnikateľské účely“), a jednak preto, že nebolisplnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka(príčinná   súvislosť),   ako   aj   s   ohľadom   na   §   376   Obchodného   zákonníka   (konaniesťažovateľky ako poškodenej strany), pretože ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,petlicu   znemožňujúcu   užívanie   predmetu   nájmu   žalovanou   osadila   sťažovateľka   už6. augusta 2008. Týmto konaním sťažovateľka prerušila príčinnú súvislosť medzi porušenímpovinnosti žalovanou vypratať včas predmet nájmu a vznikom škody a zároveň si vznikškody privodila sama.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 63/2009-245 z 28. mája 2010 podalasťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   neúplnézistenie skutkového stavu veci, nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov a akoodvolací   dôvod   uviedla   i   to,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Sťažovateľkanesúhlasila najmä so záverom o neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, keď podľa jej názoru ustanovenie o účele nájmu bolo dostatočne určité,a poukázala   na   to,   že   osadenie   petlice   nemôže   mať   za   následok   prerušenie   príčinnejsúvislosti, pretože k porušeniu povinnosti žalovanou predmet nájmu vypratať došlo už prv,navyše petlica bola osadená až 7. augusta 2008. Vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ktorý„bol nekompetentný na rozhodovanie vo veci. Nekompetentnosť na rozhodovanie v danej veci spočívala aj v neschopnosti zaručenia základných zásad pre rozhodovanie súdu v danej veci, ktorým sa nám javí neschopnosť vyhodnotiť rovnaké dôkazy resp. dôkaznú situáciu bez akýchkoľvek   nových   dôkazov   resp.   zmeny   dôkaznej   situácie   rovnako.“. Zároveňsťažovateľka v odvolaní požiadala, aby z rozhodovania vo veci boli vylúčení na odvolacomsúde   sudcovia,   ktorí   boli   členmi   senátu   rozhodujúceho   o   skoršom   odvolaní   žalovanejv rovnakej   veci,   pretože   tento   senát „nie   je   spôsobilý   pre   rozhodnutie   veci   v   súlade s právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky   bez   existencie   hrozby   porušenia   základných práv a slobôd účastníkov konania“, pričom tomuto návrhu predchádzala v texte odvolaniasťažovateľky   kritika   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   23/2009z 15. decembra 2009.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   19   Co   100/2010   z   20.   októbra   2011   rozsudokokresného   súdu   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby,   čo   sa   týka   zaplatenia   1   659,69   €s príslušenstvom, ako vecne správny potvrdil a v časti o zamietnutí žaloby, čo sa týkapríslušenstva zo sumy 101,49 €, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Stotožnil sa s právnym posúdením veci okresným súdom (o neplatnosti nájomnej zmluvyuzatvorenej   so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛,   dôsledkom   ktorej   bolo,   že   sťažovateľkenevznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu) a za správne považoval aj jeho skutkovézistenia (vrátene zistenia, že petlica bola sťažovateľkou inštalovaná 6. augusta 2008). Pokiaľsťažovateľka odvolanie odôvodnila tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca okresnéhosúdu, a sťažovateľka navrhovala vylúčiť aj odvolací senát z rozhodovania, tieto námietkyodôvodnila   postupom   sudcu,   resp.   skorším   postupom   senátu   odvolacieho   súdu,v prerokúvanej veci, čo nie je spôsobilým dôvodom takejto námietky, a na takúto námietkusa preto neprihliada.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 100/2010 z 20. októbra 2011 podalasťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 343/2012z 21. júla 2014 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúceproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 nadobudloprávoplatnosť 24. septembra 2014.

