znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 441/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Buhlom, Advokátska kancelária, Šoltésovej 5,Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konanívedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenompod sp. zn. 11 C 154/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania   v   sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na   účetadvokáta JUDr. Františka Buhlu, Advokátska kancelária, Šoltésovej 5, Košice, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. II. ÚS 441/2014-6 z 29. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009 (ďalej aj„napadnuté konanie“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v napadnutom konaní, ktoré začalo3. júna   2009,   žalobkyňou   v druhom   rade.   Žalovaným   subjektom   v prvej   žalobe   bolaSlovenská republika – Národná rada Slovenskej republiky, ktorú rozšírila v októbri 2009 ajo žalovaných v druhom rade Slovenská republika – Kancelária Národnej rady Slovenskejrepubliky a v treťom rade Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskejrepubliky. Predmetom konania „je určenie, že odmeňovanie navrhovateliek je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

V súčasnosti je po podaní sťažovateľky v októbri 2014 žalovaným subjektom už lenSlovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

V ďalšom sťažovateľka uviedla, že od podania návrhu okresný súd nekonal viac ako16 mesiacov a prvým úkonom bola výzva 6. októbra 2010 na zaplatenie súdneho poplatku.Až   do   júla   2014,   teda   viac   ako   po   5   rokoch,   sa   vo   veci   neuskutočnilo   ani   jednopojednávanie.   Okresný   súd   dosiaľ   stále   nevyriešil   otázku   súdneho   poplatku,   pretožesťažovateľka žiadala o oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, okresný súd houznesením z 24. mája 2011 (teda skoro po dvoch rokoch, odo dňa podania návrhu na začatiekonania) nepriznal, predmetné uznesenie bolo sťažovateľkou napadnuté odvolaním 13. júla2011 a následne odvolacím súdom zrušené uznesením z 30. apríla 2012.

Okresný   súd   o   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   opakovane   rozhodol   až18. septembra 2013 (teda po viac ako 4 rokoch odo dňa podania návrhu na začatie konania).Voči   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie   spolu   so   žiadosťou   o   opravuodôvodnenia   napadnutého   uznesenia   a   9.   októbra   2013   okresný   súd   vydal   opravnéuznesenie   týkajúce   sa   odôvodnenia.   Opravné   uznesenie   je   dosiaľ   posledným   úkonomokresného súdu.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v   konkrétnom   spore   boli   prieťahy   spôsobené   lena výlučne postupom súdu, pretože zložitosť veci a ani správanie sťažovateľa nespôsobiliprieťahy, najmä nečinnosť súdu po samotnom podaní návrhu, ako aj jeho ďalší liknavýpostup.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:«1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy...   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/154/2009 porušené boli.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 11C 154/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom „desaťtisíc eur“), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08   €   (slovom   „dvestoosemdesiatštyri   eur   a   osem   centov“),   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava   I   povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   Františka   Buhlu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

K sťažnosti sa vyjadril i okresný súd, ktorý vo svojom podaní sp. zn. Spr. 3606/2014doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2014 uviedol:

„V prvom rade by som rada poukázala na skutočnosť, že navrhovateľka v druhom rade pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   jej   zákon   priznáva.   Lustráciou   v   registri   sťažností   som   zistila,   že navrhovateľka   v   druhom   rade   nepodala   sťažnosť   na   prieťahy   v   predmetnom   konaní predsedovi   súdu.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05, IV. ÚS 74/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo jeho nečinnosťou. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   poskytuje,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