Sťažovateľka   sťažnosť   na   porušenie   jej   základných   práv   na   súdnu   a   inú   právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základnéhopráva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 3 Cdo 343/2012   z   21.   júla   2014   odôvodnila   tým,   že   najvyšší   súd   jej   dovolaniemeritórne neprerokoval, hoci bolo procesne prípustné. Procesná prípustnosť dovolania bolazaložená najmä tým, že sťažovateľka už v odvolaní žiadala vylúčiť z rozhodovania senátodvolacieho   súdu,   avšak   najvyšší   súd   napriek   tomu   a   bez   dostatočného   odôvodnenianepovažoval dovolanie za prípustné, hoci podľa presvedčenia sťažovateľky odvolací súd malnámietku zaujatosti sťažovateľky pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľky predložiťna rozhodnutie o nej nadriadenému súdu. Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie v tejtootázke na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účela zmysel.   Sťažovateľka   nemohla   vzniesť   námietku   zaujatosti   voči   členom   odvolaciehosenátu   po   tom,   čo   prvý   raz   vo   veci   rozhodli,   pretože   po   doručení   v   poradí   prvéhorozhodnutia   odvolacieho   súdu   už   vo   veci   konal   znova   okresný   súd,   pokiaľ   teda   tútonámietku sťažovateľka vzniesla až v odvolaní, urobila tak včas. Aplikáciou § 15 ods. 3, § 14ods.   1   a   §   15a   ods.   1   a   2   OSP   dovolacím   súdom   bolo   zasiahnuté   aj   do   jej   právana zákonného   sudcu,   ktorým   nemôže   byť   sudca,   ktorý   nespĺňa   predpoklady   sudcovskejspôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Rozhodnutienajvyššieho súdu je navyše nedostatočne odôvodnené, neodpovedá na otázky nastolenésťažovateľkou v dovolaní. Najvyšší súd ústavne konformne nereagoval ani na skutočnosť, ženedostatočným   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   bola   založená   prípustnosťdovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Najvyšší   súd   sa   v   dôsledku   svojho   záveruo neprípustnosti   dovolania   už   nezaoberal   zásadnou   argumentáciou   sťažovateľkyo nesprávnom   právnom   posúdení   veci   krajským   súdom.   Svojvoľnosť   rozhodnutianajvyššieho súdu spôsobila i porušenie práva sťažovateľky na účinný prostriedok nápravypodľa   čl.   13   dohovoru.   Tým,   že   najvyšší   súd   meritórne   neprerokoval   dovolaniesťažovateľky, neposkytol sťažovateľke ochranu proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy1 659,69 €, čím bolo zasiahnuté do jej práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 s odôvodnením,ktorého podstata spočíva v tom, že najvyšší súd hoci bol povinný dovolanie sťažovateľkymeritórne prerokovať, neurobil tak, vychádzajúc z takého výkladu dotknutých ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účel a zmysel, a navyše svoje rozhodnutiedostatočne neodôvodnil.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Pretoodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým   potvrdil   zamietnutie   žaloby   v   časti   o   zaplatenie   náhrady   škody.   Prípustnosť dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   upravuje   Občiansky   súdny   poriadok v ustanovení § 238 O. s. p. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke   zásadného   významu,   alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Prípustnosť   dovolania   žalobcu   z   §   238   ods.   1   až   3   O.   s.   p.   nevyplýva,   pretože dovolaním   napadnutým   rozsudkom   bol   potvrdený   výrok   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, pričom odvolací súd vo výrokovej časti nevyslovil prípustnosť dovolania a napadnutému rozsudku odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu, od právneho názoru ktorého sa odvolací súd preto ani nemohol odchýliť. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva procesná prípustnosť dovolania žalobcu.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   a/   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. nenamietal a ich   existencia   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   jeho   dovolania   preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní mu bola postupom súdov odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola   žalobcovi   odňatá možnosť konať pred súdom.   Z obsahu   dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým,   že   odvolací   súd   neprihliadol   a   nepredložil   ním   vznesenú   námietku   zaujatosti nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení z rozhodovania sudcov odvolacieho súdu. Podľa   §   15a   ods.   2   O.   s.   p.   účastník   môže   uplatniť   námietku   zaujatosti   podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Vyššie   citované   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   neumožňujú účastníkom konania vzniesť námietku zaujatosti voči zákonným sudcom prejednávajúcim ich právnu vec, kedykoľvek podľa ich úvahy. V záujme toho, aby nesprávne využívanie tohto inštitútu   neviedlo   k   zbytočnému   predlžovaniu   konania,   vyžaduje   zákon,   aby   námietka zaujatosti bola podaná, tak v lehote vyžadovanej zákonom (§ 15a ods. 2 O. s. p.) a zároveň, aby aj spĺňala obsahové náležitosti (§ 15a ods. 3 O. s. p.), na podklade ktorých súd dospeje k záveru o ďalšom procesnom postupe so vznesenou námietkou zaujatosti. Nedodržanie lehoty   na podanie   námietky   alebo   obsahových   náležitostí   vznesenej   námietky   zaujatostí spája Občiansky súdny poriadok (§ 16 ods. 2 O. s. p.) s tým, že súd na nekvalifikovane vznesenú námietku zaujatosti neprihliada.

V prejednávanej veci žalobca vo svojom odvolaní z 9. júla 2010 (č. l. 263 spisu) namietal zaujatosť sudcov odvolacieho súdu, ktorí zrušili v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa. Dôvodom ich zaujatosti a vylúčenia z ďalšieho rozhodovania vo veci mali byť   právne   závery   vyslovené   týmito   sudcami   v   ich   rozhodnutí,   ktoré   žalobca   pokladal za nezákonné, neodborné a popierajúce jeho práva. Dovolací súd po preskúmaní obsahu žalobcovej   námietky   zaujatosti   dospel   k   záveru,   že   neobsahuje   náležitosť   predpísanú zákonom   –   vymedzenie   okamihu,   kedy   sa   dovolateľ   o   namietanom   dôvode   zaujatosti dozvedel, preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval správne, ak na jeho námietku zaujatosti z 9. júla 2010 v súlade s § 15a ods. 3 O. s. p. neprihliadal. Iné právne dôvody, ktoré uviedol odvolací súd na zdôvodnenie jeho záveru o neprihliadnutí na predmetnú námietku, nič nemenia na správností postupu odvolacieho súdu. Postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade v § 15a ods. 3 O. s. p. preto nedošlo k odňatiu možnosť žalobcu konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Len na okraj dovolací súd dodáva, že na podklade obsahu sa možno domnievať, že žalobca sa o právnom posúdení veci, ktoré podľa   jeho   názoru   zakladá   pochybnosti   o   nezaujatosti   namietaných   sudcov   dozvedel najneskôr v deň doručenia rozhodnutia (5. februára 2010) a námietku zaujatosti vzniesol až podaním z 9. júla 2010, teda tiež po uplynutí lehoty na vznesenie námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 2 O. s. p.

Dovolateľ   ďalej   prípustnosť   svojho   dovolania   vyvodzoval   z   ustanovenia   §   237 písm. g/ O. s. p., pretože vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Jana Burešová, ktorá mala byť podľa jeho názoru z konania a rozhodovania veci vylúčená pre nezákonné a neodborné právne posúdenie veci v poradí v prvom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu.

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti sudkyne JUDr. Jany Burešovej v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenie veci, hoci sa aj neskôr ukázalo ako nesprávne. Pochybenia   v   správnosti   právneho   posúdenia   príslušného   prípadu   sa   odstraňujú prostredníctvom   či   už   riadnych   alebo   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   ale   nie procesnou   námietkou   zaujatosti   konajúceho   sudcu.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci sudcom bez ďalšieho nesvedčí o zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti sudcu alebo členov senátu či už k predmetu konania alebo účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. So zreteľom na uvedené preto prípustnosť dovolania žalobcu z § 237 písm. g/ O. s. p. nevyplýva.

Žalobca   ďalej   v   dovolaní   uplatnil   ďalšie   dovolacie   dôvody,   t.   j.   že   konanie   je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.). V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že oba vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody sami osebe prípustnosť dovolania žalobcu nezakladajú. Otázkou opodstatnenosti uvedených dovolacích   dôvodov   sa   dovolací   súd   môže   zaoberať,   iba   ak   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 236 ods. 1 O. s. p.) a v danom prípade prípustnosť dovolania   žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ani z § 238 O. s. p. a ani z § 237 O. s. p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. ani z § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom dôvody odmietnutia dovolania (procesná neprípustnosť) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššiehosúdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval najmä na všetky prevec podstatné argumenty sťažovateľky, ktorými mala byť odôvodnená prípustnosť dovolania.Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k odôvodneniu   súdnehorozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   dovolaniesťažovateľky meritórne neprerokoval, k čomu malo dôjsť v dôsledku ústavne nekonformnejaplikácie príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