K   samotnému   priebehu   konania   vo   vecí   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava I pod sp. zn. 11C/154/2009 uvádzam vykonané procesné úkony súdu a účastníkov konania, týkajúcich sa navrhovateľky v druhom rade, a to od doručenia návrhu na začatie konania na   tunajší   súd...   Žalobným   návrhom   zo   dňa   01.06.2009,   po   úprave   okruhu   účastníkov na strane odporcu, sa navrhovateľka v druhom rade spolu s navrhovateľkou v prvom rade voči   odporcom:   1)   Slovenská   republika   zastúpená   Národnou   radou   SR..   2)   Slovenská republika zastúpená Kanceláriou Národnej rady SR..., 3) Slovenská republika zastúpená Ministerstvom   spravodlivosti   SR...,   domáha   určenia,   že   odmeňovanie   navrhovateliek   je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Dňa 03.06.2009 bola žaloba doručená súdu. Dňa 15.10.2009 obe navrhovateľky spoločným podaním upravili okruh odporcov. Dňa 06.10.2010 bol vyrubený súdny poplatok za návrh. Dňa 09.11.2010 bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku doručená navrhovateľke v druhom rade.

Dňa 22.11.2010   navrhovateľka   v   druhom   rade   (spolu   s   navrhovateľkou   v   prvom rade) žiadala predĺžiť lehotu na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 10.01.2011   súd   vyhovel   návrhu   navrhovateliek   na   predĺženie   lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a doručil novú výzvu s uvedením správnej položky zákona o súdnych poplatkoch.

Dňa 24.03.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 14.04.2011 bola navrhovateľka v druhom rade vyzvaná na preukázanie svojich majetkových pomerov.

Dňa   02.05.2011   navrhovateľka   v   druhom   rade   požiadala   o   predĺženie   lehoty na predloženie dokladov o majetkových pomeroch.

Dňa 04.05.2011 navrhovateľka v druhom rade predložila súdom žiadané doklady. Dňa   24.05.2011   súd   uznesením   č.   k.   11C/154/2009-46   nepriznal   navrhovateľke v druhom rade oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Dňa   16.06.2011   navrhovateľka   v   druhom   rade   podala   proti   uzneseniu č. k. 11C/154/2009-46 zo dňa 24.5.2011 odvolanie a zároveň podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku s tým, aby súd podal Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku.

Dňa   20.06.2011   Okresný   súd...   vydal   opravné   uznesenie   č.   k.   11C/154/2009-55, ktorým   opravil   uznesenie   č.   k.   11C/154/2009-46   zo   dňa   24.5.2011   a   ktoré   bolo navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 29.6.2011.

Dňa   27.07.2011   Okresný   súd...   vydal   opravné   uznesenie   č.   k.   11C/154/2009-66, ktorým   opravil   uznesenie   č.   k.   11C/154/2009-46   zo   dňa   24.5.2011   a   ktoré   bolo navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 17.8.2011.

Dňa 06.09.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o doručenie rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o jej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Dňa 16.11.2011 bol spis predložený Krajskému súdu.. na rozhodnutie o odvolaniach. Dňa   30.04.2012   Krajský   súd...   uznesením   č.   k.   9Co/503-505/2012,   9Co/149- 150/2012   zrušil   uznesenia   Okresného   súdu...   č. k.   11C/154/2009-45   zo   dňa 24.5.2011, č. k. 11C/154/2009-46   zo   dňa   24.5.2011,   č.   k.   11C/154/2009-54   zo   dňa   20.6.2011, č. k. 11C/154/2009-55 zo dňa 20.6.2011, č. k. 11C/154/2009-66 zo dňa 27.7.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka v druhom rade uznesenie krajského súdu prevzala dňa 22.6.2012.

Dňa   11.09.2012   Okresný   súd...   opäť   navrhovateľku   v   druhom   rade   vyzval na preukázanie jej osobných, majetkových a zárobkových pomerov.

Dňa 18.10.2012 navrhovateľka namietla nesprávne doručenie výzvy na preukázanie svojich majetkových pomerov.

Dňa   19.11.2012   navrhovateľka   v   druhom   rade   doručila   súdu   vyplnené   tlačivo na zdokladovanie svojich majetkových pomerov.

Dňa 04.12.2012 za účelom skúmania ďalších podmienok na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, súd vyzval navrhovateľku v druhom rade na predloženie výpisu z účtu v banke.

Dňa 28.01.2013 navrhovateľka v druhom rade oznámila zostatky na účtoch v banke (výpisy nepredložila).

Dňa 18.09.2013 súd uznesením č. k. 11C/154/2009-121 navrhovateľke v druhom rade nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľka v druhom rade uznesenie prevzala dňa 25.9.2013 a dňa 9.10.2013 podala na poštovú prepravu odvolanie voči nemu. Dňa   21.10.2013   Okresný   súd   Bratislava   I   vydal   opravné   uznesenie č. k. 11C/154/2009-127, ktorým opravil uznesenie č. k. 11C/154/2009... zo dňa 18.9.2013 a ktoré bolo navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 29.6.2011.

Dňa 06.11.2013 v zmysle Dodatku č. 17 k Rozvrhu práce Okresného súdu... na rok 2013 vec bola pridelená sudkyni JUDr. Jeanette Hajdinovej.

Dňa 13.12.2013 bol spis predložený Krajskému súdu... na rozhodnutie o odvolaniach navrhovateliek.

Dňa   31.03.2014   Krajský   súd...   uznesením   č.   k.   9Co/697/2013,   9   Co   129/2014 potvrdil   uznesenie   č.   k.   11C/154/2009-121   zo   dňa   18.9.2013   v   spojení   s   opravným uznesením   č.   k.   11C/154/2009-127   zo   dňa   21.10.2013.   Uznesenie   Okresného   súdu... č. k. 11C/154/2009-121   zo   dňa   18.9.2013   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu... č. k. 9Co/697/2013, 9 Co 129/2014 nadobudlo právoplatnosť dňom 5.9.2014.

Dňa 07.08.2014 bol daný pokyn zákonnej sudkyne na doručenie žaloby odporcom s výzvou na vyjadrenie k nej.

Dňa 23.09.2014 súd vyzval navrhovateľku v druhom rade, či vzhľadom na ustálenú judikatúru   Najvyššieho   súdu...,   trvá   na   podaní   zo   dňa   15.10.2009   ohľadne   označenia okruhu účastníkov na strane odporcu.

K veci samej si dovolím poukázať na vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Jeannette Hajdinovej (ktoré vyjadrenie Vám zároveň v prílohe predkladám), v ktorom poukázala na to, že v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania a vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania v predmetnej právnej veci napriek tomu, že navrhovateľka v druhom rade ešte nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota na jeho zaplatenie, zákonná sudkyňa dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom a druhom rade, aby sa vyjadrili, či trvajú na okruhu účastníkov na strane odporcu, aj pokyn odporcom na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania. Ak navrhovateľka v druhom rade zaplatí   súdny   poplatok   za   návrh,   bude   tak   možné   plynulé   v   konaní   pokračovať   bez prieťahov. Ak navrhovateľka v druhom rade nezaplatí súdny poplatok, tieto výzvy nie sú prekážkou zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Napokon, aj pri skončení konania procesným rozhodnutím musí mať súd vedomosť o okruhu účastníkov na strane odporcu.

K meritu veci uvádzam, že sa jedná o vec po skutkovej i právnej stránke zložitú. V prípade, ak Ústavný súd... dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd..., aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody a skutočnosť, že sťažovateľka pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala účinné opravné prostriedky a z uvedených dôvodov navrhujem, aby sťažovateľke uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.

Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu...“

Súčasťou   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   bol   chronologický   prehľadprocesných   úkonov   a stanovisko   zákonnej   sudkyne   v tejto   veci   z 26.   novembra   2014,v ktorom sa okrem iného uvádza:

«.... navrhovateľka v druhom rade súdu neoznámila podstatnú skutočnosť, že jej minister spravodlivosti SR podľa § 24 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch... prerušil výkon   funkcie   sudcu   s   účinnosťou   od   20.9.2014;   súd   sa   túto   skutočnosť   dozvedel   len prostredníctvom webového sídla Ministerstva spravodlivosti SR. V čase môjho vyjadrenia navrhovateľke v druhom rade ešte plynula lehota na zaplatenie súdneho poplatku. V záujme hospodárnosti   a   rýchlosti   konania   a   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   súdneho   konania v predmetnej   právnej   veci   som   napriek   tomu,   že   navrhovateľka   v   druhom   rade   ešte nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota na jeho zaplatenie, dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom a druhom rade, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   okruhu   účastníkov   na   strane   odporcu,   aj   pokyn   odporcom na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania.

K   aktuálnemu   stavu   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava I pod sp. zn. 11C/154/2009   uvádzam,   že   navrhovateľke   v   druhom   rade   uplynula   lehota na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume 6.491,50 € dňom bol 4.11.2014   (utorok,   pracovný   deň).   V   uvedenej   lehote   súdny   poplatok   za   návrh nezaplatila   a   až   po   jej   márnom   uplynutí   dňa   11.11.2014   opäť   požiadala   oslobodenie od súdnych poplatkov (žiadosť bola súdu doručená dňa 14.11.2014). V opätovnej žiadosti o oslobodenie   od súdnych   poplatkov   uviedla,   že   sa   zmenili   jej   pomery,   pretože   dňa 20.9.2014 jej minister spravodlivosti SR prerušil výkon funkcie sudcu a od tohto dátumu je jej príjmom starobný dôchodok v sume 926,80 € a príplatok k dôchodku v sume 660,50 €, teda o prerušení výkonu funkcie sudcu konajúci súd informovala až v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 11.11.2014 a po vyjadrení súdu k jej ústavnej sťažnosti, v ktorej poukázal na to, že navrhovateľka v druhom rade mu túto skutočnosť neoznámila podľa § 79 ods. 1, ods. 2 OSP.

Hoci   bola   žiadosť   navrhovateľky   v   druhom   rade   súdu   doručená   až   po   márnom uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, konala som o nej a rozhodla. Zdôrazňujem, že navrhovateľka v druhom rade v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti na posúdenie jej žiadosti - neuviedla, ani nepoukázala na to, že jej v súvislosti s prerušením výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.   z. bolo   vyplatené   aj odchodné podľa   § 21   ods.   2 citovaného zákona. Z oznámenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.11.2014 som zistila, že navrhovateľke v druhom rade bolo   v   súvislosti   s prerušením   funkcie   sudcu   na   základe   rozhodnutia   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 1 SprV 254/14 zo dňa 22.9.2014 vyplatené odchodné podľa § 21 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v sume 29.475,- €. Toto zistenie má pre posúdenie opodstatnenosti alebo neopodstatnenosti žiadosti navrhovateľky v druhom rade o oslobodenie od súdnych poplatkov   významný   vplyv.   Po   vyhodnotení   žiadosti   navrhovateľky   v   druhom   rade o oslobodenie od súdnych poplatkov a jej príjmovej a majetkovej situácie, ktorá sa mala podľa nej zmeniť prerušením funkcie sudcu a odchodom do starobného dôchodku, som dňa 24.11.2014 rozhodla o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nebolo navrhovateľke v druhom rade. Z uznesenia Okresného súdu... sp. zn. 11C/154/2014 zo dňa 24.11.2014 vyplýva, že: „Súd preto konštatuje, že navrhovateľka v druhom rade neuniesla bremeno tvrdenia a preukázania svojho tvrdenia vyčerpávajúcim spôsobom, v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nepopísala všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o jej žiadosti, a teda nekonala v súlade s § 79 ods. 1 a ods. 2 OSP. Z jednorazovej sumy odchodného   29.475,- €,   z   ktorej   môže   navrhovateľka   v   druhom   rade,   bez   problémov a ohrozenia svojej existenčnej situácie počas poberania starobného dôchodku a príplatku k nemu, zaplatiť súdny   poplatok   v sume 6.491,50 €. Z odchodného by jej   po zaplatení súdneho poplatku zostala suma 22.983,50 €, ktorá neohrozuje navrhovateľka ani jej rodinu, práve naopak.“