V   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľkou   v   sťažnosti   ústavný   súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jejdovolaní,   pričom   najvyšší   súd   sa   ňou   zaoberal   v   dovolacom   konaní.   Dovolací   súdv namietanom   uznesení   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   sťažovateľky   smeruje   protirozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a pretoho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismiupravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   právnym   predpisom   jev posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie jeprípustné len z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 237 písm. a) až písm. g) OSP.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považoval   za   potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   niedo právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnejštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôdvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu priochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranuoznačeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   343/2012   a   jeho   uzneseniesp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší   súd   sa   v   namietanom   uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými   dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   s   ktorými   sanestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Ústavný súd nezistil ani žiadnuskutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý bynemal oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobomk záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmavať v ňom (ako ajv sťažnosti adresovanej   ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty o nesprávnom právnomposúdení veci sťažovateľky.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to,že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosťsúdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľkou,v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovaťza porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosťposúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbecboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadokvýslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenaťodoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnomopravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na to, že žiadala vylúčenie sudcov senátuodvolacieho súdu, ktorý vec nepredložil na rozhodnutie o tejto námietke nadriadenémusúdu, a tvrdila, že na súde prvého stupňa v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súdsa s touto jej argumentáciou nestotožnil s odôvodnením, podľa ktorého dôvodom vylúčeniasudcu z prerokúvania a rozhodovania veci nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenieveci,   pretože   ani   nesprávne   právne   posúdenie   veci   sudcom   bez   ďalšieho   nesvedčío zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti sudcu alebo členov senátu či užk predmetu konania, alebo účastníkom konania, prípadne ich zástupcom, v dôsledku čohonebola daná prípustnosť dovolania sťažovateľky ani podľa § 237 písm. g) OSP.

Tento právny názor dovolacieho súdu ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujez medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku(citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich vylúčenie sudcov z prejednávaniaveci.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovaťza arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   postupomnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 343/2012 a jeho uznesením z 21. júla2014.

Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právoakcesorickej   povahy   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánomv prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie právavyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   právnetvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutievo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarípreukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovanýchdohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutínajvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, žeak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožnopovažovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   (dovolacímsúdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účelyčl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr.Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu–   1989).   Napadnuté   uznesenie   dovolacieho   súdu   preto   nesignalizuje   žiadnu   možnosťporušenia   práva   sťažovateľky   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národnýmorgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Pokiaľ   sťažovateľka   samostatne   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   právavlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012z 21.   júla   2014,   ústavný   súd   konštatuje,   že   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdunedošlo   k   porušeniu   tohto   základného   práva   sťažovateľky.   Je   to   tak   z   dôvodu,že predpokladom zásahu do tohto základného práva je v prvom rade existencia majetkusťažovateľky (ktorý jej bol odňatý v rozpore s princípmi ústavnej ochrany vlastníctva).Majetkom sťažovateľky v tomto prípade mala byť ňou tvrdená pohľadávka voči žalovanejz titulu náhrady škody, ktorá sťažovateľke vznikla zaplatením zmluvnej pokuty spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   podľa   nájomnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   sťažovateľkou   a   toutospoločnosťou. Ako vyplýva z uvedeného (vrátane právoplatných rozsudkov okresného súdui krajského súdu), táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, a teda plneniezmluvnej   pokuty   sťažovateľkou   nemalo   právny   základ.   V situácii,   keď   ani   vo vzťahuk tomuto   názoru   všeobecných   súdov   nebolo   konštatované,   že   tento   by   bol   založenýna ústavne   nekonformnom   výklade   právnych   predpisov   a   došlo   by   ním   k   porušeniuzákladného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   nemožno   dospieť   ani   k záveru,   žesťažovateľke patrila legitímna nádej na zhmotnenie tejto pohľadávky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2015