Po   rozhodnutí   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   som   tým   istým uznesením zo dňa 24.11.2014 rozhodla o zastavení konania voči navrhovateľke v druhom rade,   pretože   v   súdom   určenej   lehote   (ktorá   bola   predĺžená   na   jej   výslovnú   žiadosť) nezaplatila   súdny   poplatok za návrh na   začatie   konania   v sume   6.491,50   €; vo výzve na zaplatenie   súdneho   poplatku   bola   uvedená   správna   položka   sadzobníka   súdnych poplatkov, navrhovateľke v druhom rade bol vysvetlený spôsob výpočtu súdneho poplatku, bola   poučená   o   následku   nezaplatenia   súdneho   poplatku   podľa   §   10   ods.   1   zákona č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   zákon   č.   71/1992   Zb.)   a   výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku bola realizovaná v zákonnej lehote vyplývajúcej z § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.   V   uznesení   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku sp. zn. 11 C/154/2009   zo   dňa   24.11.2014   som   poukázala   aj   na   ustálenú   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s platením súdnych poplatkov: „Európsky súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   nikdy   nevylučoval   možnosť, že záujmy riadneho výkonu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu spočívajúceho v súdnom poplatku. Požiadavku zaplatiť súdne poplatky v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (napríklad   rozsudok   vo   veci   Kreuz   v.   Poľsko   zo   dňa   19.6.2011, č. sťažnosti   28249/95,   §   54,   60;   Brualla   Goméz   de   la   Torre v. Španielsko   zo   dňa

19.12.1997, Reports of Judgments and Decisions 1997-V1II, str. 2955, § 33; rozsudok vo veci Tolstoy – Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo zo dňa 13.7.1995, Séria A, č. 316-B, str. 80-81, §§ 61 a nasl.).“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že navrhovateľka v druhom rade svojím konaním predlžovala súdne konanie, v poslednom prípade tým, že nezaplatila súdny poplatok v určenej lehote, až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku (čo je samozrejme jej právo), ale v žiadosti neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie jej žiadosti (vyplatenie odchodného v sume 29.475,- €), požiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku z 10 dní na tri mesiace, pričom súd jej žiadosti čiastočne vyhovel a určil jej lehotu na zaplatenie súdneho poplatku 60 dní. Dovolím si v tejto súvislosti poukázať na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní (II. ÚS 41/00, III. ÚS 253/09)...

V   súčasnosti   je   konanie   voči   navrhovateľke   v   druhom   rade   zastavené   z   dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.»

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   v   podanídoručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Vyjadrenia   sudkyne   a   predsedníčky   súdu   sú   irelevantné,   ide   o   údaje,   ktoré nesúvisia s prieťahmi v konaní, spôsobenými Okresným súdom Bratislava I. Vyjadrenia popisujú   nehospodárne   konanie   súdu   o   žiadosti   žalobkýň   o   oslobodenie   od   súdneho poplatku,   žalobkyne   predkladali   súdu   vyjadrenia   a   doklady   v   súdom   stanovených procesných   lehotách.   Za   obdobie   5   rokov   súd   vydával   nehospodárne   a   nesprávne uznesenia, nebol schopný rozhodnúť vo veci samej.

Od   podania   sťažnosti   na   Ústavný   súd   sťažovateľka   obdržala   dňa   05.09.2014 rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 31.03.2014, ktorým boli potvrdené uznesenia súdu prvého stupňa o neoslobodení od platenia súdneho poplatku. Obdržala tiež výzvu OS BA I na   označenie   žalovaného,   hoci   žalovaný   je   označený   jednoznačne   a   je   povinnosťou konajúceho súdu určiť orgán, ktorý je povinný konať v mene štátu.“

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa zo spisu okresného súdu, ktorý mu bol predložený na nahliadnutie 26. júna 2015 ústavnýsúd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Napadnuté konanie začalo podaním žaloby   3. júna 2009. Dňa 15. októbra   2009sťažovateľka ako žalobkyňa v druhom rade v spolu so žalobkyňou v prvom rade upraviliokruh žalovaných účastníkov.

Dňa 6. októbra 2010 okresný súd vyzval žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku(výzva   sťažovateľke   bola   doručená   9.   novembra   2009), 22.   novembra   2010   žalobkynežiadali predĺžiť lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, a to o tri mesiace (č. l. 10 spisu).

Dňa   10.   januára   2011   okresný   súd   vyhovel   ich   návrhu   na   predĺženie   lehotyna zaplatenie súdneho poplatku a 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala o oslobodenieod platenia   súdnych   poplatkov   z dôvodu,   že   jej   to   nedovoľujú   jej   osobné   a majetkovépomery. Dňa 24. mája 2011 jej okresný súd nepriznal oslobodenie od platenia súdnehopoplatku, preto 16. júna 2011 podala odvolanie.

Od 16. novembra 2011 do 5. mája 2012 sa spis nachádzal na odvolacom súde, ktorý30. apríla 2012 zrušil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od plateniasúdneho poplatku a vec mu vrátil na ďalšie konanie [sťažovateľka uznesenie Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) prevzala 22. júna 2012]. Po výzve okresného súdu z11. septembra 2012 sťažovateľka doručila 19. novembra 2012 doklady preukazujúce jejosobné a majetkové pomery a 4. decembra 2012 ju okresný súd vyzval na predloženievýpisu z jej banky.

Dňa   28.   januára   2013   sťažovateľka   oznámila   zostatky   na   účtoch   v   bankea 18. septembra   2013   jej   okresný   súd   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.Dňa 13. decembra 2013 bol spis doručený odvolaciemu súdu (z dôvodu podaného odvolania

11. októbra 2013 sťažovateľkou), ktorý 31. marca 2014 potvrdil uznesenie okresného súduz 18. septembra 2013. Vec bola vrátená okresnému súdu 29. apríla 2014 a sťažovateľkarozhodnutie krajského súdu prevzala 5. septembra 2014.

Dňa 7. augusta 2014 bola žaloba doručená žalovaným na vyjadrenie a 23. septembra2014   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   oznámiť,   či   vzhľadom   na   ustálenú   judikatúruNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   trvá   na   svojom   podaní   z   15.   októbra   2009týkajúcom   sa   označenia   okruhu   účastníkov   na   strane   žalovaných,   aby   súd   konalso žalovanou   Slovenská   republika   –   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky.

Uznesením z 24. novembra 2014 okresný súd nepriznal sťažovateľke oslobodenieod súdnych poplatkov a súčasne konanie voči nej zastavil (č. l. 198 v spise). Rozhodnutiebolo sťažovateľke 18. decembra 2014 doručené, sťažovateľka podala proti nemu odvolanie22. decembra 2014 (č. l. 209), o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutieokresného súdu z 24. novembra 2014 v časti nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkovuznesením sp. zn. 4 Co 231/2015 z 28. mája 2015 potvrdil. V súčasnosti je daný pokynna doručenie tohto rozhodnutia sťažovateľke. Okresný súd následne po zaplatení súdnehopoplatku 22. decembra 2014 sťažovateľkou (č. l. 213) uznesením z 19. marca 2015 v častizastavenia   konania   zrušil   svoje   uznesenie   z 24.   novembra   2014.   Konanie   nie   je   ešteprávoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov, a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, abyjej   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým ajk   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súdprihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   skutkovú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,že sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala určenia, že jej odmeňovanie je v rozporeso zásadou   rovnakého   zaobchádzania,   preto   žiadala   zaplatiť   z tohto   titulu   sumu214 195,58 € s prísl., z návrhu ktorého bola vypočítaná výška súdneho poplatku v sume6 491,50 €,   ktorú   sťažovateľka   na   základe   výzvy   okresného   súdu   zo   6.   októbra   2010zaplatila až po piatich rokoch. Navyše, z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnémusúdu   je   možné   ustáliť,   že   okresný   súd   dosiaľ   riešil   len   otázky   procesného   charakterua nevykonával   žiadne   dokazovanie   vo   veci   samej,   preto   nie   je   možné   ani   uvažovaťo skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania, ako touviedol okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti (obdobne aj III. ÚS 357/2014).

2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky, ústavný súddospel   k   záveru,   že   jej   správanie   podstatným   spôsobom   prispelo   k   predĺženiuposudzovaného konania. Najprv žiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku,potom   požiadala   o jeho   oslobodenie,   neskôr   neoznámila   okresnému   súdu,   že   už   nie   jesudkyňou,   taktiež   podávala   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiami   okresného   súdu,v dôsledku čoho sa spis nachádzal takmer rok na odvolacom súde (v jednom prípade bolasíce   úspešná,   ale   v konečnom   dôsledku   bola   neúspešná).   Hoci   má   na   to   nesporne   akoúčastníčka   konania   právo,   ale   na   druhej   strane   okresný   súd   musel   na   jej   podania   ajadekvátne reagovať a rozhodovať o nich, čím sa konanie predlžovalo. Napokon sťažovateľkatiež nepodala sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedníčke okresného súdu a na jej ťarchumožno pripísať aj to, že zaplatila súdny poplatok, ktorý bol splatný podaním žaloby v roku2009, až v decembri 2014. Ústavný súd je preto toho názoru, že sťažovateľka sa výraznoumierou podieľala na predĺžení tohto konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej vecia poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania od roku 2009 na okresnom súde bezjediného pojednávania je neprimerané. Okresný súd vykonal síce viac procesných úkonov,ako to vyplýva z predloženého prehľadu, a ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnejnečinnosti, ale napriek tomu ústavný súd poukazuje na to, že dĺžka predmetného konania najednom   stupni   bez   rozhodnutia   vo   veci   samej   je neakceptovateľná.   Uvedený   postupokresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťouuloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosťaj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty,v ktorej   sa   sťažovateľka   v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   jezákladným   účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.I. ÚS 41/02), jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajšímpostupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 11 C 154/2009, došlok zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľkypodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konanívedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľkadomáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, keďže v súčasnosti nie je konanie ešteprávoplatne skončené (bod 2 výroku rozhodnutia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.   Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodneo priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   pretože   samotnétrvanie sporu jej spôsobuje „vzhľadom na jej vek a zdravotný stav značné ťažkosti formou zbytočného stresového pôsobenia“. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé, aby bolaodškodnená formou finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktorého výšku považujeza primeranú, keďže sa na prieťahoch žiadnym spôsobom nepodieľala.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd,   vyhodnotiac   jednotlivé   kritériá   stanovené   pre   zisťovanie   okolnostíprieťahov v konaní, najmä správanie sťažovateľky a berúc do úvahy tiež konkrétne okolnostidaného   prípadu,   konštatuje,   že   v danom   prípade   postačí   konštatovanie   porušeniaoznačeného   práva   sťažovateľky   okresným   súdom   (bod   1   výroku   rozhodnutia),   a   pretovo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľke nevyhovel (bod 4 výroku rozhodnutia).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jej   sťažnosti   advokátomJUDr. Františkom   Buhlom,   ktorý   ich   vyčíslil   v petite   sťažnosti   spolu   sumou   284,08   €.Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma je totožnáso sumou,   ktorá   by   patrila   sťažovateľke   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov, a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd jejpreto   priznal   trovy   právneho   zastúpenia   v požadovanej   sume   (bod   3   výroku   tohtorozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2015